Zlatý fond > Diela > Rozprávka z Poľany


E-mail (povinné):

Anton Bielek:
Rozprávka z Poľany

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Silvia Harcsová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 126 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

„Hanka, Hana!“ volala z dvier stará Korduľa. „Nože sa ponáhľaj! Ešte ani izbu nemáme zametenú, ani sneh si neodmietla. Čo tam, dievčička, robíš? Nájde nás i poludnie a roboty nič.“

„Už idem, tetuška; teliatko sa mi zakosílilo, neviem si s ním rady. Poďte pomôcť!“

Korduľa zakrútila si ruky do zástery, prihrbila sa a išla do maštale. O chvíľu obe, nesúc džber vody, vracali sa do chalupy. Pri ohni varili sa už raňajky. V izbe voňalo zelinami. V malých hrnčekoch vrelo a z každého zaváňalo ináč. Hanka oprela v pitvore džber o stenu a vošla do izby. Ruky mala celé premrazené a hriala si ich na sporáku. Stará sadla si na lavicu a zadívala sa do kúta, kde na klinci visela lampička, slabo osvetľujúca izbu. Zdalo sa, že o dačom premýšľa, potom vstala a povedala Hanke:

„Dievčička, ja pôjdem do Starej Dediny[1] a ty daj pozor doma. Keď prídu od Zvarov, tak vidíš tento hrnček. Preceď, zlej do fľašky a povedz, aby to Zvarová pila v mlieku na ráno a večer. A ak prídu z Radôstky od Šimáčkov, daj im túto masť. Oni už budú vedieť, čo s tým počať. Len potom daj pozor na všetko, ja prídem popoludní.“

„Čo tam budete, tetuška?“

„No, všetko chceš vedieť, čo ťa do toho! Vieš, že sa veru starému človeku ta nechce. Ale mus je veľký pán. Zo vzduchu nevyžiješ a zarobiť je dobre.“

„No, veď je dobre, ale keď je tu potom tak smutno,“ povedalo dievča…

„Mátať ťa nebude, neboj sa. A ak sa bojíš, zamkni sa a daj pozor, kto príde. Veď sa ja poponáhľam.“

Dievča sa uspokojilo, prikývlo hlavou a prikladalo do sporáka. Po raňajkách Korduľa odišla do komory, zobrala tam, čo jej bolo treba, odobrala sa a dievča zostalo samotné.

Hej, pekné sú to kraje, tie kraje môjho rodiska! Ani im neviem z lásky v duši miesta dať. Tak mi je ako sviatok, keď si pomyslím na ne. Hľa, tam tá Poľana! Ponad Radôstku, ako sa prevaľuje reťaz hôr pri Krasotíne na Vadičov, pri samej hore bývala stará Korduľa. Dolu, niže domca, pár roličiek, pasienok a hore vyššie tajomná hora so spevavým vtáctvom, s tichým okolím a s ďalekým výhľadom z jednej strany k Zborovu, k Novej Bystrici a z druhej až po Lutiše. Po Poľanách vidíš roztratené domce, dovôkol osenie, lúky a v doline potok, kde-tu domy, stromovie a malé rovinky, obsiate zbožím alebo nechané na lúku. Ale ako je tu príjemne v lete, tak ťažko je tu v zime. Prídu mrazy, metelice, chujavy, záveje. Zavejú chodníky, cesty a niet prístupu k osamelej chalupe odnikiaľ. Tupo, pusto tu, až človeku teskno v duši.

Korduľa už dávne roky bývala tam v horách. Ľudia už ani nemysleli na to, kedy prišla ta. Nedbali ani o to; málo sa schádzala so svetom, málo sa starali o ňu. Išiel o nej chýr, že je veštica, že je v spojení so zlým. Kto mohol, obišiel ju. Samotárska povaha stareny odpudzovala ľudí a jej prísny, tvrdý hlas znel tak pánovite. Ale zato povesť Kordule ako veštice a pomáhačky bola veľká. Vedela ona lieky proti všetkému; proti suchej nemoci, hostcu, ostudám, vredom, výsypom, kašľu, boleniu v prsiach, polámaninám. A pomáhala i statku. Ľudia sa jej báli. Sprvu síce, keď prišla bývať na radôstskú Poľanu, počali sa jej i vysmievať, keď ju videli behať po horách a poľanách za zelinami, machmi a nazvali ju preto i „kozou“, tak šikovne sa škriabala po skalách za koreňmi; ale smiechy skoro prestali. Od tých čias, ako nebohého richtárov syn, mladý Zubaj, okrivel, nikto sa jej už neposmieva, radšej jej vyhne. Raz sa stalo, že na Kýčere, idúc s batôžkom hore ňou domov, stretla sa s mladým šuhajom, richtárovým synom. Rozpustenec pozrel jej do očí, zastal a pýtal sa jej:

„Hej, Koza, odkiaľ idete?“

Korduľa postála, zložila batoh na zem a pýtala sa: „A ty, naničhodné chlapčisko, čo štúraš do ľudí, čo majú s tebou pokoj?“

„Veď ja nič, tetuška,“ hovoril šuhaj, „ale vás vídam po skalách sa trepať a to vám tak šikovne ide, že to ani koza nevie. Nuž mi to nejako z úst vyšlo.“

„Ak ťa otec neučil ľuďom dať statočnosť, tak ťa svet naučí, ty darebák. Dočkaj, obanuješ ty to, kedy si starú Korduľu pohanil…“ a zdvihla proti nemu dve suché ruky, že šuhaja strach pojal. Potom sa svet čudoval, čo sa to s mladým šuhajom robí. Asi o mesiac počalo mu koleno puchnúť, skrivilo mu nohu, a až dodnes chodí o barle.

A čím diaľ, tým viac šíril sa chýr o Kordule a svet sa jej bál, aby mu neuškodila. Akási tajomná sila premáhala ľudí, keď s ňou prišli do reči, a obava ich naplňovala, aby im neuškodila, nedoniesla nešťastie na ich rodiny a majetky. Vyhýbali sa jej, keď ju nepotrebovali, hľadali a platili jej, keď im bola treba. A tých, čo ju potrebovali, bolo vždy viac a viac. Zďaleka chodil svet k nej. Horské chodníky z Terchovej, Lysice, Belej, Vadičova, Poviny, Lieskovca, Lodna schádzali sa do jej chalúpky.

„Kam, dobrí ľudia, idete?“ pýtal sa svet, vidiaci spoza hôr chodiť k nej ľudí.

„Ale otec nám ochorel, bolí ho v prsiach, nuž hľadáme Korduľu, aby mu pomohla!“

A druhý, tretí vyhľadal ju pre iné. Tomu kravička ochorela, tam tomu v noci z paše stratil sa kôň, deva chcela zas milého privolať, a Korduľa na všetko vedela odpomôcť. I voľky-nevoľky počali k nej prichádzať ľudia i zblízka a jeden ju žehnal, druhého strach prechádzal pred ňou, ale každý k nej išiel, keď bola potreba a núdza. A nemohol sa nikto požalovať, že by nesvedomite zachádzala s chorým. Keby nie jej ostrého hlasu, prísnych očí, zhrbenej postavy a zvraštenej tváre, na ktorú úsmev nevysadol, ľudia by ju boli mali i radi; ale ona, akoby sa sama vyhýbala dôvernejším stykom, nenadpriadala reči a utekala do svojej samoty. Hanka odbavila si prácu, precedila zelinky a sadla si ku kolovrátku. Deň bol pekný, čistý. Ani obláčika nebolo na oblohe. Iba štipľavý, ostrý vetrík previeval od severu a sneh sa svietil, akoby ho nesčiselnými iskrivými hviezdami posýpal. Zamkla dvere a priadla. Čierny kocúr sadol jej k nohám a priadol tiež. Čas sa míňal; dievča znovu založilo oheň a chytalo sa variť obed. Kocúr vyskočil na prípecok a v teple spokojne žmurkal očami. Hanka práve strojila sa do komory, keď ktosi zabúchal na vráta. Pozrie oblokom von. Predo dvermi stál muž so ženou. Volali, aby otvorila.

„Kto ste, čo chcete?“ pýtala sa nesmelo.

„Vpusťte nás, ideme z Vadičova a hľadáme starú Korduľku. Matka nám prechorela.“

Dievča otvorilo dvere. Do izby vošli dve osoby, ukrútené až po samé uši. Šaty mali srieňom zájdené. Prišli a rozprávali, že pochodili všetkých „dochtorov“ od Varína až po Kysucké Nové Mesto a pomoci nikde. Matku trápi záduch, nedá jej dýchať a lomí ju v nohách. I sadli si, čakajúc na starenu. Hanka ponúkla ich chlebom, sadla si k nim a vypytovala sa ich na všetko možné. Tetka jej mnoho ráz rozprávala o Vadičove. Ona pochodila odtiaľ, i matka Hankina tam leží pochovaná, i rodiny má tam dosť. Ale málokoho zná; veď nechodí nikam, iba ak do kostola na Starú Bystricu, i to nie ako by si žiadala; musí bývať zväčša doma, lebo tetka obyčajne v nedeľu odchádza a vracia sa iba neskorým večerom domov.

Ešte ani nezmrklo, keď Korduľka vrátila sa domov. Vypočula pokojne, čo jej o chorobe vyrozprávali, vyspýtala sa na príznaky a potom dala im zelín i masti.

„Tento odvar jej dojte na lačné srdce. Potom ju dobre zakrúťte, natrite na handru tejto masti, dajte jej k nohám vrecúško s teplým popolom, aby sa jej zahriali a musí sa potiť až cícerkom potečie z nej pot. A ak bude treba, pošlite dakoho, prídem ju pozrieť.“

Už sa mrkalo, keď sa návštevníci brali domov. Korduľka zahľadela sa von a povedala:

„Dobrí ľudia, nebude vám už neskoro? Stmie sa čochvíľa a cez hory je teraz ťažko ísť. Ak chcete, zostaňte do rána tu.“

„Ale my už len pôjdeme v mene božom. Bohvie čo nás doma čaká. Zdraví tu zostávajte.“

Zatým sa začalo už zotmievať. Na oblohe povyskakovali hviezdy a jagali sa ako drahokamy; na západe červeneli sa v dlhom pásme zore, hora sa černela a biely pokrov snehu ako široká, nedohľadná plachta, spočíval na zemi. V dolinách rástla tma, iba kde-tu mihlo sa svetielko. To ľudia zapaľovali svetlá.

Stará sa povypytovala dievčaťa na všetko, čo sa v dome prihodilo. Potom išla i s Hankou odbaviť statok. V sporáku veselo blčal oheň, keď sa vrátili. Hanka doniesla na stôl váru, aby povečerali. Nestačila však zložiť zo steny lampičku. Vonku bolo počuť rýchly rozhovor, potom búchanie na dvere. Otvorili. Dnu vošli dvaja chlapi a niesli na čečine mladého muža bledého ako smrť, málo živého. Korduľka vzala lampičku, prizrela sa mu do očí a zvolala:

„Veď je to mladý Fojtík! Čo sa mu stalo?“



[1] Starou Dedinou volajú v okolí obec Starú Bystricu.




Anton Bielek

— prozaik, publicista, učiteľ, zakladateľ a vydavateľ Ľudových novín, po emigrácii redaktor slovenských novín v Amerike Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.