ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Liptovskej stolici si každý láme hlavu na tom, ako pán palatín, pyšný na svoju hodnosť, hrdý na svoje sily, dumný na svoje zásluhy, prijme liptovských vyslancov; každý by bol rád, aby mal oči z Liptova až do Spiša, aby mohol pozerať na palatínovo nové počínanie. Však nik nič dobré neočakáva, ba mnohí sa strachujú, aby vyslanci zle neobišli, lebo majú prísne, tvrdé návody, a pán palatín si nedá brnkať popod nos.

Ale čo sa na Spiši robí, to sa v Liptove nikomu ani len nesníva.

Páni vyslanci zosadli v Podhradí, začali sa chystať, riadiť, poslali sa ohlásiť na zámok a rozmýšľali, ako čo povedia, ako začnú prednášať svoje nárady.

Vtom príde Verböczy, obstarný pán, Zápoľova pravá ruka, pýta o odpustenie, že si vzal slobodu vojsť k nim, a prosil ich úctive, aby sa páčilo na zámok hore s celým služobníctvom, so všetkými vecami.

Páni boli týmto pozvaním veľmi zarazení, lebo to neočakávali, a jeden z ostýchavosti, druhý z nenávisti proti palatínovi a tretí z nedôvery zdráhali sa prijať toto pozvanie. Verböczy sa obzvlášť okolo Červeňa krútil, predstavoval mu, že by sa pán palatín za urazeného cítil, keby s ním nešli, že tu nemajú pohodlnosť, že ich tu nemá kto zaopatriť. Červeň si pomyslel: „Už tu zas leží dačo za týmito slovami - on nás chce zaobísť,“ a povedal, že však oni nakrátko sa odpravia. Ale Verböczy im potiaľ nedal pokoja, pokiaľ neprijali jeho pozvanie.

Prišli na zámok. Všetko ich tu prijalo ako najlepších priateľov.

Pán palatín ich hneď pripustil k sebe.

Ako prišli pred palatína, klaňali sa pekne, ako to obyčaj so sebou donáša, hovorili zvyčajné pozdravenie; on však im podával ruku po poriadku, vítal ich bez všetkých zvyčajných priepovedí.

Palatín sa ukázal teraz prišlým hosťom v obyčajnom odeve, hoci ináčej obzvlášť vtedy miloval skvostnosť, keď mal prijímať cudzích a najmä v úradných veciach k nemu prichádzajúcich hostí, rád zvonku svetu ukazoval svoju silu, takže zvyčajne každý záhyb na jeho šatách sa zdal kričať, každý kamienok na jeho šabli, jeho odeve sa zdal volať, každé jeho pohnutie sa zdalo hovoriť: „Silný som, mocný som!“ Druhý raz prijímal vyslanstvá krajinské a stoličné v najnádhernejšej izbe svojho zámku; teraz uviedol vyslancov do izby, kde zvyčajne pracovával. Páni vyslanci sa veľmi tomu čudovali, jeden si myslel: „To sú len tvoje fígle,“ druhý zasa, čo ho nikdy bližšie nepoznal, nemohol sa dosť načudovať tomu, ako mu môže svet tak ubližovať a držať ho za takého pyšného človeka. Palatín sa usmieva, pozerá na nich, prosí, aby si sadli, a dáva každému miesto.

Páni si posadali.

Palatín začne hovoriť: „Vitajte mi, páni moji, ešte raz; a už či k Zápoľovi, či k palatínovi prichádzate, ja vás len ako Zápoľa prijmem!“

„My, ako ráčite znať, prichádzame k vašej milosti i ako k osobe, i ako k palatínovi a prosili by sme o chytré pokonanie,“ prehovoril Červeň.

„Ej, nie tak, nie tak,“ vraví ďalej palatín, „veď času máme dosť na rokovanie o veciach prísnych, môžeme sa trocha zabaviť i ako priatelia.“

Vyslanci popozerali jeden na druhého, potom pohliadli na palatína a bohvie, čo si pomysleli.

„A vás, pán Červeň,“ pokračuje ďalej Zápoľa, „som od tých čias nevidel, ako ste sa s nebožkým Matiášom kráľom boli z Rakús odstránili. Teší ma veľmi, že práve vy ku mne prichádzate, že vás môžem u mňa privítať vo vážnom úrade.“

„Môj úrad trvá len potiaľ, pokiaľ domov neprídem,“ odpovie Červeň.

„No nič to, nič to!“ prehovorí palatín, „začiatok ste pekne urobili a - váš brat je mocný, má mnoho spôsobov porúčať vás u kráľa, i ja - nakoľko budem môcť, budem sa usilovať odmeniť vašu zmužilosť.“

„Prosím vašu milosť,“ skočí do reči Červeň, „svoju zmužilosť som ešte nemal kde ukázať.“

„Nebuďteže taký skromný!“ usmievajúc sa pokračuje palatín. „Pamätám sa ja na vás ešte od Viedne; a mládenec už ukazuje na budúcnosť muža.“ Potom, obrátiac sa k Štiavnickému, hovorí: „Vy ste pán Štiavnický - či nie je pravda?“

„Áno, vaša milosť!“

„S vaším nebožtíkom otcom som neraz poľoval v Liptove; oj, dobre som ho ja poznal, bol to poctivý človek doma a zmužilý vo vojne. On vše hovorieval, keď naše ramená v bitkách ustávali: ,Nedajte sa, páni bratia, poďte, bite; keď vám guľka cez hlavu preletí, nič to nerobí, veď bez jednej lastovičky bude leto.‘“ Potom, obrátiac sa k pánu Mrázovi, hovorí: „A vás, pán Mráz, som neraz, keď ste boli chlapcom, hučkal, dohora dvíhajúc, a vy ste kričievali: ,Nechaj ma, daj mi pokoj!‘ A keď som sa vás spýtal prečo, nuž ste mi odpovedali, že sa ma bojíte, ,keď máš bajúzy‘, hovoriac. Pravda, to už bolo dávno, ale je to milé človeku, keď sa rozpamätá na tak dobre strávené hodiny, ako som ja moje dakedy v Liptove strávil. Dobrí to ľudia u vás, veselí, kamarátski.“

„Nie vždy, nie vždy,“ odpovedá s dákousi nechuťou pán Mráz.

„Veď je pravda, veď je pravda,“ skočí zas do reči palatín, „Liptáci vedia hýbať i rozumom i ramenom, keď na to príde. Tak nedávno v mojom vojsku proti Poliakom sa Liptáci, môžem povedať, skoro najlepšie držali. - Nuž, hľa, tak je to, tamdolu, keď sa proti Turkom ide, hoc by sa naše horné stolice ako držali, nuž to o ich zmužilosti sem hore ani chýr prísť nemôže; ale tu hore dačo začíname, tu sme doma, a tak skorej vieme, ako sa ktorý držal. - Vy, pán Bodický, ste tiež dobre pomáhali; a čo ste potom sem na Spiš neprišli, keď sme sa tu po vojne s Poliakmi zišli? - Ja by vás bol veľmi tu rád videl -“

„Keď ma nik nevolal, vaša milosť,“ odpovedal Bodický s poklonou a ďalej hovoril: „Ostatne vašu dobrotu si za mnoho vážim.“

„Nik nevolal? Ale, preboha, ako mohli moji ľudia na vás zabudnúť? - Verböczy, ktože mal vtedy správu nad domom a domácnosťou?“

Verböczy, ktorý vyslancov dnu uviedol, tiež tu bol, i odpovedal na palatínovu otázku: „No ja sa veru dobre už na to nepamätám, ale sa mi tak vidí, že pán Berzevický -“

„No, tak je, tak. Ale, páni moji, oboznámim vás najprv s mojou rodinou, pokiaľ nepôjdeme k večeri.“

„Bude nás tešiť, ale by sme prosili vašu milosť určiť čas, kde by sme mohli predniesť vašej milosti naše veci a záležitosti,“ hovoril Červeň.

Palatín odpovedal: „Ach, keď sa vám tak ľúbi, veľmi vďačne vám to poviem. No zajtra som tak zaneprázdnený, že sa to nemôže stať, ale - pozajtre, alebo potom. No veď času máme dosť, a krem toho nebude škodiť, keď sa u mňa zabavíte! - Len to ešte, páni moji,“ hovoril po malej prestávke Zápoľa, „prosil by som vás, aby ste mi len dvaja predniesli vaše záležitosti.“

A potom ešte mnoho hovoril pán palatín s liptovskými vyslancami; pri každom sa zastavil, každého aspoň po mene poznal, o každom vedel povedať dačo dobré, ku každému sa prihováral ako k starému známemu.

Potom podľa svojho prvšieho návrhu zas povedal pánom vyslancom, aby sa páčilo do druhej izby, kde ich bližšie zoznámi s rodinou; lebo vraj, keď sa bude páčiť tu dlhšie zabaviť, treba sa bližšie poznať s celou rodinou.

A páni vyslanci, hoc aj namrzení prišli do Spiša, hocako sa na palatína hnevali, predsa, keď ich tak predchodil, nemohli mu mrzko odpovedať; lebo je to u nás taká obyčaj, že zlé za zlé, dobré za dobré. A tak povstávali, poklonili sa a zaďakovali pánu palatínovi za jeho dobrotu.

„Bez všetkej poklony, páni moji, len tak ako doma, len tak ako doma,“ povedal Zápoľa a viedol ich do druhej izby.

A už tu to inak vyzeralo. Zrkadlá veličizné zo samého uliateho striebra a ocele sa prestierali na maľovaných stenách, okolo oblokov visel od povaly až po zem v rozličných záhyboch červený aksamiet, na stene boli namaľovaní predošlí páni Spišského zámku a okolo nich zo všelijakých kvetov spletené vence. Riad sa len tak lisol od zlata a striebra. - Ej, pekne to tu všetko vyzerá, všetko ukazuje na kráľovské bohatstvo.

Ale čože je to všetko, čo je táto krása, čo je tá márnotratnosť krásy proti kráse Marienky Zápoľovej, ktorá tu pri obloku sedí pri stolíku? - Mnohý človek sa zháňa po bohatstve, druhý po sláve, tretí po hodnosti; ale každý by všetko to na celý život zanechal tak, keby mu nebo len raz dožičilo uvidieť Marienku Zápoľovú.

Palatín uviedol pánov vyslancov do izby svojej rodiny. Tu sedela pri Marienke jej tetka, palatínova sestra, obstarná už panna, ktorá zastávala po smrti jej milosti pani palatínovej matku a domácu paniu na Spišskom zámku; mladý Ján, pekný šuhajec, syn palatínov, stál pri nich a zhováral sa s nimi. - Palatín, ukážuc pánom vyslancom svoju rodinu, povedal: „Moja dcéra Marienka, moja sestra Anna, môj syn Ján,“ a potom, obrátiac sa k vyslancom, každého menoval po mene.

Páni sa poklonili a domáci tiež; Marienka vstala zo stolice a prichádzajúcich tak pekne privítala, tak pekne pozrela, taký utešený úsmev jej zakvitol na ústach, že prichádzajúci zabudli na slová, ktorými ju chceli osloviť, a len oko sa dívalo na krásu dievčaťa, na jeho utešený úsmev. Palatín prehovoril slovo jedno, druhé, Marienka sa všeličo spytovala, panna Anna sa dozvedala, čo tam v Liptove nové; a mladý Ján, chytro sa spriateliac s neznámymi, spytoval sa na pána Korvína, rozprával im o Viedni a spytoval sa ich, ktorí z nich tam boli.

Ale to ten rozhovor dákosi nejde. Palatín i s Verböczym zanechali palotu, Mráz sa zabáva s pannou Annou a Bodický s Jánom a Červeň, ktorý najbližšie sedí k Marienke, len tu i tu slovo prerečie, Štiavnický hovorí, ale tiež nie mnoho, lebo Marienka má toľko rečí, toľko pekných výpovedí, že sa málokedy dačo preriecť dostane.

Červeň tu i tu pokradomky pozrie na krásne dievča a potom, ani nevie prečo, či ako čo by sa bál naň hľadieť, či ako čo by mu zakázané bolo naň podívať, sklopí oči do zeme, poblednuté líce mu očervenie; a keď sa ho Marienka dačo spýta, tu sám nevie, čo odpovedá, len si pomyslí, že to muselo byť dačo nepatrné.

Prišiel palatín, sluha volal pánov k večeri - a všetci ta odišli.

Pri večeri Červeňa posadili k Marienke, hoc dosť tomu odporoval, palatín sa zas obzvlášť s Mrázom, ktorý sa zo všetkých zdal najtvrdší, najpevnejší, zhováral a zabával; a keď sa tu i tu z druhej strany stola Červeňa dačo spýtal, to zvyčajne na tri otázky jednu odpoveď dostával, lebo ten to či nepočul, či nechcel počuť. - Palatín naňho vše veľkým okom pozrel, ohliadol sa na svoju dcéru, ktorá ustavičným štebotaním svojho suseda zabávala, a s úsmevom povedal: „Ej, pán Červeň, veď dákosi o nás starých nedbáte!“

„Čo ráči vaša milosť?“ spýta sa Červeň s dákymsi rozpakom.

„Už sa vás tri razy spytujem, čo pán knieža za správy dostal z Budína; lebo ako povesť nesie a tu jeho milosť pán Mráz mi vraví, Turci na Valašskú udreli - a vy nepočúvate. Zdá sa mi, že vás rozhovor nás starých nezaujíma.“

„Ach, ba áno. To nemôže vaša milosť povedať.“

„No len, no. Veď som skúsil. Čože ste mali za zaujímavý predmet?“ spýta sa palatín.

Červeň chcel odpovedať, ale sám nevedel čo, chcel sa k palatínovi prihovoriť, ale nešlo mu to, chcel s ním na inú rozprávku obrátiť, a nevedel, odkiaľ má začať. Marienka, vidiac ťažkosti svojho suseda, odpovedá otcovi: „Dovoľte, otče, aby sme to pre seba zadržali.“

Palatín sa zasmial, pokrútil hlavou a povedal: „No, to vy veru zavčasu máte tajomnosti medzi sebou!“

„Nuž a čože by sme nemali?“ s ľahkosťou prerečie Marienka a zas, obrátiac sa k svojmu susedovi, pokračuje v predošlom rozhovore.

Bolo po večeri. Palatín povedal pánom „dobrú noc“, oni sa porúčali; Marienka im povedala „dobrú noc“, oni sa tiež porúčali, len Červeň dákosi, keď ona naňho s úsmevom oko hodila, nemohol jej tak odpovedať ako druhí a len potichu, akoby sám pre seba „dobrú noc“ zašeptal.

Všetci sa rozišli do svojich izieb, len Zápoľa s Verböczym ešte spolu ostali. Palatín preriekol svojmu priateľovi: „Len ich zadrž tu čím najdlhšie, lebo keď u nás troška zdomácnejú, nebudú v stave svoju bezočivosť zachovať; a keď tu nič nevykonajú, sebe budú pripisovať prehru. Maj sa okolo Červeňa a Štiavnického, Mrázovi daj pokoj, lebo ten sa zdá šípiť, čo chceme. Pri večeri mi dosť také nahovoril, čo by som druhý raz nezniesol. Zajtra ráno sa rozhovor s Červeňom - Dobrú noc! Dobrú noc!“