E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Dve školy

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Katarína Bendíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov


 

Dve školy

(Trocha dedinskej filozofie)

„V Krpcove odjakživa nebolo školy — a žili ľudia, aj sa lepšie mali ako teraz.

Nebohý farár ale do tých čias pichal do nás, kým sme nekúpili od Jakuba gazdovskú chalupu na školu…

Viete, gazda z nej už bol v Amerike, mal ju žid.

Hybaj platiť každý rok učiteľovi sôsyp, slamu, drevo aj štyri šestáky za každé dieťa.

No to ale ešte toľko nebolo, a kto zaplatil, kto nie, lebo za učiteľa sa nám chytil gazda, ktorý naučil sa bol na vojenčine písať a rátať, a tam aj okrivel. Ale, môžem povedať, dobre učil, boli sme spokojní.

Pred štyrmi rokmi dohnaly však, všetky paromy do matky — lebo ja som z Krpcova — farára…

Hja, už bolo prvé: dať staručkého pána rechtora, čo sme s ním vyše štyridsať rokov boli ako len už deti s otcom, do penzie, lebo že je už nevládny a nemôže sto dvadsať detí vyučovať.

Nuž a či on musí? Načože sú staršie deti? Aby učily mladšie. Šteňa je šteňa a keď mu misku ukážeš — žerie, nemusíš mu ešte aj hlavu do nej tisnúť.

Tak.

Nuž ale farár, priemyselník,[1] tak nás celú cirkev sprevracal, že sme už potom ani nevedeli, kde sa nám rozum podel.

A nový rechtor bol tu.

Len také holobrádča! Že sa vraj ženatý za takú plácu nechce chytiť.

A toto bľačí v tom kostole ako teľa, keď ho odsadíš.

Hja, ale ešte predtým premyslel nám tiež v matke voľáky potravný spolok, lebo že nás židia majú v pazúroch.

Ale nás? V Krpcove??

No, ono trocha nás Jakubko aj mal, ale že by dákou podnožou sme mu boli bývali — to božeuchovaj!

Každý má svoj rozum!

A dobrý židáčik bol. Nechcel sebe zle, a bol by aj blázon, ale ani nám. To už ti zborgoval, ak mohol, požičal, a vrátil si mu, ako kedy chcel.

A peniaze nikdy nepýtal!

Dal si trocha zrna, chlp vlny, šiel si mu dačo porobiť, už si mal dlžobu vyplatenú, aj on bol na pokoji.

Nikdy ťa ten nepreháňal pre dlžobu, a bola mu vše aj celá dedina dlžná.

A keď takto prišly kadejaké voľby a došli nás páni nahovárať, aby sme šli na maďarskú, druhí zase na slovenskú stranu[2] — ah, veru, nepôjdeme hádam nikde…

Nikto nič nedával, ba nám to ešte aj do očí povedali, že Slováci nič nedajú, aby sme šli za presvedčením hlasovať…

Aj sme potom šli pekne všetci za naším Jakubkom.

Lebo iba ten nás aj po päť-šesť večerov vše uctil, no a ak richtár dačo dal, druhý nikto nič.

Nuž potom choď za slovenčinu…!

Ja som hádam tiež Slovák, keď inakšie ani neviem, ale zato si môžem užiť…

Teda premyslel farár ten konzum.[3]

Najprv len tak u jedného gazdu v komore.

Čo? My si dáme rozkazovať?

Just sme nešli do konzumu!

My máme nášho Jakubka doma, v dedine.

Čoby som ja pol hodiny cesty posielal — a keď ti darmo nedajú, a viacej za groš tiež v konzume nekúpiš, ba ešte menej a horšie!

Viem, naložil som žene, keď už tak ten konzum podajedni chválili, na skúšku kúpiť za krajciar cukríkov, na tom sa, reku, najlepšie presvedčíme.

A potom som poslal chlapca s krajciarom k Jakubkovi.

Jakubko mu dal desať kúskov, žena doniesla iba deväť, a Jakubkove cukríky boly k tomu ešte aj sladšie… na to mám štyroch svedkov.

Nuž vidíte!

Ale farár mal nám hlavy obieliť každú nedeľu v kázni, či bol kto z Krpcova v kostole lebo nie, že my do potravného spolku nechodíme…

,Ach, čo sa ja budem medzi vami už trápiť a vadiť, nepriateľstvá znášať, ja som človek pokojamilovný,‘ povedal nám Jakubko po dvoch rokoch, ,a aj tak som už dosť starý, deti mám zaopatrené,‘ — iba keď sa rozhlásilo, že predáva majetok aj dom.

Verte mi, že všetkým nám ho bolo ľúto a preto, „na pamiatku“, ako farár povedal, kúpili sme si jeho majetok „na obecnô“ za tridsaťtisíc.

Ale aj v tom mal farár mrzké ruky: — dom museli sme kúpiť na školu za dvetisíc zlatých.

Mali sme už teraz dve školy: starú drevenú, ale mohla ešte sto rokov slúžiť, keby sa bola popravila, a novú murovanú izbu, kde bola krčma ako humno.

,Do novej školy vezmeme si aj nového učiteľa,‘ predniesol nový výmysel farár.

,Starý učiteľ, ako gazda, má z čoho žiť, detí nemá, nuž nebude mu krivda, keď sa mu poďakujeme a zavoláme si takého, čo chodil do školy a má diplom… čo mu hneď sto a čo aj dvesto zlatých privýšime.

,A pán biskup dá dačo, a ja — akože on, farár — dačo ešte vyprostredkujem…‘

Vtedy už zvrela krv v žilách nejednému.

My máme len tak, nič po nič, sto-dvesto zlatých privýšiť učiteľovi?

Hneď sme sa osvedčili, že z toho nič nebude, aby radšej ani nevymýšľal, lebo že my ani krajciara nedáme…!

Ale farár nás zase len prekabátil.

Že vraj o liter-dva pálenky menej v každom dome do roka, a hneď je sto-dvesto zlatých.

Nuž čože mu už na to?…

Pomyslel som si, že aj liter-dva pálenky dobre padne, ale reku, nahradíme si to, chlapi, tak, čo nebude farár o tom vedieť, a už aby nám sem na zlosť nechodil, nech ho parom vezme, dáme teda tomu učiteľovi tých — ale vyše sto päťdesiat nepôjdeme!

Aba, nebude všetko po jeho…

Učiteľ došiel.

Táfle[4] sa z Jakubovej krčmy vyhádzaly — tam hnijú na posmech celej obci na dvore a pod cieňou, a dalo sa narobiť do školy lavíc ako do kostola… čo to nikdy svet neslýchal!

Nuž či taký papľuh musí v lavici sedieť ako starí ľudia? Či toho nohy bolia, či je ukonaný, či už prečo?

Ale len paráda, aby boly väčšie výdavky… Akože, pre nič inšie.

Čo sa nám ten farár už škody narobil za tie štyri roky, ani je nie hoden v tej fare bývať…!

O druhom si ani nevedel, že je na svete, iba keď s krstom, alebo do kostola, a toto… vždy a všade ti je na pätách…

A teraz ich už tam učia, aj farár príde každý týždeň.

Že sa mu to chce peší z matky sa trepať vyše pol hodiny! Ale ľahký je, nezrobený veru, ako ja, prebehne ako zajac.

Ono je to radosť, tie deti počúvať, ako múdro odpovedajú, lebo nás vše schválne dvoch-troch gazdov príde do školy zavolať, ale ani my sme sprostejší neboli voľakedy, ako deti.

Dieťa má vtip, ale počkaj, keď ti bude vyše šesťdesiat, ako mne, aký bude z teba somár…!

A ešte čo!? Rozdrapí ma od zlosti!

Pokuty vám berú od detí, ak neprídu do školy…

Aj toť, hlavnice dali pobrať… Po korune si ich musely matere vymieňať.

Posmech a potupa, bodaj sa tam…!

Ale veď taký peniaz nemôže byť požehnaný…

Aby sa zadrhol… aby sa!…

A preto ja vravím, že nebolo nám treba novej školy, ani sme Jakubka nemuseli preto vyhnať.

Ale aj povedal, keď sme sa boli od neho odberať a sme ho odpytovali, že na občanov božeuchovaj, ale na farára, kým žiť bude, že vždy bude mať ťažké srdce…

Od jari máme k tomu už aj my v Krpcove konzum, že vraj filiálka toho z matky.

Aj trúnok nám už v zapečatených fľašiach predávajú, licenciu že dostaneme,[5] lebo tu je takto nič: prší lebo je zima, a dnu piť nesmieš…

Domov to vziať? Keby to doma tak chutilo a žena nehúdla za ušima, deti nevrešťaly. A tam ťa zase každý vidí… Máme vše hlavy povykrúcať, aby si sa zakryl… A potom, ako som hneď povedal, tak aj teraz vravím: to je v tom konzume nič!

O desiatej ťa už ženie predavač, a čo by ti hneď žena zomrela, ani od žiaľu ti nedá toľko, koľko by ti chutilo, aj to len so zvadou.

Tak!

Ale som ja už vravel občanom: stará škola stojí na zaplakanie, treba nám dačo robiť.

Ani kúpiť to nikto nechce, lebo nieto gruntu pod ňu, ani sa už nezvalí.

Okná vytlčené, dvere odtrhnuté, odvrchu tečie — neprežije tá už veľa.

Ale keby obec na to pár zlatých vynaložila, dalo by sa to dáko ešte zriadiť, táfle by sa daly do nej z novej školy, dáke kachličky, nuž bolo by to takto na posedenie v zime…

A možno, že by sa nám potom aj skorej trafil dáky poriadny žid, čo by tam krčmičku otvoril…

Lebo takto, čo by aj chcel prísť, nemá kde bývať. Iba ak by sme nazpät školu preniesli do starej…

A preto ja aj do očí poviem farárovi, že nám tej novej školy nebolo treba!

Iba čo komédie vymýšľa.

Ale počúvame, že teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka[6] a už i chodil, aby sme ho vraj dôverou poctili… naň hlasy oddávali.

Hej, ti ho ja oddám! Len počkaj…! Sa nahľadíš… zaslúžil…

Radšej cudzinca, čo som ho nikdy nevidel, lebo ten mi aspoň zle nikdy neurobil… ako ty! Výmyselník výmyselný!!

Počkaj… Ešte nejdeš preč… Aká tebe bude u nás chvíľa!“



[1] Nuž, ale farár, priemyselník, taký človek, čo premýšľa (a vymýšľa).

[2] Aby sme šli na maďarskú, druhí zase na slovenskú stranu, kandidátom prvej bol Maďar (alebo aspoň maďarón, čiže odrodilec), kandidátom druhej Slovák s národným programom.

[3] Teda premyslel farár ten konzum, potravné družstvo.

[4] Táfle (z nem.), tabule, tu prosté drevené stoly.

[5] Licenciu že dostaneme (z lat.), povolenie na výčap liehovín.

[6] Teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka, chce kandidovať za člena stoličného výboru (tých tiež volili, ako i snemových poslancov).




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.