ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za môjho chlapectva náš starootcovský dom neoplýval síce bohatstvom, ale zase ani tak biedni a chudobní sme neboli. Tri-štyri kravičky, dva-tri bravce, pár ovečiek… a komora nebola prázdna. Rodičia boli pohostinní, nuž našiel u nás miesta, kto sa len v dedine naťapil. A bývali sme hneď zkraja, teda i to prispievalo k tomu, že zastavil sa u nás každý pocestný, a žobráci a Cigánky tiež nikdy neodišli od starej matere prázdni. Žobráci dostávali bez dlhého pýtania, a Cigánky nedaly sa odbiť, dostaly tiež. Stará mať im už len vše dohovárala, že nevedia sa ani pomodliť, len: „dajteže, dajte, gazdinka!“ ale máloktorá že by nebola vyžobrala „škvarku zapražiť“ a čo len „trocha múčičky“. Iba keď ju vše starý otec — už vyše sedemdesiatročný — okríkol, odbehla Cigánka len aj s „dvoma zemiačky“. Cigáni ho, ako kováči, tisíc ráz oklamali v klincoch, v starom železe, nuž keď ktorú Uľu poznal, sľuboval jej z chrbta bubon. „Lebo by sa ma už potom nič nebály,“ hovoril hrdo, keď mu predsa vše daktorá ustúpila. Jarmočníci, ak zastihla ich v dedine noc lebo nepohoda, nocúvali u nás riadne. Vandrovník, idúci za robotou, ak sa ohlásil, musel do izby. Nás, detí, bolo kŕdeľ, obstály sme ho, a starý otec vyspytoval sa na všetko možné.

A keď vše poslal starý otec ešte aj po deci-dva pálenky a za skleničku vypil, neraz vyplakal sa, nabožekal a utrápil, ako to bude, keď už my, deti, dakedy budeme prinútení tak vandrovať za kúskom chleba. On uveril každému vandrovníkovi, že by rád robil, len by dostal robotu. — Potulný brusič, hodinár mal vždy u nás nocľah.

Raz viem, čo jeden Poliak, vraj remesla hodinárskeho, asi za dva týždne býval u nás so ženou a s dvoma malými deťmi. S nami jedli, spávali, a ani mať nenamietala proti tomu čo by len slova, len preto, že keď Poliak so ženou kľakli a začali sa modliť a nábožné pesničky vyspevovať, nebolo tomu konca-kraja. Ešte i starej materi sa to už vše zunovalo, a tá predsa, keď večer o desiatej na stolček kľakla, o dvanástej ju ešte na ňom našiel starý otec. (Pravda už bola pár Otčenášov predriemla.) Pre veľkú nábožnosť aj starý otec chválil Poliakov, a keď im už nič iného dať nemohol, pobavil sa so starším ich dievčatkom, alebo keď nám ona chcela niečo pomáhať, povaroval aj to mladšie vo vankúšiku. Plačom sme sa s nimi lúčili.

Košikár, sklár, sklenár, drotár, každý k nám trafil. A že predsa nestavil sa niektorý, pozeral starý otec za ním von oknom a hovoril: „Ten bude ešte len po prvý raz v dedine.“ Ak prišiel s drotárom aj drotárik, sbehla sa nás na naše podstenie celá škola a poď s drotárikom do reči.

Starý otec zase vykutil dáky rozbitý, nepotrebný hrniec alebo misku, starú mater presvedčil, že keď sa odrotuje, vydrží za novú, a sadol s drotárom na lavičku.

O dva-tri roky, keď som už bol väčší, zaujímaly ma viac rozhovory starých, ako reči drotárika. Starý otec, ak ich do roka dvadsať prišlo, pätnástich iste poznal, čo aj pomenovať nevedel. No predsa každého spýtal sa, odkiaľ je, ako sa volá? To zato, aby pri jednaní nemenoval ho Mišom, ak je Jano. Keď sa zjednali, sadli a starý otec vypytoval sa ďalej: koľko má rokov, aké má gazdovstvo, či je ženatý, či je drotárik („mati, dajže mu dačo zjesť“) jeho syn a koľko má ešte detí, koľko to takto vytlčie, kedy sa sberá domov atď. Najprv domácnosť, potom prešli na obec: či majú kostol, či školu a či to aj tam tie deti tak handrkujú len tú voľáku maďarčinu ako u nás, a že by to predsa nemalo byť, že materinský jazyk je len predsa materinský; ako sa volá farár (to obyčajne nevedel ani jeden), koľko majú statku, aký chotár, koľké dane platia a či aj od psa; koľko krčiem majú — a kto by to všetko vyrátal. Fajčil — ponúkol aj Jana Myšitu od Žiliny dohánom, a bol rád, keď drotárovi robota čím dlhšie trvala.

Pri takejto príležitosti rozprával raz starý drotár toto: „…Ja, veru tak. U nás: notár — žid, richtár — žid, poštár — žid, krčmár — žid, kupec — žid, árendátor — žid, gazda — žid, doktor, fiškál — samý žid. Rodia sa, aj ešte cudzí prichádzajú. A ako nás tí len držia za pačesy! Ani vydýchnuť, nie by sa im obrániť. Počujte, čo sa stalo lanského leta v našej dedine. A takých príkladov je tam všade dosť. Veru Juro Čvrlík len pre Singera vyhrýzol sa z tohoto sveta, aj zomrel — Pán Boh mu daj ľahko duši. A žena a dcéra? Toho leta už obe boly na výžinku a dnes chodia do nájmu. A mali predsa dom a gazdovstvo.“

„A čože, vzala im ho voda, oheň?“

„Veru oheň. Lenže ako? Ja vám to rozpoviem, ak ma vypočujete. Teda v našej dedine je vám už sedem gazdov židov. A akých gazdov! Majú celé stráne, a ty potĺkaš sa po tom šírom svete, žena s deťmi doma mozolí, a máš záhon na kosisko.“

„Nuž a akože si toľko nadobudli? U nás toho niet,“ pýtal sa starý otec.

„Majú oni sto fígľov!… Teda akože by nie, na takýto spôsob. Je krčmárom, má aj sklep; žena, taká krátka hrbaňa, ale saňa! A majú chlapčiska osemnásť-devätnásťročného. On bude mať do päťdesiat rokov a zarastený, otrhaný je ako vlk.

Teda pred štyrmi rokmi bola padla neúroda na náš kraj. Z jari panovaly suchá, potom lialo sa a vyšlo aj, čo Pán Boh požehnal, navnivoč. Celá dolina nariekala, že cez zimu nevydrží, a čo bude na jar? Chlapi brali sa do sveta za zárobkom.

Pomerne nanič úrodu mal aj Singer. Na päťdesiatich-šesťdesiatich jutrách najlepšej oráčiny, čo už bol za dvadsať rokov sedliakom na každý možný a nemožný spôsob pobral, urodilo sa mu po tri-štyri centy, a inokedy mával po šesť-osem na jutre. Singer si však premyslel. Čo taký človek?! Či ten má svedomie, dbá o suseda?! Dal sa vysoko poistiť a na pravé poludnie zapálil humno. A aby ho ani neupodozrievali, Rifka, ako jeho žena totiž, lamentovala dva dni pred ohňom pred susedmi, že sa jej prisnilo o červenom kohútovi a že ho na vlastnom dome videla. „Bože môj, ak nás dáky zlosyn podpáli… Aj najlepší človek má nepriateľov…“ Susedky božekaly, babky sa žehnaly, ale predsa Rifkinmu snu takej váhy nedodával nikto — len keď už blčalo.

Za okamih bolo všetko v plameňoch: humno, maštale, aj strecha na dome — ale všetko poistené. Humno, pre páľu neprístupné, zhorelo na popol, a pri ňom zblčal aj dolný Juro Čvrlík, so všetkým. Drevený domec, humienko, maštaľ, ba i ten chlievik pre prasa.

Vyšetrovali. Vypočuli Singera, Rifku, Dávida (syna), aj susedov, ale pretože nič určitého nemohlo sa dokázať, vyplatili Singerovi, ako sa vravelo, do päťdesiat stovák za humno, krm, zbožie, mláťačku, rajtár, strechu a ostatné stavy. Zhorela v humne aj sečkovica, aj voz pod vôdrom, veci nepoistené, len aby sa nepovedalo, že Singer podpálil sa sám. Sto-dvesto zlatých toľko neučiní, a je krytý pred svetom a poisťujúcou spoločnosťou.

Za pár týždňov stály Singerove stavy novučičké-nové. Naoko božekal, koľko škody on utrpel, a málokto mu veril, čo aj vždy a všade dokladal aj ten voz a tú sečkovicu.

Syn Dávid choval sa pri ohni, ako keby barana piekli. Keď najlepšie horelo, zapálil si cigarku a išiel ponúkať chlapov pálenkou a cigarami, ako by im chcel povedať: „Ten oheň nezahasíte, ten som ja dobre podložil,“ povedal ale, že „za vaše veľké ustávanie na posilnenie“.

To chlapov tak oduševnilo, že znovu priskočili k pumpe, sekali ňou a čochvíľa odťalo jednému poltreťa prsta. Poliali ranu pálenkou, dali mu glgnúť od bolesti, zaviazali, a potom už len chodil pomedzi svet ako dáky víťaz, ukazujúc ruku farárovi, učiteľovi a menovite pánom…

Singer si pomohol, ale nie tak sused Juro Čvrlík. Ten poistený nebol, ani nikto iný v dedine, a zhorelo mu všetko, iba čo kravičku s teľaťom a bravca vypustili. V komore pohorely aj šaty, aj hotových peňazí do sedem zlatých. Nad izbou prehorelo im tiež, povala sa preborila a zhorelo aj v izbe všetko.

S plačom obchodili všetci traja pohorenisko, vyťahovali hlavne, mazali, lepili, a odvrchu tieklo. Povala preč, okná, dvere preč, ešte šťastie, že to bolo v lete. Svet ich potešoval a už čo mohol, každý doniesol. Ale postaviť dom, humno atď. — na to treba peňazí. A Čvrlík ich nemal. Veď, či taký človek môže si naodkladať? Len by vyžiť vládal. Z toľkého gruntíka chytro soberieš a ťažko sa to prikupuje. A do sveta nemohol. Za mladi presilil si nohy, a býval aj takto nie dáky obor, nuž chytil sa gazdovstva. — Jednu kravu mal, druhú pripožičiaval si na jar a oral, sial. Žena s dievčaťom dorobily strovy, nuž tak — tak stačili zaplatiť potreby a prežiť ten dlhý rok. Lenže on nepil, ale hľadel si len svojho, žena s dcérou drhla od rána do noci a sporila. Len tak mohli sa udržať. A tu máš — razom taký úder! Nie div, keď by človek hlavu stratil. Ale plač, trhaj si vlasy, čo ti to spomôže? A čo si počať? — Krmu nič, groša nič, hybaj teľa predať a postarať sa, aby ti netieklo aspoň na hlavu.

Singer veľmi ľutoval suseda, aspoň naoko, a daroval mu odpadky dreva aj voľaktorý klinec, aby si nad hlavou pokryl ako-tak do času. Viac že nemôže, lebo že aj sám je v nešťastí. Ale že ak Čvrlík chce, že on kúpi od neho ten pľac^[1] a keď o tom Čvrlík nechcel ani počuť, nuž že mu teda požičia na obligátor sto-dvesto zlatých na stavbu. — Radili Čvrlíkovi, aby si šiel do Žiliny požičať z banky, ale Singer, dozvediac sa to, dôvodil, že v banke dajú síce, ale na termín musíš vrátiť, čo by si ich kde vzal — a on, že keď nebude môcť, nie je taký človek, aby mu nepočkal. Čvrlík premýšľal aj so ženou deň-dva, ale jednak si zle premyslel: — podpísali Singerovi obligátor na sto šesťdesiat zlatých, a ten si ho hneď dal na grunt zaintabulovať.

Čvrlík sa za sto šesťdesiat zlatých nepostavil, čo mu aj jeden-druhý kamarát alebo rodina dva-tri dni darmo alebo len za stravu prišli pomôcť. Bolo toho málo, lebo každý má sa dosť čo oháňať, aby svoje ratoval. A bolo to v lete. Čvrlík teda po pár zlatých vše pripožičal od Singera, aj kým sa stavalo, bral tam trúnok, múku, chlieb i masť. Písať nevedel, len si to tak v hlave držal, že koľko.

Keď po biede postavili, zašiel Čvrlík ku Singerovi porátať sa. Že čo tak náhli, či chce platiť? — „Predsa chcem vedieť koľko som vám dlžen.“ — Nuž rátali a narátali toho ešte do päťdesiat zlatých, ale že však mu počká, dokiaľ chce, len aby mu ešte aj na tých päťdesiat zlatých podpísal obligátor. Čo budeš odťahovať — keď si dlžeň, podpíš. Z prvých sto šesťdesiat zlatých šlo asi dvanásť na trovy, druhý obligátor vystavil o desať zlatých navyše, aby bolo na trovy a žid mal istých päťdesiat zlatých. Teľa predal, aby, čo mali kosiť ešte otavy a niečo ďateliny, bolo dosť kravičke na zimu.

„Ako sa my z toho vyslobodíme?“ pýtali sa neraz jeden druhého Čvrlíkovci. „Nezaháľali sme ani dosiaľ, ale teraz ešte len prichodí sa nám poupínať a vykasať rukávy.“ A nemali noci, nemali dňa. Obrobiť svoje, vytĺcť na úroky, dane a na to živobytie, to by len uvládali, ale veď aj splácať musia, chcú, aj budú, len by zdravia a sily Pán Boh poprial, keď ich už tak navštívil. Ale otec Čvrlík jednak ostal zachmúrený, tupý, pod ťarchou toho bremena. Neshováral sa celé dni so ženou a s dcérou, alebo len tak cez zuby, nakrátko, aby len nezameškal dačo. Ženy tiež vstávaly o tretej ráno, porobily svoje a o šiestej bežaly do nájmu. Napoludnie za tú hodinku chytro prihriať, najesť sa, kravu oriadiť, prasa, a zase do práce cudzej, alebo svojej. Lenže, aký u nás zárobok? Na fruštik chleba a tej pálenky za pohár, na olovrant to isté a deväť-desať groší.^[2] A jednak prídu tak tvrdo tomu, kto ich zarobil, ako aj tomu, kto ich platí. A len či ich môžeš zarobiť každý deň? Každý pooháňa sa to radšej sám, len aby nemusel vydať groša.

Čvrlíkovcom skoro po ohni prišlo platiť tretiu rátu daní. Nemali. O tri mesiace mali zaplatiť aj štvrtú rátu. Notár kričal, že už nebude čakať ani za tri dni. Čo robiť? Predať prasa a zaplatiť. A Singerovi tiež už zase na štvrť roka úroky napredok. Za čo múky kúpiť, dáku handru na seba? Čo sa zarobí, je iba na soľ a na tú škvarku omasty. Mäso u nás nejedia. U nás veru, keď si zabije na nedeľu králika (domáci zajac), to je už hostina!“

„Och, och, neboráci!“ sústrastne vzdychol starý otec, a od žiaľu nevedel, čo má povedať. Jano Myšita pokračoval:

„Veru tak. My máme polia, na ktorých nežneme, lebo by sa to nedalo uviazať, ale vyšklbeme aj s koreňom a poviažeme, ako vy tu konope, do hrsti. Ale aby som niť nestratil. Tak Čvrlíkovci mali smutné Vianoce. Veď aby nevyhodili pár šestákov, udlávila stará zo zemiakov takú „čaltňu“ a to boly osúchy, koláče. Mlieka nič, masti čo na nôž, to za groš, krava skoro suchá, bravca zjedly úroky — tráp sa, hriešny človeče.“

„Nuž ale ste nie všetci takí?“ mienil starý otec.

„Poväčšine, gazdíčko, ale nájde sa aj majetnejší človek, lenže, čože je z neho? Nadobudne si drotár pár sto zlatých po svete, príde domov a — bodaj by som klamal, ale pravda je — prepíja ich doma u žida. Karty vie hrať už od mala a keď sa peniaze minú, ide zase za grošom. Aj do tej Ameriky odchádzajú dnes už mnohí. Neviem, či je to aj tu, ale u nás si vám tak vie žena s mužom a s deťmi zasadnúť do krčmy a rozkazovať, akokoľvek páni vo veľkých mestách. — Ale, gazdíčko môj, ak sa budeme takto od veci odchyľovať, to vám ja ani do večera nedokončím rozprávku.“

„Veď ti ja ešte donesiem robotu, neboj sa,“ a starý otec vstal a našiel kdesi v komore črepy zo starej misky, doniesol ich v klobúku drotárovi. Ani sa už nejednali, len aby drotoval a pokračoval v reči, ako bolo ďalej.

„Akože bolo? O fašiangoch mali už Čvrlíkovci všetky kúty humna vymetené, a ani slamy, ani ďateliny, slama im bola aj tak zhorela. „Je na otelenie, predajme Rysuľu, seno je po jednom zlatom a šesťdesiat krajciarov cent — to by sme jej ani všetci traja nevystačili,“ mienil gazda. Čvrlíková s dcérou spieraly sa dlho, ale konečne uznaly. Za Rysuľu, že bolo málo krmu, a statok v meste bol odpoly zadarmo, dostali, ak sa nemýlim — ale nie viac ako jeden alebo dvaapäťdesiat zlatých. Nebola ani veľká, nuž kravička, akých u nás najviac. Teraz, čo s peniazmi? Bože, čo vraj. Dať ich Singerovi, a na jeden obligátor nebudú už dlžní iba desať zlatých. Prišli o kravu, ale majú menej dlžoby. Aj plakali za Rysuľou, aj boli radi. Čvrlík zobral peniaze a odčítal ich Singerovi. Ten vzal, a že mu dlžobný úpis vydá, aby sa len pousilovali na tých desať zlatých, alebo že mu ich na jar odrobia. Singer uctil Čvrlíka kalíškom slivovice, pričom sa Singer Čvrlíkovi a tento tomu vyžialili, aké to bolo — ten požiar — pre nich nešťastie. „Verte mi, sused môj, ešte jeden taký úder a ja to nevydržím,“ žalostil Singer a pritom si myslel — to by bol kšeft! — A že čo teraz mieni sused Čvrlík, pýtal sa Singer. Ten prešiel si rukou cez vlasy a zúfalý bôľ iba nemý vzdych bez pomoci pustil mu cez hrdlo.

„Ja vám chcem pomôcť, a viete čo? Vezmite si na jar odo mňa dve teľce — o rok, o dva bude krava a vy si prichováte a budete mať tiež.“ Dohodli sa chytro, keďže je to u nás v obyčaji. Kto si nevládze kúpiť, vezme od žida na chovu teľa, opatruje ho, pasie, má hnoj, môže po prípade na ňom orať, a keď sa otelí, sedliačikovi ostane teliatko a žid si vezme kravu. Sú u nás židia, čo majú po sto-dvesto kusov i vyše medzi ľuďmi „na chove“. Pritom ešte odrába židovi voľakoľko dní a od toho dňa volá už žida — svojím gazdíčkom.

Na jar skutočne, ako prvá trávička vystrekla, kúpila Čvrlíková prasa zpod cecka, Čvrlík vzal od Singera dve teľce a dali sa kopať, sadiť a kedy len stačili, hybaj jeden-dvaja na zárobky. Ale groša to nedonieslo, lebo museli ísť k Singerovi na tie teľce odrábať a zaviazali sa mu boli aj tých desať zlatých odrobiť. Ale keď gazda chodí na jar odrábať, kto mu porobí jeho? Usilovali sa, ale svoje brázdy predsa len tak zapaprali a bolo treba zaplatiť oráčovi, tiež zrno na siatie — poď len k Singerovi. Večer za večerom rátali Čvrlíkovci, koľko sú Singerovi dlžní, a či sa na jeseň vyplatia. Dúfali, a len aby Pán Boh aj dačo ovocia požehnal — „azda, azda…“ Čvrlík bol veľkým štepárom, a hoc bol sad malý, keď obrodilo, dostal daktorý rok aj päťdesiat zlatých za ovocie. Ale tejto jari ani stromy nepočistil, len tak, aby sa im odrátalo…

Prišla žatva. Tak zle nebolo ako vlani, ale Čvrlíkovcom jednak chybelo aj žito, aj jačmeň, iba polovník sa vydaril. „No ten bude nám, ostatné prevezme Singer. Len keby bolo zemiakov, kapusty, ovocia už veľa nebude, ale predsa dačo… Azda len, azda…“ Singer ponúkol Čvrlíkovcom, aby mu predsa predali zbožie na koreni, oni že môžu k nemu do výžinku, zaplatí tak, ako druhým. Čvrlíkovci nechceli na to pristať, ale keď Singer doložil, že im za ovocie, na ktoré „ktovie či ešte azda skaza nepríde a ja neoškodujem“, ponúkol sraziť z dlhu dvadsať zlatých — pristali bez slova. Dvadsať zlatých nám zmaže za ovocie, štyridsaťdva zlatých za jačmeň a raž, slama nám ostane, nuž veď dlh nebude občahovať len okolo stovky! „Dobrotivý Bože! Len nám pomôž to bremeno preniesť, aby sme mali na staré kolená kde hlavu uchýliť a naše dieťa nemuselo svetom. Lebo svet je zlý… nebolo by viac moje,“ bola každodenná modlitba Čvrlíkovej. Čvrlík, ten nevravel nahlas nič, ale to isté si myslel a len drhol a drhol od rána do noci, že mu to už aj najpilnejší zazle mali, dohovárajúc mu, že bude na starosť žobrákom, keď je i tak na tie nohy chytený. Ale on tým väčšou chuťou hnal sa do práce. Žofka pásala teľce, snášala im burinu, navyžínala pomedzi kružinu trávy, sušila ju, že na zimu. Žihlavy a púpavy natrhať pre prasa, to bolo na jej starosti. Húsatá pásť poprosili susedovie husiarku.

Stravu mali, ach, nanič. Chleba, och, u nás v dedine majú traja gazdovia stále chlieb, aj to nie na stole. Ja viem časy, čo sme si sami doma jačmeňa namleli a so zhnitými a usušenými a potlčenými zemiakmi piekla nám mať v popole pagáče. Tak, skoro tak bolo aj u Čvrlíkovcov, len aby si grunt a chalupu ratovali, očistili od dlhov.

Hneď po žatve staral sa Singer o slúžky a sluhov, lebo starí nechceli ostať. Každý rok im sľuboval, kým nevzali závdavok, že budú mať dve nedele, „aj tvoju, aj moju“, a nemali ani jednej. Opýtal sa teda Singer aj suseda Čvrlíka, či by nevedel niekoho z druhej dediny, lebo že ho domáci sluhovia okrádajú. Pláca, že však vie, aká ide. — Sľúbil mu, že sa obzrie. Doma rozprával Čvrlík žene, že Singer hľadá sluhov za tú a tú plácu.

Ráno zobudila sa Čvrlíková a vraví mužovi, že sa jej prisnilo, že veru oni všetci traja boli u Singera v službe.

„Veď som aj ja myslel na to. Máme ešte do sto zlatých odplácať, či by sme ich, reku, nemohli odslúžiť. Žena moja, prežrime za ten rok, veď je nie taký dlhý, to sluhovstvo. Hanba nám to nebude, každý vie, v čom sme a od čoho sa chceme oslobodiť. Takto to azda skorej pôjde. Prechováme sa a čo vyslúžime, bude na srážku — a o rok, dá Pán Boh, bude všetko naše. Čo myslíš?“

Čvrlíkovej vyhŕkly slzy, myslí, myslí, ale ako by tú ťažkú hlinu mala v hlave, nevie sa rozhodnúť, ačkoľvek už večer o tom v duši premietala. Nebojí sa práce, nehanbí sa, gazdiná, sluhovstva, len aby vedela, či bude tak lepšie.

„A čo ty, dcéra moja, Žofka? Veď neplač, dosť mi srdcom stíska,“ a hlas mu zadrhlo.

„Ňanka môj,“ priskočila Žofka k otcovi a slzy otcove zasekly jej razom plač a ostala ako z kremeňa, neviem, či žiaľom otupená, či aby potešila otca, „poďme do tej služby! Mamka, ja vám budem pomáhať pri kravách, ani spávať nebudem. A veď by sme to doma bývali?!“ doložila chytro.

„Aspoň nocúvali,“ odtušil otec.

„Tak ja pristanem. Mama, povedzte aj vy „áno“ — a ešte sa môžeme poradiť, ak nemyslíte…“

„Ešte, ešte sa poraďme, čo kmotra…“ skončila mať.

Kmotra nenahovárala, kmotor bol vo svete, ale Čvrlíkove dôvody uznala. Bolo rozhútané ísť do služby.

Čvrlík zašiel k Singerovi a rozpovedal mu vec. Ten mu nechcel veriť a poslal po mater, aj Žofka aby došla. Tie prisvedčily. Singer neveril sluchu a po nemecky vravel žene, že veď ak títo ľudia budú robiť uňho len polovicu toľko, ako na svojom, vyťaží na nich do roka o dvesto zlatých viac, ako na starých sluhoch — (ač aj za tými vždy s palicou chodil on alebo syn Dávid).

Slovo na slovo, dva razy ťapol Sinqer Čvrlíkovi do dlane, Rifka zase jednala Čvrlíkovú a Žofku — a zjednali sa: otec ku koňom a dostane päťdesiat zlatých a patričnú konvenciu,^[3] mať ku kravám a dostane štyridsať zlatých a čo k tomu, Žofka že sa vidí Rifke prislabá, dostane osemnásť zlatých a polovičku stravy, ako mať. Slovom, že po roku rozdriapu oba dlžobné úpisy. Doma budú nocúvať, teľce tiež ostanú v Čvrlíkovej maštali, a aby im zima nebola, dá k nim ešte jedno lebo dve — koľko sa zmestí.

Pole Čvrlíkových že obrobí Singer a s úrodou podelia sa na rovné polovice. Teda vyzeralo to, že na druhý rok budú mať čistý grunt, polovicu úrody, ostane im ešte dačo aj konvencie — a sú pánmi na svojom. Tak dodával chuti Singer a tak mysleli si aj Čvrlíkovci.

O tej službe čo povedať nakrátko? Na Všechsvätých prešli Čvrlíkovci do roboty k Singerovi a ako v službe, robili, čo sa im kázalo. Len keď sa v noci po jednom, po dvoch domov poschodili na odpočinok, natešili sa, že ináč to bude na takto rok. Už teraz cítili sa akosi kus voľnejšie, mysliac, že im bremeno už spadlo s väzov.

Ale rok je dlhý. Zanedlho ukázalo sa, že Čvrlík, ak nechce zahynúť v hore kdesi, že musí mať nové šúfy-šaty. Čvrlíková tiež čo-to na zimu a Žofka si nekúpila už od roka ani šatôčky. Kde vziať na to peniaze? — Pýtali od Singera, že len požičať, kým predajú prasa. Dal im dvanásť zlatých. Ale prišlo aj dane platiť, kde vziať na tie? Požiadali Singera, aby zaplatil. Prišlo platiť interes Singerovi, pripísal i ten. Predali prasa, ale všetko nevyplatili a čo aj, žid nevytrel. Ak to takto pôjde, už sa do roka nevyplatia — a počali si zúfať.

A čo bolo najhoršie, prišlo i to. Čvrlík v zime popreťahoval sa pri dreve, presilil nohy ešte viac, prechladil, k tomu tá duševná ťarcha, starosť o rodinu, to ubíjalo ho tak, že upadol navidomoči, a do jari vypovedaly službu aj pľúca — dostal záduch. Singer počal dohovárať, že pomaly robí a keď to Čvrlíkovi nepomáhalo, bral k nemu paholka a povedal doprosta, že keď si netrúfal, nemal sa brať do služby, a že on škodovať nemôže, že veru čo dá paholkovi, pripíše to jemu.

Čvrlík bol už na dušu zabitý, obľahol, a nebolo pomoci. Prv ale než by skonal, žiadal si porátať sa so židom. Singer porátal všetko, čo dal na hotovom, čo poplatil, aj kde-akú kto škodu mu spravil z nich, alebo vraj zapríčinil, potom čo dal paholkovi a vysvitlo, že na ten čas pripadajúci ich plat majú mu ešte doplatiť dva zlaté a šesťdesiat krajciarov, ale že na konvenciu je im zase on voľačo povinný: — na dlh ale nezvyšuje, ako vidia, nič.

Čvrlík ochromený touto zprávou, klesol na biednu posteľ a nastal trojdňový zápas so smrťou. „Videli ste už človeka ťažko umierať nie pre hriech, pre ťažké svedomie, ale preto, že žiť chcel, že dobre chcel žene, dieťaťu? To je veľký rozdiel! A keď — márne všetko — už ruky vystrieť nevládal, ústami už hlasu vydať nemohol, a keď oči stĺpkom stávaly — nárek a trhanie ženino, výskanie Žofkino, dva razy ho vrátily, kým zomrel.“

„Pán Boh mu daj večný odpočinok,“ utrel si starý otec päsťou slzu. „A čo so ženami?“

„Pán Boh mu daj! — So ženami? — Teraz ukázal sa len ešte v nahej podobe ten úžerník — bohdaj zomrieť nemohol.“

„Nieže, pre Boha večného,“ mráz prešiel starého otca nad hroznou kliatbou.

„Ba to by zaslúžil, aby aspoň nezomrel ako človek. Žena s dcérou div nezošalely nad nenahraditeľnou stratou manžela a otca. A úžerník? Čo zameškaly pri chorom a mŕtvom otcovi, povedal, keď ich prišiel duriť, aby sa už braly do práce, že im to: „darmo je, zameškaly ste, musíte uznať, ja som musel najímať,“ odráta z platu a keď nechcely ísť viac v zúfalstve do služby, dal im pohroziť od richtára, a keď ani potom neprišly, prinútil ich žandármi vstúpiť nazpät do služby, lebo že ich mal na rok zjednaných, čomu ony prisvedčily. Svet sa ich proti Singerovi nezastal. Ba každé si šuškalo: „Zjednaly sa na rok, sú zjednané, maly by doslúžiť.“

Ale predsa nedoslúžily. Úžerníkov chalan Dávid chcel o najdrahšie, o statočnosť násilne, zbojnícky okradnúť Žofku, zatvoriac ju do sypárne, ale predsa sa mu vyslobodila a Čvrlíková vidiac síňavy Žofkine, ako rozoštvaná levica, hnojnými vidlami štvorkami vpálila do pŕs darebáckeho galgana. Smrteľne ho však neranila. Ale nestalo sa ani jej nič, súd ju oslobodil a povedal, že nik ich neprinúti viac k úžerníkovi do služby.“

„Zbojníka, nevedela ho už nadobro preklať! A kamže sa už potom vrhly?“ povedal nahnevane starý otec.

„Dnes chodia do sveta na roboty. Nemajú nič, iba čo si vyrobia. Keď sú doma, cez zimu, bývajú v cudzom a vo svete zase v cudzom.“

„Nuž a ten dom a pole?“ pýtal sa nespokojne starý otec, lebo bol zvedavý na koniec.

„To je všetko Singerovo. Skrz fiškála vyzval ich, aby platily. Nebolo odkiaľ. Odtajil všetky splátky, aj za kravu, aj všetko, keď svedka nebolo a nebohý Čvrlík kvitancie na nič nepýtal. Dom a grunt dal predať na licitácii, a kúpil to, rozumie sa, sám a za čo chcel.“

„Nuž ale, pre Pána Boha, čo ten svet na to? Či bol mŕtvy? Ten predsa o tom vedel a videl, čo sa robí.“

„Vedel, aj videl. Ale u nás je vám národ ešte ako dieťa — nevie a či nechce si rady. Tak, napríklad, poviem vám toto. Ťažko, ale predsa založili si v obci potravný spolok, aj čítací kruh. Dostali sme mladého kaplána (farár je vyše sedemdesiat!), tento to chytil do ruky a jednak sa tým spolkom nedarí. Ľud hromží na židov, a predsa otrocky sa ich pridŕža, lebo títo, čo na ňom, pri ňom a u neho vidia, z úst jeho počujú — všetko chvália, lenivcov za pilných, ožranov za triezvych vyhlasujú a všetko hľadia naoko po vôli ľudu, v skutočnosti ale — svojej kapse. Kaplán pochváli, ale aj poučuje, karhá a preto nepáči sa mnohým, a židia ich zato chvália. Vystríha, káže proti pijatyke, túlaniu sa po nociach a žid hovorí: ,Čo zješ, to vieš, čo vypiješ, to užiješ. Len to máš, čo užiješ,‘ a to sa nám páči.“

„A svedomie? A deti? Na to sa nepomyslí?“

„Pomyslieť sa len pomyslí, ale žije sa — ako predtým.“