ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čudné by sa to hádam zdalo, že zeman od koreňa zachádzal a obcoval takto po priateľsky so sedliakom, takže si ten voči nemu i viacej dovolil, ako by sa to hádam bolo slušalo; ale nečudujme sa tomu, lebo roku 1650, kedy sa v Revišnom nachádzame, sa starootcovské zvyšky v celom Uhorsku ešte dosť zachovávali.

Hory a vrchy rozdeľujú krajiny od krajín a tvoria tak pevné prirodzené hranice medzi národmi, medzi ich zmýšľaním, medzi ich túžbami, medzi ich úsiliami a spôsobom života, Bohom samým vyznačené.

Tak to i v Uhorsku.

Uhorská krajina má jednu, vždy pevnú, nikdy neporušenú hranicu, to sú - Karpaty.

Bo keď sa od východu, i od západu, tak i od juhu hranice Uhorskej krajiny v rozličných časoch, na rozličný spôsob menili, bralá Tatier ťahajúce sa od Prešporka až po Sedmohradsko boli vždy baštami ustavične zaokružľujúcimi nielen zem uhorskú, ale spolu i zvláštneho národného ducha v peknej krajine tejto od nepamäti sa utvorivšieho v jeho rýdzosti prechovávajúcimi. Zo všetkých strán Uhorskú krajinu, jej zvyky, mravy, typus, cudzí vplyv ustavične premieňa, takže sa obyčajne z toho vplyvu sčiastky nemeckého, sčiastky tureckého, sčiastky rumunského utvorila strakatina rázu a zmýšľania, kým prvotný rýdzi duch sa nepretržite, ustavične prechovával v karpatských dolinách; bo ako sú Karpaty jedinou pevnou, istou hranicou Uhorska, tak je ľud ich obývajúci nezakaleným zrkadlom i letory, i rázu vlastne uhorského.

Pravda je síce, že i zo severu vpadúvali cudzie národy do Uhorska, ale tieto obyčajne prešli len cez kraje Karpát, ťahajúc sa dolu na Dolniaky bez toho, že by sa boli osadili alebo tu na dlhší čas rozložili svoje stánky a založili svoje panstvo; a tak doliny, vidieky naše zostávali i zostanú naveky zrkadlom obtočeným v ráme Karpát, v ktorom sa Uhorská krajina môže vidieť.

Najvyšší a najďalší výstrelok Karpát, ale v zem poľskú siahajúci, obtáča Oravskú stolicu i zdá sa, obzvlášť keď vezmeš do ohľadu liptovské vrchy, akoby toto bola krajinka sama pre seba, ktorá, dosť majúc na daroch prírody, pravda, len skromne požehnaných, netúži za svetom. Keď to už vôbec leží v povahe ľudí obývajúcich hornaté kraje, že neradi menia svoje hory, radšej doma trúc biedu, ako by v cudzine hľadali hojnosť a oplývavosť, tak to iste platí v najväčšej miere o Oravcoch. Známe je, že sa Orava drží od Dolniakov za kraj ovsa, za kraj neúrodný, vrchovatý, na ktorý pánboh zabudol a do ktorého skoro ani vtáča nedoletí; a predsa keď sa kedy Oravcom ich budúcnosť v najkrajšom svetle maľovala, keby sa z domoviny svojej vysťahovali, to pokrútili hlavami, neodišli i vyriekli: „Hej, veru sa takej vody ako v Párnici nikde nenapiješ.“

Tak, hľa, tu ľud pohromade zostával od pravekov, lebo sa nikomu nežiadalo života jednoducho pastierskeho, kočovného a premávajúceho sa z jedného do druhého kraja. Nebolo ale v Orave v ohľade tomto tiež bez výnimky a výnimka táto je jediná. Valasi, ľud kočovný, sťahujúci sa od severovýchodu, našli v Orave v 15. storočí prítulok, ba čo viac, i výsady od jednotlivých zemanov v tom záležajúce, že si mohli po krajinských holiach, grúňoch a poľanách statok svoj voľne pásť, zostávajúc pritom ľuďmi úplne slobodnými, svojich predstavených, fojtami alebo vajdami zvaných, si sami voliacimi alebo ich dedičnosť ustanovujúcimi, začo oni zviazaní boli každoročne malú daň na dobytku a iných domácich predmetoch, ako vajciach, syre, masle, sliepkach atď. odvádzať a včas vypuknutia vojen alebo rodinných rozbrojov patričným zemanom preukazovať vojenské služby. Tak sa stalo, že za krátky čas na Orave povstalo slobodné sedliactvo, ani v správe obce, ani v súdnictve medzi sebou od panstva neodvislé. Toto boli takzvaní šoltýsi alebo slobodní, obzvlášť za zvláštne služby preukázané zemanom, tak ako napr. primaciálni zemania, i slobodné pole, za ktoré práve len za uznanie práva každoročne museli malú daň odvádzať. Nežijúc ani v skvoste, ani v zemianskej záhaľke, stali sa mnohí z nich natoľko majetní, že prislúchali k majetnejším osobám v stolici a dietky svoje i do škôl vysielali, aby sa latinčine priučili.

K posledným prislúchal i dominus Ľauček, priateľ Jonáša Revického.

Ale pritom i zemanom nič neodpadlo.

Známe je, že na Orave býva málo zemianstva, aspoň nie v takej miere ako v susedných stoliciach; a práve preto Oravská stolica, chtiac sa udržať na rovnom stupni s druhými stolicami pri vykonávaní vojenskej služby, keď toho potreba bola, veľmi dobre používala svoje šoltéstvo, čo skoro nič nestálo a predsa takmer zrnom jej moci a sily bývalo. Preto ani Thurzovci nemuseli vydržiavať bandériá, preto Orava, hoc najneúrodnejšia v Uhrách, nikdy neostávala za druhými stolicami.

Tak sa stal ľud oravský ľudom ráz uhorský rýdze zachovávajúci a spolu skoro s prírodou samou k tomu nútený, zasadzovať sa vždy za svoje vymanenie spod jarma, už nech ono z ktorejkoľvek strany pochádzalo. Zemianstvo tu bolo vždy ako inde v Uhrách; ľud ale sa sám pojedine od storočí domáhal o uznanie svojich osobných práv. V Uhorskej krajine nebolo nikde toľko šoltýstva ako práve na Orave a nikde ničím sa tak nekládli hrádze oproti sebevôli, najväčšiu čiastku obyvateľstva neprávom skľučujúcej, ako práve na Orave týmto šoltýstvom. Túžbou tou bol ľud spolu popichaný a vedený povzbudiť svoju myseľ ku skutkom, ktoré u zotročencov nevídať.

Nečudo teda, že i dominus Ľauček si slobodne počínal voči Jonášovi Revickému a že ten ani za mak nebol urazený vo svojej zemianskej hodnosti slovami starého školského kamaráta z Dobšinej.

Príduc tak do Ľaučekovho príbytku, sadol si Jonáš na lavicu za stôl, obzeral sa sem i tam, pokiaľ sa Ľauček nezložil a sa nepripravil, potom hneď prichádzajúceho oslovil: „Ale povedzže mi, človeče, čos' dnes taký divý? Čo nazývaš u mňa múdrymi pletkami?“

„Hm, svet hovorí,“ odpovedá Ľauček, „že ste človek netopier a taký nebezpečný, že by ste od samej luteránskej horlivosti pánaboha za nohy z neba dolu stiahli, a keď príde k veci zastať svoju vieru, tu sa uťahujete od svojich, do Rákócziho, ktorý len zo samej horlivosti náboženskej povstal za našu vieru, a držíte s katolíckym cisárom, ktorý nás potláča tak, že by si každý želal radšej pod Turkom žiť ako u nás, bo Turek, keď aj obdiera ľud, predsa nečiaha na našu vieru.“

Jonáš zložil z nosa okuliare, oko mu stĺpkom stálo, akoby vyraziť chcelo, že ucho pilne sprevádzalo reči priateľa, potom si však potrel dlaňou čelo, akoby chcel rozotrieť zhŕždené vrásky a spamätať sa, čo sa stalo, a čo sa nestalo, aby tak mohol Ľaučekovi podľa starého zvyku vyjaviť úplné svoje presvedčenie. „Že som luterán,“ hovorí potom, „to ty najlepšie vieš a vieš tiež, že ma najviac bolí, keď dač trpieť musíme; ale z druhej strany, priznávajúc sa k čistému evanjeliu, nemôžem zabudnúť na slová Písma svätého: Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je božieho Bohu. A tebe teraz, ty starý priateľ môj, ty starý Ľauček, klepem na svedomie, či sa i ty nedržíš týchto slov?“

„To sa rozumie, že sa ich držím.“

„No teda vidíš, ty starý blázon,“ pokračuje ďalej Jonáš, „pokiaľ svet svetom, nikdy sa všetkým ľuďom nevyhovie, bo jeden každý z nich ťahá svojou cestou, a nikdy povedať nemožno, či kroky jeho z čistých, či z kalných pohnútok pochádzajú. Rozum teda, rozum, domine Ľauček,“ povedá Jonáš, prstom na čelo ukazujúc. „Ty, starý blázon, sa nazdáš, že je všetko zlato, čo sa blyští? Či sa nazdáš, že je všetko pravda, čím ľudia svoje vnútorné úmysly zakrývajú?“

„Nuž keď to toľko ráz hovoríte, že som starý blázon,“ odpovedá Ľauček trochu rozdráždený, „teda i ja vám poviem pravdu, domine perillustris. I Bocskay, i Báthory, i Bethlen, i Rákóczi sa vždy spájali len so svojimi, a tak nemohli mať iné úmysly, len svoje domáce, lebo vtáka poznáš po perí a človeka po reči i jeho priateľoch.“

„Hm! Keď si taký múdry a nie blázon,“ odvetí Jonáš, „teda ti to všetko vysvetľovať netreba; ale ja predsa mienku svoju nezadám, bo znám jedného každého z menovaných hádam lepšie ako ty.“ Usmial sa pritom i zas pokračoval:

„U nás to býva tak, že ľudia pochytia dakoho a zveličia ho až do neba, i pochytia druhého a znížia ho až do blata, a to všetko bez príčiny, bo nepovážia vec samu, ale len bliktry, a podľa tých potom posudzujú všetko. Nuž vidíš, ja ti dačo poviem. Báthory Gábor, knieža sedmohradský, keď Matiáš Druhý na trón dostúpil, bol rozpustilec a divoch, chtiac práve Bethlena Gábora zavraždiť, keby toho jeho milá Katarína Török nebola uchránila a on nebol k Turkom utiekol. I jeden, i druhý sa spájali s Turkom oproti kresťanom, a tak nie so svojimi, a už vieš, že pes psu brat, ako príslovie hovorí. U mňa platilo vždy toto: Kto sa spája s pohanom oproti kresťanom, ten nie je svoj. Toho som sa držal vždy a mne je evanjelium vyššie nad všetky zákony a nado všetky výhody svetské a nad každé pletky stranícke.“

„No, to vám všetko nič nepomôže, domine perillustris,“ odvetí domine Ľauček, „bo svet hovorí, že ste len preto nábožný, nepriateľom Turka a takzvaných pleták straníckych, aby ste tým naplniť mohli svoju almáriu zlatom a striebrom; že sa preto pridŕžate stránky cisárovej oproti slobode krajiny, oproti neodvislosti Oravy, aby ste sa mohli hoc sám oproti všetkým iným v stolici udržať a majetky svoje rozmnožovať. Už to teraz každý vrabec na streche cvrliká, že vám musia troška krídla obstrihať, rozmnožovanie vášho bohatstva zamedziť a slobodu, odstránením vás zo stolice, Orave prinavrátiť, bo že ste vy celému vidieku tŕň v päte, nebojac sa nikoho preto, že len prstom pokývnuť môžete a kopa Nemcov na pohoršenie celej krajiny Oravu zaplaví.“

„Aha! Tak je to?! Teraz už rozumiem, kam cieliš, domine Ľauček.“ I potriasajúc hlavou, hovorí ďalej: „Viem teda, odkiaľ vietor duje. Čo ti ľudia navravia, na to never; nevieš, čo svet zamýšľa. Jeden klebetí, že sa ti až zuby potiť budú, keď si to povšimneš, druhí ohovárajú statočných ľudí len preto, že ináčej nemôžu, tretí to robia z úmyslu a závisti, aby u hlúpych ľudí podkopali dobrú mienku o celkom bezúhonnom človeku. Všetko ti to lieta potom po svete ako číročistá pravda.“

„Hm,“ odvetí nevrle dominus Ľauček, „môžete vy, domine perillustris, pravdu mať, keď ste hovorili o chudobných ľuďoch; ale vy, páni zemania, nechcete byť rovní v ničom s druhými, nemajúcimi harmales alebo prasapiales na svinskej alebo psej koži, a tak hovoriac o klebetách, o ohovárkach, o závisti a nenávisti, nemôžete iné pritom myslieť, ako že tieto pekné vlastnosti len pre nás, vašich priateľov, od pánaboha vymerané sú, kdežto už pri samom stvorení sveta Hospodin pre vás také dušičky povystrihoval, ktoré o podobných pekných, krásnych a znamenitých vlastnostiach ani tušenia mať nesmú a nemôžu.“

Ale na tieto slová Jonáš Revický sa nahneval, vystrel dohora hlavu, pohliadol po Ľaučekovi neobyčajne prísnym pozorom i povedal: „Ľauček, ja som zeman, ty si šoltýs, a myslím, pravda, že som hádam lepší od teba; keď som sa ale od starých dávnych čias zabaviť chodieval k tebe ako ku starému priateľovi, nezabúdal som nikdy, že ty, šoltýs, sedíš na mojom grunte, že predávaš trúnok i mäso na mojom grunte a že držíš v dedine všetky regálie odo mňa ti dané, a tak že nemáš právo ani zo mňa, ani zo zemianstva posmešky si vystrájať. Vedz to, ja som ti vždy býval dobrý kamarát a tak som pred tebou nijaké tajnosti nemával; keď si ale čo viac dovoľuješ, na tento rováš rátajúc, len tak mne nič, tebe nič so mnou zahrávať si, teda servus, domine Ľauček!“ I začal vstávať a do ruky brať dlhú palicu.

Ľauček skrotol; ľúto mu bolo slová predtým vyslovené, ale nevediac, ako Jonáša uchlácholiť, premrnkol len tak ako pre seba: „Hm, hm, hm! Regálie, regálie! Však je to práve celé nešťastie!“

Ale čím väčšmi Jonáša zrak opúšťal, tým väčšmi mu pribývalo na sluchu. Sotva Ľauček tie slová sám pre seba preriekol, mrštil Jonáš klobúkom o stôl, položil palicu do kúta, sadol si, podoprel si oboma lakťami a rukami hlavu i prevravel, ako čo by sa nič nebolo stalo: „Ľauček! Dones piva a bude všetkým hádkam o zemianstve alebo nezemianstve koniec!“

Nič nebolo Ľaučekovi vhodnejšie ako práve toto vyzvanie, a tak vysloviac „hneď, hneď“, zmizol tak vrtko ako mladý dvadsaťročný šuhaj z izby a prišiel skoro celý zadychčaný a upotený dnu, nesúc v krčahu pivo a dva široké poháriky v ruke. Jonáš naňho pozrel a ľahký úsmev objavil sa mu na tvári pri tejto horlivosti starodávneho priateľa (bez ktorého už teraz na staré dni viacej práve tak žiť nemohol ako ryba bez vody), bo z toho všetkého vyrozumel, že jeho slová na Ľaučeka museli urobiť veľký dojem. Bola to prvá zvada medzi nimi už od tak dávnych, dávnych rokov, ba skoro od chlapčenstva; i jednej, i druhej stránke boli teda všetky potržky, nech boli i najmenšie, trpké. Ale Jonáš sa pri tom všetkom nazdával, že je víťazstvo jeho, že i prevaha zemianskosti, i prevaha osobná zasa nad priateľom horuje. I radi my to skoro všetci máme, keď nám priateľ útlym a dobrým spôsobom najavo dáva, že nebolo dobré, keď v nerozmyslenosti uderil na slabú strunku nášho srdiečka; každý máme muchy, každý by chcel, aby druhý o našich slabostiach nevedel, každý je radšej, keď iní s ním hladko zachádzajú, ako keď, narážajúc na jeho hádam ani nepoznané neduhy, zaseknú do živého.

Keď teda nedorozumenie medzi obidvoma starkými ako blesk z čistého neba povstalo, tak zasa i samo sebou zmizlo bez toho, že by len najmenší znak po ňom bol zostal.

Ľauček nalieval pivo do pohárov a vypovedal: „No, domine perillustris, nechže sa ti páči! Teraz už máme času ďalej sa zhovárať, bo je všetko už do stodoly popratané, všetko uklúdené, ako som to, hoc len tak zboku, uhliadol.“

„He, he, he, ty múdra kmotra líška,“ odvetí Jonáš s úsmechom, „však si to videl už vtedy, keď sme do izby vstúpili, a nebolo ti treba viacej po čeľadi škúliť. Ej, ej, Ľauček! Teraz už nie blázon, božeuchovaj, nie blázon, nie, ale múdry, múdry, najmúdrejší dominus na celom svete a nech by sa ich bolo od pamäti sveta doteraz hockoľko pod slncom narodilo; no ale nič to zato, že je blato, príde vietor, vyfúka to, a tak teda napime sa! Vivat! Vivat regálie!“

„Vivat zemianstvo!“ odpovedá Ľauček.

Štrngli si, napili sa podľa starej zvyklosti, hoc len pivom.

Jonáš začne: „Ty milý, premilý Ľauček, ani sám nevieš, na čos’ pripil. Mrnčal si, dudral si, frflal si, hundral si o tých regáliách nazdajúc sa, že ja to nepočujem; ale vidíš,“ pokračuje ďalej, „čo viac nedovidím, to dopočujem. Ja viem, že sú ony nejednému pánikovi v stolici tŕňom v oku, i viem, že mi nejeden závidí, že sa rozmnožuje môj majetok, a hoc si ma aj urazil, domine Ľauček,“ hlavu pokrucujúc a prísne na priateľa, a ako zo všetkého vyzeralo, jediného dôverníka svojho zahliadajúc, pokračoval, „ale vedz, že mi všetci tí panici krivdu robia, práve tak ako ty, povediac mi, že by som zo samej náboženskej horlivosti chcel pánaboha z neba za nohy stiahnuť. Abys’ teda vedel, ty nedôverčivý človeče, ako sa veci majú, poviem ti priamo,“ a tu začal vyčitovať na prstoch, „dačo o regáliách, secundo o mojom majetku, tertio o horlivosti náboženskej, quarto o slobode starého Jonáša Revického a ho prinútiť, aby ti navždy chrbát ukázal. - Ale, Ľauček! Nalejže, nalej, starý človek sa musí potúžiť, vyberajúc sa do takej krutej vojny s nevedomcom ako si ty.“

Ľauček nalial piva, napili sa znovu, pravdaže, len málo, keď bol smäd už predtým zahasený a obaja starci odjakživa len pre zábavu si pochlipkávať zvykli, a Jonáš začal hovoriť:

„Ergo primo, domine Ľauček. Kráľ uhorský má právo regálií v celej krajine; anno Domine 1620 ale sua caesareo regia majestas Ferdinandus secundus, Dei gratia Romanorum imperator, rex Hungarie, Bohemiae atď., odstúpil benignissime kniežaťu sedmohradskému pánu Gáborovi Bethlenovi štyri uhorské stolice: Sabolč, Satmár, Berg a Ugoču, a zas, ale len doživotne, stolice Spiš, Šariš, Abauj, Zemplín, Ung, Heveš a Gemer celkom so všetkými možnými právami, naostatok i Oravu, v ktorej si len právo regálií pre seba zadržal. Takéto záväzky sú, pravda, i z jednej, i z druhej strany sväté, lebo komu budeš potom veriť, keď nie slovám kráľovským a kniežatským? A tak vidíš, Ľauček, kráľ si zadržal právo regálií na Orave už od toho času pre seba a môj otec ich vyárendoval nechtiac, aby boli cudzincom do rúk dané, ktorí sa, žiaľbohu, do našej krajiny vždy viacej vodierajú. Ja som to právo hneď po jeho smrti odobral a užívam ho až podnes s najlepším svedomím po celej Orave, lebo po smrti Bethlenovej, ktorý štyridsať deväťročný dňa 5. novembra anno Domini v Belgrade sedmohradskom po šestnásťročnom panovaní v Pánu zosnul, Orava viacej nikomu odstúpená nebola. - Keď som ja pritom nehalaškoval, nemárnil, nerozsypal peniažky a trudne vyrobený a zarobený majetok do vody otvoreným oknom nevyhadzoval - pravda, sa i nejeden grošík na stranu dal odložiť. Čo som ale pritom robil? - Ergo secundo, myslel som si a spomínal som si štvrté Božie prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju a budeš dlho živý na zemi. Tak, hľa, som ctil pamiatku otcovu, že som skupúval zeme a majetnosti, nakoľko to možno bolo, susedných pánov našich tak ako on, ktorý hovorieval: Prekliaty buď každý zeman uhorský, ktorý len na piaď zeme odstúpiš cudzincovi, aby sa potom o pár rôčkov medzi nami upelešil a sa z nás a z nášho bláznovstva vysmieval. Vieš i ty, Ľauček, hoc nie si zeman, že zeman svoje kuriálne grunty len zakladať smie, nikdy nie predávať. Nuž dobre teda, založí ich, komu chce, na dvaatridsať rokov a potom ich alebo vymení, alebo si aukciu pýta; keď si ale páni naši už či pre náboženské, či pre občianske pikle notam infidelitatis na krk zavesili, nuž sa ti ani u môjho otca, ani u mňa dvere v noci vo dne nezatvárali a jeden za druhým hovorieval: Pán brat Revický, však sme rodina, a vy máte veľkú protekciu, pomôžte! Pomôžte! Zle je so mnou, vezmite do zálohu celý môj majetok a tu už máte hotový úpis, len skoro, len skoro, lebo sú mi už na pätách. Čo mal teda Jonáš Revický urobiť? Krv je nie voda a nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a k tomu nik za to nemôže, že pánboh jedného človeka tak, druhého inak stvoril, i že jeden v takých myšlienkach zaľúbenie nachádza, od ktorých, druhý bočí. Vyplatil som teda každému podľa úpisu a on si inde majetok za to zaopatril a nestalo sa mu nič, keď som ja pri konfiškácii ruku na všetko položil. A keď som nemal peniaze, dobre; šiel som na Zámok a gróf Thurzo mi dal, čo som len chcel, a keď to byť nemohlo, nuž som poslal do Viedne a dostal som sumu na pôžičku, že sa pritom našim pánom ani vlas na hlave zohnúť nemohol. Teda vidíš, domine Ľauček, ty múdry, chýrečný človeče, ako som ja k majetku prišiel a ako som pri tom koľko ráz sám viac dlžôb mal ako všetci naši páni veľkého rozumu a krikľúnskych hlasov. Ale, domine Ľauček, čo nás po tom, teda radšej sa napime!“ Napili sa starí kamaráti, pravda, len tak, aby to vraj čert za zlé nemal. Jonáš si utrel šedivé fúzy, vydýchol si a znovu začal: „Ergo tertio, náboženských svárov a zvád sa strež ako ohňa, popri nich najväčšmi vyhoríš. Tu ti len ľudia galamutia, kričia, vreštia a ani sami nevedia prečo. Jeden ti ťahá napravo, druhý naľavo a na tom všetkom nieto nič. Keď sa veľkým pánom zachce herbeľovat, nuž hneď máš toľko náboženstva, ako čo by sa už svet zboriť mal a všetko, čo robia, robia len za samu samučičkú vieru; keď im začína zle ísť alebo keď aký-taký pšores pritom vyzerá, hybaj, pomeria sa už či s čertom, či s pánombohom a dajú si zaplatiť svoju horlivosť akurátne, ty ale miser gandžalo choď potom odkiaľs’ prišiel, čo sa s tebou stane, o to sa nikto viac nepostará. Tak, hľa, robil i Bethlen, i Jur Rákóczi. Vo vojne práve ukončenej, čo tridsať rokov trvala, si ich mal so Švédmi; a keby boli mali týchto najlepšie napomáhať, nuž fujas matias! Chudák knieža Wajmarský zomrel v Martine a Mansfeld, človek nezlomeného ducha, v Urakoviciach v Dalmátsku. Ktože sa zaujal ich stránky? Hádam Uhri? Obidvaja stáli s Bethlenom, ktorý i budínskeho bašu na pomoc zavolal; prečože ich opustil, až oba zahynuli? Iste by ani palatín Eszterházy, ani bán Zrinský, ani Wallenstein, hoc i spojení, neboli nám odolali, keby bol Bethlen vydržal. Rákóczi sa zas ako držal oproti Švédom? Predral sa až na Moravu s naším hornouhorským vojskom, pri ktorom som i ja bol, a potom keď Duglas so svojimi Švédmi vybojoval Pezinok, Modru, Svätý Jur a Trnavu a nám tak chrbát zastal, že sme sa ničoho ani spredu, ani od chrbta báť nemuseli, nafúkol sa, pyšným súc na svoje kniežatské postavenie, zišiel sa s Torstensonom pri Brne, ale nedajbože z koňa zísť. Podal teda Torstensonovi ruku, ale z koňa, nie že by ho bol ako najvernejší druh najvernejšieho druha svojho na prsia pritisol. Ale nos poma natamus. Toto však nebolo všetko. Rákóczi zanechal Švédov, uzavrel v Trnave a Linci s cisárom pokoj, na ktorého tak hromžieval, a nás všetkých, preťahujúc nám všelijaké medové motúziky cez ústa, oproti nemu búril, dal si zapísať zámky a panstvá Tokaj, Regec a Ečed za vlastnučký majetok a zabezpečil synom svojim doživotné vladárenie nad stolicami Sabolč a Satmár. Ale i to mu nebolo dosť. Okrem toho všetkého zabezpečil si naostatok doživotnú majetnosť tých sedem uhorských stolíc, ktorými Gábor Bethlen vládol. I viera, i náboženstvo, i Turek, i Švéd hybaj, odkiaľs’ prišiel, už je s vami koniec humillimus servus. A chudák uhorský zeman, miser gandžalo, vytrovil sa, pozakladal zemičky jednu za druhou. Len zo samej náboženskej horlivosti, len zo samej bázne pred Turkom, a po patálii príduc domov, nemal čo jesť, nemal čím dietky svoje zaodievať a zaobúvať, písal teda pánu Rákóczimu i sto listov; ale čo pánom po tebe, keď oni sami z povodne prišli do suchého? Tráp sa, ako chceš, rob si, čo chceš, však si sa dosť najedol a napil, keď sme ťa potrebovali, teraz zas len humillimus servus.“

Tak zakončil svoju reč starý Jonáš a pokrútiac hlavou, vzdychol si, začesal si hrebeňom vlasy a zapichol ho do nich, čo vždy bývalo znakom trápnych myšlienok, až naostatok povedal: „Vidíš teda, Ľauček, že pri takýchto okolnostiach je dosť, keď sa koríš Bohu a vzývaš ho skrúšene, porúčaš sa do rúk jeho, tak, hľa, ťa iste požehnávať bude! Keď ale v slepej horlivosti zabúdaš, že nám Boh zakazuje v úzkostiach našich a starosti našej o vieru svoju inde hľadať pomoc ako u neho samého, tam môžeš byť presvedčený, že i zhynieš, i nič nevykonáš.“

„No to by bolo pekne, domine perillustris,“ vstanúc hore, znovu rezkým štipľavým hlasom prehodí Ľauček. „Teda vy tak myslíte? Teda krajina nemá nič urobiť za svoje potlačované deti a za nás samých? Boh nám dal na to sily, aby sme ich používali k oslave mena jeho. A to raz nestojí, že nám budú pečené holuby z neba padať, keď sa i my nepochlapíme. Nuž a čože? Luterán môže len v slobodnej krajine slobodne dýchať, a páni naši sa zdajú pravdu mať, keď, kde len môžu, za slobodu vystupujú a kým tak ďaleko neprivedú, že by sme mohli mať svojho vlastného kráľa.“

Toto už prečahovalo trpezlivosť starého Jonáša i zdvihne sa z lavice i zagáni okom cez okuliare na Ľaučeka i vyvolá: „Nuž ty, bohaprázdny človeče, teda i do toho začínaš prsty pchať, čomu nerozumieš, teda bys’ i ty rád pozdvihovať ruku na pomazaného pána?“

Ľauček stisol plecami a neodpovedal nič, nechajúc Jonáša dohovoriť; ten udrel päsťou na stôl i trasľavým hlasom hovoril ďalej: „Teda chcú mať páni svojho vlastného kráľa?! Nuž a či ho nemajú? Nemajú? - Hej! Keď bol v Bystrici roku 1620 snem zvolaný v prítomnosti i cisárskych, i českých, i francúzskych, i poľských plnomocníkov, nuž či to bolo slušne, keď práve my Oravci sme v osobe pána Thurzu 25. augusta s tou opovážlivosťou, aby sa Bethlen za kráľa vyvolil, tak horlivo vystupovali, že sme i voľbu vykonali. Hej a toto sa stalo, keď tam gróf Collado práve s nami vyjednávať chcel! Hej! A ktože tam bol múdrejší ako my? Sám Bethlen to bol, ktorý titul kráľovský v jeho celosti nikdy nepoužíval, okrem, že si po 10. decembri 1610 dal na peniazoch vybíjať titul: ,Electus rex Hungariae, Croatiae et Dalmatiae’ bez toho, že by bol ďalej čiahal po korune a si panovnícke právo prisvojoval. He, domine Ľauček? Čo ty táraš? Či ty nevieš, že si uhorský zeman kráľa sám volí, čo sa nielen od Ferdinanda I. až podnes stávalo, a keď si vyvolí, nuž ho má až do smrti po vlastnej vôli, podľa práva - a prisahajúc mu raz vernosť, je zaviazaný počkať, kým neumrie, a potom len si inakšie poriadky robiť, nie ale rebelovať! Vieš, Ľauček!“

„Všetko je dobre, domine perillustris,“ odvetí tento, „mňa sa to vlastne veľmi málo týka, bo nie som zeman; ale keď mi dohára a keď si len preto domácnosť usporiadať nemôžem, že sa s vami už od mladosti poznám.“

„No a čože tým myslíš, a čo mrkoceš zas o mne? Hádam sme nie muž a žena, že by sme si boli kedy spoločenstvo až do smrti prisahali. - Iď teda, kam sa ti páči, čo mňa do teba. Zbohom!“

„Ej, domine perillustris, keď sme už raz tak ďaleko prišli, musíte i vy mňa vypočuť. Ja si myslím toto: Pán Kubíni Ferenc sľúbil jedinú dcéru svoju Elenu mladému pánu Štefanovi, synovi vášmu, a tento zas i so svojou snúbenicou splietli môjho syna Martina s Evou, chyžnou panny Eleny, takže spolu určili, že v jeden a ten istý deň zosobášení budú. Teraz je ale po sobášoch tam! Už od roka hovorí si svet, že Kubíni svoju dcéru nikdy vám za nevestu nedá, bo že ste vy jeden jediný zeman v stolici, ktorý sa vo všetkom druhým vzpierate, a vždy oproti nim cisársku stranu napomáhate. Na tom sa srdia všetci a ja by som vám to nikdy nebol povedal, keby som s mojím chlapčiskom mohol poriadok urobiť; ale ten zvesuje hlavu, chodí sem-tam ako vo tmách, na hospodárstvo ani nepomyslí, a keď mu Evu z hlavy vybíjam a ho chcem na lepšie myšlienky priviesť, nuž mi odvrkne, že radšej na vojnu pôjde, ako by on mal Evu zanechať.“

„No rob si ty, čo chceš, ty nevďačná kukučka,“ zakričí Jonáš, „ty biedna duša, ty, ty, ty!“ a tu sa mu gamba zatriasla, takže za chvíľku nemohol ani slova preriecť, potom ale vzal palicu a klobúk i dokončil: „Mňa, moju dobrotu nadužívať môžeš, koľko sa ti len páči, bo som ťa ja sám od mladosti premaznal; ale ak sa mi ešte opovážiš len preškrknúť nežičlivé slovo o Kubíni Ferencovi, nuž ti jazyk tylom vytiahnem. Ty nemóresné stvorenie, či si zabudol, že som ja jeho pokrvným a že som prežíval s ním od mladosti v najtuhšom priateľstve, hoc sme sa aj rozličných stránok pridržiavali; či si už zabudol, že som záložný list celého majetku jeho od neho prijal, keď bol Rákóczi roku 1644 pri Fraštáku od Buchheima zbitý a všetko, čo Kubíni mal, už korune bolo prepadlo, i že som mu záložný list nazad vrátil (čo som nemusel), len čo všeobecné omilostenie prišlo, bez toho, že by som bol len najmenšiu náhradu žiadal? A ty sa nazdáš, že by bol teraz v stave na toto všetko zabudnúť? Ale dobre, ty tomu lepšie nerozumieš; aby som ti teda preukázal, aký si ty vtáčik, pôjdem sám zajtra do Kubína a ukážem ti, že bude za týždeň svadba.“

Zabuchol Jonáš dvermi a ani sa neodoberúc, ubiehal tak svižko domov, že sa ľudia na ulici čudovali, ako môžu starého pána nohy v jeho veku tak krepko nosiť, a mysleli si, že sa pri ňom div a zázrak prihodiť musel, bo uňho skoro už od dvadsiatich rokov taký bystrý krok nevídali.