Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 9. Hra v karty

Kým Sydney Carton a väzenský ,baránok‘ v súsednej tmavej chyži rozprávali sa tak ticho, že z toho nebolo počuť ani hlasu, Mr. Lorry pozrel na Jerryho s pozoruhodnou pochybnosťou a nedôverou. Statočný obchodník prijal ten pohľad s nebárs dôverivým spôsobom; tak často zmenil polohu nohy, na ktorú sa opieral, akoby mal najmenej päťdesiat nôh a chcel by všetky vyprobovať; skúmal nechty rúk s veľmi podozrivou a presnou pozornosťou; a koľkoráz sa stretol s Lorryho pohľadom, vždy ho pochytil divný, suchý kašeľ, nútiaci ho, aby si položil pred ústa dlaň, čo vždy býva znakom slabosti, ktorá len zriedka sprevádza otvorený charakter.

„Jerry,“ riekol Mr. Lorry. „Poďte sem.“

Mr. Cruncher približoval sa bokom, posunujúc vopred jedno plece.

„Aké zamestnanie ste mali okrem posolskej služby?“

Po krátkom rozmýšľaní, pokým prenikavým zrakom hľadel na svojho dobrodincu Mr. Crunchera v odpovedi vyslovil skvelú myšlienku, ktorá mu práve svitla v hlave: „Malo povahu agrikulturálnu.“

„Mám zlé tušenie,“ riekol Mr. Lorry, hroziac mu nahnevane ukazovákom, „že ste ctihodný a veľký Tellsonovský závod použili za rúško, pod ktorým ste prevádzali protizákonné, podlé zamestnanie. Ak je to pravda, nečakajte, že sa vás zastanem po návrate do Anglie. Ak je to pravda, nečakajte, že zamlčím vaše tajomstvo. Tellsonovcov nemožno ošialiť.“

„Úfam sa, pane,“ modlikal zahanbený Mr. Cruncher, „že pán, ako ste vy, ktorému som mal česť slúžiť, kým som neošedivel, by mi nechcel škodiť, keby tomu bolo hneď tak — nevravím, že je, ale keby bolo. A treba ešte uvážiť, že ak tomu bolo tak, ako nebolo, aj vtedy všetky chyby nie sú len na jednej strane. Vec má líce i rub. Sú lekári, ktorí v túto hodinu shrabú svoje guinei, kým statočný obchodník nezarobí ani groša — groša! ba čo, ani len pol groša — pol groša! ba ani štvrť, — ktorí majú u Tellsonovcov vkladov ako prachu a lstive bľusknú svojimi medicinálnymi očami na toho obchodníka, keď sostupujú so svojho koča a keď vystupujú naň — ah! že sa len tak práši, ba väčšmi. To je tiež ošialenie Tellsonovcov! Veď nielen k husi patrí šťava, ale aj k húserovi. A potom tu je Mrs. Cruncherová, aspoň bola, kým sme dleli v Starej Anglii, tá by bola schopná hoci zajtrá vrhnúť sa na kolená a toľko kvačať na nich, kým by nezničila, úplne nezničila celý obchod! A ženy tých lekárov nekvačia na kolenách a keď aj kvačia, robia to len preto, aby mali čím viacej pacientov, a ako môžete mať správne jedno bez druhého? A potom tam sú pohrebné ústavy, cirkevní úradníci, hrobári, tam je strážca cintorína (všetci sú v tom lakomci), popri nich sa toho človeku nebárs ujde, keby tomu hneď bolo tak. A to málo, čo by človek aj získal, nešlo by mu nejako k duhu, Mr. Lorry. Nikdy nie; a veď by on rád vybŕdnul z tej brindy, keby vedel, ako z nej von, keď v nej už raz zaviazol — keby tomu hneď bolo tak.“

„Fuj!“ zvolal Mr. Lorry, ale miernejšie „Keď na vás hľadím, desím sa.“

„Tak, o čo by som vás chcel prosiť ponížene, pane,“ pokračoval Mr. Cruncher, „keby tomu hneď bolo tak, ako nie je —“

„Nevykrúcajte,“ riekol Mr. Lorry.

„Nie, nechcem, pane,“ vetil Mr. Cruncher, akoby nič nebolo vzdialenejšie jeho smýšľaniu a jeho skutkom — „nevravím, že nie je — o čo by som vás chcel prosiť, pane, bolo by nasledujúce. Na tom kresle, pri Bare, sedí môj syn, rastie, bude z neho chlap, on by mohol byť vaším poslom a vykonal by vám, čo by ste si len priali na svete. Keby tomu hneď bolo tak, ale stále tvrdím, že tomu tak nebolo (lebo nechcem nič vykrúcať, pane), dovoľte, aby ten chlapec zaujal miesto svojho otca a staral sa o svoju matku; nezavrhnite otca toho chlapca — nerobte to, pane — a umožnite, aby sa jeho otec stal riadnym hrobárom, nechže by napravil to vykopávanie — keby sa hneď bolo tak stalo — nechže by ich zakopával statočne a poctive a bdel nad nimi, aby ich nevykopali. To je to, Mr. Lorry,“ riekol Mr. Cruncher, utrúc si čelo rukávom, na znak toho, že je už na konci toho, čo chcel povedať, „o čo som chcel ponížene prosiť, pane. V tomto hroznom zmätku si to ani predstaviť neviete ako je to s tými vecami bez hláv. Bože môj, je ich toľko, a natoľko ich znehodnoťujú že z toho nestačí ani len na vývozné; keď sa nad tým človek vážne zamyslí, vidí, že ani na to nie. A keby tomu hneď bolo tak, mojou myšlienkou by bolo to, čo som povedal, a pamätajte si, že som to povedal s tým najlepším úmyslom, hoci bol by som mohol s tým mlčať.“

„To je už raz pravda,“ riekol Mr. Lorry. „Ale nehovorme už o tom viacej. Môž byť, že vám budem priateľsky pomáhať, keď to obanujete nie slovom, ale skutkom. Neželám si už ani slova.“

Mr. Cruncher dotknul sa čela, keď sa Carton a vyzvedač vrátili z tmavej chyže. „S Bohom, Mr. Barsad!“ riekol prvý; „po našom dohovore sa ma už nemáte čo báť.“

Sadnul si ku krbu na stoličku oproti Mr. Lorrymu. Keď ostali samotní, Mr. Lorry sa ho opýtal, čo robil.

„Nie veľa. Zaistil som si prístup k väzňovi na ten prípad, keby s ním bolo zle.“

Mr. Lorryho tvár osmutnela.

„To je všetko, čo som mohol vykonať,“ riekol Carton. „Žiadať príliš veľa, znamenalo by hlavu tohoto človeka strčiť pod paloš a keby sme ho udali, nemohlo by sa mu nič horšie stať ako to, povedal to sám. Zrejme to bola slabá stránka nášho postavenia. Niet pomoci.“

„Ale, ako je to s tým prístupom,“ riekol Mr. Lorry, „keď zle pochodí pred Tribunálom, nebudete ho môcť zachrániť.“

„To som nikdy nepovedal.“

Mr. Lorryho oči postupne hľadaly oheň; súcit s jeho miláčkom, Luciou, z druhého uväznenia vyplývajúce sklamanie, ich postupne oslabily; bol už kmeťom, ktorého premohly úzkosti posledných čias, ronil slzy.

„Ste dobrým človekom a dobrým priateľom,“ povedal Carton zmeneným hlasom. „Odpustite, že som zbadal vašu dojatosť. Nemohol by som bez pohnutia hľadieť ani na slzy vlastného otca. A nemohol by som si väčšmi ctiť vášho smútku, keby ste boli hneď mojím otcom. Ale pred týmto nešťastím ste chránený.“

Hoci posledné slová povedal svojím obvyklým spôsobom, ale v jeho hlase a pohnutí bol pravý cit a naozajstná úcta, takže Mr. Lorry, ktorý nikdy nevidel prejaviť sa jeho lepšiu stránku, bol tým cele prekvapený. Podal mu ruku a Carton ju nežne stisnul.

„Ale vráťme sa k úbohému Darnayovi,“ riekol Carton. „Nehovorte jej nič o tomto rozhovore a dohovore. To by jej neznemožnilo isť ho navštíviť. Ešte by si myslela, že to bolo vymyslené, v páde najhoršieho zla dať mu možnosť predstihnúť rozsudok.“

Mr. Lorry na to nepomyslel a rýchlo pozrel na Cartona presvedčiť sa, či niečo podobné mal na mysli. Zdalo sa mu, že áno; tento mu odpovedal pohľadom a zrejme ho porozumel.

„Ona si môže mysleť tisíc vecí,“ riekol — „a každá z nich môže len zväčšovať jej žiaľ. Nehovorte pred ňou o mne. Ako som vám povedal hneď pri svojom príchode, lepšie by bolo, keby som ju nevidel. Aj bez toho jej môžem v niečom pomôcť. Úfam sa, že pôjdete k nej? Dnes večer musí byť veľmi zúfalá.“

„Idem k nej priamo, hneď.“

„To ma teší. Vinie sa k vám tak silne. Ako vyzerá?“

„Žiali, je nešťastná, ale krásna.“

„Ah!“

Bol to dlhý, bolestný zvuk, sťaby vzdych — temer vzlyk, ktorý prinútil Mr. Lorryho, aby pozrel do Cartonovej tváre, ktorou bol obrátený k ohňu. Svit alebo tieň (starý pán by nebol mohol povedať, čo to bolo), preletel ňou tak rýchlo, ako keď v búrlivý krásny deň úvrším prelietne náhla zmena svitu a mraku a zodvihnul nohu, odsotiť malé horiace polienko, ktoré malo spadnúť. Mal biely, módny jazdecký kabát a vysoké čižmy a svetlo ohňa ožiarujúce jeho jasný zovňajšok robilo ho veľmi bledým, k čomu prispievaly jeho dlhé, nesporiadané čierne vlasy, ktoré mu splývaly slobodne na pleciach; hoci ho Mr. Lorry upozornil, aby bol opatrnejší, on dosť zrejme nestaral sa o oheň, jeho čižma stále spočívala na horiacom polienku, ktoré váha jeho nohy rozdrtila.

„Zabudnul som na to,“ riekol.

Jeho tvár zase pripútala pohľad Mr. Lorryho. Keď zbadal dojatosť, čo sa objavila v jeho od prírody pekných ťahoch, ktoré maly v jeho pamäti svieže utkvelý výraz väzenských tvárí, ťahy mu mocne pripomenuly tento výraz.

„A vy ste už tuná hotový s vašimi povinnosťami?“ obrátiac sa k nemu, opýtal sa Carton.

„Áno. Ako som vám už povedal včera večer, keď sem tak neočakávane prišla Lucie, napokon som urobil všetko, čo som len mohol. Úfal som sa, že tu budú v úplnej bezpečnosti a ja budem môcť odcestovať z Paríža. Mám cestovný pas. Bol som pripravený na cestu.“

Obidvaja zamĺkli.

„Môžete vrhnúť pohľad do minulosti dlhého života, pane?“ riekol Carton.

„Som v sedemdesiatom ôsmom roku.“

„Boli ste cez celý život užitočným človekom, pracovali ste vytrvale a ustavične; požívali ste dôveru a vzhliadali na vás s úctou?“

„Bol som obchodníkom od svojho mužného veku. Ba môžem naozaj povedať, bol som obchodníkom už ako chlapec.“

„Hľaďteže, aké miesto máte v sedemdesiatom ôsmom roku. Koľkým ľuďom budete chybeť, keď sa ono raz uprázdni.“

„Ktože by plakal za osamelým, starým mládencom!“ vetil Mr. Lorry, potriasajúc hlavou.

„Ako môžete tak hovoriť? Či by ona neplakala za vami? Či nie jej dieťa?“

„Áno, áno, Bohu buď chvála. Nemyslel som to celkom tak, ako som to povedal.“

„Je to vec, za ktorú možno ďakovať Bohu; či nie?“

„Iste, iste.“

„Keby ste dnes, po pravde, museli povedať svojmu opustenému srdcu: „Nezískal som si ani u jednej ľudskej bytnosti ni lásku a príchylnosť, ni vďaku alebo úctu; nik nemyslí na mňa s nežným citom; nespomína ma nik, že som mu niečim poslúžil alebo urobil niečo dobrého, vtedy by tých sedemdesiatosem rokov bolo sedemdesiatosem ťažkých kliatieb, všakver?“

„Máte pravdu, Mr. Carton; myslím, že by bolo.“

Sydney zase sa obrátil očami k ohňu a po niekoľko okamihov trvajúcej prestávke riekol:

„Rád by som sa vás opýtal: či sa vám vaše detstvo zdá ďalekým? Či sa vám dni, keď ste sedávali na kolenách vašej matky, zdajú byť veľmi ďalekými?“

Mr. Lorry odpovedal práve s takou nehou:

„Pred dvadsiatimi rokmi, áno; v mojom terajšom veku, nie. Lebo čím väčšmi sa blížim ku koncu, zdá sa mi, že putujem v kruhu vždy bližšie a bližie ku začiatku. Zdá sa to byť láskavou úľavou a prípravou k odchodu. Môjho srdca sa dotýka veľa rozpomienok, ktoré kedysi dávno usnuly, rozpomínam sa ja (taký starý) na svoju driečnu matku a na mnohé dni, keď to, čo menujeme Svetom, nezdalo sa mi byť takým reálnym a moje chyby ešte neutkvely vo mne.“

„Chápem ten pocit!“ zvolal Carton a tuho sa začervenal. „A od toho je vám lepšie?“

„Úfam sa, že áno.“

Tu Carton prerušil rozhovor, vstal, aby mu pomohol obliecť svrchník. „Veď,“ riekol Mr. Lorry, vrátiac sa k predmetu, „vy ste mladý.“

„Áno,“ vetil Carton, „nie som starý, ale nežil som v mladosti nikdy tak, aby som mohol dosiahnuť vysoký vek. Ale dosť o mne.“

„A iste aj o mne,“ riekol Mr. Lorry. „Idete so mnou?“

„Chcem vás odprevadiť po jej bránu. Veď viete, že som nepokojný duch a rád sa túlam. Keby som sa dlho potĺkal po uliciach, nemajte strach o mňa; ráno sa zase objavím. Pôjdete zajtra k Súdu?“

„Bohužiaľ, áno.“

„Budem tam aj ja, ale len ako jedon zo zástupu. Môj Vyzvedač mi zaistí miesto. Oprite sa o moje rameno.“

Mr. Lorry ho poslúchol a tak sišli po schodoch dolu a vyšli na ulicu. Za niekoľko minút prišli k cieľu, ktorý si určil Mr. Lorry. Carton sa tam od neho odobral, ale v malej diaľke zastal a keď bola brána zatvorená, vrátil sa a dotknul sa jej. Počul o tom, že každý deň chodieva k väzeniu. „Vyšla tuná,“ riekol, poobzerajúc sa, „zabočila tadiaľto, často kráčala po týchto kameňoch. Nechže sledujem jej kroky.“

Bolo desať hodín, keď zastal pred väzením La Force, kde ona aj sto ráz stála. Malý rubač, ktorý už zavrel svoju dielňu, pred dvermi svojho krámu bafal z fajky.

„Dobrý večer, občan,“ oslovil ho Sydney Carton, zastanúc v chôdzi, keď zbadal, že mužský naňho prenikave hľadí.

„Dobrý večer, občan.“

„Ako sa má Republika?“

„Myslíte na Guillotineu. Nie zle. Šesťdesiat tri denne. Čoskoro docielime sto. Samson a jeha pomocníci zavše sa žalujú, že sú vyčerpaní. Ha, ha, ha! Ten Samson je zábavný chlapík. To je vám Holič!“ —

„Chodíte ta často, vidieť ho —“

„Holiť? Vždy. Každý deň. To je vám holič! Videli ste ho pri práci?“

„Nikdy.“

„Choďte si ho pozrieť, keď má robotu s dobrou bandou. Predstavte si, občan; dnes ich oholil šesťdesiat tri, za kratší čas ako trvá vyfajčenie dvoch fajok! Za kratší čas ako trvá vyfajčenie dvoch fajok. Na čestné slovo!“

Keď škeriaci sa malý človek zdvihnul fajku ukázať ňou, ako kontroloval časove kata, Cartona zachvátila divoká túžba pozbaviť ho na mieste života, preto sa odvrátil.

„Ale vy nie ste Angličan,“ riekol rubač, „hoci nosíte anglické šaty.“

„Som,“ vetil Carton, zamĺknuc znova a odpovedajúc len cez plece.

„Hovoríte, ako rodený Francúz.“

„Kedysi som tu študoval.“

„Aha, dokonalý Francúz! Dobrú noc, Angličan!“

„Dobrú noc, občan.“

„Ale choďte si pozrieť toho zábavného psa,“ nástojil, volajúc za ním malý mužský. „A nezabudnite si vziať fajku!“

Sydney ešte nezašiel ďaleko, keď v prostriedku cesty pod blikajúcou lampou napísal niečo olovkom na kúsok papiera. Potom istým krokom človeka, ktorý dobre pozná cestu, prešiel niekoľkými tmavými a špinavými ulicami — o veľa špinavšími ako obyčajne, lebo v týchto časoch hrúzy aj tie najlepšie ulice ostaly neočistené — a zastal pred lučbárskym obchodom, ktorý majiteľ práve zatváral. Bol to malý, tmavý, krivolaký obchod v krivolakej, na svahu stavanej uličky, jeho majiteľ bol nízky, zakabonený, nahrbený mužíček.

Aj tomuto občanovi zaželal dobrý večer, keď zastal pred jeho pultom, položil pred neho ten kus papieru. „Fjuj,“ zahvízdal tíško lučbár, prečítajúc ho. „Hi! hi! hi!“

Sydney Carton si ho nevšímal a lučbár riekol:

„To je pre vás, občan?“

„Pre mňa.“

„Buďte opatrný a držte ich osobitne, občan! Viete, aké by to malo následky, keby ste ich pomiešali?“

„Istotne.“

Urobil malé balíčky a odovzdal mu ich. Vzal ich a vsunul každý osobitne do náprsných vrecák kabáta, vyčítal za ne kúpnu cenu a cele pokojne odišiel z obchodu. „Nemám už viacej práce,“ riekol, pozrúc na mesiac, „do zajtra rána spať nemôžem.“

Nie tým obvyklým bezstarostným hlasom a spôsobom povedal nahlas tieto slová pod rýchlo plávajúcimi oblakmi, neprejavoval ním nedbalosť a nedôveru. Bol to určitý prejav ustatého človeka, ktorý po dlhej, svízelnej, bludnej púti napokon našiel pravú koľaj a videl jej konečný cieľ.

Kedysi dávno, keď ako veľmi nádejný mládenec vynikal medzi svojimi niekdajšími druhmi, odprevadil k hrobu otca. Matka mu umrela pred rokmi. Keď tak kráčal tmavými ulicami, sišly mu na um v tých hustých tieňach, nad nimi svietil mesiac a plávaly oblaky, slová, čítané nad hrobom jeho otca: „Ja som vzkriesenie a život, vraví Pán: kto vo mňa verí, keby hneď aj umrel, predsa bude žiť: a kto žije a verí vo mňa, neumre nikdy.“

Osamelému v meste, v ktorom vládnul paloš, keď v ňom skrsal prirodzený žiaľ nad tými šesťdesiatimi troma popravenými, nad obeťami zajtrajšieho dňa, ktoré v chmúrnych väzeniach čakaly na smrť na reťazi associácií, s ňou sa vynorily tie slová z hlbín, ako kotva nejakej starej zahrdzavenej lode, ľahko ich bolo najsť. Nehľadal ich, ale ich opakoval a išiel napred.

S vážnym záujmom išiel vedľa osvetlených oblokov, za ktorými sa ľudia poberali na odpočinok, zabudnúť na niekoľko pokojných hodín tie hrúzy, ktoré ich obkľučovaly; vedľa veží chrámov, v ktorých sa nemodlili, lebo ľud sa od nich odvrátil pre mnohoročné kňazské klamstvá, vyssavačstvá a neviazanosti; vedľa ďalekých cintorínov, ktoré — ako bolo na nich napísané, ponechali Večnému Snu; vedľa preplnených žalárov a ulicami, ktorými po šesťdesiatich vyvážali na smrť odsúdené obete, ktorá sa stala tak obyčajnou a všednou, že medzi ľudom o krvavom diele guillotiny nepovstala ani len smutná a hrúzyplná povesť; vážne sa zaujímajúc o život a smrť sídelného mesta, ktoré ustanúc v šialenstve, chystalo sa ku krátkemu odpočinku, Carton Sydney prešiel ponad Seinu k osvetlenejším uliciam.

Bolo vidieť málo kočov, lebo kto sa viezol na koči, ľahko sa mohol stať podozrivým a vznešení ľudia ukryli hlavy pod červenými nočnými čiapkami, obuli si hrubé topánky a chodili pešo. Ale zato divadlá boly hojne navštívené a keď šiel okolo nich, videl, že sa ľudia z nich vesele valia a vykladajúc si idú domov. Pred bránou jednoho divadla čakala matka s malým dievčatkom, hľadajúc priechod cez zablatenú ulicu. Preniesol dieťa a prv ako sa bojazlivé ramienko odpútalo od jeho krku, požiadal dievčatko o božtek.

„Ja som vzkriesenie a život, vraví Pán: kto vo mňa verí, keby hneď aj umrel, predsa bude žiť a kto žije a verí vo mňa, neumre nikdy.“

Teraz, keď ulice stíchly a zavítala noc, v stopách jeho krokov ozývaly sa tieto slová a povetrie bolo nimi presýtené. Ako tak kráča s času na čas si ich opakoval; ale počul ich stále.

Noc sa minula a ako tak stál na moste a načúval žblnkotaniu vôd, obmývajúcich brehy parížskeho ostrova, domy a kathedrále v malebnej smesi jasne svietily v lúčoch mesiaca, deň sa blížil chladne a hľadel s neba ako tvár mŕtvoly. Potom noc, mesiac a hviezdy zbledly a umrely, za okamih sa zdalo, akoby sa Stvorenstvo bola octlo v ríši smrti.

Ale vychodiace víťazné slnce zdalo sa cez mrak noci svietiť na tieto slová a jeho dlhé, jarné lúče žiarily zrovna a vrele do jeho srdca. A ako tak s pokorne zatienenými očami hľadel za nimi, zdalo sa mu, že svetelný most sa vypína medzi ním a slncom, kým sa pod ním trblietala rieka.

V rannom tichu ten silný, rýchly, hlboký a istý prúd zdal sa mu byť súrodným priateľom. Prechádzal sa pozdĺž rieky, ďaleko od domov a potom v slnečnom teple a svetle zaspal na pobreží. Keď sa prebudil a vstal, ešte sa tam chvíľu zabavil a pozoroval krútňavu, ktorá sa otáčala bez cieľa, kým ju nepohltil prúd a unášal ju k moru. — „Ako mňa!“

Potom sa objavila na obzore bárka s plachtou, ktorá mala mdlú farbu mŕtveho listu, preplavila sa vedľa neho a zmizla. Keď sa jej tichá stopa ztratila na vode, modlitbu, ktorá vyvrela z jeho srdca, v ktorej prosil o milosrdné súdenie jeho úbohej zaslepenosti a hriechov, dokončil slovami: „Ja som vzkriesenie a život.“

Keď sa vrátil, Mr. Lorry už nebol doma a ľahko bolo uhádnuť, kam sa podel dobrý, starý pán. Sydney Carton vypil len troška kávy a zjedol kúsok chleba a keď sa umyl a preobliekol, aby sa občerstvil, šiel na miesto pojednávania.

Súdna sieň bola už živá a hlučná, keď mu ,čierny baránok‘ — pred ktorým mnohí bojazlivo ustupovali — prekliesnil cestu cez poslucháčstvo do jednoho tmavého rohu. Mr. Lorry bol tam, Doktor Manette tiež. Lucie sedela vedľa svojho otca.

Keď predviedli jej muža, pozrela na neho potešujúcim a posmelujúcim pohľadom, bol plný obdivujúcej lásky a ľútostnej nehy, ale k vôli nemu plný odvahy, takže mu vohnal do tváre zdravý prúd krvi, rozžiaril jeho zrak a povzbudila mu srdce. Keby niekto bol pozoroval účinok, ktorý mal Luciin pohľad, ktorý vrhla na Sydney Cartona, bol by zbadal, že jeho účinok je celkom ten istý.

Nepatrný, alebo aj nijaký poriadok tohoto nespravedlivého Tribunálu nezabezpečoval obžalovanému primeraný výsluch. Ale veď ani Revolúcia by nebola mohla byť takou, keby neboly všetky zákony, formy a obrady tak nesmierne zneužili, že samovražedlná pomsta Revolúcie rozptýlila všetky vo vetre.

Všetky oči boly obrátené na porotu, ktorú tvorili tí istí rozhodní vlastenci a dobrí republikáni, ako včera a deň predtým a zajtra i o deň neskôr. Vynikal medzi nimi menovite jedon mužský s dychtivou tvárou, pohybujúci prstami stále okolo úst, v ktorom malo obecenstvo veľkú záľubu. Bol to za bezživotím iných túžiaci, ľudožrútsky, krvižížnivý člen poroty, Jacques Tri z Saint Antoinea. Porota zdala sa byť psou porotou, ktorá súdi nad horskou divou zverou.

Každé oko bolo uprené na piatich sudcov a verejného žalobcu. Dnes nebolo možno počítať na nijakú ústupčivosť. Vládla všeobecná krutosť, nepoddajnosť a vražedlnosť. Každé oko hľadalo v zástupe druhé oko a vymenilo s ním súhlasný pohľad; hlava prikyvovala hlave, prv ako sa vystrela napred s napnutou pozornosťou.

Charles Evrémonde, rečený Darnay. Včera prepustený. Včera znova obžalovaný a znova zajatý. Minulú noc mu doručili obžalobu. Je obvinený ako podozrivý nepriateľ Republiky, aristokrat, pochodiaci z tyranskej rodiny, jedon z proskribovaného plemena, ktoré svoje zrušené privilégia upotrebovalo k nízkemu utlačeniu ľudu. Charles Evrémonde, rečený Darnay, dľa proskribčného zákona bezpodmienečne mŕtvy.

Toľko povedal verejný žalobca niekoľkými krátkymi slovami.

Prezident sa opýtal, či bol obžalovaný udaný verejne, či tajne?

„Verejne, Prezident.“

„Kto ho udal?“

„Tri osoby. Ernest Defarge, hostinský v Saint Antoine.“

„Dobre.“

„Terezia Defargeová.“

„Dobre.“

„Alexander Manette, lekár.“

V súdnej sieni nastal ohromný hluk a uprostred neho videli stáť bledého a trasúceho sa Doktora Manettea tam, kde driev sedel.

„Prezident, rozhorčene protestujem u vás, lebo to je klamstvo a faloš. Viete, že je obžalovaný mužom mojej dcéry. Moja dcéra a jej milí sú mi drahšími, ako môj život. Kto je a kde je ten falošný spiklenec, ktorý tvrdí, že som ja udal muža svojej dcéry?“

„Občan Manette, chovajte sa pokojne. Keby ste odopreli poslušnosť súdnej autorite, postavili by ste sa mimo zákona. Hľadiac na to, čo je vám drahšie ako život, odpovedám, že pre dobrého občana nemôže byť nič drahšieho nad Republiku.“

Za týmto upozornením nasledoval prejav súhlasu. Prezident zvonil a pokračoval so zápalom:

„Keby tak Republika žiadala obetovať svoje dieťa, vašou povinnosťou by bolo obetovať ho. Dávajte dobrý pozor na to, čo nasleduje. Dovtedy nech je ticho!“

Nasledovaly zase frenetické prejavy súhlasu. Doktor Manette si sadnul s trasúcimi perami, hľadiac vôkol; jeho dcéra sa k nemu privinula. Dychtivý člen poroty si trel dlane a potom urobil zase pred ústami obvyklý pohyb.

Keď v súdnej sieni zavládlo zase také ticho, že bolo počuť hlas hovoriaceho, vyzvaný Defarge v rýchlosti rozpovedal históriu uväznenia, ktorá sa odohrala, keď ako chlapec slúžil u Doktora, vravel o jeho zajatí, vyslobodení a stave, v akom sa nachodil väzeň, keď ho k nemu dopravili. Potom nasledovalo krátke vypočutie, lebo súd rýchlo končil svoju prácu.

„Občan, vy ste vraj konali dobrú službu pri dobývaní Bastilley?“

„Myslím, že áno.“

Tu rozčúlená ženská kričala zo zástupu: „Vy ste tam boli jedným z najlepších vlastencov. Prečo by sme to nemali povedať? V ten deň ste tam boli delostrelcom a keď tá prekliata pevnosť padla, vy ste boli medzi prvými, ktorí ste do nej vnikli. Vlastenci, hovorím pravdu.“

Bola to Pomsta, ktorá sa v záplave vrelého súhlasu obecenstva zamiešala do pojednávania. Prezident zazvonil; ale posmelovaním rozohnená Pomsta, skríkla: „Čo ma je po tom zvonci!“ A tu ju zase odmenili mnohými prejavmi súhlasu.

„Povedzte Tribunálu, čo ste robili v ten deň v Bastillee?“

„Vedel som,“ vetil Defarge, pozrúc na svoju ženu, ktorá stála na úpätí schodíkov, hore ktorými vyšiel a uprene hľadela na neho; „že ten väzeň, o ktorom hovorím, bol zatvorený v celle, ktorá bola známa menom Sto Päť, Severná Veža. Vedel som to od neho samého. Keď pod mojím dozorom robil topánky, nepoznal sa pod iným menom ako Sto Päť, Severná Veža. Keď som v ten deň obsluhoval svoje delo, umienil som si, že ak pevnosť padne, prezriem tú cellu. Padla. Vedený jedným žalárnikom, vystúpil som s druhom — občanom, ktorý je teraz členom poroty, do tej celly. Preskúmal som ju veľmi základne. V diere komína, z ktorého bol vyňatý a doň zase zpät umiestený kameň, našiel som popísaný papier. Toto je ten popísaný papier. Preskúmal som niekoľko Doktor Manetteových písomných ukážok. Toto je rukopis Doktora Manettea. Tento spis, písaný rukou Doktora Manettea, skladám do Prezidentových rúk.“

„Treba ho predčítať.“

V smrteľnom tichu a pokoji — obžalovaný väzeň láskave pozrel na svoju ženu, ktorá len vtedy odvrátila od neho zrak, keď s úzkostným súcitom pozrela na otca, Doktor Manette uprene hľadel na čitateľa, Madame Defargeová nespustila očí s väzňa, Defarge neprestajne pozeral na svoju kochajúcu sa manželku a všetky ostatné oči visely dychtive na Doktorovi, ktorý z nich nevidel ani jedny — a v tom smrteľnom tichu a pokoji bol predčítaný spis, ako nasleduje.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.