ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ľavej strane Váhu stojí Ružomberok, mestečko nie veľké, ale predsa také, že ho hocikde na ulici nenájdeš, a obzvlášť v Liptove nie. V tom Ružomberku pri samom Váhu stojí starý drevený hostinec, takže mu na čele čítať môžeš, koľko už rokov prežil, lebo je z jednej strany nahnutý ako opitý, na streche je šindeľ šúpkami preplátavaný, že naozaj vyzerá ako čierne na bielom, to jest zemiansky majetok na papieri. Ale zato, že tá krčma tak zle vyzerá, nikomu nenapadne, že by od nej utekal a ju obchodil. Chodili do nej i chudobní ľudia, sedliaci, žobráci, i páni, a to i z vysokého zemianskeho rodu, i takí, čo majú len na pol druha merice siatia. Chodia sem i statoční ľudia, i zbojníci, i triezvi, i opití - a bohvie akého ľudu sa to sem vše naženie.

Aj teraz ich je tam toľko, ako za groš maku.

Pán Ján Korvín, syn Matiáša kráľa, prvý raz prišiel do Liptova od tých čias, ako sa stal Liptov jeho kniežatstvom; plno teda sa zabralo pánov na Likave ho uvítať, a to i z cudzích stolíc, plno sedliakov sa pobralo k nemu s prosbami, so žalobami a inými vecami. Sotva prišiel do Liptova a už ľudia ako včely Likavu otočili; jedni prichodili, druhí odchodili. Prišlo ich už mnoho do Ružomberka a tu sa pustí hrozitánsky dážď, že sa lialo ako z cievok. No taký mokrý nik na Likavu nepôjde, a dolomány sa tiež musia povyčisťovať, šable poutierať a šatky na hrdle ponaprávať, aby to všetko pekne vyzeralo. Sedliaci tiež zastali s všelijakými na Likavu vezenými vecami; Cigánom s muzikou sa tiež dnes už viacej ďalej nechcelo, a milá otrhaná ružomberská krčma len tak mladne od hostí. Krčmár je ako na uhlí a tak sa usmieva, akoby ešte dnes mal vojsť do raja alebo do nebeského kráľovstva; a krčmárke sa len tak oči blyštia, ako dve hviezdy na nebi, lebo i veľkí páni na ňu očami hádžu, dávajú jej pekné slová a po briadke ju hladkajú.

Ale zato ani hostia neplačú.

V izbe sa hemží ľudstva ako mravcov; sedliaci poskladali klobúky a posadali si do kúta, Cigáni si sadli pod pec a hľadeli sa zísť čiernymi očami s očami pánov v tej nádeji, že si títo sami rozkážu zahrať. A jedni z pánov sa prechodia po izbe, druhí sedia za stolom pri pohári vína, tretí sa zhovárajú, štvrtí sa vítajú, piati hvízdajú, šiesti všeličo rozkazujú sluhom, siedmi sa okolo krčmárky obracajú a ostatní pánbohviečo vyčíňajú, takže sa dobre na hlavy od samopaše nestavajú.

Vtom dačo na dvore zapraská bičom.

Nastane tam krik, bo je plný vozov, ktoré ustúpiť nechcú, a novoprišlí sa nasilu tisnú. V izbe všetko začúchlo, dvere sa troška otvoria, dáky neznámy vstrčí dnu hlavu volajúc: „Hostinský, či máte dáku izbu, kde by sme sa mohli zložiť?“

„Nemám, nemám, pán urodzenký, všetko je plné; ale nech sa sem páči, však sú tu tiež veru statoční páni!“

Príchodzí sa poškrabal za uchom, zmŕštil sa a vošiel dnu.

„Ľaľa, či ho vidíš, ako sa mu nepáči,“ povie jeden pán pri stole, durkajúc lakťom svojho suseda. Tento vykrútil fúzy, zapije si z pohárika a odpovie: „Keď sa mu nepáči, nech sa o zem hodí - to by bolo ešte najmenej; ale či ste ho videli, pán brat? - Ani sa nám len nepokloní, ani čiapku nesníme, akoby sme my boli dakde s ním svine pásli -“

Príchodzí sa obzerá na všetky strany, i prezerá dákysi kútik a potom vyjde i s krčmárom vonka. O malú chvíľu začnú sluhovia nosiť dnu truhlice, podušky, mokré kepene, a prichádza viacej pánov.

Druhí hostia sa najprv na to začnú dívať, potom sa jeden na druhého obzerajú a nato začnú mrmlať, až jeden spoza stola vyskočí a predstane sluhom cestu volajúc: „Ani na krok ďalej!“

„Ej, čože vy mne v krčme rozkážete?!“ vykríkne príchodzí pán a zavolá na sluhu: „Mišo, neboj sa nič, skladaj - však ja uvidím, čo ti kto urobí!“

„Ani na krok!“ zavolá zas prvý. „Nuž či my potom budeme na vaše hlavy stávať, keď nám tu miesto zastanete? A či ste vy väčší pán v krčme ako druhí, keď si chcete sám pol izby zaujať a mokrými kepeňmi zaliať?!“

„Nuž a vy ste sa kde ten móres naučili, pocestných a umočených, umrznutých ľudí z krčmy vytvárať? To vám bezpochyby už spod čiapky vyliezlo, lebo by to človek pri dobrom, triezvom rozume urobiť nemohol.“

„Ha, ha, ha, ale mu dal,“ zasmejú sa druhí okolo stola sediaci, „pozrite len, ako stojí - akoby mu páter rektor lekciu držal, že si prsty pekne neumyl.“

„Ba dajte ho stiahnuť,“ zavolajú daktorí so smiechom.

„No to by som mu nekázal,“ zavolá rozhorlene prvý nevediac, či príchodziemu a či svojim pri stole sediacim známym má odpovedať. - „A vy ste mi pekná čeliadka!“ Obrátiac sa k svojim, pokračuje: „Ja vám chcem právo brániť, a vy sa ešte dáte do smiechu.“

„Ja, tak je to, Matejko,“ ozve sa žartovne zas jeden od stola, „advokát aj sa musí dať nabiť, aj nesmie plakať.“

„Ba daj mu už raz pokoj,“ ozve sa mrzute druhý, „radšej nech sa spýta horenosa, kto je, čo je, keď sa statočným ľuďom ani nepokloní a vchádza dnu, akoby nikdy človeka nevidel.“

„Teda sa na tom zastavujete, páni moji?“ ohlási sa príchodzí, „no, to je inšie, a tak vás odpytujem; ale to mi veru ani na rozum neprišlo, lebo som bol nahnevaný na tých holomkov, čo mi nechceli dnu vozík pustiť.“ - A potom, obrátiac sa k Matejovi, hovorí: „Ale, pán môj, veď by som ja vás mal poznať.“

„A ktože ste vy? - Neviem, s kým mám šťastie.“

„Ja som Ján Červeň, kastelán Sklabinského zámku.“

„Nuž, ale si to ty, Janíčko, duša moja drahá, radostná!“ vyvolá pán Matej Štiavnický, padnúc Červeňovi okolo krku. Červeň zas objíme pána Mateja, ktorý len tak od radosti kvitol.

Ostatní sa dali do smiechu.

„Ba veru ani frajer frajerku,“ zavolá pán Ondrej Lužinský, „a len teraz mu chcel vo svojej hrdinskosti zo päť zubov vybiť.“

Pán Pankrác len tak zboku povie: „Čože by to bolo päť zubov; bol by mu aj oko vyklal, aj nos odrezal, aj uši poobtínal, a predsa by bol potom prisahal, že ho nikdy nevidel. Dobrý to advokát!“

Ale pán Matej sa vtom zvrtol, chytil Červeňa popod ruku, bližšie ho priviedol ku stolu, kde si z väčšej čiastky boli páni k pohárom posadali, a oznámil, kto je jeho priateľ.

Sotva páni meno Červeň začuli, vstávali všetci, čiapky dolu snímali, vyskakovali spoza stola a bežali sa s ním vítať. Poznať, že im je dobre známy, že ho všetci radi vidia.

A veru, pán Ján Červeň i zovňajškom sa zdal byť milý človek, ako čo by chcel celý svet vo svojej dobrote vyobjímať; vážny, nie však ako to obyčajne mladí ľudia bývajú, keď sa chcú na starých pánov zahrať, obratný a silný na duchu. Nos mal trocha, ale len máličko zhýbnutý, oči čierne, prenikavé, ale nie liskľavé, mu svietili ako zhasínajúci uhoľ, keď ho ešte ostatná žiara ohňa obletuje; čelo nie vysoké, ale dosť nad očami sa vypínajúce. Slovom, bol to najkrajší obraz Matiáša kráľa. A pán Červeň bol dozaista jeho syn a dedič jeho veľkých darov.

Nuž ako sa páni dozvedeli, kto je, čo je príchodzí, povyskakovali spoza stola a kričali jeden na druhého, ako keď sa v jeseni zídu na cestu do východných krajín hotoviace sa divé husi: „Vivat! Vitajte Janíčko!“ Pán Červeň sa klaňal, bozkával po poriadku i mladých, i starých, i známych, i neznámych, lebo sú to všetko páni bratia a okrem toho ešte odjakživa priatelia korvínovského domu - ako všetci Liptáci.

„Sem sa medzi nás, pán brat, sem!“

„Pozhovárame sa, ako v tých Rakúsach bolo!“

„Hej, ba ako to toho kráľa volili, bodaj do rána nedožili, tie opice i s ich kráľom! - Váš brat mal byť kráľom a vy palatínom, takže by potom bol svet videl, čo je Uhorská krajina!“ Takto kričali páni jeden za druhým, robiac medzi sebou miesto Červeňovi.

Pán Červeň sa však ohlási: „Ach, páni moji, prosím vás, dajteže sa mi dakde najprv zložiť, a potom sa pozhovárame.“

„Mišo! Jano!“ kričí pán Matej Štiavnický na svojich sluhov. „Zapriahajte zas do toho voza, čo títo páni na ňom prišli; poklaďte i truhlice i všetky veci naň a zavezte to na moju hospodu!“ Sluhovia odišli, zas prišli a pobrali novoprinesené veci a zas odišli.

Potom sa pán Matej k pánu Červeňovi obrátil hovoriac: „Tu sme si hospody najali, aby sme všetci tvojmu bratovi na hrdle byť nemuseli. Poď teraz medzi nás!“

A pán Červeň si usedáva ku stolu; páni sa na laviciach pomykujú, aby hosťovi len čím viac miesta urobili. Štiavnický si sadne k hosťovi a objímajúc ho, dôverne hovorí: „Nuž, akože sa mi máš, Janíčko, ako?“

„Nuž, Matejko môj drahý, ako obyčajne, pri dobrej vôli, i hoc by sme to vždy mohli, čo by sa nám páčilo.“

„Prosím,“ zašepce pomaly za chrbtom krčmárka, nesúc tanieriky a lyžičky. Páni sa odstúpia a krčmárka nosí príchodziemu krátku, ale chutnú večeru. Červeň, už či od chuti, či od hladu jedol, akoby pred ním pálil. Páni nalievali víno, vyzdvihovali poháre a zakričali „vivat“ najprv Matiášovi, nebohému jeho milosti kráľovi, potom Jánovi Korvínovi, kniežaťu liptovskému, a potom pánu Červeňovi. Za Matiáša odpovedal a ďakoval starý Michal Pankrác, za Korvína Štiavnický - a Červeň dovŕšil rečňovanie, takže všetci zvesili hlavy od smútku a žiaľu, lebo hovoril o svojom otcovi Matiášovi, o Vladislavovi, terajšom kráľovi, o terajšom a vtedajšom stave krajiny, ktorý, pravdaže, bol rozličný. Nastalo veľké ticho. Pán Matej zavolá na Cigánov: „Cigán, zahraj!“ A tí ako strely poskákali spod pece i čiahli po husliach. Ten ich zasekol pod bradu, ten teperil cimbal, ten obesil basu na hrdlo, ten pomaly, ten ztuha začal sláčikom preťahovať, až sa to len tak rozliehať začalo.

Pán Pankrác skočí, šedivým obočím zmŕšti a zavolá: „Čo, či sme my blázni, Cigán?! Keď my plačeme, on nám tu bude dáke šialené nôty vyhrávať. - Prestaň, lebo ti tie husle na hlave rozdrúzgam.“

„Hej, čo nehráš tú Matiáša kráľa, ty sprosták,“ ozve sa pán Matej.

„Ba dajte dnes pokoj muzike,“ prehodil Červeň, „radšej sa dačo pozhovárajme. A vy sa uspokojte, pán brat,“ obrátiac sa k Pankrácovi, pokračuje, „veď je to nič, hoc sa i rozhovorka pretrhuje.“

„No veď je nič,“ odpovie Pankrác, povzdychnúc si, „veď je nič; však to i v živote tak býva, že človek z najkrajších snov, z najkrajšieho položenia, keď myslí, že už najvyššie žiadosti svoje občiahol, odrazu sfŕkne do blata, ako červík sa zvíjajúc vo svojej bezmocnej nepatrnosti.“

„Ha, ha, ha,“ zasmeje sa pán Oško, „to hádam ako to víno, čo sme vypili; to tiež najprv in capitolium a potom do blata.“

„Netárajte, pán brat,“ krútiac hlavou hovorí dôrazne, avšak bez náruživosti starý Pankrác, „a keď ste sa napili, tak iďte spať, my tu máme o inšom hovoriť.“

„Ten ti zasa začne o svojom Matiášovi a bude ti za dva dni rozprávať, ako to bolo predtým a ako je teraz.“ - Prerečie Lužinský: „No ale, Mišianko, len hovorte, pravdu máte, nedajte pozor na pletky.“

„Ach, veď čo by človek len ustavične, vo dne v noci hovoril, čo by ani nespal, ani nejedol, nuž by sa ešte predsa dosť nenahovoril,“ smutne povie pán Pankrác. „A keď si pomyslím na časy asi pred pätnásť rokmi, nuž ma obyčajne slzy zalejú. Jaj, jaj, jaj, už to nik viacej nenapraví, čo je raz pokazené. Zo všetkých strán nás svet trhá, tam Turek, tam Maximilián, tam Ján Albrecht - a ktože sa nás zastane?“

„Hej, však ešte žije náš Ján Korvín, náš knieža; toho budeme poslúchať a za tým pôjdeme, keď nám kráľ nevie dať pomoc,“ ozve sa rozhorlene Štiavnický.

„Dajže si pokoj,“ prevezme zas reč Pankrác, „čože aj ten môže? - Veď by sa to kráľ ešte dal dákosi nahovoriť, lebo ten ti na všetko pristane; ale čože my sami? Veď sa my sami hryzieme, a nemá nám kto ,coky’ povedať. Tak čokoľvek by Korvín chcel, nuž Zápoľa bude proti tomu s celou dušou robiť, a čo by pritom Uhorská krajina hneď mala zhynúť. Ver’ ti mne to za palatína!“

A pán Červeň si povzdychne hovoriac: „Tak je to! Matiáša mnohí len preto nenávideli, že nepopúšťal uzdu chúťkam a vôli jednotlivcov, ale že ich sám viedol ta, kde oni voľky-nevoľky krajine osožiť museli. Tak i teraz Zápoľa, kde len môže, haní Matiáša a jeho panovanie.“

„Ten nechže ho nehaní,“ vykríkne Pankrác, udrúc rukou na stôl, „lebo iste uvidí, že ho pomsta Božia začiahne; a ak ešte len ďalej bude brojiť proti vášmu domu, nuž ešte tá stará ruka žije, ktorá vyšvihne dohora oceľ a vbodne ju zradcovi do srdca! A to urobím, urobím, a čo by ma nebo svojimi strelami, ako dážď, udusiť malo.“

„Hej, pán brat,“ zavolá Lužinský, „rozprávajte len, čo sa vám onehdy v Podhradí stalo. - Či je to nie hanba od zemana mýto pýtať? A to urobil Zápoľa!“

„Rozprávajte, apko, rozprávajte,“ ozve sa zo všetkých strán.

Starký sa nedá dva razy ponúkať a začne: „Nuž veru Spišiaci sa začali s nami pravotiť, chceli totiž dakoľko míľ z Liptova pripojiť k Spišskej stolici. My sme si, prirodzene, nechceli dať, čím predkovia naši ešte len od Štefana kráľa vládli; a to ešte tým menej, že je teraz Liptov vlastným kniežatstvom, ktorým podľa práva a spravodlivosti jeho milosť pán Korvín vládze, keď medzitým Spiš Zápoľovi prislúcha. Pravotíme sa, pravotíme, pravotíme, a právu ani konca, ani kraja. Len veru mňa naša slávna Liptovská stolica na Spiš ku Zápoľovi poslala v deputácii. Prídem ja ta. Milý palatín len frčky hádže, hovorí, že teraz i kráľ s Rakúskom, i on s Poliakmi je veľmi zaneprázdnený, a že nášmu právu tak skoro koniec byť nemôže. Naostatok mi povedal: ,Pankrác, radil by som vám, aby ste to vaše právo radšej tak nechali, lebo verte mi, nič nevyhráte.’“

„Teda vám ani ,pán brat’ nepovedal?“ spýtal sa s preľaknutím Lužinský.

„Ťažkýže povedal!“

„No či je to už nie do porazenia?“ zavolá Štiavnický. „Keď ani len vám tak nepovie, ako vám svedčí, to by sa na nás iste ani neobzrel.“

„No,“ vezme zas starý Pankrác slovo, „mlčte, kým ja dokončím. Ja som sa s ním dosť všelijako pravotil, a nič som nevykonal. Poberiem sa domov, len ma tu na mýte zastavia, že vraj aby som mýto platil. Nuž tu ja do mýtnika; i nalátal som ho, i nič som nevykonal, lebo ustavične vrešťal, že on prepánaboha ináč robiť nemôže. Ja som sa potom vrátil k Zápoľovi, a ten mi povie, že ma on od mýta oslobodiť nemôže, lebo že stolica ustanovila brať mýto i od zemanov. I on že musí platiť. - Nuž tu vo mne dobre že srdce nepuklo, lebo som videl, že sú to len jeho fígle; i plakal som, i zubami škrípal, že tie naše pekné slobody len tak nemilobohu idú na mizinu. - Prídem k mýtu, pomyslím si: ,Radšej všetko utratíš, a právo si neopustíš.’ Chytím sekeru, polámem obom koňom nohy, až sa tak nebožiatka ako kláty zvalili. - Chytím vozík a vytiahnem ho s paholkom a hajdúchom na druhú stranu mýta. A predsa som mýto neplatil, hoc kone Zápoľovi na večeru ostali. Najmem si kone, prídem do Levoče, spýtam sa, či to stolica uzavrela, aby zemania mýto platili - a tu sa mi všetci vysmiali. Len o daktorý deň sa dozviem, čo bolo vo veci. Zápoľa, chtiac mi protiveň urobiť, dal rozkázať mýtnikovi, aby ma bez mýta nepustil. Spišiaci sa ešte podnes z Liptákov posmievajú, že im vicišpána na mýte lapili.“

„Hej, ale som, viete, apko, tomu krivému Jožkovi tiež zapražil, viem, že sa mu na druhý raz odnechce statočných ľudí prekárať,“ zavolá pán Oško.

A starý Pankrác odpovie: „Dobre si mu urobil, synak. Nuž či teraz, odkedy Matiáš umrel, dôjdeš len do Spiša so statočnosťou? Kde nájdeš spravodlivosť? Čo sú naše práva? - Nič. Ach, veď to teraz len ber sekeru do ruky a bi, mláť, koho zachytíš. Veď je teraz zbojníkom ešte najlepšie na svete. - My sme sa dosť pravotili, a predsa sme právo prehrali; Spišiaci nám len predsa kus Liptova odňali. Ja som Zápoľovi zavesil processum dehonestationis za to, čo mi s tým mýtom vykonal; a tu ti takú satisfakciu dostanem, že ma až mráz prechodil od zlosti, keď som ju čítal. - Že vraj ako sa opovážim pre také od hockoho navedené pletky palatína znepokojovať, a tak k nemu hovoriť? - Lebo som mu ja veru v procese tiež neodpustil, nezamlčal som, že naše práva a slobody hocijakí naničhodníci utláčajú.“

„A ešte takí, čo vám ani ,pán brat‘ nepovedia!“ zavolá Oško. „Nuž veď je pravda, že sme my nebožkému Matiášovi, príducemu do Liptova alebo na Kráľovu hoľu, vždy vraveli ,Vaša milosť, pán kráľ' alebo ,Sua Majestat Regia‘, ale on nás nikdy ináčej ako ,pán brat‘ nenazýval.“

„Ja,“ ohlási sa Lužinský, „dobre má apko; teraz už ani práva, ani spravodlivosti. Dobre on má, teraz len šabľou a sekerou takým pánom zasvietiť.“

„Vivat apko! Vivat sekera!“ zakričia všetci jednohlasne a rozídu sa po Ružomberku.