Zlatý fond > Diela > Modlitba k umeniu


E-mail (povinné):

Peter Zvon:
Modlitba k umeniu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 82 čitateľov


 

Modlitba k umeniu

Večer čo večer rozsvecujú sa svetlá v divadle a jeho priestory naplnia sa ľuďmi statočnými i nestatočnými. Lebo umenie je ako boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom.

Večer čo večer ťažká opona delí dva svety. Jeden, ktorému spievajú vtáci a svieti slnce, v ktorom hrajú herci bez líčidiel na tvárach, ale s líčidlami na dušiach svojej hry, o ktorých sami nevedia, či dospejú v ľudské komédie, alebo ľudské tragédie, a druhý, ktorému svietia farebné svetlá reflektorov a hrajú orchestre svoje melódie, svet myšlienok a ideí, majúci len jeden cieľ: slúžiť ľuďom obyčajného sveta, aby sa poklonili duchu umenia a žili ako ľudia. Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabudnite ho milovať.

Za ťažkou oponou je iný vzduch. Plný neurčitých vôní, v ktorých prevládajú líčidlá a staré kabáty, na ktoré týždne sadá prach. Každý z nás má svoje prostredie, kde sa cíti šťastný. Herci sú najľudskejší z ľudí, lebo herectvo, skutočné herectvo, nie je nič iné než bohatstvo citu, ktorému je úzka jediná forma života. Avšak herci sú vzácni. Práve tak, ako nie je každý, kto hrá na klavíri, majstrom tónov a harmónie, tak nie je každý, kto hrá divadlo, skutočným hercom, skutočným umelcom. Je veľa divadelného personálu, je málo umelcov.

Je dačo iné vedieť sa usmievať a dačo iné vysmievať sa. Úsmev je pochopenie a láska, najväčšie predpoklady umenia. A preto je skutočná komika veľkým umením, lebo nesmie byť zlá. Treba milovať i najbiednejšiu ľudskú trosku, vidieť v nej človeka, pochopiť i jej dušu. Každý chce byť v dačom kráľom, i keby v živote bol len panským kočišom. Keď večer zhasnú svetlá v divadle a zdvihne sa opona, kto z nás vie, na koľko životov sa díva? Prečo práve toto gesto a prečo nie iné, prečo toto zdôraznenie, prečo? Vidíme len postavu hry, malého človeka, ktorý nám žije svoj život v komickom zlomku, časť nás všetkých, ktorí sme tak často dokonale komickí a smejeme sa vlastne svojim chybám, pretože sa na seba nevieme dívať. A ten, ktorý svojím umením stvoril tú postavičku s takou istotou, lebo vie pochopiť jej dušu, pozná korene jej konania, ten azda by vedel rozprávať: že niekde žije človek podobný. Azda sa s ním stretáme, azda ho pozdravujeme a zhovárame sa s ním. A predsa ho nevidíme tak, ako ho vidí on. Pretože v druhých ľuďoch hľadáme len to, čo v nich chceme nájsť, a vôbec nie to, čo v nich naozaj je. Lebo to by značilo odosobniť sa, prestať sa dívať len sebeckým pohľadom svojich inštinktívnych lások a nenávistí a stať sa múdrym. Aké dobré by bolo poznanie, že každý človek, s ktorým sa stretáme, je v dačom lepší ako my. A predsa — i keď to uznávame — nemáme nič iné na starosti ako zisťovať, v čom je ten človek horší ako my. Herectvo vo svojej dokonalej forme je úžasnou objektivizáciou, hľadaním stavu duše, z ktorého vyplýva tomu alebo onomu z nás to tak často naivné presvedčenie, že žijeme dobrý život a že je veľa ľudí, ktorí sa nám nemôžu rovnať. Toto hľadanie je základom komického herectva. Lebo si nevieme priznať, na aké hlúposti sme to pyšní, aké nezmyselnosti nám dávajú náš vnútorný klad a vyrovnanie a aká malá úbohosť sme vo svojom jadre. Tento stav duše nájsť a glosovať úsmevom, to je veľké umenie.

Avšak ešte jedno je potrebné. Smiech musí mať svoje mravné hodnoty. Nesmie byť neľudský. Ten, kto sa usmieva, plný pochopenia a lásky, ľuďom, ktorých miluje, len zráža pýchu, ale neberie im vieru v seba. Na to konečne nik nemá právo, lebo každý žije prosto podľa svojich schopností, a ak sa dakto zo šustra stal richtárom, ešte neprestal byť šustrom. A to je hlavné:

Vedieť poznať to, čo v sebe ten alebo ten vidí, a tomu sa smiať, a nikdy nie tomu, čím skutočne je. Môžem sa šustrovi smiať, že v sebe vidí najlepšieho richtára, ale nemôžem sa mu smiať, že v sebe vidí najlepšieho šustra.

Nie je nijako prehnané tvrdenie, že dokonalá herecká komika vyžaduje veľké ľudské hodnoty. Je naozaj pravda, že všetci veľkí komickí herci boli vo svojom jadre výnimočne dobrými ľuďmi, i keď mali svoje malé nepekné vlastnosti. A preto ich máme tak inštinktívne radi.

Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabúdajte, že všetky oslavy utíchnu a že i ten najväčší potlesk zamĺkne. A tam niekde, vzadu, za ťažkou oponou, zostáva sám ten, ktorého obdivujete. Ide mladosť okolo, ide smiech a láska. Možno sa pousmiať, možno mať rád, tak ako milujeme jar, ako milujeme všetko, čo už príchodom svojím odchádza, čo už narodením svojím umiera. Zostáva umenie, to nádherné, večné umenie, ktoré je ako boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom.




Peter Zvon

— dramatik a divadelný kritik, vl. m. Vladimír Sýkora Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.