Zlatý fond > Diela > Keď sa starí začnú hašteriť


E-mail (povinné):

Anton Bielek:
Keď sa starí začnú hašteriť

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Starému Chľupovi bolo dobre. Pán boh mu dal všetkého, čo človeku k spokojnému a dlhému životu treba; podarené deti, zdravia a vozdajšieho do sýtosti. V dome nechýbalo nič; stajňa plná, súseky podobne, kone ako lasice, masla, mlieka, zbožia hojnosť po celý rok. A Chľupek vyhral i v tom, že nemusel mozoliť, aby zachoval, čo bol zgazdoval. Syn Martin už tri roky vedie mu hospodárstvo sám, on iba čo dozrie, tu-tam porozkazuje, potom zapáli fajku, chodí sem a tam, ide na roľu, do záhrady, do dediny, ako sa mu páči.

Ale najradšej chodí on do susedov. Jeho suseda volajú Žídkom. Sú známi od mala, bývajú vedľa seba, grunt s gruntom, odkvap s odkvapom sa im schádza. A keď počnú sa škriepiť, vyzerajú ako dvaja kohúti, keď im hrebene navrú. Kričia, rozhadzujú rukami, hnevajú sa. Ale nemyslite si, že im to na priateľstve ujmu robí. Chľupek sa dobre vykašle, tak mu odľahne na prsiach, akoby sa lipového odvaru napil, a Žídek — keby nie hádok, ani by sa tak chutne nevyspal.

Sú oni priatelia starí, verní. Pozrite cez plot do ich záhrad (sú vedľa seba, ako stavanie) a uvidíte, že v plote, ktorý ich delí, majú dvierka, aby, keď sa chcú pozhovárať, nemuseli okolo. Má to svoju históriu. Stalo sa mnoho ráz, že jeden alebo druhý lapil v dedine zaujímavú novinku a tešiac sa, ako bude sused vyvaľovať oči, keď mu ju rozpovie, utekal sťa vetrom podšitý záhumním, ale kým obišiel, novinka fuk a on zostal stáť, spravil tvár, akoby plánku prehltol, sklonil hlavu, akoby niečo hľadal, a hovoril:

„Ale… tento, Ondrej, chcel som ti čosi povedať, ale práve teraz akoby mi to Maga z hlavy vystrelila.“

Ondrej sa zadíval, hádal, potom začal o inšom; ale sused nebol už dobrej vôle, vždy sa vracal na svoje.

„Veru, je to pravda, že keď človek starne, tratí pamäť. Starneme, starneme!“

„Ale kto, snáď ja!“ a Chľupek sa vypol a usmieval.

„Hm ty ako ty, máš druhé zuby a prvý rozum. Ale vieš čo?“ napadlo Žídkovi, „dajme si spraviť tuto v plote dvierka. Kto by tam obchádzal.“

Chľupek pozrel, ľúbilo sa mu to a onedlho nechodil nikto záhumním alebo cestou do susedov, ale záhradou. Tešili sa starí a najradšej tomu boli deti. Keď totiž otcovia prechádzali cez spoločné dvierka, kto mohol zazliť Chľupkovmu Martinovi, že on tiež dvierkami naučil sa do Žídkov a že… tento… keď mal nejakú novinku, aby sa mu z hlavy nevytratila, povedal ju chytro, koho najprv stretol, a že obyčajne najprv stretal Hanču Žídkovie a že neskôr toho povedania bolo toľko, že Hanča začala sa červenať, usmievať. To prišlo všetko tak samo sebou, že ani nevedeli ako.

Koniec koncov vyšlo najavo, že ani tie dvierka nie sú v tom plote na mieste. Aspoň starí boli toho náhľadu, a o mladých škoda hovoriť — i ustanovili, že akonáhle bude po žatve, plot zrútia, deťom dajú sa zobrať a spravia z dvoch jednu záhradu.

Bolo to asi, keď kvitnú lipy. Ako známo, vtedy je u nás najkrajšia časť roka. V nedeľu odpoludnia vyšiel si Chľupek do záhrady zdriemnuť si. Ľahol si pod lipu do trávy, ruky položil pod hlavu, díval sa, ako to v korune bzučí, ako sa včeličky pasú; potom obišli ho mrákoty, usnul. Inokedy zhovárali sa tu so Žídkom, no teraz tento musel do hory, zostal sám a zdriemol si.

Slnko skláňalo sa pomaly nad hory. Chľupek spal ako v oleji. Nezobudila ho na tvár mu dopadajúca žiara, nie muchy, sadajúce na neho. Hodil rukou, šklbol tvárou, driemal ďalej. Po chvíli vytrhlo ho zo spania volanie:

„Ondrej, Ondrej!“

Chľupek sa pohol, otvorí oči, díva sa.

Za plotom lakťami opretý stál Žídek a díval sa na neho.

„Tak, čo by si sa mal modliť, takto čas kradneš.“

„Nemal som čo robiť, pospal som si trochu.“

„Veď viem; počuť ťa od humna, tak chrápeš.“

„Ozaj, čože, vrátil si sa už z hory?“

„Vrátil, a ako.“

„Nuž?“

„Idem puknúť od zlosti. Pokradli mi jedle, budem mať najskôr súd.“

Chľupek vstal, vzal z trávnika klobúk, pošiel k plotu. Chladivý vetrík vial im do tváre. Včiel celé roje bzučali v korune, listy hrali sa a šuchotali vospolok. Dovôkol šírila sa vôňa lipového kvetu, vôňa rozkvitnutej trávy, vôňa zdravého, sviežeho povetria.

„Ale je tu dobre,“ začal Chľupek, dýchajúc plnými prsami. „Je to radosť, taký strom!“

„To ja viem. Ale čo bys’ tak počal, keby som ju sťal?“ hovoril Žídek ako žartom a smial sa.

Chľupek, akoby ho nečakane pretiahol po chrbte, pozrel na suseda a na lipu. Skutočne, spoločný plot ukazoval, že lipa je na židkovskom, ale i slepý videl, že plot ide krivo, že ten, kto ho robil, zašiel na cudzie a lipa že musí byť, i keď nie jeho, tak aspoň spoločná. Nevedel, čo povedať, iba hľadel na Žídka mrzuto. Žídek sa smial ešte vždy. „Musím ho trochu podpichnúť,“ myslel si.

„Nadarmo cloní a pod stromom tráva nerastie.“

Chľupkovi už bolo dosť, ale miernil sa. „Čo mu búšilo do hlavy, keď hľadá zádrapky? Čo chce s lipou, ký zlý mu šušká tieto reči?“

„Ale neondej, načo tie plané reči. Ani nemáme o inšom hovoriť, čo?“

„Hm, no a čo zlého hovorím? Vari len smiem so svojím naložiť, ako sa mi páči.“

„S akým svojím? Čo hovoríš, že lipa je spoločná?“

„Spoločná, ba povedz odrazu, že tvoja!“ zvolal Žídek a ukazoval na plot. „Neukazuje plot, komu patrí?“

„Plot? Veru plot, plot. I slepý vidí, že je cez moje vedený.“

„Ale tento?“ skríkol Žídek a triasol sa celou silou. „Nuž či sa ja na tvoje lakomím, či ja nemám dosť svojho? Ty mi to do očí hádžeš?“

„A čo by ti nie, ktože si ty? Načo sa zadrapuješ do človeka? Čo ti tá lipa vŕta v hlave?“

„Mne? A čo by mi vŕtala! Ale načo ty hovoríš takú reč, že som ti ja plot cez tvoje napravil?“

„No a nevidíš, ako ide? Veď ak chceš, i na mape ti ukážem, že to tak nemá byť. A nevieš, že si ho robil sám? Ja som bol vtedy chorý.“

Ani sám nevedel, ako to povedal. Nemyslel na nič, ibaže v rozmrzení povedal, čo mu na rozum prišlo. Pozrel hore a vidiac Žídkovu rozčúlenú tvár, sršivý pohľad, zhriakol sa, že predsa nemal mu to povedať.

„Tak, teda ty už aj mapy spomínaš; no dobre, buďsi, veď aj mňa bude mať kto obrániť. Ja som ti teda viedol plot cez tvoje, ja som ťa ukrivdil, čo som v svojom živote nikomu neurobil. No dobre, Ondrej, dávaš mi peknú statočnosť, zapamätaj si to.“

„A tak, ty myslíš, že ja ti ubližujem, ale neuhádol si, kmotrík, neuhádol. Ty ideš nič po nič na mňa, že dáš vyťať lipu, že je tvoja, že ti to plot ukazuje. To je, ako vieš, veľmi múdra reč. Tak sa to robí medzi susedmi? Neraz si ďakoval, keď ti lipový kvet odľahčil na prsiach a včeličky medu nanosili. Ale nenazdaj sa, že starý Chľupek dá so sebou packať ako chlapec. Nie, vadiť, súdiť sa nebudeme, cudzieho mi netreba, nechcem. Keď je lipa tvoja, podrž si ju, ale čo z nej visí nad mojím sadom, to daj odťať, lebo sám uznáš, to tieni a tráva nerastie. Budeme takto rovní. Dobre sa maj!“

Obrátil sa a odišiel zachmúrený. Nikdy nepočul takej reči od človeka s dobrým rozumom, od priateľa, s ktorým toľké roky vo svornosti nažíva. Ale ako to len prišlo? Žídek bol namrzený, že mu v hore škodu urobili, a preto si vylieval zlosť na ňom. A keby to stálo zato, ale pre lipu. To je rozum! Veď mu ich kúpi po dedine za voz. Keby to ešte ovocný strom, ale lipa!

Zašiel do druhého kúta záhrady. Tu mal utešené štepy najrozmanitejších druhov ovocných. So Žídkom neraz pochodili celé okolie, aby dostali vrúblik z nejakého ušľachtilého stromu. Aby sa uspokojil, obzeral, ako kladú ročné výhony, ako kvitnú. Kedy-tedy hrabol nohou popri pni, či sa mravce nedali do koreňa, obracal listy, nezabudnúc škaredý pohľad zaslať k lipe, kde sa so Žídkom pohádal. Potom dal si ruku na oči a zadíval sa na stráne, kde sa kravy pásli, na bujnú černavú horu a na osenia, ako sa vlnili po planine a ukazovali šedavozelenú farbu rubu.

„Hm,“ hovoril si, „myslel, že sa ho zľaknem a utečiem do diery ako myš pred kocúrom. Počkaj, dočkáš, starý Chľupek nie je syseľ.“ Z premýšľania vytrhol ho pokrik pastierov, vyháňajúcich statok z osenia. Stráň len tak ozývala sa cengotom spiežovcov a pukaním bičov. Hodil hlavou a hrozil sa im rukou: „Hé, špaty, keď je to z očí, nevie si rady. Dočkajte, veď vás ja vyplatím, keď poženiete popred obloky!“

Potom pobral sa von, že pozrie do stajne, na sýpku a zájde do dediny. Pri vchode obzrel sa ešte raz. Tá lipa tam tak pekne vyzerá, že radosť bolo pozrieť na ňu. Jej koruna bola obliata žiarou zapadajúceho slnka, druhé stromy boli jej iba dopoly a niesli sa ako domce popri štíhlej veži.

„Hm, ale som mu len nahnal strachu,“ smial sa. „Takú lipu zoťať. Obtni si ju, Žídko, obtni. Veď ani čo by ti dával kravu. Ale som mu len nalial vody do bôt.“

Ale Žídek nebol takej ľahkej nátury, aby si nepríjemnú vec vybil z hlavy. On dusil mrzutosť v sebe a potom bol tým horší. Prvá zbadala žena, že prišiel zamračený zo záhrady, že mu niečo chybí. Nepovedal ani slova. Až večer zhíkli domáci, keď rozkazoval paholkovi, že musí odťať všetky haluze na lipe, ktoré viseli nad Chľupkovou záhradou. Mať i dcéra sa dopytovali, až konečne po dlhom dobíjaní im povedal, čo a ako sa stalo, nezabudnúc pritom spomenúť suseda všelijakými vyberanými výrazmi.

U Chľupkov nevedeli, čo sa stalo. Starý chodil po dedine až do večera, Martin bol za vŕškom u rodiny a prišiel tiež len večer domov. Nemal ani času zhovárať sa s kým. Iba dobre po večeri išiel von; mesiačik svietil úplnkom, na preddomiach bol hovor, spev, kde-tu krik a zhon detí. U Žídkov ticho, iba čo Anička stála vedľa plôtika, ruky a laktíky majúc záponkou zakryté. Martin doskočil k dievčaťu a o chvíľočku boli už v živom rozhovore.

„Ľaľa, už si prišiel? To ťa tam málo zdržiavali.“

„Veru málo. Musím zavčas ráno na lúky.“

„A ako sú tam vaši?“

„Dobre; bude toť na jeseň veselie.“

„Veselie? Aké, kto?“ pýtalo sa zvedavo dievča a oči sa mu usmiali.

„Hm, bratanec sa žení. Tak to udrelo, že ani nikto nevedel.“

„Teda; a koho si berie?“

„Hádaj.“

„Keby som uhádla, nepýtala by sa ťa.“

„Nu, Betu Holikovie. Keď som našim rozprával, vyvaľovali oči. Nikto na to nemyslel.“

„Ale tú vysmiatu? Nehovor…“

„Inak nemáš, tú…“

Martin urobil krok ku deve a šeptal jej niečo do ucha. Hanka sa trochu odvracala vbok, kedy-tedy kukla na Martina, potom sa smiala a protirečila. Keď sa dorozumeli, šuhaj sa pýtal:

„Kde sú vaši?“

„Doma; strojíme koscom na Poľanu.“

„A otec?“

Dievča akoby sa spamätalo. Nadvihlo hlavu a pýtalo sa:

„Ale čo to zas mali otcovia medzi sebou?“

„Nuž ja neviem nič.“

„Otec sú celý rozsrdený. Paholkovi rozkázali, aby ráno obrúbal lipu, čo visí nad vašou záhradou.“

„Ale tú, čo je v plote pri dvierkach?“

„Tú, tú, a povedali, že musí sa to stať hneď za východu slnka.“

„Neviem, otec nespomenuli, ba sú, ani čo by kominára stretli, vysmiati. Opýtam sa ich.“

A mladí ľudia, akoby nič, zasa mali si riecť niečo, čo sa šepká, a šepkali by boli bohviedokedy, keby Martina neboli volali domov. Keď sa vrátil, otca našiel za stolom žartujúceho, veselého, pýtal sa ho, čo je to s tou lipou, a keď sa dozvedel, čo sa stalo, usmial sa a myslel, že to nový žart, aký medzi starými dosť často sa prihodil.

„A keď už potom ten starý blázon duplikoval, duplikoval, aby som mu stúpil do stremeňa, povedal som mu: keď je lipa tvoja, teda si ju drž, ale čo mne na záhradu tieni, to musíš odťať, aby mi škodu nerobilo!“

Len čo stačil dokončiť, keď paholok Žídkov bol v dverách. Všetci obrátili sa k nemu, čo nesie. Sám starý popravil si okuliare a díval sa.

„Gazda vám odkazujú, že dajú zajtra obrúbať od vašej záhrady tú lipu. Aby ste si sami prišli rozkázať čo a ako.“

Martin díval sa ako vyjavený. Keď starý Žídek už začne takto, musí byť veľmi dopálený. Pozeral na otca, akoby čakal vysvetlenie. Tento, akoby ho za tú chvíľu vymenil, pokyvoval hlavou, zmraštil sa a povedal:

„Teda tak? Nu dobre; povedz gazdovi, že prídem.“




Anton Bielek

— prozaik, publicista, učiteľ, zakladateľ a vydavateľ Ľudových novín, po emigrácii redaktor slovenských novín v Amerike Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.