Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 4. Tíšina v búrke

Doktor Manette po svojom odchode vrátil sa až na štvrtý deň ráno. Z toho, čo sa robilo v tom hroznom čase, koľko len bolo možno zatajiť, toľko ostalo skryté pred Luciou, len pozdejšie, keď medzi ňou a Franciou ležala veľká diaľka, sa dozvedela, že tisíc sto bezbranných väzňov, mužov a žien, rozličného veku bolo obyvateľstvom zavraždené; že ovzdušie bolo preplnené vzdychmi. Vedela len toľko, že napadli väzenia, že všetci politickí väzňovia boli v nebezpečenstve a že zástup niekoľkých vyvliekol von a zabil.

Doktor pod pečaťou veľkého tajomstva — ktoré nemusel príliš prízvukovať — rozprával Mr. Lorrymu, že ho zástup niesol cez javište krvavého kúpeľa ku väzeniu La Force. Tu zasedal samozvaný Tribunál, pred ktorý predvádzali väzňov po jednom, a tento o nich náhle rozhodoval, či majú byť odvedení a massakrovaní, alebo pustení na slobodu, alebo (v zriedkavých prípadoch) poslaní zpät do kobiek. Sprievodcovia ho zaviedli pred tento tribunál, kde povedal svoje meno, označil zamestnanie a zdôraznil, že bol ako neobvinený väzeň osemnásť rokov v tajnom oddelení Bastilly; jedon z prísediacich súdu vstal a identifikoval ho, a tým človekom bol Defarge.

On potom zistil zo soznamu, ktorý ležal na stole, že jeho zať bol medzi živými väzňami a prosil Tribunál — ktorého niektorí členovia spali a niektorí bdeli, niektorí boli poškvrnení krvou vraždenia, iní zase boli čistí, niektorí triezvi, iní nie — aby jeho zaťovi darovali život a slobodu. V tom frenetickom zdravení, ktorým ho zahrnuli ako významného trpiteľa srúteného systému mu prisľúbili, že Chariesa Darnayho postavia pred tento nezákonný súdny Dvor a vypočujú ho. Už sa zdala vec dozreť natoľko, že ho prepustia, keď zrazu táto priaznivá nálada (pre Doktora nepochopiteľným spôsobom) sa zmenila a v jej stopách viedla ku krátkej, tajnej porade. Predseda potom oznámil Doktorovi, že väzeň musí ostať pod dozorom, ale jemu k vôli nestane sa mu nič, lebo bude pod dozorom stráže bezpečnosti. Po čom na dané znamenie, väzňa okamžite zaviedli zase do vnútra väznice; ale Doktor energickými prosbami si vymohol dovolenie smieť ostať a presvedčiť sa, že jeho zať ani zlomyseľnosťou ani omylom nebude vydaný vražedlnému zástupu, ktorý svojím hulákaním prehlušoval aj pojednávanie Tribunálu, toto dovolenie dostal a tak dlho ostal v Sieni Krve, kým len nepominulo nebezpečenstvo.

Čo tam videly jeho oči, odhliadnuc od krátkych prestávok, venovaných jedeniu a spaniu, nech zostane zamlčané. Šialená radosť oslobodených väzňov ho menej neprekvapovala, ako bláznivá ukrutnosť proti tým, ktorých rozsekali na kusy. Rozprával, že jednoho väzňa prepustili, ale keď vychodil na ulicu, jedon divoch ho omylom poranil. Keď Doktora požiadali, aby väzňovi obviazal ranu, on vyšiel tou istou bránou a našiel ho v rukách samaritánskej spoločnosti, ktorá sedela na mrtvolách svojich obetí. S dôslednosťou, ktorá bola práve taká úžasná ako všetko, čo sa robilo v tomto desnom sne noci, šli lekárovi pomáhať a raneného ošetrovali s tou najväčšou nehou — urobili mu nosítka a starostlive ho ztadiaľ odniesli — aby sa potom zase chopili zbraní a pustili sa do tak úžasného mordovania, že si Doktor dlaňami zakryl oči a zamdlel medzi nimi.

Keď Mr. Lorry počul tieto dôverné chýry a pozoroval tvár svojho priateľa, ktorý už teraz mal šesťdesiatdva rokov, skrsla v ňom obava, že tieto hrozné zkúsenosti oživia staré nebezpečenstvo. Ale ešte nikdy nevidel svojho priateľa prejaviť taký charakter, aký prejavoval teraz. Len teraz pociťoval Doktor, že jeho utrpenie je prameňom sily a moci. Len teraz cítil, že v tom žíhavom ohni pomaly ukúva železo, ktorým bude môcť prelomiť väzenie, v ktorom bol muž jeho dcéry. „Všetko smerovalo k dobrému koncu a nebolo len zkazou. Ako mi moje milované dieťa pomáhalo zotaviť sa, tak teraz ja budem pomáhať navrátiť jej toho, koho najväčšmi miluje; s pomocou Božou to dokážem!“ Tak vravel Doktor Manette. Keď Jarvis Lorry videl tie žiarivé oči, rozhodnú tvár, pokojný a pevný pohľad človeka, ktorého život zdal sa mu podobným byť hodinám, ktoré stály dlhé roky a potom sa zase s obnovenou energiou daly do behu, veril, že sa tak stane.

A hoci Doktor aj musel premáhať prekážky, svojou vytrvalosťou bol by dokázal aj väčšie veci. Kým ako lekár bol na svojom mieste, pomáhajúc rozličným druhom ľudí, zajatým a slobodným, bohatým a chudobným, dobrým a zlým, svoj osobný vliv vedel tak múdro využiť, že skoro stal sa dozorným lekárom troch väzení a medzi nimi aj La Forceu. Teraz už mohol ubezpečiť Luciu, že jej muž už nebol o samote, ale v spoločnosti ostatných väzňov: týždenne raz videl jej muža a donášal jej zrovna s jeho pier nežné odkazy; zavše poslal jej aj lístok (hoci nikdy nie prostredníctvom Doktora), ale nesmela mu písať; znemožňovala to ustavičná obava pred väzenskými spiknutiami a táto sa rozprestierala menovite na emigrantov, o ktorých sa vedelo, že majú veľa priateľov a stále spojenia so zahraničím.

Tento nový spôsob života prirodzene pre Doktora bol životom plným úzkostí; ale bystrozraký Mr. Lorry videl, že v ňom bola životodárna hrdosť. V tejto hrdosti nebolo nič neprístojného; bola prirodzená a ušľachtilá; ale zdala sa mu byť podivnou. Doktor vedel, že dcéra a priateľ jeho osobné utrpenie, rozladenosť a slabosť v mysli spájali dotiaľ s jeho väzením. Teraz sa to zmenilo a on vedel, že staré utrpenie mu dodávalo nových síl, ktoré obidvaja považovali za Charlesove posledné útočište a záruku jeho oslobodenia; táto zmena, že on prevzal vedenie a upravovanie vecí, ho natoľko povzniesla, že on silný žiadal od nich, na jeho pomoc odkázaných, aby sa na neho spoliehali. Vzájomný pomer, ktorý bol predtým medzi ním a Luciou, sa teraz tiež zmenil, nakoľko ho mohla zmeniť najvrelejšia vďaka a láska, lebo jeho hrdosť spočívala v tom, môcť niečim poslúžiť tej, ktorá mu dokázala toľko oddanosti. „Divné je to vidieť,“ myslel si Mr. Lorry, s láskavou lstivosťou, „ale to všetko je prirodzené a správne; len si prevezmi kormidlo, drahý priateľu, a trímaj ho, veď nemôže byť v lepších rukách.“

Ale hoci sa Doktor tvrdo namáhal, a nikdy sa neprestal namáhať vymôcť Charlesovi slobodu, lebo docieliť aspoň toľko, aby jeho vec bola pojednávaná, ale prúd času silne a rýchlo pracoval proti nemu. Začala sa nová Éra; kráľa postavili pred súd, odsúdili ho a sťali; Republika Slobody, Rovnosti, Bratstva alebo Smrti deklarovala, že proti ozbrojenému svetu zvíťazí alebo umre; čierna zástava viala vo dne, — v noci na ozrutných vežiach Notre-Dame; tristotisíc ľudí povstalo proti tyranom zeme, povstalo v rozličných časťach Francie; akoby plným priehrštím boli rozosiali dračie zuby, ktoré prinášaly ovocie všade, na vrchu i na planine, na skale, v piesku i v hlieni, pod lučezarným nebom Juhu práve tak ako pod oblakmi Severu, v horách i lesoch, vo viniciach i v olivových hájoch, medzi zakrpatenou trávou a na strniskách obilia, na úrodných brehoch širokých riek a na pieštinách morského pobrežia. Aká súkromná starostlivosť mohla obstáť v záplave prvého roku Slobody — v záplave, ktorá prúdila zdola a nepadala shora, keďže otvory nebies boly zatvorené a neotváraly sa.

Nebolo prestávky, nie sľutovania, pokoja, nie onežňujúceho odpočinku, ani časovej miery. Hoci dni a noci plynuly práve tak pravidelne ako vtedy, keď bol čas ešte mladý a prvý večer a prvé ráno boly dňom prvým a nebolo iného počítania času. Smysel pre tieto veci pohltila zúrivá horúčka národa, ako sa to stáva v horúčke s chorým človekom. Neprirodzené ticho sídelného mesta bolo teraz prerušené a kat ukázal ľudu hlavu kráľa a temer súčasne hlavu jeho krásnej manželky, ktorá vo vdovstve a biede osemmesačného väzenia cele ošedivela.

A predsa, dľa podivného zákona protimluvy, ktorý sa v takýchto prípadoch vždy uplatňuje, času ubúdalo pomaly, hoci plynul rýchlo. Revolučný súd v sídelnom meste a štyridsať či päťdesiat tisíc revolučných výborov v celej krajine; zákon o podozrivosti, ktorý smietol každú bezpečnosť slobody a života a každého dobrého a nevinného človeka vydal do rúk zloduchov a previnilcov; väzenia boly preplnené ľuďmi, ktorí sa ničím neprevinili a nemohli sa dovolať výsluchu; tieto veci, hoci boly len niekoľko týždňov zavedené, stanúc sa prirodzeným a ustanoveným poriadkom, zdaly sa byť prastarým zvykom. Nadovšetko udomácnil sa zjav desnej figury, akoby boli na ňu ľudia hľadeli od stvorenia sveta — figury ostrej ženskej, ktorú menovali La Guillotinou.

Ona sa stala obľúbeným predmetom žartov; bola najlepším liekom proti boleniu hlavy, bola neklamným ochranným prostriedkom proti šediveniu vlasov, dodávala zvláštnu jemnosť pleti, bola Národnou Britvou, ktorá holila na hladko; kto bozkal La Guillotinu, pozrel cez malý oblok a kýchnul do pytľa. Bola znakom znovuzrodenia človečenstva. Zaujala miesto Kríža. Ľudia ju nosili vymodelovanú na hrudi, skláňali sa pred ňou a zapierali kríž.

Soťala toľko hláv, že sama a miesto, na ktorom stála, bolo cele rudé od vyliatej krvi. Rozobrali ju na kusy ako nejakú hračku mladého diabla a zase ju složili tam, kde ju práve potrebovali. Umlčala výmluvného, povalila mocného, zničila krásu a dobro. Zpomedzi dvadsiatidvoch významných verejných dejateľov, dvadsaťjednému živému a jednomu mŕtvemu v jedno ráno za práve toľko minút soťala hlavy. Hlavný funkcionár, ktorý bol pri nej zamestnaný, zdedil meno po silnom mužskom Starého Zákona, ale s takouto zbraňou bol silnejší ako on a oslepenejší, veď každý deň roztrepal brány na Chráme samého Boha.

Medzi takýmito hrúzami a nimi splodeným pokolením, Doktor chodil s pevnou hlavou: spoliehajúc sa na svoju moc, obozretne sa snažil za cieľom a nikdy nepochyboval o tom, že napokon vyslobodí Luciinho muža. Ale prúd dejov tak strmo a hlboko letel okolo neho a s takou rýchlosťou uchvacoval čas, že Charles už rok a tri mesiace úpel vo väzení, keď doktor ešte vždy bol pokojný a úfal sa. Revolúcia v mesiaci decembri bola natoľko zúrivá a zlostná, že korytá riek na juhu sa naplnily mŕtvolami ľudí, ktorých v ních nocou násilne utopili a v žiare južného zimného slnca väzňov strieľali v radoch a štvorhranoch.

Ale doktor medzi týmito hrúzami predsa kráčal s pevnou hlavou. V Paríži v tom čase nikoho tak dobre nepoznali ako práve jeho; a nik nebol v takom divnom položení ako on. Bol mlčanlivý, humánny, nepostrádateľný v nemocnici a vo väzení, ošetril vrahov práve tak ako ich obete a žil len samému sebe. Chýr o uplatňovaní jeho vedomostí, zjav väzňa Bastilly a povesť o jeho uväznení povzniesly ho nad iných ľudí. Neupodozrievali ho, dôverovali mu, ako by bol naozaj pred osemnástimi rokmi vstal z mŕtvych, alebo bol býval Duchom, ktorý sa pohybuje medzi živými.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.