ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo asi desať rokov od tých čias, čo sa stala táto smutná príhoda v dome Sávu Markoviča. Srbská krajina ešte väčšmi vzdychala pod tureckým jarmom; ľudia zutekali do hôr, lebo Turčín, dozvediac sa o ich úmysloch, bral všetko, čo mali, a predával ich za otrokov. Hej, smutne, pusto v srbskej krajine! Nazdal by si sa, že to veľký hrob, tá pekná, krásna srbská krajina, a ľudia, mátohy a duchovia, okolo hrobu obchádzajúci. Nik nepovzdychol, nik nezažalostil nad tým junáckym ľudom; a oni sami ledva slovo hovorili, bojac sa zrady. Len ich oči hovorili medzi sebou a ruky dávali čudné znamenia.

Ale predsa boli dni v roku, v ktorých nijaká moc, nijaká sila nemohla rozkazovať, aby sa spolu neschodil srbský ľud; boli to sviatky náboženské a výročné.

I teraz sa zišlo tisíce ľudu v rudnických horách. Na päte týchto hôr stojí monastier svätého Jovana, ktorého mnísi, prísne zachovávajúc pravidlá svojho rádu, boli známi u Srbov láskou k svojmu rodu. Teraz je deň svätého Jovana, sviatok patróna monastiera, a preto mnoho ľudu obsadilo kopce okolo neho.

Pred svätou liturgiou je ľud rozložený okolo dubov a bukov, na ktorých sú popribíjané obrazy Matičky Božej, svätého Jovana, svätého Mikolu a druhých svätých. Pod tými stromami sedia starci, ktorým vek odobral denné svetlo, s holými hlavami, na ktorých pofukujúci vietor dvíha dohora zvyšky šedivých vlasov; v rukách držia gusle a čistými tónmi, tu i tu trasľavým hlasom prespevujú junácke piesne zo starých pekných čias zabudnutej už srbskej voľnosti. Ľud sa okolo nich zháňa v kopy, sníma z hláv čiapky, žehná sa krížom, zvesí hlavu v nemej tichosti, dáva voľnosť svojim prsiam, aby si v nich podľa ľúbosti poihrali piesne slepcov. A keď tak dlho počúvajú, zakryjú si tvár oboma rukami - a potom oko tvrdého Srba vylieva slzy, tam zas pozerá jeden na rany druhého, prikrývajúce telo jeho pobratima; ten zas žehná maličké dieťa trepotajúce sa v rukách utrápenej matky. Smutná tu púť, kde niet potešenia, ale kde len zármutok duše ľudské prerýva.

Okolo najrozložitejšieho duba sa ľud najväčšmi zhŕňa. Jeho konáre ľúbezným chládkom zatôňujú vyschnutú zem a ich lístky poihrávajú sa s tichým, do nich sa zadierajúcim vetríkom ako ruka slepca-pevca do struny guslí, i vydáva z nich tiché šepotavé tóny.

Pod dubom sedí na skale starec s guslami, jeho vlasy sú začesané poza uši ako veniec, lebo vrch hlavy má holý. Oči jeho sa dohora stĺpkom dívajú, bo svetlu z nich sa strativšiemu nič neuškodí; ale vrásky na čele a tiché podychovanie svedčia, že je sluch napnutý, usilujúc sa vynahradiť to, čo oko urobiť nemôže. Napravo ležia gusle, zľava zas sedí pri ňom, majúc hlávku podopretú v ruke a očkami hľadiac do zeme, dievča, ktorému už prešiel kvet mladosti a tvár obletoval dákysi závoj smútku.

Ľud sa zohnal okolo neho. Mužovia, podoprúc sa o dlhé palice, pozerajú so smútkom na Sávu Markoviča; ženy si posadali na zem a svojim deťom kážuc tichosť, ukazovali devicu Milicu.

Starý Sáva celkom oslepol; jedného syna stratil, druhý ušiel k Turčínom, ktorí starkého vyhnali z jeho vlastného domu, takže teraz chodí po krajine sprevádzaný svojím anjelom, devicou Milicou.

Krásna je láska, krásna obetavosť za starobu, ktorá si nevie pomáhať sama.

Starý Sáva sedí medzi tichým zástupom, dívajúcim sa naňho s dákousi velebou, i počúva sluchom, akoby chcel vyzvedieť z jeho hukotu početnosť zástupu. Pomaly ovesí hlavu, vezme gusle a spieva pesničku sprevádzanú ich šumotom:

Starý Sáva zastal, bradu oprel o hlavu gusiel a temné oko uprel na zástup, akoby chcel v jeho tvárach čítať a preniknúť do jeho srdca; chudák zabudol, že božie slniečko si dávno prestalo zahrávať s jeho zrenicou a že sa teraz na nej odrazí len ako na tvrdej skale. Ale jeho ucho dopočulo šumiace šeptanie zástupu, cit jeho srdca pochopil, že jeho pieseň búri v prsiach prostého národa, takých povoľných na osvojenie si citu piesne, ako harfa len to znejúca, čo spevec cíti.

„Čo zas chce jeho pieseň?“ šeptal jeden druhému, ktorý potom odpovedal: „Daj pokoj, pravdu má.“

Naostatok pristúpil jeden zo starcov k Sávovi i povedal: „Pobratim Sáva, či si ešte neprestal dráždiť ľud, aby si ho uvrhol ešte do väčšej ako predtým neresti? Dosť si sa predtým namáhal a my sme pritom predsa zradou tvojho syna zhynuli; teraz, nemajúc sily kaziť našu pokojnosť, duše naše piesňami jedom napájaš!“

„Pobratim Štefan Sikula, že môj syn všetko pokazil, ja za to nemôžem; ale ty nezabrániš spievať, čo sa mi páči!“

„Tak je, tak je,“ zvolala jedna stránka.

„Ale čo chcete?“ ozve sa zas Štefan Sikula, „národ nemá sily vzoprieť sa Turkovi; a keď sa raz taká pieseň zaryje do srdca národa, potom tento letí v hotové nešťastie nepomysliac, že si tým len zle robí. Čakajte, bračekovci, na lepšie časy!“

„Pravdu má, pravdu má!“ zavolala zas druhá strana.

A starý Sáva sa zamračil, trasúc sa vstal a podávajúc ruku devici Milici, hovoril: „Poď, dieťa moje, preč odtiaľto; tu sa nezišli srbskí synovia, kypiaci hnevom nad svojou hanou, ale len podlí otroci!“

Ale sotva vstal, sotva mu Milica ruku podala, už zahučalo zhromaždenie: „Zostaň, zostaň! Hanba posmievať sa slepcovi!“ I hádka a rozbroj povstal v zástupe, bo srbský národ drží slepcov za neobraziteľných. Koniec hádky sa hneď urobil, lebo medzi národom zahučalo: „Hospodine, vyslyš prosby naše a zmiluj sa nad nami!“

Ľud zabudol na náruživosti, hádky a rozbroje, i hodil sa v tichosti srdca a pokore na kolená, žehnal sa krížom i hovoril: „Gospodi, pomiluj!“

Svätá liturgia (služby Božie) sa začala, ľud sa na kolenách modlil, a koľkokoľvek ráz sa kňazi modlili, ľud vždy odpovedal „Gospodi, pomiluj!“ takým skrúšeným srdcom, že to nijaký človek, nemajúci takú veľkú potrebu zmilovania božieho ako pri tejto púti srbský národ, skrúšenejšie nemôže vysloviť. Po modlitbe povedal národ „Amin!“ -a kňazi, podrobiac chlieb do pozlátených a vínom naplnených kalichov, po poriadku lyžičkami víno s chlebom dávali; a keď muž dostával požehnanie, nahnuvší sa kňaz pošepky k nemu hovoril: „V kostole za oltárom odpustenie hriechov, v kostole za oltárom spasenie!“

Všetci mužovia vstupovali do kostola.

Po malej chvíli nastal krik i v kostole, i okolo neho, mužovia vybehúvali z jeho posvätných dvier s iskriacimi očami; jeden vyzdvihol jatagán dohora, druhý tisol handžár na srdce, tretí vyvíjal puškou ponad hlavu, iný zas niesol v ruke železom okovaný posekanec. Všetci jednohlasne volali: „Sláva buď, Hospodine, menu tvojmu!“

Mnísi monastiera svätého Jovana boli pobožní ľudia; ale tichosť ich života, ich ukrytosť pred svetom im dodávala príležitosť na hlboké pocítenie hany svojho národa, na dumné premýšľanie o stave vlastného ľudu. A vidiac, že Turčín poodnímal ľudu zbroj, aby sa mu tento tým menej mohol protiviť, potajme ju zhromažďovali a na slávnej svätojánskej púti rozdávali ľudu.

Ale keby si videl, pobratim drahý, tú rozpálenosť myslí, ten zápal ľudu, prišlého zrazu k prostriedkom vyplnenia svojich túžob! Hej, nie je to hračka, nie je to každodenný výjav!

A ľud je celkom rozihraný; starci plačú od radosti, mužovia sa objímajú, mládenci výskajú, i nastáva hukot a štrngot zbroje.

Starý Sáva stojí medzi ľudom, oči má stĺpkom dohora obrátené; čo ale ucho počuje, čo duša cíti, to sám vypovedať nevie. Mráz ho striasol celého, údy sa mu pohybujú, zložené ruky sa pozdvihujú dohora a ústa vyrieknu: „Hospodine, zmiluj sa nad nami!“

Celý národ za ním volá: „Hospodine, zmiluj sa nad nami!“

A po prednesených slovách príde Štefan Sikula, chytí starého Sávu za ruky a sladkým hlasom povie: „Pobratim Sáva Markovič, teraz vidím, že máš pravdu. Boh ťa živ na ozdobu srbského národa! - Tu máš, tu máš i ty meč, lebo ak komu, tak tebe sluší!“ I vtisol mu do slabej ruky dlhý ostrý meč.

A starý Sáva, pocítiac v ruke železo, sa vystrie a jeho ruka neklesá pod jeho ťažkosťou, ktorú zdvíha dohora, že by si nepovedal, pobratim drahý, že to starec mnohoročný, ale mládenec dvadsaťročný. Starý Sáva, držiac meč dohora, volá: „Za Srbiu a vieru Kristovu!“

A zástup, pozdvihnúc zbroje dohora, volá za ním: „Za Srbiu a vieru Kristovu!“

Sotva však ľud vykríkol, z húštia z ľavej strany zapukocú výstrely pušiek; pár ľudí padne v zástupe, spoza dymu a prachovej kúrňavy sa zablysne pár očí ako lampa vo tme a zo všetkých strán ozve sa vresk: „Alah, Alah!“

Nasleduje výstrel za výstrelom, pušky odmieňajú meče a jatagány a srbský ľud je prinútený sekať sa a rúbať prv, ako by sa mohol usporiadať. Mnohí padli, mnoho Turkov pobili, mnohí sa prebili cez múry pŕs neveriacich, mnohé ženy brániac deti, zutekali: ale srdce Turčína, srdce janičiara, ktoré je zrodené z kresťanských rodičov, ale ktoré im v detinstve odňaté a turecky vychované bolo, je horšie od tvrdej skaly. Hafis aga, vodca janičiarov, zavolá: „Za nimi, za nimi!“

Sotva tie slová vyšli z úst Hafis agu, Milica, zostavšia tu so starcom slepcom, omdlela i padla na zem; a starý Sáva sa na celom tele zatriasol ako lístie stromu v jeseni, i ovesiac hlavu, hovoril: „Hej, synak Janko, už sa moja prvšia kliatba vyplnila; bodajže ťa, synak Janko, keď si horší od Turčína, Boh nikdy na milosť neprijal! Bodaj si, synak Janko, zradcovskou smrťou zomrel!“

A citom prekonaný klesol i on ku svojej Milici a horké, smutné fikanie, podobajúce sa plaču, prezrádzalo útrapy jeho srdca.