E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Nová kométa

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 74 čitateľov


 

Nová kométa

Pán Dúbravský nevidel kométu. Prečo? Lebo dobre spal, keď vychodila na obzor. Divná vec zdržať sa nevídaného pôžitku. Tisíce očí túžobne vyzeralo svetlý chvost, šťastný, kto mohol prvý zvolať: už ju vidím! Hvezdári s určitým zadosťučinením ukazovali: nevraveli sme? či prišla? Pánom Dúbravským nepohli všetky dôkazy, zatvoril oči, spokojne odfukoval.

Všetko má svoju príčinu. Zrobený človek, keď ho netrápi zlé svedomie, v noci pokojne zaspí. Pán Dúbravský pokojne spával, mal dobré svedomie, chuť do práce, pracoval celý deň a večer pochodil ešte raz celý dvor, poprezeral stajne, či kravy už ležia, chlieviky a kuríny, či hydina je pospolu; nakázal sluhom, aby opatrovali svetlo, oheň; zapálil ostatnú fajočku, ľahol do postele a s posledným vyfúknutím fajkového dymu opustilo ho vedomie, zaspal.

Pravda, pri tej poslednej fajke prišli mu na rozum niekedy trápne myšlienky. Ovdovený, má na starosti dcéru Karolu, a to, viete, je tovar veľmi krehký. Módne časopisy a romány prekrútia hlávku mladým dievčatám. Jedna dostane myšlienky byť módnou, a to hlboko siaha do otcovského vrecka, druhá si obľúbi románové, a tie sú veľmi nebezpečné, najmä kde niet materinského dozoru. Z posledných okúsila Karola — do pokojného domu nanosil sa krahulec v osobe mladého Jeleňa. Sprvu len trpel nevoľný otec, ale keď sa návštevy častejšie opakovali a Karole v Jeleňovej prítomnosti častejšie horela tvár, videl, že srdcová teplota vystupuje a ukazuje vysoké stupne na líci, preťal uzol — Jeleňovi ukázal dvere.

Tento rozhodný kúsok priniesol mu pokoj, od tých čias pokojne zaspí. Akoby nie? Karola neukazuje svoju nespokojnosť s otcovským rozhodnutím; práve tým väčšou láskou ide mu vo všetkom poruke, večer uspáva ho svojím šveholením, a keď zatvorí oči, tíško zodvihne mu ruku, pritisne na ňu detinský bozk a na prstoch odchádza. Otec i to vidí, ešte nezaspal, len sa tak robil.

Karola vyšuchla do záhrady, mala vychodiť kométa, sadla si na lavičku, zahľadela sa do neba. Akýsi nepokoj preháňal jej pohľad z hviezdy na hviezdu, neisto blúdila celým obzorom. Tie zlaté hviezdičky sú akoby očné zrenice, tak sa mihocú, tak sa usmievajú, to sú oči neba, možno jednou z nich hľadí nebohá matka na svoju dcéru.

Zapálila sa, aj včera bol taký jasný večer, aj včera matka hľadela a videla, že vypovedaný Jeleň prišiel do záhrady, Karola ho prosila, aby odišiel, hrozila krikom, hoci len šeptom rozprávala, Jeleň držal ju za ruku, a ona? Na jeho prosby dovolila, aby prišiel. Či nespáchala hriech proti otcovi? Chcela vstať, nech si Jeleň myslí, čo chce; nemôže obetovať otcovskú lásku, tá je vyskúšaná, Jeleňova ľúbosť bude azda len mladistvým zápalom, ktorý pri prvom vetríku zoslabne. A včera predsa načúvala jeho slovám, sľúbila mu, kto ju nútil? Jeho slová majú niečo príťažlivé, pre iného má sto výhovoriek, pre neho ani jednu. Musí uznať, Jeleň je hodný šuhaj; keď ho videla po prvý raz, bodlo ju pri srdiečku, a keď slovom zďaleka narážal, zapálené líce bolo mu zreteľnou odpoveďou. Každý ho chváli, že je verným úradníkom. Nešťastné povolanie. Otcovi sa len preto nepáči, že slúži nášmu — či i môjmu — nepriateľovi; ten by mal radosť, keby Dúbravského dcéra — tak hovoril otec — stala sa manželkou jeho úradníka. A predsa je hodný šuhaj!

„Dobrý večer, slečna Karola,“ zašepkal nespozorovaný Jeleň. Karola, pohrúžená v myšlienkach, v prekvapení nezbadala jeho príchod. „Ani mi ruku nepodáte?“ spytoval sa zadivený.

„Odpusťte, prekvapili ste ma svojím príchodom, nečakala som vás,“ zapálila sa nad vyslovenou nepravdou.

„Prichodím s vaším dovolením.“

„Dovolila a zabudla som na to,“ vyhovárala sa.

„Rád verím vášmu slovu, ale myslím,“ hovoril Jeleň, spozorujúc Karoline rozpaky, „že predo mnou niečo zakrývate. Povedzte mi, prosím, ak to možno povedať.“

Karola porozumela, má pravdu, sklopila oči, panenská hanblivosť zadržala jej odpoveď.

„Nechcete mi odpovedať,“ dovrával jej s jemnou výčitkou. „Smiem uhádnuť vaše myšlienky?“

„Hovorte,“ odhodlala sa.

„Mysleli ste na nemilú okolnosť, že dostal som na vedomie, aby som obchodil váš dom a ja, porušiac príkaz, prišiel som. Vy, slečna Karola, tiež sa cítite byť vinnou, lebo ste mi dali príležitosť na dnešnú schôdzku. Otázka je: či sme vinní? Rozhodne hovorím, sme nevinní.“

„Keby tak bolo,“ vzdychla Karola.

„Vskutku je tak,“ pokračoval Jeleň, posmelený Karoliným slovom. „Nejaký predsudok vášho drahého otca je tomu na príčine. Musíme odstrániť predsudok, pre ktorý — odpusťte, že moje slová znejú tak sebecky — musím byť pozbavený toho šťastia môcť vás nazývať svojou.“

„Nehovorte tak hlasne,“ šepkala Karola.

„Jedna istota povzbudila by ma ku všetkým možným obetiam na dosiahnutie cieľa. O mojej ľúbosti nebudete pochybovať,“ prisadol bližšie ku Karole, stíšiac hlas. „Odohnaný vraciam sa zas; slečna Karola! Či som si dobre vysvetľoval vaše dosiaľ tajné city, keď som si myslel, že ma trochu ľúbite?“

„Ticho, preboha!“ zakryla si rukami tvár.

„Uspokojím sa s odpoveďou. Ešte jedno prosím. Prečo sa váš drahý otec tak nepriateľsky správa voči mne?“

„Že ste úradníkom.“

„Najmenšia prekážka!“ vykríkol radostne.

„Beriete to veľmi naľahko,“ karhala jeho prenáhlenú radosť; „nepoznáte môjho otca, ba ani to, že nič nevykonám proti jeho vôli.“

„Mám spôsob odstrániť prekážku,“ tvrdil rozhodne, „a keď tak váš drahý otec krajšie pozrie na mňa a ja posmelený budem prosiť o tú rúčku, ktorú ešte dnes z dvoch strán mi odopierajú, či s privolením otcovým pôjde i privolenie dcérino?“

Miesto odpovede podala mu ruku.

Pán Dúbravský nemohol po Karolinom odchode zaspať. Oči mu zvlhli, azda fajkový dym zabehol mu do oka; pretiahol si ruku po čele, akoby odháňal cudzie myšlienky, zapálil nanovo fajku, bez nej nevedel rozmýšľať. Nastal okamih duševnej lahody. „To dobré dieťa,“ premietal otec, „trávi svoju mladosť zavreté s mrzutým otcom. Nijakej zábavy, nijakej spoločnosti, a predsa je spokojná, príde čas rozlúčenia, časy utekajú, musím pomýšľať, že opustí otcovský dom. Jar je tu, ruža puká. Takmer sa rozvila, ale pristavil som jej včasný rozkvet. Ten nešťastný Jeleň — krásne výhľady, moja dcéra jeho ženou. Mal by sto radostí ten — rok nevyslovil jeho meno — pani úradníková sem, pani úradníková tam. A to preto, že ma urazil! Nežiadal som mnoho, pár štvorcových siah na zaokrúhlenie pozemku, dvojnásobne som chcel nahradiť, neprivolil, neprivolím ani ja!“

Rozčúlenie vzrastalo, fajka vyhasla, a to nedofajčená penovka, mok vyrazí na povrch, bude po kráse. „Daromné strachy,“ myslel si Dúbravský ďalej. „Karola pristala, nebolo výčitky ani v slove, ani v pohľade. Moje drahé dieťa! A ja ani tej radosti jej nedožičím, môj život od dávnych rokov plynie jednotvárne, myslím, že každý sa musí k nemu prispôsobiť. Nedoprial som jej tej radosti, aby trávila so mnou krásne letné večery, dosť sa ma navolala: poď, drahý otec, ukážem ti krásnu hviezdu, hádže na severnú stranu svoje lúče, ostatné hviezdy blednú pri nej. Teraz tiež tam sedí, hľadí do jasného neba.“

Nová myšlienka blysla mu hlavou, prekvapí ju. Šuch, a už boli nohy v papučiach, župan oblečený, s domácou čiapkou na hlave kradol sa pán Dúbravský na prstoch von. Len potichu, aby nezbadala.

Tam sedí, niekto pri nej. Či dobre vidí? Jeleň drží jej ruku. Otcovi sa v očiach zotmilo. Zabudol na hviezdu.

„Preč, nešťastné dieťa!“ zahrmel a jedným skokom uchvátil Karolu za ruku. Karola nevoľne nasledovala otca. Jeleň pomaly prichodil k sebe, prebral sa z omámenia, až keď bolo pozde.

Otec a dcéra zmizli v dome, dvere sa hrmotne zatvorili.

Na vážkach stálo Karolino dobré meno; pomoci v okamihu nikde.

Nemenovaný nepriateľ pána Dúbravského, smiem ho pomenovať? pán Závodský rozvalený sedí na pohovke. Ťažko mu vyčítať z očí krvilačné myšlienky, ktoré — vraj — prechováva voči pánu Dúbravskému, lebo prívetivo hľadia z vytučenej tvári na modrastý dym, občas plynúci z jeho úst.

Poznáš v ňom fajčiara od remesla. Nie je to vypúšťanie dymu z povinnosti, aby vo fajke nevyhaslo, každé vtiahnutie je žriedlom nového pôžitku. A keď tak modrý kotúč vinie sa ku povale, často sa zahľadí do skupeniny dymových čiastok; myslel by si, že hľadá nové prírodné zákony, nikým dosiaľ nehľadané; videl to už sto ráz, a predsa hľadí — z obyčaje, všetko slúži na skrátenie času.

Starým mládencom býva dlhý čas, neobchodí okolo nich večne štebotajúca žena, keď pre iné nie, aspoň aby pohnevala; ani kŕdeľ detí neruší jednotvárnu tichosť ustavičným vreskom. Čudné, že sa pán Závodský nestal vo svojej osamelosti mrzutým, to býva obyčajný dôsledok. Mal na to veľkú príležitosť.

Pohneval sa s najlepším susedom, prestali každodenné schôdzky, kartársky stolík nevrlo zastrčený do kúta smútil za veselými hráčmi, nikomu neprišlo na um zbaviť ho smútočného náteru, postierať na prst nasadnutý prach.

„Víťaz Kuchta,“ hladiac si jantárom strapaté fúzy, oslovil Závodský po chyži chodiaceho Jeleňa, „tak si zutekal?“

„Ľahko vám hovoriť, strýčko! Nikdy ste neboli v takom položení,“ odpovedal Jeleň, ktorého Závodský, len aby ho niečím označil, kázal menovať ,pánom úradníkom‘, ináč bol jeho synovcom a nádejným dedičom.

„Bol by som rád videl starého mrzúcha, aké oči vyvalil,“ zasmial sa schuti Závodský.

„Nestačil som hľadieť do očí,“ poznamenal trpko Jeleň. Trápne sa ho dotkol Závodského smiech.

„Hrdinský mladý človek,“ nevychodil Závodský zo smiechu, „horko-ťažko dopracuje sa ku schôdzke a potom —“ potiahol z fajky, aby mu nevyhaslo, „pri najmenšej prekážke nevie si rady.“

Jeleňovi bolo do strpenia, strýk začieral veľmi hlboko. Ak by nebol presvedčený o jeho dobromyseľnosti, veru by nemeškal odporúčať mu príslušné medze.

„Beriete vec povrchne,“ prerušil Jeleň strýkov hlasitý smiech. „Keby odstránenie prekážky bolo záviselo od smiechu, môžete byť presvedčený, že by som bol rozosmial i lastovičky v hniezde.“

„Takto sa nedohovoríme,“ smiešno-vážne pretiahol Závodský tvár, porozumejúc trpkej výčitke. „Ale, počuj,“ pokračoval po malej prestávke zasa veselým hlasom, „neznelo by to čudnejšie, keby som sa vážne začal vypytovať na tvoje nešťastie? Uznáš, že tvoja úloha prechádzala tak trochu do smiešneho.“

„Uznám, strýčko,“ vyznával kajúcne, mrzela ho predošlá prchkosť, „a práve preto mi je trápne upamätovanie.“

„Nechajme úteky, a či čo to bolo, vedľa. Zo všetkého vidím, že si zaľúbený až po uši. Nie tak?“ Závodský huncútsky pomihal očami.

Jeleň sa rozpálil ako dievča, netrpezlivo hodil rukou.

„Len úprimne, všetko vyznať,“ ohlásil sa z dymového oblaku Závodský.

„Páči sa mi,“ odpovedal vyhýbavo Jeleň.

„Pletky! Páči sa i mne, starému kozákovi. Prislabý výraz, môj milý!“ pätil ho Závodský.

„Keď nie ste spokojný s tým, nuž ľúbim,“ pozrel strýkovi smelo do očí, akoby mal už víťazstvo v ruke.

„To je odpoveď! Od teba však, ako od statočného človeka, čakám, že si ju chceš vziať za ženu.“

„Práve preto ma mrzí, že som nesmel objasniť vec pred Dúbravským.“

„Boli by sme na čistom, jedna prekážka: môj hnev s Dúbravským,“ zahladil si vlasy. „Keby toho nie!“

Závodskému poschodilo všeličo na rozum. Z malých príčin veľké následky. Už obecnému ľudu bolo divné, že Dúbravský nechodí k Závodskému. Ako nie? Predtým sotva slnce klonilo sa nad horu, bral do ruky palicu, ľudia sa nespytovali, kam ide — vedeli. Stolík, pripravený u Závodského, čakal na obyčajný „tartlík“. Prisadli čo najlepší priatelia, no pridalo sa, že pohádaní rozmetali karty. Hádal sa vlastne len Dúbravský, lebo Závodského neopúšťala dobrá vôľa, a čím väčšmi prenasledovalo škriepnika nešťastie, v dôsledku čoho sa stával netrpezlivejším, tým menej vládal udržať spoluhráč svoj smiech na uzde. Tieto hádky boli každodenné a spoluhráči boli na ne takí navyknutí, že ani jeden nebral ich ako príčinu k stálejšiemu hnevu.

Zrazu napadne Dúbravského označiť hranicu svojich rolí radom pekných stromov. Vo svojej obraznosti mal už hotový vysadený štvoruholník. Tu na svoje počudovanie sa presvedčí, že Závodského medza na vyšnom konci vrýva sa ostrým uhlom do jeho pozemku. Požiadal Závodského o prepustenie, Závodský naoko odoprel, sám v sebe sa však tešil, že takýmto milým vianočným darom prekvapí svojho priateľa. Odopretie prebíjalo Dúbravskému hlavu. Všetky žarty bral za hotový posmech. Jeho hádky boli náruživé. Závodský, nepredvídajúc nemilé následky, trval na svojom, netrpezlivý Dúbravský preťal uzol, priateľstvo sa rozpadlo.

„Keby toho nie!“ vzdychol Jeleň.

„Napravíme chybu!“ tešil ho Závodský.

„Chcete sa zmieriť?“ spytoval sa okúňavo strýka. Začala svitať nádej.

„Uvidíme,“ odpovedal Závodský takým hlasom, ktorý nevyjadroval ani potvrdenie, ani odopretie. Vidieť, že ho to stálo mnoho sebazaprenia.

Jeleň v neistote vyprevádzal strýka na dvor, kde v okamihu zapriahnuté bujné kone nečakali dlho na rozkaz na odchod. Závodský nikomu nezradil, kam odchádzal.

Karolu hrýzlo svedomie, že nemohla otcovi ukázať svoju schôdzku s Jeleňom v priaznivom svetle. Jeleň nadštrkol odstránenie tej prekážky, ktorá stojí medzi nimi, ale práve keď mala najlepšiu príležitosť požiadať Jeleňa o vysvetlenie, nastúpil nemilý výstup s otcom. Dúbravský od toho času nenarazil ani slovom na tú nemilú udalosť; Karola, cítiac sa vinnou, nemohla. Pomer medzi nimi, miesto srdečného, bol obstojný. Navonok chceli zahladiť trhliny svojho predošlého spolužitia, vnútorne každý má svoj háčik. Otec žiarlivým okom strážil dcérine kroky, dcéra veľmi ťažko tlmila svoju nespokojnosť s otcovým konaním, ako sa jej videlo, nespravodlivým. Nad hlavami visela búrka, zápalnej látky na vzblknutie bolo dosť. Iskra vyšla od Závodského.

„Celý svet sa sprisahal proti mne,“ vrútil sa Dúbravský s krikom k pokojne pracujúcej Karole, hádžuc sem-tam rukami. „Je mi na zbláznenie.“

„Čo vám je, otec môj?“ spýtala sa Karola, prekvapená takýmto otcovým vstupom.

„Čo mi je? I ty si jednou z nich,“ hodil jej do očí výčitku.

„Nerozumiem vašej výčitke,“ snažila sa Karola zostať pokojná.

Otec chcel vyvolať nejaký výraz nespokojnosti, aby tým prísnejšie vystúpil proti dcére. Nazbieraná žlč mala vytiecť týmto prúdom. Zdržiavaná Karoliným pokojným správaním sa dostávala novú silu.

„Rob sa nevedomou,“ uškľabil sa zlostne. „Zabudla si na tajné dohovory proti svojmu otcovi?“

Otec s ňou takto nehovorieval — šitie vypadlo jej z ruky. Rada by s ním hovoriť hlasom predošlej lásky, no nemohla, otec zabudol na ten hlas, vystupuje ako žalobca, dcéra sa musí brániť.

„Neviem o nijakých dohovoroch.“ Jej hlas až mrazil, otca tým väčšmi dopaľovalo.

„Budeš klamať svojmu otcovi?“

Tvár mu razom obledla, Karola videla dosiaľ nevídaný stupeň otcovho hnevu, prvý raz upotrebil podobné slovo, sprevádzané takým divým hlasom. Detinský cit hlásil sa o svoje právo, kŕč zvieral Karolino srdce, mramorová tvár dostávala červené fľaky, ktoré sa vždy väčšmi šírili, rozpálené oči podvlhli slzami, bolestný vzdych oznámil ťažké poranenie dcérinho srdca. Otcom ani to nepohlo. Dôvera v dcéru natoľko oslabla, že všetko pokladal za pretvárku, namierenú na jeho oklamanie.

„Obrátili ste ma na posmech,“ škrípal zubami, trhajúc kúsky akéhosi papiera.

„Otec môj, otec môj!“ vydralo sa jej konečne z hrudi, pretrhávané usedavým plačom. Dúbravský sa utvrdil v podozrení. Dcéra prosí o odpustenie, určite je vinná.

„Nečakal som to od teba!“ zmäkčil trochu hlas, ale výčitka v ňom trčala; „na moje staré dni robíte si zo mňa blázna. Bol som ti niekedy zlým otcom?“

„Nikdy, otec môj!“ Karola zabudla na doterajšie ubližovanie, uchopila jeho zaťatú päsť, pokryla ju bozkami, bozky zvlažila slzami a sklonila čelo na pokropenú ruku.

Otcovi vykradla sa slza, premožený dcérinou láskou privinul ju k sebe.

„Ty si nevinná,“ šepkal jej trasúcim sa hlasom. „Zlí ľudia ťa prevraveli.“

Karola nechápala otcove slová, zrak jej mimovoľne padol na kúsok papiera, zhúžvaného v otcovej hrsti. Poznala na ňom Závodského písmo. Srdce jej úzkostlivo búchalo, Závodský zasiahol do jej záležitosti s Jeleňom, to otca rozhorčilo. Nakoľko, bolo ešte tajné. Vyzvedanie vynieslo by znovu otca z koľaje a to — božechráň! Pomaly zodvihla hlavu, oči uprela na otca… Otcov hnev zabudnutý, otec zmierený. Úsmev rozlial sa jej po tvári.

Dúbravský vypustil papierik z ruky, šliapol po ňom nohou, akoby chcel rozmrviť hadiu hlavu, ktorá vdiera sa medzi neho a dcéru; privinul Karolu mocnejšie k sebe. „Vedel som, si nevinná, odpusť mi.“ Nemohol dopovedať, dcérin bozk zatvoril mu ústa.

Dobromyseľný Závodský ťažko niesol Dúbravského hnev, tým viac, že nemohol ani seba úplne očistiť od zavinenia. Bezdetný skladal celú svoju nádej v Jeleňa, svojho sestrenca, jemu kvôli chcel napraviť chybu, zmieriť sa s Dúbravským. Vyzeral neobyčajne vážne, netrpezlivo prechodiac z miesta na miesto. Do pánovej chyže vstúpil sluha Ďuro celý zadychčaný, Závodský pripisoval význam zadychčaniu, keď sluha bez slova, s plachým pohľadom stál pred ním. Konečne Závodského opustila trpezlivosť. — „Čo povedali?“ okríkol nemého sluhu.

Ďuro škrabal sa rozpačite za uchom, rád by niečo povedal, ale slovu nechce sa z hrdla.

„Čo stojíš ako socha?“ dupol Závodský nohou. „Spytujem sa, čo povedali?“

„Ráčte prepáčiť, pán urodzený,“ obzeral sa Ďuro nesmelo po chyži, vyhýbajúc pánovmu pohľadu, „prečítali písmo a —“

„Čo ďalej?“ vyšetroval netrpezlivo Závodský. Ďuro ustúpil o krok nazad.

„Bol to za človeka predtým, ten pán urodzený v Dúbrave,“ zahrýzal pomaly do trpkého.

„Nespytujem sa to, mamľas,“ prestupoval Závodský z nohy na nohu. „Čo povedali?“

„Nahnevali sa na mňa,“ lapal Ďuro kľučku, „vynadali i mne i pánu urodzenému a vyhodili ma von.“

„Pošli mladého pána,“ prepustil naoko pokojný Závodský sluhu, ktorý s radosťou vyskočil z dverí, aby sa doma neopakovalo to, čo po prvý raz v živote zakúsil u Dúbravských.

„Nepodarilo sa,“ vítal Závodský vchádzajúceho Jeleňa so zmrašteným čelom.

„Neviem, o čom je reč,“ odpovedal mu Jeleň.

„Nepovedal som nikomu a prestrelil som,“ pokračoval Závodský ako v samovrave.

„Malo to byť niečo v mojom záujme?“ prerušil ho Jeleň.

„V spoločnom, bratku. Darmo je, musíš byť pripravený, že u Dúbravských ruže pre teba nekvitnú.“

„Všetko mi je dosiaľ hádankou. Vyslovte sa, prosím, otvorenejšie,“ dotieral na strýka.

„Ah tak!“ spamätal sa Závodský, ktorý myslel, že celý svet musí poznať jeho myšlienky, z ničoho nerobil tajnosť. „Rozpoviem ti: Vystavil som darovaciu listinu na kus poľa, žiadaný pred rokom Dúbravským; parom by ho bol vzal skôr, než mi ho vymerali! pripojím pár riadkov a odošlem na príslušné miesto, posla mi vyhodili, mne vynadali. Mal som vedieť, že nič nevykonám so starým medveďom.“

Jeleň pochopil, pichalo ho to pohanenie, ktoré strýk kvôli nemu utrpel, nemal práva žiadať viac. Zmĺkli obaja. Závodský vysvetľoval si mlčanie tak, že Jeleň sa vzdáva nádeje.

„Vidíš, synku,“ začal prvý Závodský, „urobili sme, čo sme mohli. Zabudni na Karolu, vyhľadáme druhú.“ Vzbudená myšlienka na Karolu potisla u Jeleňa všetky iné ohľady do úzadia.

„Nemožno,“ vykríkol náruživo.

„Žiadaš mnoho,“ pozberal Závodský čelo do nových vrások. „Mám sa ešte väčšmi znížiť? Čo vykonám? Nepoznáš Dúbravského!“

„Nežiadam od vás nič,“ odvetil mu Jeleň hlasom plným vďaky, „preukázali ste mi viac, než som zaslúžil. Cítim dosť sily, aby som ľad preboril. Karola nesmie trpieť.“

Ak prvá spomienka na Karolu prenikla Jeleňovou dušou, tak druhá v spojení s jej možným utrpením zasiahla Závodského srdce. Pred očami sa mu zjavili predošlé časy, kde nepoznal príjemnejšej zábavy, ako bolo Karolino štebotanie, kam sa podelo prvé ovocie a všetko najkrajšie zo záhrady? Odnosil to. Jedno závidel svojmu priateľovi Dúbravskému: nie pekný majetok, nie dobrú ženu, ale milé dieťa Karolu.

„Karola nesmie trpieť,“ potvrdil zamyslený ostatné Jeleňove slová, a toto rozhodnutie navrátilo rovnováhu jeho duši, oči dostali srdečný výraz, čelo sa vyjasnilo. Veselo potriasol Jeleňovým plecom: „No, mladý pán, čo robiť?“

„Krátky čas na rozhodnutie,“ odpovedal Jeleň, radujúc sa strýkovmu obratu; „ale nepochybujte o mne, nájdem cestu.“

„Nezverím to na teba,“ žartoval strýko. „Zaľúbenci nie sú schopní rozumnej myšlienky. Tvrdý orech, synku, potrebujeme mocné zuby a zdá sa aj tvrdú kožu.“

„Tak sa spoľahnem na vašu radu,“ obrátil sa Jeleň s dôverou k nemu.

„Keď je reč o tvrdej koži,“ zasmial sa Závodský, „obrátiš sa na mňa, šípiš, že zas obsiahnem. Dobre, dobre,“ pokračoval, keď Jeleň otváral ústa k námietke; „moja koža znesie pre teba mnoho,“ tľapkal ho po pleci. „Dúbravský má ,tromfy‘, ale posledný ,štich‘ bude náš.“

Závodský bez dlhého zberania prisadol k písaciemu stolu. Pravá ruka už držala pero, keď prsty ľavej šmátrali po čele. Hovoriť vedel, ale písanie nebolo jeho povolaním. Písať Dúbravskému — prešla mu všetka chuť. Ani sluha Ďuro nepodvolil by sa za listonoša. — „Ctená slečna!“ začal po dlhšom rozmýšľaní, prekladajúc fajku z jednej strany na druhú; nemal pre ňu miesta. „Neopovážim sa osloviť Vás predovšetkým dôverným spôsobom, prekáža mi v tom hnev Vášho otca. Príčinu tohto hnevu ráčte uvaliť na mňa, nechcel som ho síce pohnevať, ale moja zlá obyčaj dráždiť iného priviedla naše rozpadnutie. Teraz, keď sa obraciam na Vás, robím to z ohľadu na môjho synovca Jeleňa a na Vás. Oboch Vás rovnako milujem. Podajte mi pomocnú ruku v tom, keď osobne chcem prosiť Vášho otca o odpustenie. Vo Vašom dome je to nemožná vec, lebo jeho možná prchkosť uviedla by i jeho i mňa na posmech pred svetom. Prosím Vás o malú službu, oznámte mi najbližší odchod svojho otca do poľa, tam ho odprosím,“ atď.

Opravdivý cieľ v liste neudal, veď spozorovať odchod Dúbravského na pole nepotrebovalo oznámenie z Dúbravy, on mal byť pokynom pre Karolu, aby bola pripravená na budúce udalosti, a tak v rozhodnom okamihu vec proti svojej vôli nepokazila.

Karolu veľmi prekvapil Závodského list. Už aký-taký pokoj prebýval v jej srdci, zmierila sa so svojím osudom a teraz má byť účastníčkou toho, z čoho ju nevinne podozrievali. Otcov hnev bol jej výstrahou, aby Závodskému nepodala pomocnú ruku; ale osvetlenie Jeleňovho postavenia obnovilo napoly pochované city a vzbudilo nádej v prajné rozriešenie. A toto sa mohlo podariť jedine sprostredkovaním Závodského, na ktorého hnevať sa alebo potvárať ho z nekalých úmyslov nemala najmenšiu príčinu. Rozpomienka na zašlé časy predstavila jej ho v najjasnejšom svetle. Len otcova tvrdošijnosť bude prekážkou a Závodský sa nadarmo vystaví novému poníženiu, otec neupustí, možno sa zatvrdí. Daromné sú všetky nádeje. Keď schovávala list do tajnej priepravky svojho stolíka, začula odchádzajúceho otca, výhľad z obloka ju presvedčil, že odchádzal do poľa. Rýchle rozhodnutá napísala Závodskému:

„Otec odchádza do poľa!“

Dúbravskému by sa nebolo prisnilo, že ide na dohovorenú schôdzku so Závodským. Rok sa nezišli. Kráčal v tej domnienke, že Závodský, len čo ho zazrie, vráti sa domov, tým viac, keď na starý oheň priložil nové poleno. Neverí svojim očiam. Závodský stúpa mu v ústrety, vrátiť sa bolo priďaleko. Závodský ho možno nezbadal, vráti sa, až príde bližšie. Daromné očakávanie. Boli blízko, i krátkozraký mohol rozoznať prichádzajúceho, a Závodský nebol krátkozraký.

Dúbravský len kráčal ďalej, vystúpiť nabok nedovolilo mu povedomie, že kráča po vlastnom. Meravo hľadel pred seba na zem, tu i tu trochu zodvihol oči, aby sa presvedčil o približujúcom sa. Stretli sa. Ani jeden sa nevystupoval z cesty. Stáli si zoči-voči. Dúbravský nevrlo zmraštil obrvy, Závodský nečakal možný výbuch.

„Nestretli sme sa náhodou, ale schválne,“ oslovil ho.

„Máte mi niečo povedať?“ spýtal sa nakrátko Dúbravský; myslel, že za schválnym stretnutím bude nasledovať pretriasanie nedávnej zrážky.

„Mám ti mnoho povedať,“ odvetil Závodský dôverným spôsobom, zaznávajúc Dúbravského hnev.

„Pane, nepoznáme sa,“ odmietal Dúbravský dôvernosť, krútiac sa k návratu.

„Nie tak, priateľu,“ chytil ho Závodský za ruku. „Odpusť mi, ak som ti niečím ublížil.“ Dúbravský pristavil návrat, nedôverčivo pozrel na Závodského; nešlo mu do hlavy, žeby tie slová boli úprimné. Závodský si dobre vysvetľoval mlčanie rozhnevaného priateľa. „Neveríš mi?“ spytoval sa ho. „Všetkým mne svätým ti zaručím, že hovorím úprimne.“

Tento hlas dávno nepočul. To je starý priateľ Závodský. Odpustenie bolo mu na jazyku, keď hanba, že takému človeku znovu ublížil, nedovolila mu prísť k slovu. Stiahnuté obočie sa šírilo, hnev kapal z oka, ktoré sa konečne opovážilo pozrieť na Závodského.

„Ty mi odpúšťaš?“ skríkol radostne a pohnevaní priatelia sa zmierili.

Dúbravský sa nevracal domov. Zaprášený Závodského stolík stal sa slávnym. I táto mŕtva vec sa radovala nad zmierením, kyvotala sa z boka na bok už či od radosti, a či preto, že klátik, ktorý podkladali pod jednu nohu, dávno hnil na smetisku.

V najlepšom prúde hry otvoria sa dvere, vstúpil Jeleň. Dúbravský zazrel bokom, Závodský skočil na nohy a priviedol za ruku Jeleňa k ustrnutému Dúbravskému.

„Môj synovec a dedič, Ján Jeleň,“ predstavil synovca.

„Nie úradník?“ vytreštil Dúbravský oči.

„Ako hovorím, môj synovec,“ potvrdil Závodský svoje slová. „V jeho mene prosím o ruku slečny Karoly.“

Udalosti sa tak pretekali, že Dúbravskému bolo ťažko udomácniť sa v nich. V rozpakoch zabudol i na povinné „teší ma“, nemo podal Jeleňovi ruku, netrpezlivo čakajúcemu na výrok. Závodský sa zabával na obojstranných rozpakoch, musel prehltnúť mnoho vtipných poznámok v obave, aby sa novo utvrdené priateľstvo nerozsypalo.

„Už len neodoprieš?“ zamiešal sa Závodský medzi onemených.

„Príďte si po dcérinu odpoveď,“ potešil Dúbravský oboch.

Dúbravský sa vracal večierkom domov, Karola čakala to najhoršie, keď videla, že sa poberá rovno k nej.

„Uvidíme novú kométu,“ hovoril jej otec v dobrom rozmare. Karola díva sa mu do tváre. Má to byť výsmech, narážka na schôdzku s Jeleňom? Otcova tvár je vyjasnená. Tým horšie; otec už necíti rany, ktoré dcére uštedruje.

„Čítal som v novinách,“ opakoval; „obzrieme ju obaja. Možno prídu i Závodský s Jeleňom.“

,Pravda, či klam?‘ kládla si otázku. ,Ako sa dozvedieť od otca?‘

„Blázonko!“ hladil otec jej zblednuté líca, „dajaká si mi zjašená. Prídu!“

„Kto príde?“ spytovala sa, akoby nevedela, o kom je reč.

„Závodský s Jeleňom. Spamätaj sa už raz.“

„Načo prídu?“ opýtala sa.

„Prídu sa spýtať mojej Karoly, či má vôľu za muža,“ odpovedal jej usmievavo.

Karolina tvár hrala divnými farbami. Neverila takej náhlej otcovej zmene.

„Neviem,“ tvrdila rozhodne.

„Poďte na pomoc, priatelia,“ otváral dvere hosťovskej izby, keď hlasné kroky oznamovali príchod Závodského a Jeleňa. „Dostal som zápornú odpoveď,“ uvádzal klaňajúcich sa hostí do izby.

Karola sa zapálila.

Nijaký žart, opravdivá skutočnosť. Jeleň by rád čítal odpoveď z jej očí, keby ich zahanbená vládala zdvihnúť hore.

„Privolím, dievka moja,“ nepripustil Dúbravský iného k slovu. „Ostatne, všetko závisí od teba. Privolíš?“

Jeleň sa musel uspokojiť s podanou rukou. Nuž veď inšie nežiadal.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.