ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

SEDLIAK (orie, hľadí hore): Hľa, poludnie, čas vypriahať. No, vykroč! Zmoril si sa, môj milý. Obrátim, poslednú brázdu vytiahnem, a potom obedovať. Chvála Bohu, domyslel som sa krajíček chleba vziať. Domov nepôjdem. Zahryznem si u studničky, zdriemnem, a koník si trávičky odšklbne. Potom v mene Božom zase do roboty. Včas zoriem, dá Pán Boh.

ČERTÍK (vybehne ku kríčku): Hľaďže, aký je dobrý! Vše Boha spomína. Počkaj len, i čerta spomenieš. Ukradnem mu krajíček. Zadiví sa, počne hľadať. Žrať sa mu bude chcieť, nazlostí sa, i čerta spomenie. (Berie krajíček, uteká a sadne za kríček nazerať, čo bude robiť sedliak.)

SEDLIAK (odpína pobočky): Sláva Tebe, Hospodine! (Odvádza koňa, pustí ho, ide k halene.) Strašne som vyhladol! Krajíček hodný baba odkrojila, ale iste ho celý zjem. (Došiel k halene.) Niet ho. Iste som ho halenou zakryl. (Dvíha halenu.) Ani tu ho niet. Čože je to? (Trasie halenu.)

ČERTÍK (zpoza kríčka): Hľadaj, hľadaj, tuto je! (Sadne naň.)

SEDLIAK (dvíha kadečo, a ešte trasie halenou): Div a zázrak! Nikoho nebolo, a krajíčka niet. Keby ho vtáci rozzobali, omrvinky by boly. A tu ani mrvy nieto. Nikoho nebolo, a vzal ktosi.

ČERTÍK (zodvihne sa, ukradomky nazerá): Hneď ma spomenie.

SEDLIAK: Už je tak. Však neumrem hladom. Keď vzal, nech má. Nech mu je na zdravie.

ČERTÍK (odpľuje): Ach, ty, prekliaty sedliak! Mal by hrešiť, a on hovorí: na zdravie! Nič s ním nespravíš.

SEDLIAK (ukladá sa spať, žehná sa, zíva a zaspáva).

ČERTÍK (vychodí zpoza kríčka): Teraz mudruj starý! Starý vše hovorí: málo mi ty do pekla sedliakov vodíš. Hľaďže, kupcov, pánov a kadejakých koľko každý deň pribudne, ale sedliakov málo. Akože ho podvedieš? Nepodbyješ sa podeň nijak. Už čože viac — posledný krajíček som ukradol. A on predsa nehreší. Ja už neviem, čo teraz robiť! Pôjdem, zreferujem. (Prepadá sa.)

(Opona.)