Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Druhý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Jozef Ozimy, Peter Kovalič, Peter Beskid, Michal Vanek, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 844 čitateľov

Dlhý nos

Podali: z V. Hontu Ján Molitoris; z Gemera Samuel Ormis; rozpráva A. H. Škultéty.

Jeden starý kráľ mal len jedného jedinkého syna a tento bol od dlhšieho času vo vojne. Tu raz dostane z domu list, že mu otec veľmi ochorel a že ak ho chce ešte živého vidieť, aby sa ponáhľal domov, ako len môže. Milý kráľovič sadol hneď na koňa a letel deň i noc cvalom. Na šťastie našiel ešte otca pri živote. Ale bolo vidno, že je už nič z neho. Aj sám kráľ cítil, že nepotiahne ďaleko, lebože zo dňa na deň bol slabší a už len ledva-ledva dýchal.

V jedno ráno zavolal syna, a tu viac už len pošepky takto k nemu prehovoril:

„Syn môj drahý! Vidíš, v akom som spôsobe. Darmo je, — musíme sa rozlúčiť. Ale chvalabohu, máš už svoj rozum. Myslím, že sa i bezo mňa budeš správať, ako sa svedčí. Len jedno ti ešte radím: Svetu neveľa ver a maj sa pred ním na pozore, síce ťa ľahko oklame. Kráľovstvo ti zanechávam veľkô, to múdre spravuj, a bude dobre i tebe i poddaným tvojim. Krem toho ti nechávam ešte jeden i nad samô kráľovstvo väčší poklad — nájdeš ho vo dvore pod studňou. Ten si vezmi a užívaj opatrne!“

Viacej nemohol preriecť, len rukou kývol a bolo po ňom.

Mladý kráľ si otca veľmi rád videl a chcel ho ako najslávnejšie pochovať. Povolal nielen silu panstva, ale aj okolitých kráľov a vynaložil všetko svoje bohatstvo, len aby sa čím najinak preukázal.

Keď sa kar rozišiel, videl, že je pokladnica prázdna, a tu inšie nezbývalo, len sa ulapiť na poklad pod studňou. Hneď dal zohnať dvanástich chlapov a rozkázal im kopať. Tí sa naraz chytili do roboty a najskorej vyťahali všetku vodu. Ale ako začali kopať, tu samá živá žabica: čakany len tak odskakovali a iskry pršali.

„Len sa do nej!“ volal kráľ, — a robotníci rúbali celou silou, ale ani na piaď nemohli prísť.

„Nože len z chuti, len sa pochlapte, dobre sa vám zaplatí!“ volal jednostajne kráľ. A tí sa dosť usilovali, ale si so žabicou poradiť nemohli.

Naveľa domrzelo kráľa dívať sa na tú daromnú robotu, nechal robotníkov tam a odišiel do svojej izby. Tu si všakovak myslel: Čo bude robiť, ak by ozaj z toho pokladu nemalo byť nič? A počal už aj nádeju tratiť, — lebo ktože to vraj slýchal pod studňou poklad! Tak čím ďalej myslel, tým viac ho dopaľovalo. Hneval sa na otca i sám na seba i na všetok svet. Bol celý rozkatovaný. Ako šialený behal hore-dolu po izbe, a že je nie inak, že si musí koniec spraviť.

Vtom sa otvorili dvere a robotníci nesú jednu malú ládičku:

„Toto sme,“ povedá, „v tej žabici našli!“

Kráľ vezme do ruky ládičku, obracia ju z boka na bok a vidí, že je len zo spráchnivelých daštičiek zbitá.

„No, ver ti mi to za poklad!“ povie rozmrzený a hodí ju o zem. Ládička sa rozsypala a tu sa ukáže jeden meštek, jedna píšťalka, jeden opasok a jedno písmo. Kráľ schytí písmo a číta:

„Kto tento mešec potrasie, koľko len chce, toľko sa mu dukátov vysype.“

Ďalej ani nečítal, uchytil mešec a začal nad stolom triasť. Tu hneď bol celý stôl dukátmi zasypaný. Na to sa obrátil k robotníkom:

„No,“ povedá, „predsa ste len chlapi, musím sa vám statočne odmeniť. Držte sem klobúky!“

A rad radom všetkým plné klobúky dukátov natriasol. Robotníci sa poďakovali pekne a šli svojou cestou.

Kráľ ostal sám a čítal ďalej:

„Kto na tejto píšťalke zapíska, koľko chce, toľko sa mu vojska nastavia; ako si tento opasok opáše, kde si len pomyslí, naraz sa tam nájde!“

On si tie tri veci dobre odložil a bol mu svet!

*

O pár rokov mu prišlo na um, že by to dobre bolo, keby sa oženil. Obliekol sa do najkrajších šiat a zapískal na píšťalke. Tu sa hneď sila vojska pred ním postavila, a tak poď ku susednému kráľovi v ohľady.

Ako sa tamten kráľ dozvedel, že sa k jeho mestu cudzie vojsko valí, predesil sa veľmi, lebo na vojnu nebol ani len pomyslel.

„Čože tu počať? Protiviť sa nemôžeme, musíme sa,“ povedá, „prosiť!“

Zachytil sa tomu s tým vojskom v ústrety a s veľkou poníženosťou sa ho spytoval, že čo žiada?

„Nič, pane,“ povie na to mladý kráľ, „ja som prišiel k vám v ohľady!“

Tu po celom meste bola radosť neslýchaná. Domáci kráľ voviedol hosťa do svojho zámku a hneď rozkázal pripraviť veľkú hostinu. Jedli, pili a boli všetci veselí. Vohľačovi sa švárno dievča zapáčilo. Aj mu ho prisľúbili dať.

Bol celý vytešený, a keď sa princezka okolo neho tak pekne fatinovala, od radosti ani to nevedel, kde mu hlava. Len sa ti on pred ňou pochváli, aký on má mešec, že koľko chce, toľko dukátov z neho natrasie. A na to jej ho ešte aj ukázal, ako vyzerá. Princezke sa to veľmi páčilo.

Po kuse prišla noc. Každô sa pobralo na odpočinok. Tu, keď už vohľač dobre spal, prikradla sa chytrá princezka k jeho šatám, dukátový mešec vzala a na jeho miesto vstrčila tam druhý.

Ráno sa mladý kráľ odobral a ponáhľal sa domov hotoviť svadbu. Tu mu dač bolo treba vyplácať. Vytiahne mešec, potrasie, — nič. Trasie znovu, potrasie i tretí raz, ale dukáty len nechcú a nechcú padať. Prizrie sa mu lepšie a tu vidí, že je to nie ten jeho mešec. Nahnevaný vytiahne píšťalku, zapíska, vojsko stojí v rade a spytuje sa:

„Čo chceš, pane?“

„Pôjdeme zas ta, kde sme už raz boli!“ povedal on.

Vyskočil na koňa a letel na čele vojska rovno k susednému kráľovi. Tí sa tam nevedeli prenačudovať, čo ho tak nanáhle vrátilo a vybehli ho vítať. On sa na ich vítanie neveľa obzeral, a zavolal hneď:

„Miešok mi tu dakto vzal. Kto ho z vás má? Sem s ním, síce vám hneď všetkým jaj beda!“

„Áno, milý môj, tu si si ho nechal,“ zaštebotala princezka; „poď len pozrieť, už ti je v zlatej ládičke skrytý. A mohol si sa oň tak nebáť, veď čo si u mňa necháš, akoby u teba bolo. Vieš, že ti u mňa neskape.“

Tak sa mu líškala, tak ho zaobchádzala, kýmkoľvek sa len neutíšil a neodobril.

Bola poznovu hostina a po hostine zábavka. Pri tej zábavke vytiahol mu ktosi z vrecka píšťalku a tu ho začali prekárať, že či prstienky chodí predávať, keď takú píšťalku nosí?

„Veru prstienky,“ povie on na to, „ale aké? Keď chcem, naraz vás všetkých aj s celým mestom na prach obrátim. Len raz na tejto píšťalke zapískam, hneď sa mi taká hrúza vojska prihrnie, čo len strach. A čo ešte doma mám opasok, to je len dač! Keď si ho pripravím a poviem: ,Nech som tam a tam!‘ naraz zaletím, kde chcem.“

Princezke viac nebolo treba. Keď zaspal, prikradla sa k jeho šatám, píšťalku ukradla a zaniesla otcovi. Ako tento videl, že je už moc v jeho rukách, hneď a zaraz rozkázal vojakom, aby ho ku posteli priviazali. A keď svitlo, dal ho zo zámku vyviesť a z mesta vyšibať.

Keď mladý kráľ videl, čo sa s ním robí, dobre tam od hanby nezhorel. Dlho sa potom sem a tam natúlal, až sa predsa raz dostal zase domov. Ale sa hanbil v tomto spôsobe svojim ľuďom pred oči prísť a len ako úkradky vtiahol sa do zámku. Tu hneď zhodil dodriapané šaty a obliekol sa ako kráľ.

Od tých čias nemal nikdy pokoja. Za tým mešcom a za tou píšťalkou ho mrzelo strašne, a keď si pomyslel, akú mu to potupu spravili, — naraz sa mu všetka krv zbúrila. Deň i noc si jednostajne na tom hlavu lámal, ako by sa mohol vypomstiť. I len raz večer schytí opasok, pripáše a pomyslí si:

„Nech som pri toho a toho kráľovej dcére, že ju zahrdúsim, ak mi nevydá moje veci.“

Naraz sa našiel pri nej v posteli, lebo si bola práve ľahla a ešte jej svieca horela. Varta ale predo dvermi stála. Princezka skríkne, vyskočí z postele a opasok mu odtrhne. Tu varta priskočí, ulapí ho a zavedie pred kráľa. Kráľ, ako sa dozvedel, prečo ho chytili, kázal ho hneď do najstrašlivejšej a najpevnejšej temnice zatvoriť, a že ho na druhý deň budú stínať.

„Ach, Bože môj drahý, nač som sa ja dožil! Bohdaj som vás nikdy nebol videl, vy zbojníci!“ hovoril, keď ho už preč viedli.

Zamkli ho a vojaka postavili ku dverám. Kráľ naskutku rozposlal poslov na všetky strany pánov volať, že zajtra budú toho a toho kráľa, preto a preto stínať.

Ten vtáčok v klietke neveselo spieval a len na jedno myslel, ako by sa mohol zo sveta zniesť.

„Už,“ povedá, „či takto či onakno, skapať musím. Ale aspoň oči nebudú pásť na mojej smrti.“

A vtom začal trepať hlavu o dvere, že si ju rozrazí. Búchanie dopočul vojak, čo na varte stál.

„Ej, nerobže to, nerob,“ povedá, „ešte sa ti nájde pomoc! Ja som dakedy u tvojho otca slúžil a dobre mi bolo u neho. Za to by som sa tebe chcel odslúžiť. Vieš čo? Choď napravo popri samom múre. Tam nájdeš jednu skalu von trčať. Tú skalu odvaľ a otvorí sa ti diera, ktorou budeš môcť uskočiť.“

On šiel, ako mu vojak povedal, odvalil skalu a po chvíli bol na slobodnom.

Keď sa ráno panstvo začalo schádzať, vtedy on už bol za horami, za vodami. Idú otvoriť temnicu, — tu temnica prázdna! Kráľ sa náramne mrzel a diváci, ako prišli, tak odišli.

*

Vyslobodenec prišiel do jednej húšťavy. Zmorený a ukonaný prevalil sa na zem a chutne si pospal. Keď sa zobudil, bol lačný a obzeral sa, kde by čo-to bolo na prehryznutie. Ale okrem dakoľko lieskovcov nič nemohol nájsť. Dlho sa potom ešte motal po tej húšťave, až napokon prišiel na jednu čistinu, na ktorej sa ovce pásli, a neďaleko stála koliba. Rovno zamieril ta. Ako do koliby prišiel, len čo sa poklonil: „Daj Pán Boh šťastia!“ a bača mu zaďakoval: „Bože daj i vám!“ naraz sa spýtal, či by sa nenašlo dač zjesť?

„Hneď bude, srdce moje, len sa posaďte,“ povie stará bačová.

A len čo sa obrátila, už ti stálo pred ním jedenia: hruda syra, oval chleba a črpák žinčice. Nebolo ho treba veľa ponúkať, najedol sa ako buk. Keď si už trochu aj vydýchol, zaďakoval tým dobrým ľuďom a pobral sa ďalej.

Tu ako tak ide, zase len počal o tej svojej biede premýšľať, a čím viac myslel, tým väčšmi sa mu hlava mútila. Už ani pred sebou dobre nevidel a tak prišiel na vrch jednej zápole: pod ňou hlbočizná priepasť. Tu postojí a húta, húta.

„Eh,“ povedá, „radšej umrieť, ako bez mojich vecí v takomto posmechu žiť!“

Zakrútil sa do plášťa a skočil do priepasti, aby sa tam dotrieskal.

Ale ako tak letel, plášť sa mu rozprestrie a vietor ho ďaleko, ďaleko do jedného hája zaniesol. Tu sa zachytil na jednom strome, na ktorom plno zrelých fíg viselo. Hneď si z nich dakoľko odtrhol a chutne zahrýzal. Len ti mu tu strašnô nosisko ako trúba nahúkne!

„No, veď som ja schodil,“ myslí si, „všetko nešťastie sa na mňa valí! Čože si teraz počnem?“

Chcel dolu zísť, ale pre dlhý nos nemohol. Potom ho len predsa dák vystrčil dohora a tak sa pomedzi konáre pospúšťal na zem.

Tu ho za tými figami začalo veľmi smädiť, dobre sa mu už pípeť nechytil. Na šťastie počuje nablízku hrkotať jarček a naraz sa obrátil v tú stranu. Ale čože? Nosisko ho nechcelo pripustiť ku vode. Nuž len tak dák bokom si z nej trochu zachlipol.

„Eh, čiže si,“ povedá, „dobrá! A hľahľa, už mi je aj nos menší.“

Zachlipol si ešte a dlhý nos mu celkom zmizol.

„Chvalabohu,“ zvolal od radosti, „toto bude dobrý liek pre tých zbojníkov! Počkajte, veď vám ja vykážem!“

Natrhal z tých fíg, načrel z tej vody a vrátil sa ku kolibe. Tu si vypýtal od baču šaty a poď rovno — nezastavil sa len pod kráľovskou bránou.

„Čo tu chceš starý?“ spýta sa ho slúžka.

„Figy predávam,“ povie na to on.

Slúžka bežala s heslom ku kráľovnej a tá sa dala spýtať, že čo príde za ne?

„Dvanásť dukátov,“ odkázal kupec, ale aby mu ich hneď doniesla.

Ako dukáty mal v kapse, vzal nohy na plece a utekal, ako len vládal.

*

Tie v tom zámku ak jedia, tak jedia tie figy. Len sa raz princezka obozrie na kráľovnú:

„Hľahľa,“ povedá, „mamo, aký vám nos rastie!“

„Ba tebe, dievka moja, koľký ti nabehol! Čože sa to robí? Či to nie od tých fíg?“

„Jaj, mamo,“ zalomila princezka rukama, „čo to z nás bude, mne je už po samú zem!“

A to istô sa stalo aj slúžke, ktorá tie figy niesla a jednu z nich bola prehltla.

Matka s dievkou plakali a nariekali hrozne, až na ten plač došiel sám kráľ. Ten dal hneď zvolávať doktorov z celého sveta, ale žiaden nemohol spomôcť. Rezali z tých nosov, rezali, ale čím viacej rezali, tým väčšie zase narástli. Tak čo bolo robiť? Museli len ten posmech niesť a nesmeli sa ani na ulici ukázať.

Asi o pol roka, kde sa vezme, tu sa vezme jeden doktor. V čiernych šatách, s paličkou v ruke, ide si hore mestom.

„Pán Boh pomáhaj,“ zavolal cez plot jednej ženičke, čo v záhrade plela. „Čože tu slýchať nového?“

„Ach, čože by bolo,“ povie tá žena. „Len zle a nedobre; človek sa vám nesmie ani zasmiať.“

„A prečože to tak?“ spytuje sa doktor.

„Ach nuž,“ povedá, „tie kráľovské obludy dostali dáke strašné nosy, a keď sa dakto zasmeje, hneď ho kážu lapať, lebo sa nazdajú, že sa z tých nosov vysmieva.“

„A či im nikto nevie pomôcť?“ ohlásil sa zase doktor.

„Čo by ich tam porantalo aj s nosmi! Bolo tu,“ vraj, „doktorov čo strach, — na hrdých kočoch aj so štyrmi paripami, a predsa si nevedeli rady.“

„No, nech som dobrým,“ prerečie napokon doktor, „ja ich vyliečim. Len ma choďte u kráľa ohlásiť, dám vám jeden dukát.“ A naraz jej ho dal.

Tá bežala s radosťou a oznámila kráľovi, že je u nej taký a taký doktor, čo sa zaveril, že on pani kráľovnej a mladej princezke spomôže.

„Ale je,“ vraj, „nie na koči, len o paličke chodí.“

„To je nič,“ povie na to kráľ, „len by vedel spomôcť.“ A kázal ho naskutku priviesť.

Milého doktora privedú, — a kráľ sa ho spýta, že či sa dá na to? On povedal, že sa dá, ale tak, aby mu chorých celkom pod ruku oddali. A aby ukázal, že sa do veci rozumie, poručil, aby daktorému z rabov dali z tých fíg jednu zjesť. Raba priviedli, a ako figu zjedol, hneď mu nahúkol nos.

„Tento rab,“ povie doktor, „má málo krvi, aj to len riedkej a slabej, netreba mu ju ochládzať.“

Na to mu dal jeden glg z tej vody a nos mu naraz odpadol. Všetci sa nad tým zradovali a najmä princezka, že bude zase taká pekná ako predtým.

Vezme teraz slúžku pred seba.

„Toto je už,“ povedá, „ostrejšia krv, musíme ju trocha oslabiť, aby môj liek lepšie osožil. Sem korbáč!“

Tu sa musela vyzliecť do košele a potom ju za tri dni tým korbáčom ustavične ťal. Po troch dňoch jej dal z vody za náprstok a nos naraz skapal.

Milá princezka by sa bola rada čím skorej s pekným noštekom ukázať. Ale doktor povie:

„Počkaj si ešte málo!“ a vzal do roboty kráľovnú.

Aby ostrá krv oslabla, trápil ju za šesť dní a za každým slanou vodou namáčal. Na siedmy deň jej namočil jazyk tou vodou a veľký nos naraz odpadol.

Napokon prišiel rad aj na princezku. Aby mladú ohnivú krv ochladil, sekal po tučnom mäsisku za deväť dní a zakaždým slanou vodou oblieval. Už tu i tu až tak omdlievala, ale on na to nič nedbal, len sekal, šibal zle, nemilosrdne. Pre veľkú bolesť nechcela sa dať od šiesteho dňa ďalej liečiť. Tu matka okolo nej, tešila ju, prehovárala všakovak, aby len ešte trochu potrpela, že sa jej to ľahko zahojí a bude dobre všetko, len si sa nosiska zbaví. A tak už len voľky-nevoľky trpela tie muky.

V ostatný deň prosila utrápená princezka, aby už preboha urobil koniec, a začala sľubovať, že keď ju vylieči, pôjde za neho a daruje mu veľké poklady.

„Aké poklady?“ spýtal sa doktor.

„Také poklady,“ povedá, „akých viacej na svete niet!“

Tu vyjme zlatú ládičku a podá mu mešec:

„Tento mešec je taký, že keď ho potrasiete, bude vám dukáty sypať, koľko len chcete. Táto zas píšťalka, keď na nej zapísknete, toľko vojska vám privolá, koľko si len budete žiadať. A tento opasok, keď si opášete, kde si len pomyslíte, naraz ste tam.“

A s tým mu podala aj píšťalku aj opasok. Doktor si opasok opáše a mocne zapracká. Mešec a píšťalku vloží do neho. A teraz sa postaví hrdo a počne vykladať:

„Ja som ten kráľ, ktorého si ty dala metlami von z mesta vyšibať. Ja som ten kráľ, ktorého si chcela dať zoťať. Ja som ten človek, od ktorého ste tie figy pokúpili. A ja som ten doktor, čo som vás mohol naraz bez všetkého trápenia vyliečiť, ale ste tú bitku zaslúžili. Tieto veci boli, sú a budú moje. A tebe za tvoju špatnú nevernosť porúčam — ten dlhý nos.“

Vtom si pomyslel, aby bol vo svojom zámku i hneď sa našiel tam. A od tých čias mu bol zase svet.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.