E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Nihilizmus

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Martin Ivanecký.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Má — vraj — byť istá politická sekta, zaoberajúca sa úmyslom prevrátiť doterajší poriadok, a jej prívrženci ju pomenovali nihilizmus. Verím v jej jestvovanie, lebo viem, že pán boh má na zemi množstvo čeliadky rozličného druhu. Prečo by sa z tohto množstva nevyvrhlo niekoľko mladých pojašencov a blúznivcov, ktorí chcú uskutočňovať v strašnom zmysle slovo nihil, keď sa nájdu i dospelí, vo vysokých úradoch postavení muži, ktorým zďaleka skveje sa na čele nápis „nihil“ ako premoklina obsahu ich mozgu.

Nechcem sa zaoberať ani jednou z týchto odrôd; s prvou nie preto, aby som ako odmenu za prácu nedostal „výrok smrti“ s podpisom „tajný výbor“ (uisťujem vás, že milostné listy podobného obsahu sú mi z duše odporné); s druhou preto, že strčiť ruku do osieho hniezda mohlo by mať pre mňa veľmi nepriaznivý následok. Ukážem vám tretiu odrodu, ktorej životnou zásadou je „požívať“ a vďaka pokročilosti západnej kultúry skutok „požívania“ dobyl si v rozličných svojich druhoch takú dokonalosť, že onedlho môže niektorému estetikovi zísť na um vradiť ho medzi krásne umenia, lebo oprávnenosť tejto zásady sa už teraz začína podporovať. Nihilizmus — podľa mňa — je život bez mravného základu a cieľa a ponechám vášmu úsudku rozhodnúť, ktorý je pre spoločnosť nebezpečnejší: či ten, ktorý ide čelom proti stene a tak si sám rozbíja hlavu, a či ten, ktorý tajne otravuje dosiaľ ešte zdravé šťavy ľudstva.

Keď ste trpezlivo prečítali moje úvahy, zavediem vás do jednej z našich slovenských dolín. Po bokoch tiahnu sa krásne dubové hory, oko s radosťou utkvie na sviežej zeleni, ale tá nie je pre radosť očí — vidíte tie rúbanice a poskladané siahovice? V prostriedku doliny čmudí sa na dvoch miestach: tu zdola je železiareň a tam zhora skláreň — obidva to výtvory nepoetické, nivočiace vo svojich útrobách zeleň krásnych hôr.

Keby ste sa pýtali na majiteľov týchto priemyselných závodov, možno by ste ani nevyčkali moju odpoveď a už by ste mysleli na nejakého „ergera-bergera“, ale omyl! Sú to závody majiteľov rýdzich slovenských mien.

Majiteľom železiarne je pán Adam Repa a majiteľom sklárne pán Ján Koreň, jeho švagor. Jednou stranou doliny vinie sa v dobrom poriadku udržiavaná cesta a tu stretáme dvoch sklárskych robotníkov.

„Nože mi raz povedzte, báťa Ďurko,“ vraví mladší, „prečo vám náš pán dáva prednosť? Veru sa závistlivo pozeráme, že vás považuje takmer za svojho brata.“

„Nijaká tajnosť,“ vraví druhý, „ktorú by som vám nemohol prezradiť. Spolu sme rástli, domy našich otcov stáli v susedstve. Nemyslite si však, že sa náš pán narodil v takom kaštieli, aký má teraz. Ako susedovie chlapci sme sa kamarátili, aj pri remesle sme sa nerozlúčili, svet sme spolu skusovali, až náš pán zanechal sklárske remeslo a oddal sa krčmáreniu. Pri striedmom živote a opatrnom hospodárení vzmáhal sa z roka na rok. Neočakávané dedičstvo jeho panej zväčšilo majetok, kúpil zanedbanú skláreň, pristavoval, naprával a teraz je tým, čím je; len daj, bože, aby to po jeho smrti ostalo pohromade!“

„Prečo by nie? Má syna a ten ho bude nasledovať!“

„Práve to mi múti hlavu; nie to, že má syna, ale sa mi zdá, že mladý pán narodený v panskom kaštieli, vychovaný na cukrových kúskoch, nezvyknutý na pot a prácu, nepodal sa celkom na otca, ktorý sa narodil pod slamenou strechou, vychovaný bol ovseným chlebom a zvykol si na prácu.“

„Nehovorteže tak zle o pánu Julkovi; celý svet si povráva, že mladý pán a vaša dcéra Julka budú jeden pár. Aj mená majú rovnaké, aj rokov majú asi rovnako a ostatné vyrovná priateľstvo otcov.“

„To som od vás nečakal,“ povie namrzený báťa Ďurko; „neviete, ako ma bolí, keď počujem také nerozumné reči. Mená majú, pravda, podobné, aj v rokoch sa rovnajú, moja Julka má osemnásť a mladý pán je o rok starší — ešte sa ženiť nemôže, musí ísť ešte do škôl a čoby sto ráz ušiel, ako to už urobil. A keby sa už aj mohol ženiť, moja Julka nie je vychovaná za pani veľkomožnú, a tým menej za manželku ľahkomyseľníka, či sa už volá Julo či Jano!“

„Ako ste sa namrzeli, a predsa som len to povedal, čo aj iní vravia.“

„Keď si vravia, nech vravia, musím vám ukázať, že tie reči prestanú, lebo pán Julko viac neprekročí prah môjho domu!“ vypustil pomedzi zuby báťa Ďurko ešte raz „dobrú noc“ a obrátil sa k svojmu príbytku, nepozorujúc nedôverčivé pokrúcanie hlavou svojho mladšieho sprievodcu.

Mladý pán Julko netrpezlivo vyčkal koniec obeda a aspoň tentoraz šťastlivo vyhnúc nemilým zákuskom, ktoré pozostávali z každodenných otcovských napomínaní, vyšmykol sa nepozorovane a ponáhľal sa, aby čím skôr uvidel krásnu Julku. Julka sedela v záhrade; často pozerala k bráne panského dvora, lebo naisto očakávala Julka. Konečne sa zjavil: vidieť, že sa náhlil, lebo ani okom nemihol po otcovskej dielni, no tým viac si všíma Julku.

„Tu som! Či si ma čakala?“ pýta sa Julko a ovinul ruku okolo Julkinho štíhleho drieku.

„Každý deň prídete, mladý pán, už som si zvykla čakať vás,“ odpovedá zapýrená Julka, odtískajúc objímajúcu ju ruku.

„Či zasa mladý pán? Už som ti povedal, že som ti Julko, a nie mladý pán; za pokutu ma musíš bozkať.“

„Aby som tak pochodila ako včera? Janko Brúsik sa díval spoza plota, a keď ste odišli, zastrájal sa, že bude žalovať otcovi!“

„Čo je Brúsika do toho?“

„To je Brúsika do toho, že ho aj pán veľkomožný aj môj otec majú za poriadneho šuhaja, akým aj naozaj je, a ja — vraj — mám byť jeho ženou.“

„Pekná vec, moju nevestu inému sľubovať! Mnoho ráz som ti sľúbil, že len ty budeš mojou ženou; nedaj nič na také pletky!“

„Sľuby sa sľubujú,“ ozvala sa Julka so smiechom a doložila vážnejšie, „vy pôjdete do sveta a tam ma zabudnete!“

„Ja na teba zabudnúť?“ robil sa Julko urazený, „čo by kráľovné i kňažné pozerali na mňa milostným zrakom, len ty budeš mojou ženou. A teraz neodťahuj tie krásne ústa, sem ich!“

A napriek všetkému Julkinmu vzpieraniu vtisol vrelý bozk na jej červené pery. Ozvena bozku pôsobila na okolie ako elektrina: medzi škárami v plote bolo vidieť dve iskry z Jankových očí.

Čas sa míňal a náš mladý párik kochal sa v ľúbostnom rozhovore v záhradke. Mladý pán Julko nespokojný s jedným bozkom žiadal druhý a tretí, a Julka uchlácholená Julkovým sľubom, vďačne mu dožičila tej radosti, až matka vidiac oblokom tú veľkú úprimnosť, volala Julku do chyže. Julka poslúchla matku, a Julko, nechcejúc sa odtrhnúť od svojej spoločnice, išiel s ňou. — Sotva sa usadili, bolo počuť strmé kroky vracajúceho sa otca a v otvorených dverách zjavila sa jeho postava. V ústrety mu idúca Julka nedostala to vrelé objatie, na ktoré bola zvyknutá a usmievajúcemu sa Julkovi odplatil sa nevľúdnym pohľadom.

„Čo vám je, otec môj?“ šveholí Julka, ovesujúc sa otcovi na hrdlo, „že prichádzate taký namrzený?“

„Vidím sa ti byť namrzený?“ spytuje sa otec, premeriavajúc dcéru ostrým zrakom. „Nepoznáš príčinu? Matej mi pekné veci o tebe rozprával! Janko ma zasa upozornil na dačo, čo nie veľmi pristane poctivej panne, a nemám byť namrzený?“

„Aké reči?“ spytuje sa vystrašená Julka, „nedopustila som sa ničoho, čo by mi mohlo slúžiť na hanbu.“

„Ešte aj klame! — Pekné pokroky urobila moja dcéra v škole mladého pána. Každodenné vysedávanie v záhradke — nazdal som sa, že Julka tam má súrnu robotu; pekná robota! Vyčkávať mladého pána a potom na obdiv sveta potlačiť všetok stud a hanbu. To je nič, dievka moja?“

„Ach, otec môj!“ povie Julka v slzách, „len sa nehnevaj, všetko ti poviem. Mladý pán mi sľúbil, že si ma vezme za ženu a keď ma chcel bozkať, dosť som sa mu vzpierala, a predsa ma bozkal. Nie je to moja vina, otče môj, nikdy viac to neurobím. Či mi odpustíš?“

„Pozdejšie sa o tom pozhovárame. Teraz sa mám porátať s mladým pánom,“ obrátil reč k Julkovi, ktorý hneď na začiatku nemilého výstupu bojazlivo pozeral na dvere; „Vy ste ten diabol, čo sa usiluje strpčiť mi život? Pritúli sa ani besný pes k človeku, aby ho pohrýzol. Nie dosť, že vášmu otcovi šedivejú vlasy nad nepodareným synom? Ženiť sa! Ľahkoverná dcéra, či nevieš, že mladým pánom vždy kypia ústa tými najkrajšími sľubmi a najhroznejšími prísahami, len aby neskúsené stvory dostali do osídiel? Krásnym spôsobom hľadíte odplatiť moju starostlivosť o vás — strážil som ho ako zorničku oka,“ — jeho hlas sa začal triasť a oko rosiť slzou, ale sa vzmužil, trpkosť premohla žiaľ, — „hada som choval na svojich prsiach. Ľudia vravia, že hadovi treba rozdláviť hlavu, aby nás neuštipol. Berte sa mi z domu a nech vaša noha nikdy viac sem nevkročí!“

Zmrznutý Julko nebol schopný odpovede, vďačne poslúchol a uvrzol von dverami, obhliadajúc sa bojazlivo nazad, či báťova lieskovica nepríde do nemilého styku s jeho chrbtom.

„Skade sa tak ponáhľate, mladý pán?“ ozval sa posmešný hlas Janka Brúsika.

„Veď ti ja vyponáhľam, keď ťa trstenicou poriadne vymastím,“ hrozil Julko Jankovi.

„Palica má dva konce! Nemusíte sa na mňa hnevať za dnešnú lekciu, viem, že si ju zapamätáte.“

Ešte aj to mal mladý pán prežrieť? Nedalo sa: so zdvihnutou palicou sa rútil na Janka, ktorý bol však rýchlejší a zmizol nasrdenému mladému pánovi z očí.

„To ti nezabudnem!“ vydralo sa mu z úst a upachtený Julko vošiel bránou do kaštieľa.

„Tu si mi, Julko môj?“ vítala pani veľkomožná do chyže vstupujúceho synáčika, „hneď mi vykĺzneš; mám a predsa ťa nemám doma, celý deň chodíš sem-tam a svoju matku nechávaš samotnú.“

„Nemôžem vždy sedieť pri tebe,“ odvrkne Julko, „otec ma naháňa do dielne a vieš, ako sa hnevá, keď ho neposlúchnem.“

„To je pekné, syn môj! Aj do dielne môžeš, ale aj matku nemusíš zanedbávať. Ty si ešte mladý, máš dosť času na prácu, až budeš dospelý, dosť sa tam nasedíš; zato som ti dovolila, aby si zo škôl prišiel domov, že ťa chcem mať pri sebe.“

„Už ma budeš mávať, nepôjdem z domu a čo by ste ma vyháňali.“

„Nepôjdeš?“ počuť slová vstupujúceho pána Koreňa; „je čas, aby si nebol aj doma aj von z domu na posmech!“

„Nieže tak, mužíčku, nie!“ chlácholí matka, „veď to azda nepokladáš za posmech, keď sa Julko celý deň zdržiava v dielni?“

„V dielni, v peknej dielni, kde sa chlapci na čertovom kolese vybíjajú. Vari ťa oklamal, že pribehol taký vypachtený z dielne?“

„Povedal mi to a ja mu verím, lebo ma nikdy neoklamal.“

„Nechcem sa teraz dohadovať o vieryhodnosti jeho slov. Mám k tebe otázku, mladý pán. Kde si blúdil celé popoludnie?“ obrátil sa otec na syna.

„Bol som u báťu Ďurka, ako si mi kázal,“ odpovedal bezočivo.

„Či som ti aj to kázal, aby si Julke manželstvo sľuboval? Aj to, aby si si z nej na obdiv sveta posmechy robil? Teraz odpovedaj! Do škôl sa mu nechce, lebo sa — vraj — musí doma priúčať, v závode sa mu nechce, lebo — vraj — matku nemôže nechávať samotnú, pri matke sa mu nechce byť, lebo musí behať za dievčatami! Či tak, nepodarené chlapčisko?“

Strašným hlasom vyslovené posledné slová zatlačili výraz bezočivosti z Julkovej tváre a priodeli ju strachom, lebo otcova ruka kŕčovite držiaca palicu sa dvíha, Julko uskočí za matkin stolec, aby sa ochránil pred úderom, a matka vystiera mu na pomoc svoje obidve ruky.

Niekto zaklopal na dvere; v rozčúlení nikomu nezišlo na um povedať „voľno“ a dnu vstúpil pán Repa, nečakajúc na dovolenie. Keď videl čudne zoskupenú rodinu, spýtal sa:

„Čo to za komédia? Či sa hráte, a či to naozaj?“

„Naozaj,“ odpovie pán Koreň. „Keď sa toto nepodarené chlapčisko nemôže priučiť inším spôsobom, musí sa priúčať palicou.“

„To by musel byť hrozný priestupok, ktorý by si zasluhoval takýto surový trest na tvojom vlastnom synovi!“

„Rozpoviem ti, švagre, a zhrozíš sa.“ Pán Koreň vyrozprával všetko, ako mu to báťa Ďurko žaloval a končiac svoje rozprávanie, doložil: „Či to nie je hrozné?“

„Čudujem sa ti, švagre,“ odpovedá ľahostajne pán Repa, „že sa rozčuľuješ pre takúto maličkosť. Nevieš sa dosiaľ vžiť do nášho postavenia: už nie sme krčmári, ale páni veľkomožní, ako sa dávame ľuďom volať, prečo by sme teda nemali prijať aj panské zvyky?“

„Aj ja mu to hovorievam,“ skočí do reči pani Koreňová, „ale nemôžem ho presvedčiť.“

„Ani ma nepresvedčíš,“ hovorí pán Koreň, „viem, že miera pre statočnosť je všade rovnaká, a čo je u jedného cnosťou, nie je u iného hriechom. Hriech je hriechom, či ho už pácha knieža alebo žobrák, a podobne zostane cnosť cnosťou.“

„Nechajže tie kázne,“ preruší ho pán Repa, „v akom svete žijeme, takým zvykom sa musíme prispôsobovať, ak sa nechceme vylúčiť z primeranej nám vyššej spoločnosti. Zato, že tvoj Julko dnes pobozkal pekné dievča, prisľúbil mu manželstvo,“ — Julko spozornel a bolo vidieť, že každé strýkovo slovo sprevádza s úľubou, — „škoda bolo natoľko sa zabudnúť. Panskí synkovia, ako to každodenne počúvame, dopustia sa aj horšieho, nielen takýchto nevinných zábav, a ich rodičia na to ani nemrknú, vediac, že ani oni neboli lepší.“

„Ale my sme boli lepší!“ zvolal podráždený pán Koreň, „a aký bol otec, nech aspoň taký bude aj syn!“

„Nehovorme o tom,“ vidiac vážnosť chvíle, obracia pán Repa rozhovor na inú stranu, „neprišiel som sa dohadovať; dnes mi oznámil môj priateľ Rékássy, že pozvanie na poľovačku, ktoré som s tvojím dovolením zaslal aj v tvojom mene, on i jeho spoločníci s vďakou prijímajú. Prichodí nám porobiť predbežné poriadky.“

„Rob si poriadky sám, ja som nie súci na vaše zábavy.“

„Zas také nerozumné reči; načo ti je všetko bohatstvo, keď ho neukážeš svetu? My nemáme ani starodávny rod, ani skvelé vzdelanie, jedine bohatstvo nám uvoľňuje prístup medzi vyšších. Mne samému, aby som pravdu povedal, tiež tak pristane puška ani židovi, ale darmo, prisľúbil som, musím splniť, a lepšie je zakryť svoju nevedomosť, ako ju vystaviť na obdiv. Keď ty nemáš chuť na poľovačku, máš odrasteného syna, nech sa on učí pohybovať sa v spoločnosti.“

„Azda ako odmenu za jeho príkladný život?“ dokladal s trpkým úsmevom pán Koreň.

„Dajže pokoj, mužíčku,“ volá prosebným hlasom pani Koreňová, „máme len toho jediného syna, on bude nosiť tvoje meno, on bude dediť tvoj majetok, a toho máme, chvalabohu, dosť. Či by si mu nevedel odpustiť ten malý priestupok? Však mu dovolíš? Dáme mu ušiť nové poľovnícke šaty, pušku má, sám si mu ju kúpil; budeže krásne vyzerať, viem, že mu nebude páru. Však mu dovolíš?“

Pán Koreň nevládal odolať zo všetkých strán sa hrnúcim dôkazom a prosbám: privolil.

Julko netrpezlivo čakal na deň poľovačky. Možno dosiaľ nepočul slovo „šport“ a už sa u neho prejavovali vlohy: krásne kone, psy, poľovačka a čo k tomu patrí — tešili sa u neho veľkej obľube.

„Šport“ sa dá po slovensky vyjadriť len obšírnejšie, znamená: v nedostatku iného užitočného zamestnania hľadať si zábavu pri koňoch, psoch a levoch, atď. Ak sa ma spýtate, aký osoh má z toho ľudstvo, odpoveď ostanem dlžný.

Slnce začalo vychádzať, keď zástup ľudu, zhromaždený pred domom pána Repu, skladajúci sa z mladých robotníkov dielne a roľníkov okolitých dedín, ozbrojených palicami, pod vedením mladého horára Mateja poberal sa do lesa, aby zaujal určené stanovište a na daný znak krikom a údermi palíc na stromy a kry vyplašil v húštine ukrytú zver. Po chvíli hrkotali z brány vyleštené kočiare naplnené panstvom rozličného druhu, vyprevádzané maršom cigánskej bandy; nasleduje ťažká kavaléria: voz okrášlený sudom vína pre panstvo a pálenkou pre honcov, voz obťažený mäsom, chlebom, slaninou a všetkým, čo je na dobrý obed v hore potrebné, a konečne voz, garnírovaný husľami, basou a cimbalom a pomedzi to vykukávajúcimi kučeravými hlavami cigánskej bandy.

Keď predbehneme vozy s potravinami a vzápätí sledujeme beh panských kočiarov, prídeme na krásnu lúku pod vrchom nazývaným „Jelenovo“; tu skáče milostivé panstvo na vlastné nohy a ide až na každému vyznačené stanovište, kde nepohnute držiac pušku má očakávať v ústrety mu skáčúcu zver.

Hon sa začal; hluk a temný tlkot ozýva sa doďaleka — vždy bližšie a bližšie — čuť šuchot utekajúcej zveriny, rozoznať jednotlivé výkriky, počuť jednotlivé údery, poľovníkovo srdce hlasito klope. Tresk! Tresk! A nevinné zviera váľa sa vo vlastnej krvi. Nasleduje „halali“, jasanie nad zastrelenou zverou, utíchajú výstrely, lebo honci sa priblížili k poľovníkom. Či to jeleň ide na Julka Koreňa? Stúpa pomaly, dáva sa za obeť mladému poľovníkovi. Nie je to jeleň, vidieť bielu košieľku a čierny klobúčik, spod ktorého sa blyští pár čiernych očí. Zablysne aj oko mladého poľovníka, no nie rozčúlenosťou poľovníka: v tom pohľade sa skrýva zloba, ním sa ťahá pomsta, ruka sa bráni zbojníckemu činu, trasie sa — oči poznali, čo sa belie v kroví, poznali bielu košieľku a čierny klobúčik, stlačený kohútik štrkne, puška vybúši, vyvalí sa dym, aby Julkove oči nevideli, ale nemôže prekaziť, aby uši nepočuli srdcelomný výkrik: „Jaj, bože!“ vytlačený posledným vzdychom Janka Brúsika.

„Kto strieľal? Ako strieľal? Koho postrieľal?“ ozývali sa otázky z úst zhŕknutých poľovníkov. Ich oči vyzerali Julka, mladého poľovníka, len jemu sa mohlo prihodiť nešťastie, len on sa stal obeťou svojej prvej poľovačky. Všetky oči starostlivo hľadali mladého pána; on stál bledý, oči upreté do zeme.

„Nič sa ti neprihodilo, Julko môj?“ zvolal radostne pán Repa, zbadajúc Julka.

„Blahoželáme!“ volali ostatní poľovníci, presvedčiac sa, že nechýba ani jedna z drahých hláv.

Kto stratil život — bola viac len otázka zvedavosti. Pretože v radoch poľovníkov bol aj pán slúžny, po krátkom hľadaní mŕtvolu našli; a keďže Julko mohol ľahko prísť do podozrenia, po povrchnom vyšetrovaní a vybavení niektorých zákonných formalít, odložili celú záležitosť s mŕtvolou Janka Brúsika do hrobu.

Každý pripisoval vražedný výstrel náhode; no jeden bol nielen presvedčený, že to vykonal Julko, ale že vraždil úmyselne, a to bol starý pán Koreň. Dušu hrozne pálilo niesť — čo aj tajne — škvrnu vraždy na svojom mene, jeho svedomie znepokojovalo, že nesmie vyzradiť páchateľa, lebo to bol jeho vlastný syn, ktorý okrem prvého zľaknutia neprejavoval na sebe nijaké známky kajúcnosti, vzďaľoval sa z otcovej spoločnosti a zvláštne priľnul k svojmu strýkovi Repovi. Napomínanie nestačilo, musí sa upotrebiť radikálny prostriedok. Ale aký?

„Prosím ťa, Janko, priateľ môj, osloboď ma od toho nešľachetníka!“ s týmto výkrikom vbehol báťa Ďurko do pisárne.

„Od akého?“ spytuje sa pán Koreň.

„Od tvojho vlastného syna. Vyobcoval som ho z domu; mne sa síce na oči neukáže, ale s Julkou sa schádza takmer každý deň. Keď ju hreším, plače, narieka a hovorí, že nemôže vyhnúť tomu, aby sa s ním nestretla.“

„Poraď mi prostriedok!“

„Iný neviem, ako poslať mladého pána na čas — možno i na viac rokov — preč, medzi cudzích ľudí.“

„Ďakujem ti, brat Ďurko, za dobrú radu. Zbohom!“

Pánu Koreňovi bolo jasné, že jeho švagor Repa učí Julka fígľom. Toto sa musí pretrhnúť; sám prúd nezdolie, švagor i manželka sú proti nemu. Musí preč z domu, kde tieto škodlivé vplyvy pre vzdialenosť budú tratiť ostrie účinku.

V ten istý deň išiel do Pešti list:


Ctený pán správca!

O pár dní príde k Vám môj syn Július, aby Vám pomáhal v sklade. Vy budete jeho správcom, on podriadeným, a ako som vo všetkom poznal Vašu svedomitosť a statočnosť, tak dúfam, že aj môjho syna budete viesť v tomto duchu. Prostriedky na to smerujúce nechávajúc na Váš výber,

som Váš priateľ
Ján Koreň.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.