E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Scény

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Ivana Bezecná.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 89 čitateľov


 

Zora

Scéna v 1 dejstve.

Osoby:

Milan, Milina, manželský párik.

Betka, chyžná.

Výstup 1.

Milan, Milina.

MILINA (sedí na pohovke a vyšíva).

MILAN (sedí pri nej, pravou rukou ju objíma, v ľavej drží knihu): No, Mílinka, či sa ti to páči?

MILINA: Ako by sa mi nepáčilo. Také pekné ľúbostné udalosti píše, ale nikde neudáva, čo je to tá láska.

MILAN: Mílinko moja drahá, rozum ľudský nie je vstave pojem lásky vystihnúť, nemôže ho znázorniť čili opísať. Lásku možno len precítiť.

MILINA: Skutočne? Hovoríš to z vlastnej skúsenosti?

MILAN: Áno. Srdce naše je k láske stvorené. Bez lásky je ono mrtvé, bez lásky je suchoparnou pustatinou, kde ani prameň nevyviera, ani tráva sa nezelená, ani kvieťa nekvitne, ani klas nezräje a strom neposkytuje ani tône, ani ovocia, ale láskou stáva sa srdce naše rajom šťastia, blaženstva a spokojnosti.

MILINA: Nuž a zkadiaľ že berie srdce ľudské tú lásku?

MILAN: Zkadiaľ? Ona padá v srdce ľudské nepozorovano, tíško, jako tá kvapka večernej rosy v kalich kvetu a v kvapke tej zrkadlí sa kus toho hviezdnatého neba.

MILINA: Neba šťastia a blaženstva.

MILAN: Áno, Mílinka drahá, takého neba, aké máme my v našej tichej domácnosti. (Vrele ju objíme.)

MILINA: Bože nám ho len udržuj, aby trvalo večne!

MILAN: Bude nám trvať tak dlho, jak dlho si zachováme vzájomnú dôveru. Dôvera je najkrajším výkvetom lásky. Postráda-li láska dôvery pevnej a neklamnej, podobá sa silnému stromu, ktorému zlosť podťala hlavný koreň. Príde vietor a vyvráti ho.

MILINA: Nie, nie, Milan môj, to sa nesmie stať! Už pri samej myšlienke trniem (túli sa k nemu). To sa nesmie stať.

MILAN: Ani sa nestane, jestli si zachováme dôveru jedon voči druhému.

MILINA: A budeme sa stále milovať ako dosiaľ. (Lichotive.) Či nie, Milanko môj?

MILAN: Budeme. (Pozre na hodinky.) Päť hodín a desať minút a ja som tam už o piatej mal byť. (Vstane.) S Bohom, žienko drahá!

MILINA (prekvapeno): A kam sa poberáš?

MILAN: Na schôdzu.

MILINA: Zasa na schôdzu?

MILAN: Veru zasa. Dobre sa maj! (Bozká jej ruku i ústa a odíde.)

Výstup 2.

Milina sama.

MILINA (ide za ním, vo dverách ostane stáť a kýva mu rukou. Vráti sa a sadne ku práci). Hoj, tieto nešťastné schôdze! Jedna stíha druhú a každá ruší nám blažené hodiny nášho tichého domáceho šťastia. Tak rozkošne rozprával o láske, že by som ho bola celý večer, ba celú noc rada očúvala, a keď sme v najlepšom, vyruší nás nemilosrdná schôdza z nášho tichého raja. To je hrozné! (Odloží prácu a zamyslí sa.) Ba kam len išiel či do klubu, či do besedy a či na zasadnutie iného spolku? (Vstane.) Nič mi nepovedal. (Ide k obloku a pozerá cezeň. Radostne.) Tam ide. Už je pred bránou. Nevie, čo robiť. Či ísť ďalej a či sa vrátiť. — Váha. Ó, vráťže sa, vráť, ty môj drahý, milovaný mužíčok. Nechoď preč, veď mne je tak clivo bez teba, každá hodina mi je večnosťou, bo ťa ľúbim celým srdcom, celou dušou, ako len žena muža milovať môže. Nechoď preč! Ešte raz kýva klobúkom a odchádza. Som zasa len sama. (Sadne a vyšíva.)

Výstup 3.

Betka. Predošlá.

BETKA (nesie malý lístok): Prosím, tento lístok našla som v predsieni pod vešiakom. Akiste vypadol pánovi z kabáta.

MILINA (vezme list a pozerá na adresu): Áno, to je pánov lístok.

BETKA: To viem, že je pánov, lebo keď som ráno prach utierala v kancelárii, doniesla ho akási dáma, položila ho na pánov stolík a rieknuc: „To pánovi“, odišla.

MILINA ((pre seba): Akási dáma? ((Spamätá sa a povie.) No, dobre.

BETKA: A či netreba ten list za pánom zaniesť. Nebude im ho treba?

MILINA ((rozrušená): Zaniesť za pánom? Nie. — Načo? — Nie — netreba.

BETKA (ukloní sa): Prosím. (Odchádza, skúmavo pozerajúc na Milinu.)

Výstup 4.

Milina sama.

MILINA (obzerá sa, či už Betka vyšla. Vstane, obzerá lístok): Akási dáma ho doniesla a to včas ráno, kým ja ešte spím. (Privoniava k listu.) A jako vonia! To parfum centifolie, čo značí plnú lásku. Teda ľubolístky prijíma môj pán manžel a to od „jakýchsi dám“. No, to sa mi páči. Týmto prišla som nevdojak na tajomstvo, ktoré malo byť predo mnou skryté, ako Tutankhamenove poklady pred svetom. No prišlo sa na oboje. (Zamyslí sa.) A či by to možné bolo, že by ma môj muž klamal? Nie, nie, to nemožno, veď tak krásne o láske rozpráva, objíma ma, milkuje a ľúba vrelo. V každom čase je takým pozorným voči mne a hovorí, že by mi to nebo na zemi pripravil, keby mohol. Či by toto boly len holé reči, bez významu, bez precítenia? — Hoj, nie, nie! Môj Milan ma ľúbi viac ako seba, viac ako každý druhý muž svoju ženu a preto preč — preč s tým pokušením (odhodí lístok), ktoré by sa rado votrieť do raja nášho tichého manželského šťastia, ako ten diabol do raja prvých manželov Adama a Evy. — Nie — nebudem si kaliť pokoj duše takýmito pletkami. (Vezme vyšívanie.) V práci zabudnem na podobné daromnice. Tichá statočná práca tíši pobúrenú myseľ a zošľachťuje srdce. (Vyšíva, po krátkom čase sklesnú jej ruky i s vyšívaním do lona a ona pozerá na odhodený lístok.) Predsa by som len rada vedela, čo píše tá „akási dáma“. (Vezme lístok a prezerá ho.) Je otvorený. Milan ho čítal. Prečo by som ho aj ja neprečítala? Medzi mužom a ženou nemá byť žiadneho tajomstva. (Vytiahne lístok z obálky.) Fí — ako vonia parfumom svodnej vône. (Číta obsah nahlas.)


„Milan!
Príď dnes o 5. hodine popoludní na známe Ti miesto! Príď isto, bo bez Teba nemožno ďalej žiť. S otvoreným náručím očakáva Ťa
Zora.“

(Zúfalým bôľom.) Milan! Ty zrušil si danú mi prísahu lásky a vernosti. Ty si hanebne pošliapal sväté city mojej lásky a oddanosti k tebe. Hoj, ty falošník ma objímaš a laskáš a zrádne miluješ inú. Ó, ja nešťastná, oklamaná žena! (Plače. Po malej prestávke odhodlane.) No nebudem plakať. On nie je hoden mojich sĺz. Tu treba energicky jednať. (Vstane.) Ja viac s ním žiť nemôžem ani nebudem. (Nahnevano.) Ja soberiem svoje veci, všetko pobalím a pôjdem ta, zkadiaľ som prišla. Pôjdem domov ku svojim milým rodičom. (Zarazí sa.) Ale — či bez neho? Veď ja cítim (dá ruky na srdce), že ho predsa len milujem… (Premýšľa.) Ona píše, že bez neho nemožno ďalej žiť, nuž a mne možno? — Mne tým viac nemožno, keď je môj, pred Bohom i svetom odprisahaný muž. Mne — mne samej patrí jeho srdce a nie jej, tej svôdnej siréne. (Prejde sa po javišti.) On možno nie je takým chybným ako ona. Ona ho takýmito lístočkami vábi a svojou milotou, sladkými rečičkami omamuje a on, chudák, upadnúc do jej osidiel, nevie sa viac z nich vymotať. Možno je krásavicou a svojou krásou ho vie očariť, omámiť. To sa hneď dozviem. (Volá medzi kulisne.) Betka!

Výstup 5.

Betka. Predošlá.

BETKA: Prosím?

MILINA: Betka, či nevieš, kto bola tá dáma, ktorá ráno ten lístok pánovi doniesla?

BETKA: Neviem, prosím.

MILINA: Ako vyzerala?

BETKA: Slušne a veľmi elegantno.

MILINA: Veľmi elegantno?

BETKA: Áno, milosťpani, ako by ju bol z bazáru vystrihol.

MILINA: A bola aj driečna?

BETKA: Veľmi driečna, ba môže sa povedať, že je krásna ako anjel.

MILINA (pre seba): Krásna jako anjel… (K Betke.) A či už bola niekedy u nás?

BETKA: Ja som ju viackrát videla ísť do kancelárie.

MILINA (prekvapená): Viackrát? I keď je pán doma?

BETKA: Ó, áno, aj vtedy. A pán veľkomožný ju musia dobre poznať, bo keď odchádza, ju voždy vyprevadia a úctivo jej ruku bozkajú.

MILINA (pre seba, zarazeno): Odprevadí a ruku bozká — (Betke.) A ona si nechá ruku bozkať?

BETKA: Môj ty Bože! Prečo by si nenechala ruku bozkať? Viem, že i každá druhá by si nechala rada ruku bozkať od takého driečneho pána, jako je náš pán.

MILINA (rozrušená): Netáraj a choď už, choď!

BETKA: Prosím. (Odíde.)

Výstup 6.

Milina sama.

MILINA: To všetko ma o rozum privedie. Už teraz vidím, že ma predsa len klame a ja klamala som sa v ňom. Dobre moja mamička hovorievala, že mužom netreba veriť, bo sú falošní a zlí. A ja mu tak verila!… Srdce mi sviera krutá boľasť, ked si pomyslím, že od neho — ktorého som tak vrelo milovala — mám sa navždy odobrať. A či bude on tým potrestaný? Čože by bol! Ona, tá jakási dáma, bude potom ešte častejšie k nemu chodievať. Hoj, nie. Na vzdory vám nevyhnem z cesty, vy tajní zaľúbenci! Nikam nepôjdem, ostanem tu, ale budem hrať nazlostenú, nahnevanú, aj dva týždne prejdú, kým len jedno slovíčko odo mňa očuje. Uvidím, kto koho vytrucuje. (Očuť kroky.) Niekto ide. Azda on sa už navrátil. No, dobre, začneme svoj prvý boj. (Vezme vyšívanie, sadne a pilno vyšíva.)

Výstup 7.

Milan a Milina.

MILAN (vstúpi veselo): Dobrý deň, žienka moja. No či nie som dobrý, keď som sa tak skoro vrátil? Pochváľže ma! (Prisadne k nej.)

MILINA (mlčí a pilne šije).

MILAN: Nože ma pochváľ! Ani si ma neprivítala.

MILINA (hľadí do šitia a mlčí).

MILAN: Mílinka, čože ti je? Stalo sa ti dačo nepríjemného? A či sa hneváš?

MILINA (šije a mlčí).

MILAN: Žienka moja, čo sa to s tebou stalo? Hovor, čo to má znamenať? Ty inokedy švítoríš ako štebotavá lastovička a teraz si razom onemela. Ako si to mám vysvetliť? Hovor, duša drahá!

MILINA (mlčí).

MILAN: To je hrozné nešťastie. (Odíde.)

Výstup 8.

Milina sama.

MILINA (ukradomky sa obzerá a zbadajúc, že je sama, radostne povie): Môj plán sa mi darí. Začiatok je dobrý, len treba vytrvať. Už ide. (Šije.)

Výstup 9.

Milan a Milina.

MILAN (donesie sviecu vo svietniku, postaví na stôl, prižne a vezme svietnik. So zažatou sviecou hľadá po všetkých kútoch, pod všetkými vecami, kde sa len dá, nehovoriac ani slova).

MILINA (pozerá naň udiveno, odloží šitie, sleduje ho, stáva sa nepokojnou, až konečne zastrašená zvolá): Milan, čo hľadáš?

MILAN: Už nič, žienko drahá. Už som, chvála Pánu Bohu, našiel.

MILINA: Blázon! Ja som sa naľakala, že sa ti rozum pomiatol, keď za bieleho dňa vyhľadávaš čosi so zažatou sviecou. Čo si to hľadal?

MILAN: Tvoju milú reč, tvoj obratný jazýčok, žienka drahá. Vec to zaiste drahocenná, hodná toho, žeby ju človek čo aj za dňa so zažatou sviecou hľadal. No, vďaka Najvyššiemu, som ho už našiel. Ty zasa už rozprávaš, ako predtým. (Chce ju obejmúť.)

MILINA (odsotí ho): Choď odo mňa!

MILAN: Čože? Ty sa na mňa hneváš?

MILAN: Áno, hnevám.

MILAN: A prečo? Hovor, žienka moja! Prečo?

MILINA: Preto, že si falošný, že ma hanebne klameš.

MILAN (prekvapeno): Ja? Ale ja?

MILINA (podráždeno): Áno, ty. Nepretváraj sa, viem všetko. Zradil si moju lásku, pošliapal si moju vernosť podlo a hanebne (Plače zúfale.) Ó, ja nešťastná žena!

MILAN: Mílinka, ty sa mýliš!

MILINA: Hoj, nie, nemýlim sa. Mám dôkazy, mám to čierne na bielom. Ale nemysli si, že sa nechám od teba zavádzať a klamať. Hoj, nie. Ešte dnes idem ku svojim milým rodičom nazpät. Áno, idem domov, aby som ti nebola v ceste, aby sa mohol voľno zabávať a milkovať s tvojou dulcineou. (Plače.)

MILAN: Čo sa ti robí? Ty rozprávaš veci, ktoré sú mi hádankou, ktorú nijako neviem rozlúštiť.

MILINA: Nerob sa svätým! Nepretváraj sa. — I teraz si mal s ňou rande.

MILAN: Ja, rande?

MILINA: Áno, ty, o piatej hodine. Iste si došiel pozde a preto si sa tak skoro vrátil. Viem všetko.

MILAN: To, čo ja neviem. O čom ani zdania nemám.

MILINA (prísno): Nepretváraj sa! Ja viem určite, že si mal rande.

MILAN: Ale s kým?

MILINA: S kým? S akousi dámou.

MILAN: To sa rozumie, že s dámou, bo rande s pánom by nemalo zaujímavosti. Ale s ktorou dámou? Hovor, moja.

MILINA (nahnevano): To ty lepšie vieš, ako ja. Je to tvoja dávna známa, ktorá má toľko drzosti, že ešte za tebou i do domu chodí a ľúbostné lístočky, pozvánky na milostné dostaveníčka ti donáša. A to všetko za mojím chrbátom. (Plače.)

MILAN (podráždeno): No, počuj, žena moja, už mám tej komedie dosť. Hovor, s kým ma upodozrievaš a kto ti tých akýchsi pleták nahovoril.

MILINA: Pleták? Nie, to nie sú pletky, to je, bohužiaľ, fakt, ktorý sa nedá odškriepiť. Tu máš dôkaz. (Podá mu lístok.)

MILAN (vezme lístok, prečíta ho a pustí sa do veselého smiechu): A toto nalialo jedu žiarlivosti, žienka moja, do tvojho srdiečka a trápilo ťa mukou nepokoja?

MILINA: A či nie je toho dosť, aby vedelo otráviť dušu ženy a usmrtiť srdce?

MILAN: Žiarlivosť tvoja je úplne bezzákladná, veď toto písal mi môj priateľ doktor Branický, že spevácky spolok „Zora“, ktorý sme si tu založili a ktorého som predsedom, nemôže ďalej bezo mňa žiť a volá ma dnes o 5. hodine na schôdzu.

MILINA: Zora že je spevácky spolok, hovoríš?

MILAN: No áno. Založili sme si ho pred troma rokmi a odkedy som ženatý, odtedy som v ňom nebol.

MILINA (prekvapeno): A tá dáma, ktorá ti lístok tento dnes včas ráno do kancelárie doniesla a predtým už viackrát u teba bola?

MILAN: Tá dáma je pani Branická, manželka môjho priateľa dr. Branického, tajomníčka spolku „Zora“.

MILINA (zamyslí sa): Bolo by to možné?

MILAN: Je to isté. V nedeľu chceme i tak u Branických prvú návštevu odbaviť, nuž presvedčíš sa, že je tak, ako hovorím.

MILINA: A ja — som — myslela — že — že —

MILAN: Že som ti ostal neverným, že som zrušil sľuby lásky, že som ťa hanebne klamal.

MILINA: Milanko, odpusť mi! (Hodí sa mu na prsia.)

MILAN: Vidíš, žienka moja, kam vedie vzájomná nedôvera. Ona vedie ku žiarlivosti, ktorá otravuje život manželov a ruší ich blaho, šťastie i spokojnosť.

MILINA: Drahý môj, nehnevaj sa! Tento pád vyliečil ma základne z tejto slabosti. Už nikedy nebudem žiarliť, ale budem ti úplne dôverovať.

MILAN: Dobre. Budeme si dôverovať navzájom. Láska naša bude prekvitať blahom a šťastím a náš život bude nám pozemským rajom. (Objíme Milinu.)

MILINA: Áno, to bude. (Bozkajú sa.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.