E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Smädní

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Bendíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 115 čitateľov


 

Smädní

„Žaba kaluž nájde.“

V istom špitáli za hranicou ležali sme raz traja Slováci medzi stále prichádzajúcimi a odchádzajúcimi Poliakmi, Čechmi a Nemci.

Jeden bol z Turca, dobre mi známy gazda a richtár. Takto prebudený, povedomý Slovák, ale slabý voči pánom a tým slabší, že bol richtárom a myslel, že on ako úradský predsa len nemôže celkom otvorene, smele držať so slovenskou stranou: ale že mu treba počúvať trocha na notára, trocha na slúžneho, trocha na vicišpána.[1] Preto, keď prišli k nemu o dačo Slováci, prijímal ich okúňavo, a vždy skorej viac nasľuboval, ako urobil. Dal s národom robiť, keď stoličné voľby prišly,[2] čo židia, pisári, notár, slúžny chceli. On nešiel radšej na voľbu, spravil sa chorým. Keď sa volil ablegát,[3] len natoľko premohol v sebe bázeň pred notárom, slúžnym a stoličným domom, že na mnohé chodenie a prehováranie so strany slovenskej povedal rozumnejším občanom, aby urobili tak, aby sa podelili, polovička na slovenskú, polovička na maďarskú stranu, aby bol aj vlk sýty aj baran celý. Maďarská stránka potom, pravda, tajne zaplatila židovi-krčmárovi, a ten potom celý mesiac pred voľbou zvádzal voličov a častoval ich „zadarmo“ pálenkou, bryndzou, cigarami, dohánom, a ľudia sa mu sľubovali, takže potom bola na voľbe len tretina voličov na slovenčinu, druhí všetci na maďarčinu — a všetko číri Slováci. Richtár povedal, že už je darmo, že už ruku dal slúžnemu aj vicišpánovi, že bude s nimi; ale že na Nový rok poďakuje z úradu, a že potom nech sa mu len ukáže dáky maďarón v chyži, ako ho vystrčí.

Sľúbil, a z richtárstva nemá nič — dvadsať zlatých ročne — ale páči sa mu tá tabuľka na rohu,[4] a keď prídu nové voľby — bodaj by nebolo horšie ako dosiaľ!

Keď som ja do špitála prišiel, richtár už ležal a boli sme obidvaja radi, že sa budeme môcť poshovárať.

Ponosoval sa mi na žalúdok, že nemôže jesť a že už tam doma pochodil všetkých doktorov, a že mu je nič nie lepšie. Prišiel teda sem probovať a chválil si.

„No a len od tejto vody,“ ukázal mi akúsi červenú medicínu.

„Nuž ale veď takúto vodu hádam aj u nás majú?“

„Pravdaže, v apatieke budú mať, lenže to je to, že nemohol na ňu ani jeden z tých doktorov trafiť. Ej, veď si ja budem pýtať recept,“ tešil sa richtár.

Odpoludnia zaprosil a doktor dal mu recept. Do rána si to rozmyslel, že čo už teraz má tu za posteľ platiť, keď je recept v hrsti. Opýtal sa doktora, či by mohol odísť? Ten sa usmial a povedal, že môže. Napoludnie podal mi richtár ruku, že už ide domov.

„Trocha — vraj — drahý recept, ale len keď je tu,“ a bol o polovičku zdravší, že zašanoval pár zlatých.

Tretí som bol ja, a druhý bol, ako som z tabuľky nad jeho posteľou vyrozumel, Jano Dacík, štyridsaťosemročný Kysučan, s plnou tvárou, hrubými fúzmi, ostrihanou, trocha plešivou hlavou. Patrne musel byť vojakom. A keď potom o tri týždne sa obliekol, videl som na ňom taký sedliacko-panský kroj: malý čierny klobúk, dobré čižmy a z toho som súdil, že to bude majetnejší gazda. Povedal mi potom aj odkiaľ je, ale už veru neviem tú dedinu menovať, lebo som na Kysuciach nie známy.

Nebol by som sa o ňom hneď dozvedel, ale našli sa shovorčiví ľudia, opýtali sa ma, kto som, čo som a potom mi už ukázali, že aj tam, hľa, leží, jeden Slovák.

Išiel som hneď k nemu, ale ma upozornili, že ho len predvčerom dnu v prsiach operovali, že je slabý a nemôže hovoriť. — Kysučan všetky tieto reči iste počul, ale videl som, že krome očima nemôže ani údom pohnúť, iba čo hlasne stene, až si tak zhlboka oddychuje.

Mne vydelili posteľ síce v tom rade, ale až piatu od neho, a tak som len tak ponad druhých vše pozeral naň a vo dne, keď som vstal, obyčajne spal a aj o týždeň ešte len vždy na znaku, alebo hľadel len tak do prázdna, a sťahovalo mu, iste od bolesti, tvár. A keď som sa ho predsa dačo opýtal, kýval mi iba hlavou, a keď chcel dačo povedať, chrchlalo mu na prsiach a tak som sa ho bál veľa vypytovať. Museli sme byť, ako by sme neboli ani jednej reči bývali. Iba som vše kukal naňho, alebo mu hlavou kýval, alebo vše v noci, keď veľmi vzdychal, šiel som ho kuknúť, či už neumiera. Lebo v špitáli je vám to chytro. Čo som ja bol za štyri týždne: dvoch našli ráno studených a jeden zomrel tak predpoludním a to všetko v tej jednej izbe, kde sa nás nezmestilo viac ako šestnásť.

O pár dní potom sa môj Kysučan mohol už trošku obrátiť, hlavu mu mohli podvihnúť a prestali ho kŕmiť mliekom po rúrke. Pil potom z takej šálky s lievikom, a sám. Ale na prsiach mu stále chrčalo, hovoril šepmo a málo. A ku mne bol akýsi nedôverný, práve snáď zato, že som tak často k nemu zašiel a chcel sa ho vypytovať o jeho chorobe, rodine a gazdovstve.

Dacík najradšej obcoval s jedným Poliakom, čo mu posluhoval. V špitáli je totiž taký poriadok, že zdravší musia posluhovať takým, čo ležia, a tu pridelili Dacíkovi Poliaka, podľa tabuľky šesťdesiatročného, s dlhým nosom, vyholenou tvárou a obelených, vždy troška zaslinených úst. Pravda, hneď sa skamarátili, a keď bol Dacík lepšie, často si spolu čosi šuškali, lebo sipelo aj Poliakovi na prsiach a tak sme ostatní nepomysleli, že by mohli mať dáku tajnosť medzi sebou. Poliak ale len vždy, čo mu Dacík raz dačo šepnul, kýval hlavou aj rukou, že nie a nie, nemožno!

Dacík sa ale jeden večer nedal uspokojiť, tisol čosi Poliakovi do ruky a kýval mu aj rukami, aby už šiel. Ten stiahol hlavu medzi plecia a nevoľný vyšiel.

Špitálny sluha práve bol vyšiel s popolom, vyhrabaným z veľkých kachieľ.

Poliak nesmelo pokročil za ním, potom ho odtiahol nabok a tisol mu päť krajciarov do dlane. Sluha vyvalil oči a nechcel vziať. Ale Poliak zavieral mu dlaň, prižmuroval oči, hádzal hlavou s boka na bok, ako by ho len chcel prehovoriť, aby vzal.

„A čo chcete?“ podržal sluha päták v ruke.

Poliak vytiahol dva šestáky a poobzeral sa, šepkal sluhovi, aby im doniesol za dva šestáky pálenky.

„Čo?!“ razom sa nahneval sluha a strčil nazpät Poliakovi päták. „Čo si vy myslíte, že sa ja dám za päť krajciarov zo služby vyhnať? Ani za všetky vaše peniaze! Sem sa nesmie bez dovolenia ani chleba doniesť, nie to ešte pálenky. By ma pán direktor ešte aj zavrieť dal,“ poučoval sluha.

Poliak stál celý zarazený a počal sluhovi svedčiť, že on to vedel, že je to zakázané, ale že „ten Slovák“ nedá mu pokoja, len aby dajak doniesol pálenky.

„No už ja vám ju nedonesiem,“ vzal sluha popol a šiel.

Poliak ako nevádzaný vošiel k Slovákovi a už vo dverách kývnul mu rukou, že nič z toho.

Dacík smutne odvrátil oči a ako obarený vypočúval Poliaka, čo mu sluha povedal.

„Ah,“ hodil Dacík na Poliaka rukou a odvrátil hlavu a zavrel oči sklamaním.

Poliak vstal a odišiel od neho zarmútený, nie preto, že sa Dacík od neho odvrátil, ale že aj on mal chuť na sklenku.

Večer a v noci obsluhoval Poliak Slováka, ani sa neshovárali, ačkoľvek mali postele len na krok jednu od druhej.

Do rána Dacík vzdychal, Poliak premýšľal, ako by prekabátili všetky zákazy a ťažkosti, spojené s donesením pálenky do špitála. Poliak bol na šťastie natoľko v meste známy, že vedel, že od špitála na sto krokov je krčma tak na rohu, a zo špitálnej dolnej záhrady bolo ju aj vidieť. Keby on mohol do mesta! Ale tu, kto si raz v špitáli, vrátny ťa nepustí iba s kartičkou od direktora do mesta, a direktor radšej ti dá to, čo potrebuješ, ako kartičku. Poučil sa už na príkladoch. Dá, čo potrebuješ — lenže choď od neho pálenky vypýtať, čo ti povie?

Dopoludnia boli Slovák s Poliakom ako pohnevaní od veľkého žiaľu, že sa im včera po chuti nestalo.

Ale Poliak už prichodil na spôsob. A poobede osmelil sa zaklopať na dvere jednému chorému pánovi v osobitnej izbe, ktorému tiež vše poslúžil — a úctive zapýtal dáku fľaštičku. Pánovi tomuto donášala pani aj druhí jeho priatelia dobré víno na posilnenie, dal teda Poliakovi fľašku. Poliakovi zdala sa veľmi súcou a len ho tak triaslo, kým mu ju pán do ruky podal.

Potom išiel k Dacíkovi a šepnul mu, že už možno dačo bude, že už má fľašku aj celý plán, ako čo počne.

Dacík sa srdečne potešil, a opáčil si jazykom ústa, aké má suché.

Poliak sa o chvíľu obliekol, že — na prechádzku do špitálnej záhrady. Fľaška už bola v záňadrí.

Prechádzal sa, prechádzal, až si uhľadel miesto v dolnej záhrade za kružinou pri plote, kde by ho zo záhrady nebolo vidieť a poobzeral sa, fuk za kríčky. Popod vysoký murovaný a ešte aj železnými šramkami opatrený plot záhrady prechodili všelijakí ľudia, páni, panie, deti — ako v meste po ulici, ale Poliak radšej chvíľu počkal, až sa naťapil robotník, toho smele oslovil a ten ochotne odbehol do známej krčmy na rohu i pálenky doniesol.

Poliak privoňal a nezdržal sa hneď za kríkmi pustiť si z nej na jazyk, aby ochutnal, aká je. Zbavila.

Strčil fľašku za košeľu, uhľadel si chvíľu, aby to čím menej prechádzajúcich videlo, a poď hore k Dacíkovi. Žmýkalo mu trocha v svedomí, lebo si myslel, že každý vie, čo on v záňadrí nesie.

Trvalo to aj hodinu, a Dacík mal si oči vyočiť, čo v každom, kto vstúpil, chcel poznať Poliaka.

„Predsa raz!“ ukázal sa kamarát vo dverách, ale taký opustený, svätý, na Dacíka ani nepozrel, celú izbu prešiel, aj kabát vyzliekol, a ani okom nehodil, žeby ho bol uspokojil.

„Tu je, ticho, ani hnúť, lebo beda, ak nás dochytia, nebudeš ju piť,“ hovoril Poliak, nehľadiac na Dacíka, ale sa zohnul pod posteľ, ako by dačo hľadal. „A musíme počkať, kým sa trocha sotmí,“ pripomínal mu hneď, aby Dacíkovi nenapadlo fľašku pýtať. Sused jeho s ľavej strany leží síce chrbtom doň, ale druhí chodia po izbe, sestry-ošetrovateľky stále sa vrázdia.

V novembri je už tma o štvrtej.

Dacíkovi bolo vskutku horúce od dlhého čakania, ale jednak kázal sa Poliakovi zakryť pokrovcom a „daj sem“. Poliak ho zakryl a pod pokrovec podal mu fľašku. Dacík zatiahol pokrovec až na hlavu, zubmi vytiahol štoplík a napil sa. Poliak zatiaľ čosi kutral pri ňom v kasničke a vlastne zakrýval ho pred ostatnými.

„Na,“ podával Dacík fľašku pod pokrovcom a Poliak zbadal, že je odopchatá, zapchal ju teda palcom, vopchal za košeľou pod pazuchu, pritisol rukou a po chvíli vytratil sa von a tam pokojne dopil, čo mu Dacík nechal.

To sa im teda podarilo. Na druhý deň boli by pristali tiež. Aj doniesol Poliak tak ako včera. Lenže keď pod plotom v náhlosti koštoval, polial si bradu a stieklo mu aj na prsia, a Poliak to ešte dlaňou rozotrel. Nebolo by nič bývalo, ale na chodbe stretol sestru, tá ho zavoňala, zastavila:

„Vy smrdíte pálenkou.“

Poliak by sa bol zabožil, keby mu sestra nebola hapla na odstatú košeľu, a Poliak voľky-nevoľky musel fľašu vytiahnuť. Povedala, že to ukáže doktorovi, a márne Poliak aj tri razy chodil za ňou, vyhováral a prosil, konečne mu povedala, že to musí, a keď večer prišiel doktor prezerať, tak ho pred všetkými vyctil, že mu mohlo byť aj do plaču. Ale Poliak uniesol všetko sám, Slováka nevyzradil. A to bolo pre nich dobre.

Pálenku nechali do týždňa tak.

Potom ale, na druhú nedeľu, čo Dacík nevymyslel?! Nemohol vydržať. Bol už zdravší.

V sobotu večer povie sestre, že by on už rád domov ísť.

„Dobre, ja to oznámim pánu doktorovi, uvidíte, čo vám povie.“

Cez noc Dacík rozpovedal celý plán Poliakovi, že chce domov ísť a z vďačnosti za opateru že by ho rád uctiť. Ten pristal.

V nedeľu ráno prišiel ale doktor a veľmi dobroprajne vyložil Dacíkovi jeho stav, že nemôže ísť, lebo že má ranu ešte otvorenú, že sa mu môže pri strmšom otrasení krv pustiť a že veď vlastne nie vstať, ale ani sedieť nemôže. Aby ešte vydržal aspoň týždeň — desať dní, ale že však aj potom bude musieť doma ešte ležať — lenže aspoň prevezenie bude bezpečnejšie.

Dacík ale osvedčil, že musí aspoň na jeden deň domov, že má veľkú robotu pre majetok so ženou.

„Nuž keď musíte, my vás tu držať nemôžeme, ale na žiaden pád nepustíme vás samotného. Musíte dakoho požiadať, čo vás domov vyprevadí.“

Poliak tam stál a Dacík k nemu, ako by ten ešte o ničom nebol vedel: „Či by si ty nešiel so mnou? Ti zaplatím.“

Poliak krútil hlavou, nuž ale že pôjde.

Doktor nato, či je tam známy koľko-toľko?

A že hej, že robil tam, keď železnicu stavali.

Dacík sa ešte naobedoval, potom mu doniesli šaty, posadil sa horko-ťažko, obliekli ho, sluha musel obstarať vozík a okolo tretej zaniesli ho Poliak so sluhom na koč a dali sa zaviezť na stanicu. Tam ho složili. Poliak ho vzal pod pazuchu a Dacík dodával si sily, čo len vládal, a tak došli k stolu a posadili sa v šenku a jedálni treťotriednych cestovateľov.

Dacík kázal Poliakovi rozkazovať, on že bude platiť.

A ten rozkázal najprv piva po pohári, ale taká horká voda sa Dacíkovi nepáčila a horúce mu nebolo, ačkoľvek sa potil, lenže od slabosti.

Dali si teda dva deci slivovice a mäsa. Dacík ožil, Poliak tobôž. Pojedli, a Dacík kázal znovu dva deci.

Ešte nedopili, už začalo byť Dacíkovi zle, že ho musel Poliak odvliecť k takému stolu, kde sa mohol o stenu oprieť. Zaspal.

„Čo teraz?“ myslí si Poliak. „Pôjdeme, či zostaneme tu, či ako?“ a nevedel si s Dacíkom rady.

Večer iba keď hrčia kolesá pod oknami. Koč zastal. O chvíľu doniesli dvaja sluhovia Dacíka na nosítkach, stenal ako na úmore a za nimi tackal sa opitý Poliak.

Sbehli sme sa všetci. Sestry bežaly po doktora. Pribehol rovno k Dacíkovej posteli. Dacík dýchal celými ústami a doktor hneď vedel, čo je. Pokrútil hlavou a nahneval sa. Poliak stál ako pribitý, iba čo ho ťažká hlava vše zohla, ale hľadel sa priamo držať. Doktor obrátil sa k nemu a najprv mu vážne rozpovedal, že Dacíka zahubil aspoň na dva týždne, a potom ho ale nemilosrdne vyhrešil.

Poliak sa vyhováral, že sám Dacík chcel piť…

„Nemali ste mu dať!“ a kázal doniesť akúsi medicínu pre Dacíka. Sestra doniesla. A doktor, keď mu ju dával, hovoril čosi po nemecky o Slovákoch a Poliakovi zakázal sa k Dacíkovi aj len priblížiť, a naložil sestrám a všetkým nám pozor dávať na nich a Dacíkovi menoval druhého, čo mu poslúži.

Ja som aj odišiel, aj som sa Dacíkovi viac neprihovoril. Hanbil som sa, že je Slovák ako aj ja, a spravil sebe i mne takú hanbu.



[1] Trocha na vicišpána (lat.-maď. viceišpán), podžupana. Bol to prvý úradník a skutočná hlava stolice, kým hlavný župan bol viac len na reprezentáciu.

[2] Keď stoličné voľby prišly, voľby členov stoličného výboru

[3] Keď sa volil ablegát (lat.), poslanec na snem

[4] Tabuľka na rohu, totiž richtárska, ukazujúca, že v tom dome býva hlava obce.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.