ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moja úcta! Moja hlboká poklona!
A,! — čuť volať, zvedať: „Kto je to?“ — „Kto?“ — „Ona“…
Neznáte ma v skutku, dámy, páni, prosím?
Ach, prepáčte, nuž veď predstaviť sa musím.
Kvetuša som, Kveta, pestrej Kvetny dieťa…
sestričky moje sú ľúbe, vonné kvieťa.
S kvietkami žijem si v prekrásnej prírode,
voľno a báječno v milej poľahode.
Ja znám vravu kvetín, s nimi cítim, žijem,
vonný, sladký nektár z kalíškov ich pijem.
Dobre viem, čo ktorá kvetinka znamená.
Predo mnou z nich žiadna tajemstva ver nemá.
Keď som z ríše kvetov došla v tieto svety,
prezradím vám pomer, v jakom život s kvety.

(Odloží palicu, malá prestávka).

Život a kvetiny v úzkom sú spojení,
úlohu tiež hrajú vo vedách, v umení.
Ony v pomere sú s ním ver znamenitom,
v žití osamelom a tiež pospolitom.
Od útleho detstva až za starcov hroby
kvetina náš život zpríjemňuje, zdobí.
Deťom sú kvetiny hračky, reč prírody,
prvým učiteľom, čo ich k Bohu vodí.
A dietky milujú reč kvetov nevinnú,
viac než mnohý Slovák, svoju Slovenčinu.
Mládeži sú kvety výjavom radosti,
bo z nich vence vijú v priateľstve mladosti.
Mládencom a pannám kvet je vzkazom lásky.
Kvety viažu srdcia a manželské sväzky,
požehnanie Božie nesie šťastným párom,
keď si milá s milým stojí pred oltárom.
Dospelým zas ľuďom kvet je výraz slávy,
vavrín zaslúžilých mužov venčí hlavy.
A keď pochováme dušu vernú, milú,
kvietim okrášlime smutnú jej mohylu.
Kvieťa tajnou vravou tichý tlumočí vzkaz:
„Neplač, veď uzreme v krátkej dobe sa zas!“
Smutný by bol život, pustý bez kvetiny,
sťa obloha bez hviezd, šuhaj bez dievčiny.
Ale i rarášek, má mať kvetné sady,
bo čuť: „To je kvietok z čertovej záhrady.“
Povie sa mnohoráz, na človeka zlého,
šviháka šíbalstvom, fígľom nadetého,
keď je, prefíkaná, žena bo dievčina,
no, to je z čertovej záhradky kvetina.
Srdce devy sa tiež podobá kvetnici,
kvetmi sú v nej samí páni milovníci.
Dievčinka milostný v kvetnici záhradník,
jej bystrému očku neujde nik, ver nik.
Ten najmilší kvietok, v srdci opatruje,
neverných milencov, za plot vyhadzuje,
bo to zvadlé kvety, naničhodná plevel,
nehodno takému, by v srdiečku sedel.
Ja aspoň, keby som tú moc v svete mala,
falošných milencov povešať by dala,
ale nie na šibeň, ani na brdielka,
lež len ich dievčinkám na biele hrdielka.
Naší mladí páni, rozdávajú kvety,
tie si natrhajú, idúc na zálety.
A mnohé fiflenky, krčia zas nosíčky,
a radi dávajú, šuhajkom košíčky.
Môj Ty dobrý Bože, jaký obchod by mal,
kto by tie kvetinky a košíčky sbieral.
Mohol by hen v meste, na námestí stávať,
a to tie kvetinky v košíčkoch predávať.

(Vytiahne spomedzi kvetov ružu).

Kráľovnou všech kvetín je ruža voňavá,
ona lásky odznak ňou sa srdce dáva.
O nej už básnici toľko nabásnili…
V jej kalíšku vonnom drieme ámor milý,
v jej ľúbeznej vôni taj čarov sa skrýva.
Mnohý z mladých pánov o ružičke sníva.
Jakýsi Lucian, pred vekmi kedysi,
znášal trest veliký, za prečin jakýsi.
Bol on — ľudia Boží! — v osla premenený.
Zrazu zbadal košík kvetmi naplnený,
zožral z neho ružu. A jaký div sa stal,
veď vám z toho osla zase človek ostal.
Oj, škoda, že ruža dnes nemá tej moci,
koľkým tak úbohým bolo by pomoci.

(Ružu zastrčí medzi kvety a vytiahne kýstku fialok).

Fialenka vonná kvietok je skromnosti,
a je obraz devy v tichej domácnosti,
ona s vôňou milou pod krovie sa skrýva,
ani deva, ktorá ctnosťami oplýva.
Sadaj si, dievčinka, sadaj len do kúta,
však budeš-li hodná, nuž chlapci najdú ťa.
Na šialenca ktorý svojim chúťkam hovie,
„No to je fialka!“ každý človek povie.

(Schová fialku a vytiahne rozmajrin).

Rozmajrin — rozmajrin, zelený rozmajrin
kdeže si šuhajko, nech ťa ním omámim.
Spieva za šuhajkom deva roztúžená,
dá rozmajrin a div — už je jeho žena.
A preto, dievčatká, dobrý pozor dajte,
hockomu rozmajrin len tak nedávajte.
Váš zelený venčok na hlavienke skáče,
a mnohým, panákom tá poctivosť plače.

(Rozmajrin dá medzi kvety a vytiahne tulipán).

Tulipán pestrý kvet, ale vône nemá,
vypína sa hrdo, planá pýcha nemá.
V spoločnosti ľudskej také tulipány,
to sú fičurovia — módni mladí páni,
čačky — bačky — cifry vešajú na seba,
kráčajú sťa pávy, a hlavou vo zvýš neba.
Keď však bližšie skúmaš, takého pánika,
strnieš… v hlave, v srdci prázdnota veliká.
Zato však vypína krky — nos svoj dlhý…
u krajčíra — šustra ročité má dlhy.
Keď sa k vám ukáže, takýto pyšný pán —
čo si pomyslíte? — „No, to je tulipán!“

(Tulipán odloží a vytiahne kýstku sedmikrásiek).

Sedmikrásky nemé, to sú diplomati,
presedia v sneme celý rok jak svätí,
nerobia nič, ale pri tom na moj veru;
za to namáhanie veľké platy berú.

(Odloží sedmikrásky a vytiahne georgynu).

Georgyne pestré, to su módne dámy,
ktoré už čo robiť nevedia samy,
cifrujú sa stále, líčka si maľujú,
a s pánmi hanebne voždy koketujú.
No, keď si kto z mužov takúto paničku
pojme v stav manželský, pojme za ženičku,
no, ten má neborák, na zemi už peklo,
tomu jeho šťastie za more utieklo.

(Georgynu odloží a vezme kaktus).

Kaktus, táto ozaj pichľavá kvetina,
je — no, čo myslíte? — Jedlivá testiná.
Čo s ňou ako pekne a rúče obchádzaš,
predsa len hnev, zlosť, jed u nej vždy nachádzaš.
Vadí sa so všetkým, čo je práve v ceste,
a vinu vo všetkom dáva len neveste.
Úbohý muž nevie, či žene, či matke
dať pravdu. Ach, má ten potešenie sladké!

(Odloží kaktus a vezme žihľavu).

Žíhľava, prhľava to je klebetnica,
štipľavá a krutá, podlá jazyčnica.
Tá sa újme všade, aj kde ju nesejú.
A z klebiet najväčšie pohoršenia vejú.
Tak i ja sa bojím takejto klebety,
že mojej prednášky tiché slová vety
ohovoria mnohí: „No tá tomu dala! —
Kto ju zval, žeby nám hriechy vykladala?“

(Šelmovsky hrozí prstom).

Nikdy nehaň, vždy len chváľ!
— staré príslovie nám radí. —
Kto mačičku poškrábal,
toho ona nepohladí.

(Vezme palicu, ukloní sa a odíde).