Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 8. Ruka na kartách

Miss Prossová na šťastie nič netušiac o novej domácej kalamite, kráčala úzkymi ulicami, a prešla ponad riekou cez most Pont-Neuf, počítajúc v mysli všetko, čo mala nakúpiť. Mr. Cruncher s košom kráčal jej po boku. Nakúkali na pravo a na ľavo temer do všetkých obchodov, okolo ktorých šli, ostražite pozorujúc každé shluknutie ľudu a vyhýbajúc každej skupine rozčúlene hovoriacich ľudí. Bol chmúrny večer a pre hmlu, ktorá sa vznášala nad riekou sotva bolo videť bárky, na ktorých planuly svetlá a z ktorých zavznievaly rušné zvuky, lebo na nich pracovali kováči, zhotovujúc zbrane pre armádu Republiky. Beda bolo človeku, ktorý sa opovážil spikovať proti tejto Armáde, lebo napredovať v nej nezaslúžene! Lepšie by bolo bývalo, keby mu nebola narástla brada, lebo Národná Britva ju oholila do hladka.

Keď nakúpili z miešaného tovaru niekoľko drobností a istú mieril lampového oleja, Miss Prossovej sišlo na um, že potrebujú aj víno. Nazrúc do niekoľkých vinární, zastala pred jednou, ktorá bola neďaleko Národného Paláca, ktorý sa predtým (a potom zase) menoval Tuilleriami, lebo sa jej zovňajškom najlepšie páčila a mala meno „Dobrý, Starodávny Republikánsky Brutus“. Táto vináreň zdala sa byť pokojnejšou ako všetky ostatné, okolo ktorých išli a nečerveňala sa natoľko červeňou vlasteneckých čiapok ako iné. Keď zkúšala Mr. Crunchera a zistila, že súhlasí s jej mienkou, Miss Prossová v sprievode svojho gavaliera vstúpila do miestnosti „Dobrého Starodávneho Republikánskeho Brutus-a“.

Pohŕdave si obzrela čmudiace svetlá; ľudí s fajkami v ústach, ktorí hrali so zasmolenými kartami a žltými dominovými kockami, zasadzeného robotníka s obnaženou hruďou a holými ramenami, ktorý predčitoval nahlas noviny, kým ho druhí počúvali, pozrela i na zbrane, čo mali pri sebe, lebo ich odložili, aby sa ich zase chopili; na dvoch-troch hosťov, ktorí rozvalene spali a v obľúbených čiernych, vysokoplecích, kučeravých spenceroch ponášali sa na driemajúcich medveďov alebo psov; dvaja cudzí hostia pristúpili ku pultu ukazujúc, čo chcejú.

Keď bolo víno namerané, v kúte odlúčil sa jedon človek od druhého a chystal sa odísť. Odchádzajúc, musel sa stretnúť s Miss Prossovou. Prv, ako by bol obišiel okolo nej, Miss Prossová vykríkla a spľasla ruky.

V okamihu bola celá spoločnosť na nohách. Najpravdepodobnejšou udalosťou bolo, že zavraždili človeka, ktorý mal inú mienku. Každý sa obzeral vidieť padlého, ale videli len mužského a ženskú, ktorí hľadeli na seba; mužský výzorom bol Francúz a dokonalý Republikán, ženská bola zrejme Angličanka.

Čo povedali sklamaní učeníci „Dobrého Starodávneho Republikánskeho Brútusa“, nehľadiac na okolnosť, že to bolo niečo veľmi dôležitého a hlasného, Miss Prossová a jej sprievodca to práve tak nerozumeli, hoci aj napnute počúvali, ako keby to bolo povedané hebrejsky lebo chaldejsky. V prekvapení nepočuli zhola nič. Musíme poznamenať, že nielen Miss Prossová bola bez seba od úžasu a rozčúlenia, ale ani Mr. Cruncher nevedel kam od údivu, hoci zdalo sa, že sa čudoval na svoj vlastný účet.

„Čo sa stalo?“ povedal mužský, ktorý zapríčinil výkrik Miss Prossovej, vraviac anglicky zlobivým, odmeraným, (hoci aj tichým) hlasom.

„Och, Šalamún, drahý Šalamún!“ zvolala Miss Prossová, spľasnúc znova ruky. „Po tak dlhom čase, čo som ťa nevidela a o tebe nepočula, musím ťa tu najsť!“

„Nemenuj ma Šalamúnom. Chceš zapríčiniť moju smrť?“ opýtal sa mužský kradmo a naľakane.

„Brat môj, brat môj!“ zvolala Miss Prossová, pustiac sa do plaču. „Či som kedy bola proti tebe taká zatvrdilá, keď mi dávaš takú krutú otázku!“

„Tak drž za zubami svoj drkotný jazyk,“ vetil Šalamún, „a poď von, ak sa chceš so mnou rozprávať. Zaplať za víno a poď von. Kto je tento mužský?“

Miss Prossová potriasajúc milujúcou a ustráchanou hlavou nad chovaním brata, ktoré nebolo ani najmenej láskavým, vetila so zaslzeným zrakom: „Mr Cruncher.“

„Nech ide aj on,“ riekol Šalamún. „Myslí si snáď, že som duchom?“

Mr. Cruncher, súdiac dľa jeho očí, si to myslel, hoci nepovedal ani slova a Miss Prossová, hľadiac cez slzy, s veľkou námahou prekutala kapsičku a zaplatila za víno. Zatiaľ Šalamún obrátil sa k nasledovníkom „Dobrého Starodávneho Republikánskeho Brútusa“ a v niekoľkých francúzskych slovách dal im vysvetlenie, po čom si oni zase zasadli k predošlým zamestnaniam.

„Teraz,“ riekol Šalamún, zastanúc na rohu tmavej ulice. „Čo si praješ?“

„Aký je to hrozný nevďak od brata, od ktorého nikdy nič nemohlo odvrátiť moju lásku!“ zvolala Miss Prossová. „Ako ma môžeš tak zdraviť bez najmenšieho prejavu prítulnosti?“

„Tu máš. Ber to ďas! Tu máš!“ riekol Šalamún, otrčiac pery k perám Miss Prossovej. „Už si teraz spokojná?“

Miss Prossová však len potriasala hlavou a ticho plakala.

„Ak si myslíš, že som prekvapený, mýliš sa,“ riekol jej brat Šalamún, „viem kto je tu; viem o väčšine ľudí, ktorí sú tu. Ak naozaj nechceš ohrozovať moju existenciu — a myslím, že chceš — choď čím skôr svojou cestou a mňa nechaj ísť svojou. Mám veľa roboty. Som úradníkom.“

„Môj anglický brat Šalamún,“ hundrala Miss Prossová, osušujúc si zaslzené oči, „ktorý by sa bol mohol v svojej vlasti stať jedným z najlepších a najväčších ľudí, úradníkom medzi cudzincami a k tomu medzi takými cudzincami! Radšej by som bola toho drahého šuhaja videla ležať…“

„Či som nepovedal!“ zvolal jej brat, prerušujúc ju. „Vedel som. Chceš zapríčiniť moju smrť. Vlastná sestra ma robí podozrivým. Práve, keď sa mi začína lepšie vodiť.“

„Nech ťa pred tým uchová milostivé a ľútostivé Nebo!“ zvolala Miss Prossová. „Radšej ťa nechcem nikdy vidieť, drahý Šalamún, hoci som ťa vždy verne milovala a budem ťa milovať navždy. Povedz mi aspoň jedno láskavé slovo a povedz mi, že nie sme si odcudzení a že medzi nami niet hnevu a ďalej ťa už nebudem zdržiavať.“

Dobrá Miss Prossová! Ako by odcudzenie bola ona zavinila. Akoby Mr. Lorry nebol už pred rokmi vedel o fakte v tichom zákutí Soho, že tento nádherný brat pomíňal jej peniaze a potom ju opustil!

A ona predsa vyslovila láskavé slovo skláňajúc sa k nemu s takým sebazaprením a s toľkou obetavosťou, ktoré by bola mohla prejaviť, keby skutočný stav bol býval opačný (ale už to tak býva na celom svete), keď Mr. Cruncher, dotknúc sa jeho pleca neočakávane sa ho opýtal zachrípnutým hlasom:

„Dovoľte, prosím, čo je vaše pravé meno, Jána Šalamún a či Šalamún Ján?“

Úradník sa k nemu zrazu obrátil nedôverčive, keďže do toho času nepovedal ani slovo.

„Tak!“ riekol Mr. Cruncher. „Povedzte len, veď viete.“ (Čo, touto cestou bolo viacej ako mohol urobiť.) „Ján Šalamún, či Šalamún Ján? Ona vás menuje Šalamúnom a ona to predsa musí vedeť, keď je vašou sestrou. A ja, viete, viem, že sa menujete Jánom. Ktoré meno má isť vopred? A hľadiac tiež na meno Pross. To nebolo vaše meno tam za vodou.“

„Ako to myslíte?“

„Dobre, veď už ja viem ako to myslím, mi neschodí na um, aké meno ste mali za vodou.“

„Nie!“ škrieknul Šalamún.

„Nie. Ale odprisahal by som, že to bolo dvojslabičné meno.“

„Naozaj?“

„Áno. Druhé bolo jednoslabičné. Poznám vás. Boli ste svedkom — vyzvedačom v Bailey. Menom Otca Lže, ktorý je vaším vlastným otcom, ako vás len menovali v tom čase?“

„Barsad,“ riekol iný vpadajúci hlas.

„Stavil by som sa o tisíc libier, že je to ono,“ zvolal Jerry.

Mužský, ktorý mu vpadol do reči, bol Sydney Carton. Ruky mal za chrbtom pod lemovaním jazdeckého plášťa a tak nedbale stál po boku Mr. Crunchera, akoby bol stál zrovna v Old Bailey.

„Neľakajte sa, moja drahá Miss Prossová. Včera som mojím príchodom prekvapil Mr. Lorryho; dohodli sme sa, že sa do toho času nebudem inde ukazovať, kým bude všetko dobre, lebo kým budem môcť byť užitočným; objavil som sa tu preto, aby som vášho brata prosil na niekoľko slov. Želal by som vám, aby váš brat mal lepšie zamestnanie ako má Mr. Barsad. Želal by som vám vo vašom záujme, aby Mr. Barsad nebol väzenským baránkom.“

Baránok bolo v tom čase medzi žalárnikmi výsmešné pomenovanie vyzvedačov. Bledý vyzvedač zblednul ešte väčšmi a opýtal sa ho, ako sa opováží. —

„Poviem vám to,“ riekol Sydney. „Náhodou som vás zbadal, Mr. Barsad, keď ste vychodili z väzenia Conciergerie, keď som si obzeral múry, asi pred dvoma alebo viacej hodinami. Máte takú nápadnú tvár a ja si dobre zapamätám tváre. Okolnosť, že som vás tam videl, vzbudila moju zvedavosť, a keďže mám k tomu príčinu (ktorá vám nie je neznáma), privádzať vás do súvisu s nešťastím teraz veľmi nešťastného priateľa, šiel som za vami. Hneď za vami vstúpil som sem do tejto vinárne a sadol som si neďaleko vás. Nebolo ťažko zistiť z vašich nepokrytých rečí a z toho, čo kolovalo medzi vašimi obdivovateľmi, povahu vášho povolania. A postupne to, čo som urobil náhodile, zdalo sa dozrievať v úmysel, Mr. Barsad.“

„V aký úmysel?“ opýtal sa vyzvedač.

„Bolo by ťažko, azda aj nebezpečné vysvetľovať vec na ulici. Či by ste ma nepoctili niekoľko minútovým dôverným rozhovorom — na príklad v úradovni Tellsonovskej Banky?“

„Vyhrážate sa mi?“

„Oh! Urobil som to?“

„A tak prečo tam mám ísť?“

„Ak nemôžete, Mr. Barsad, tak vám to nemôžem povedať.“

„Myslíte snáď, že to nechcete povedať, pane?“ opýtal sa rozhodne vyzvedač.

„Veľmi dobre ma rozumiete, Mr. Barsad, Mr. Barsad. Nechcem.“

Cartonove nedbalé a bezstarostné chovanie veľmi mohutne pomáhalo jeho bystrosti a zručnosti pri veci, akú ukrýval v mysli a keď mal robotu s takým človekom ako bol Barsad. Jeho vycvičené oko to videlo a dľa možnosti využilo.

„Nuž, či som ti to nepovedal,“ riekol vyzvedač, pozrúc na sestru s výčitkou v zraku; „ak z tohoto skrsne nejaká galiba, tomu budeš ty príčinou.“

„Poďte, poďte, Mr. Barsad!“ zvolal Sydney. „Nebuďte nevďačný! Keby som si natoľko nectil vašu sestru, sotva by som vám bol dal taký zdvorilý návrh o tom, čo vám chcem povedať k nášmu vzájomnému uspokojeniu. Či pôjdete so mnou do Banky?“

„Chcem počuť, čo mi mienite povedať. Áno, idem s vami.“

„Navrhujem, aby sme najprv k vôli bezpečnosti odprevadili vašu sestru po roh jej ulice. Dovoľte, vaše rameno, Miss Prossová. Nie je radno v tomto meste v tomto čase chodiť po vonku bez ochrany; a keďže váš sprievodca pozná pána Barsada, vezmem ho sebou k Mr. Lorrymu. Sme hotoví? Poďme tedy!“

Miss Prossová sa pozdejšie rozpomínala a pamätala si to do konca života, že v tom okamihu, keď položila ruky na Sydneyho rameno a pozrela mu do tvári, prosiac ho, aby neublížil Šalamúnovi, že v jeho rameni bolo utužené predsavzatie a v jeho očiach isté nadšenie, čo bolo nielen v protive s jeho nedbalým chovaním, ale zmenilo a pozdvihlo aj jeho osobnosť. Vtedy bola natoľko zaujatá obavou o brata, ktorý si tak málo zasluhoval jej lásku, a Sydneyho priateľským ubezpečením, že tomu, čo pozorovala, nevenovala dostatočnú pozornosť.

Nechali ju na rohu ulice a Carton zabočil k Mr. Lorrymu, ktorý býval vo vzdialenosti niekoľkých minút. John Barsad lebo Šalamún Pross išiel vedľa neho.

Mr. Lorry práve dokončil obed a sedel pred ohňom, v ktorom veselo horely dve či tri polienka — azda hľadal v jeho plameni toho mladšieho obstarného pána od Tellsonovcov, ktorý pred niekoľko dobrými rokmi hľadel do červenej žiare v hoteli Kráľa Jura v Doveri. Keď vstúpili, obrátil sa k nim, a keď videl medzi nimi cudzinca, urobil prekvapenú tvár.

„Brat Miss Prossovej, pane,“ riekol Sydney. „Mr. Barsad.“

„Barsad?“ opakoval starý pán. „Barsad? To meno mi je známe — i tvár.“

„Nepovedal som vám, že máte pozoruhodnú tvár, Mr. Barsad,“ poznamenal pokojne Carton. „Sadnite si prosím.“

Keď si sadnul na stoličku, vyhovel želaniu Mr. Lorryho, pripomenúc mu so zakaboneným čelom: „Svedok pri tej pravote.“ Mr. Lorry sa hneď rozpamätal a s netajenou hrúzou pozrel na nového hosťa.

„Miss Prossová poznala svojho milovaného brata, o ktorom ste počuli,“ riekol Sydney, „on sa priznal k súrodenstvu. Ale viem aj horšiu novinu. Darnayho uväznili znova.“

Ohromený starý pán zvolal: „Čo to hovoríte! Keď som odchodil od neho pred dvoma hodinami, bol na slobode a v bezpečnosti, a práve som sa chcel k nemu vrátiť.“

„Hoci, ale je uväznený. Kedy sa to stalo, Mr. Barsad?“

„Práve teraz, ak sa to vôbec stalo.“

„Mr. Barsad je najspoľahlivejšou autoritou, pane,“ riekol Sydney, „počul som, keď Mr. Barsad povedal svojmu priateľovi, druhému, ,baránkovi‘ pri fľaši vína, že sa uväznenie stalo. Posla nechal pri bráne a videl, keď ich vrátny pustil dnuká. Niet pochybnosti, že ho znova uväznili.“

Mr. Lorryho obchodnícke oko vyčítalo z tvári hovoriaceho, že zaoberať sa tou vecou znamená len ztratu času. Bol síce zmätený, ale cítil, že od jeho duchaprítomnosti niečo závisí, premohol sa tedy a pokojne pozoroval.

„Úfam sa,“ riekol Sydney, „že meno a vliv Doktora Manettea budú mu zajtra na dobrej pomoci — povedali ste, všakver, Mr. Barsad, že zajtra bude stáť zase pred Tribunálom — —“

„Myslím, že áno.“

„— Natoľko mi bude na dobrej pomoci zajtra, ako bol dnes. Ale môž byť, že nebude tak. Priznám sa vám, Mr. Lorry, že moja viera ochabla, keďže Doktor Manette nemal tú moc prekaziť jeho uväznenie.“

„Azda o tom nevedel vopred,“ vetil Mr. Lorry.

„Ale uvážiac vec, znepokojuje práve okolnosť, že sa natoľko ztotožnil so svojím zaťom.“

„To je pravda,“ uznal Mr. Lorry, podopierajúc si nepokojnou rukou bradu a hľadiac nepokojne na Cartona.

„Na krátko,“ riekol Sydney, „je to zúfalý čas, v ňom hrajú zúfalé hry na zúfalé sádzky. Nechže hrá Doktor na výhru; ja budem hrať na ztratu. Tu nie je hodno kúpiť ani jednoho človeka. Koho dnes ľud víťazoslávne nesie domov, ten môže byť zajtra odsúdený. Nech je sádzkou jedon priateľ v Conciergerii, o ktorého chcem hrať v najhoršom prípade. A Mr. Barsad je ten priateľ, ktorého chcem získať.“

„Tak by ste museli mať dobré karty, pane,“ riekol vyzvedač.

„Chcem na ne úprkom. Nechže vidím, čo držím. — Mr. Lorry, vy viete, čo som ja za zviera; prosím vás, dajte mi trošku brandy.“

Položili ju pred neho a on vypil jedon pohárik — vyprázdnil aj druhý — a potom zamyslene odtisol fľašu stranou.

„Mr. Barsad,“ začal takým tónom, ako hovorí človek poznajúci karty, ktoré drží v ruke: „Väzenský baránok, emisár Republikánskych výborov, raz kľúčiar, raz väzeň, vždy vyzvedač a a tajný zpravodajca, tuná tým cennejší, lebo súc Angličanom, je menej vystavený podozreniu úplatkárstva ako Francúz, a svojmu chlebodarcovi sa predstavuje pod falošným menom. To je veľmi dobrá karta. Mr. Barsad teraz v službách republikánskej francúzskej vlády, predtým v službách aristokratickej vlády anglickej, nepriateľ Francie a slobody. To je znamenitá karta. V tejto ríši nedôvery je nesporne jasné, že Mr. Barsad, ešte stále platený aristokratickou vládou Anglie, je Pitlovým vyzvedačom, je zradným nepriateľom Republiky, hoci sa zohrieva na jej hrudi, a tento anglický zradca je pôvodcom všetkého zla, o ňom sa veľa vraví, ale ktorého je ťažko najsť. To je karta, ktorú nemožno prebiť. Či ste pozorovali moje karty, Mr. Barsad?“

„Neviem, ako budete hrať,“ vetil troška stiesnene vyzvedač.

„Hrám s esom: s udaním Mr. Barsada pri výbore najbližšieho úseku. Pozrite do karát, Mr. Barsad a presvedčte sa, čo máte. Neponáhľajte sa.“

Pritiahol si fľašu, nalial si ešte jedon pohár brandy a vyprázdnil ho. Zbadal vyzvedačov strach, ktorý sa bál, že pitím sa natoľko podráždi, že ho okamžite udá. Keď to zbadal, nalial si a zase vypil plný pohárik.

„Pozrite do karát a buďte opatrný, Mr. Barsad. Premyslite si vec.“

Mal horšie karty, ako si myslel Carton. Mr. Barsad mal medzi nimi aj také zlé karty, o ktorých Sydney Carton nič nevedel. V Anglii ho vyhodili z úctyhodného postavenia pre príliš časté falošné, nezdarné prísahy — nie preto, že by ho už tam nepotrebovali; v Anglii príčiny chlúbiť sa v tajnosti svrchovanosťou a vyzvedačmi sú veľmi sviežeho dáta — vedel, že preto prešiel cez Kanál a prijal službu vo Francii: najdriev, ako pokušiteľ a naslúchač v kruhu vlastných rodákov: postupne, ako pokušiteľ a naslúchač medzi domorodými. Vedel, že bol povalenou vládou vyslaným vyzvedačom v Saint Antoine a v Defargeovej vinárni, že od ostražitej polície dostal také podrobné informácie o uväznení Doktora Manettea, o jeho vyslobodení a histórii, ktoré mu mohly slúžiť ako úvod k dôvernému rozhovoru s Defargeovci; že sa o to pokúsil u Madame Defargeovej, ale že so svojím zámerom znamenite prepadol. Vždy sa s hrúzou a trasením rozpomínal na to, že tá hrozná ženská plietla, keď sa s ňou rozprával a zlovestne hľadela na neho, keď sa jej pohybovaly rty. Videl ju odvtedy v Saint Antoineskej sekcii, ako stále nosila so sebou jej pletené soznamy a udávala ľudí, ktorých život potom iste shltla guillotina. Vedel, ako každý človek takého zamestnania, aké mal on, že nie je istý; že útek bol nemožný; že bol pripútaný k tôni paloša; že, hoci aj konal ochotne nízke a zradné služby panujúcej hrúzovláde, stačilo slovo, aby ho paloš zasiahol. Predvídal, že keď ho raz obvinia pre také závažné veci, aké mu práve schodily na um, tá hrozná ženská, ktorej neoblomnú povahu mal príležitosť poznať veľa ráz, použila by proti nemu ten osudný soznam a zmarila by aj poslednú nádej jeho života. Nehľadiac na to, že všetkých, ktorí žijú tajomným životom, možno ľahko prestrašiť, mal naozaj natoľko zlé karty, že obracajúc ich, nebolo divu, že blednul.

„Tak sa vidí, že sa vám nebárs pozdávajú vaše karty,“ povedal Sydney s najväčším kľudom. „Budete sa hrať?“

„Myslím, pane,“ riekol vyzvedač tým najpodlejším spôsobom, keď sa obrátil k Mr. Lorrymu, „dovolíte mi, aby som smel prosiť tak dobromyseľného gentlemana, ako ste vy a ktorý je vo vašom veku, aby vysvetlil tomuto, o veľa mladšiemu pánovi, či to považuje za srovnateľné v akýchkoľvek pomeroch hrať s tým esom. Priznávam sa, že som vyzvedačom a že je to nečestné postavenie — hoci aj ono musí byť niekým zaplnené; ale tento gentleman nie je vyzvedačom, prečo by sa tedy mal natoľko ponížiť a stať sa ním?“

„Mr. Barsad, hrám so svojím esom,“ riekol Carton, vztiahnuc na seba otázku a pozerajúc na hodinky, „bez najmenšieho váhania, za niekoľko krátkych minút.“

„Úfal som sa, pánovia,“ vetil vyzvedač, snažiac sa ešte vždy prinútiť Mr. Lorryho k rozhovoru, že „úcta, ktorú prechovávate k mojej sestre.“

„Ničím by som nemohol lepšie dokázať svoju úctu k vašej sestre, ako tým, že by som ju navždy oslobodil od jej brata,“ vetil Sydney Carton.

„Myslíte, pane?“

„Utvoril som si o tom cele presnú mienku.“

Vyzvedačove hladké spôsoby, ktoré boly v nápadnej protive s jeho ostentatívne drsným odevom a akiste aj s jeho obvyklým chovaním, natoľko podľahly neústupnosti Cartonovej, — ktorý bol záhadou aj v očiach statočnejších a múdrejších ľudí, ako bol on, — že sa začal zajakať. Kým váhal, Carton, akoby ešte vždy hľadel do karát, riekol:

„A naozaj, teraz si zase myslím, že mám dojem, akoby som tu mal ešte jednu kartu, ktorú som nespomenul. A kto bol ten priateľ, družný baránok, ktorý vravel, že sa pasie v ríšskych väzeniach?“

„Francúz, nepoznáte ho,“ riekol vyzvedač rýchle.

„Francúz, eh?“ opakoval Carton, hútajúc, ako by ho ani nepočúval, hoci aj opakoval jeho slovo. „Dobre; to je možné.“

„Je, ubezpečujem vás,“ riekol vyzvedač; „že to nie je dôležité.“

„Hoci to aj nie je dôležité,“ opakoval Carton práve tak mechanicky ako driev — „hoci to aj nie je dôležité. — — Nie, nie je dôležité. Nie. Jednako poznám tú tvár.“

„Nemyslím. Iste viem, že nie. To je nemožné,“ riekol vyzvedač.

„Ne—mož—né,“ hundral Sydney Carton namyslene a naplniac si znova pohárik, (ktorý bol šťastnou náhodou malý). Nemož-né. Dobre hovoril francúzsky. Ale predsa cudzím prízvukom, zbadal som to.“

„Je to vidiečan,“ riekol vyzvedač.

„Nie, cudzinec!“ zvolal Carton, udrúc dlaňou na stôl, akoby mu bolo v ume svitlo. „Cly! Prestrojený síce, ale ten istý mužský. Stál pred nami v Old Bailey.“

„Prenáhlili ste sa, pane,“ riekol Barsad s úsmevom, ktorý jeho orlí nos nakrivil zvláštne na jednu stranu; „získal som nad vami prevahu. Cly (ktorý — teraz sa už, hľadiac na časovú vzdialenosť, môžem otvorene priznať — bol mojím druhom) je už niekoľko rokov mŕtvy. Opatroval som ho v jeho poslednej chorobe. Pochovali ho v Londýne pri kostole Svätého Pankráca v poliach. Keďže bol u vtedajšej luzy neobľúbený, to mi znemožnilo odprevadiť jeho telesné pozostatky, ale pomohol som ho uložiť do rakve.“

Tu sa Mr. Lorry ztadiaľ, kde sedel, upozornil na najvýš pozoruhodný goblinový tieň na stene. Skúmajúc jeho pôvod, zistil, že ho zapríčiňuje to, že aj ináč naježené a meravé vlasy Crunchera ešte väčšmi sa ježia a tuhnú na jeho hlave.

„Rozumejme sa,“ riekol vyzvedač, „a buďme uznanliví. Aby som vám dokázal, že sa mýlite a aká bezzákladná je vaša domnienka, chcem vám predostrieť svedectvo o Clyovom pohrebe, ktoré mi náhodou od toho času ostalo v tobolke,“ rýchlo ju vyňal a otvoril. „Tu je. Hľaďteže, hľaďteže! Môžete ho vziať do ruky, nie je padelané.“

Mr. Lorry vtedy zbadal, že sa tieň na stene predlžuje, že Mr. Cruncher vstáva a ide napred, jeho vlasy neboly by mohly byť prudkejšie naježené, keby sa hneď bol naľakal zjavu toho Rohatého z pekla.

Vyzvedač ho nezbadal prv, až keď stál pri ňom a dotknul sa jeho pleca, ako duch nejakého strážnika.

„Toho Rogera Clya, majster,“ riekol Mr. Cruncher s nemou a nepreniknuteľnou tvárou, „ste tedy vy ukladali do rakve?“

„Áno, ja.“

„A kto ho z nej vyňal?“

Barsad sa oprel na chrbát stoličky a zajaktal: „Ako to myslíte?“

„Tak to myslím.“ vetil Mr. Cruncher, „že nebol v nej nikdy. Nie On nie! Dám si uťať hlavu, ak kedy bol v nej?“

Vyzvedač hľadel na dvoch pánov; obidvaja hľadeli na Jerryho s nevysloviteľným úžasom.

„Hovorím vám,“ riekol Jerry, „v jeho rakvi ste pochovali dlaždice a hlinu. Nechcite mi nahovoriť, že ste pochovali Clya. To bolo klamstvo. Ja a ešte dvaja to vieme.“

„Ako to môžete vedieť?“*

* Poznámka Zlatého fondu SME: Zrejme tlačová chyba. Strana v knihe nechýba, ale text nenadväzuje.

* mohol zachrániť. Ale ako vie tento človek o tom, že to bolo klamstvo, to ostane pre mňa divom divúcim.“

„Nikdy si vy nelámte hlavu nad týmto človekom,“ vetil rozzúrený Cruncher, „budete mať dosť čo pozorovať na toho pána. A pozrite sa sem. Ešte raz!“ — Ťažko ho bolo ukrotiť, aby ostentatívne neuskutočnil svoj veľkodušný návrh.

„Druhý raz, pane,“ odpovedal vyhýbave, „tento čas sa nehodí k vysvetľovaniu. Na čom chcem stáť je, že on dobre vie, že ten Cly nikdy neležal v tej rakve. Ak sa to čo len jediným slovom, čo len slabikou opováži tvrdiť, že v nej ležal, za pol guinei ho hneď chytím za hrdlo a zahrdúsim ho;“ Mr. Cruncher to povedal tak, ako by išlo o nejaký veľkodušný návrh; „lebo odídem a udám ho.“

„Hm! Jedna vec je istá,“ riekol Carton. „Mám v rukách ešte jednu kartu, Mr. Barsad. Je možné, aby ste vy v tomto rozzúrenom Paríži, kde je ovzdušie preplnené podozrením, mohli prežiť udanie, že sa stýkate s druhým aristokratickým vyzvedačom, ktorý má práve takú minulosť za sebou ako vy, ktorého okrem toho halí mystérium, že sa tváril mŕtvym a vstal z mŕtvych zase! Väzeňské spiknutie, ktoré proti Republike osnoval cudzinec. Silná karta — istá guillotineová karta! Budete sa hrať?“

„Nie!“ vetil vyzvedač. „Vzdávam sa. Priznávam sa, že sme boli tak neobľúbení u neukáznenej luzy, že ja som len tak mohol ujsť z Anglie, že som sa vystavil nebezpečenstvu utrpenia a Clya natoľko preháňali hore-dolu, že bez tohoto hanebného klamstva by sa nikdy nebol

„Čo vás je po tom? Vy!“ zahundral Mr. Cruncher. „Vy ste to, s ktorým som sa už dávno chcel porátať pre hanebné oklamanie obchodníka. Za pol guinei by som vás hneď chytil pod hrdlo a zahrdúsil vás.“

Tu Sydney Carton, ktorý s Mr. Lorrym nad týmto obratom onemel od údivu, zrazu vyzval Mr. Crunchera, aby sa opanoval a vysvetlil vec. — „Za pol guinei by som vás hneď chytil za hrdlo, a zahrdúsil vás.“

Väzenský ,baránok‘ od neho obrátil sa ku Sydney Cartonovi a riekol s väčšou rozhodnosťou: „Dohodnime sa. Čoskoro musím isť do práce a nesmiem zmeškať. Povedali ste mi, že máte nejaký návrh; čo je to? Ale neosoží vám to, ak budete príliš veľa žiadať odo mňa. Ak budete žiadať, aby som z úradu urobil niečo také, čo by príliš ohrozovalo hlavu, tak by som radšej sveril svoju hlavu na zápornú, ako na kladnú odpoveď. Vravíte o zúfalosti. My sme tu všetci zúfalí. Pamätajte! Ja vás práve tak môžem udať, a ja sa presekám prísahou cez múry väzenia, a to môžu urobiť aj iní. Tak, čo si prajete odomňa?“

„Nie príliš veľa. Vy ste kľúčiarom v Conciergerii?“

„Vravím vám raz navždy, ztadiaľ sa nemožno vyslobodiť,“ vetil rozhodne vyzvedač.

„Prečo mi hovoríte niečo takého, na čo som sa nepýtal? Vy ste kľúčiarom v Conciergerii?“

„Som z času na čas.“

„Môžete byť ním kedy chcete?“

„Ak chcem, môžem chodiť dnu i von.“

Sydney Carton si naplnil druhý pohárik brindy, potom jeho obsah vylieval pomaly vedľa krbu, hľadiac naň ako steká. Keď bol s tým hotový, riekol, vstávajúc:

„Tak tedy, doteraz sme hovorili pred dvoma svedkami, aby sme o hodnote našich karát nevedeli len my sami. Poďte sem do tejto tmavej chyže a povedzme si o tom napokon ešte niekoľko slov.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.