E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Zlý duch

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Janka Danihlíková, Vladimír Fedák, Viera Ecetiová, Lenka Zelenáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

U Jaseňov v kozube ohník veselo horí; vyschnuté brezové triesky červenkavým svetlom osvecujú priestrannú chyžu. Porcelánové tanieriky, pokladené za rámom, pýšia sa v svetle svojou pestrou farbou: jeden ružou, druhý tulipánom, tretí celou kytkou, štvrtý práve kohútom, a povešané sklené krčahy ožívajú, v každom trepoce sa zmenšený obraz blkotajúceho plameňa. Hospodár prechádzajúci sa po izbe nevenuje týmto okrasám najmenšiu pozornosť, postáva, netrpezlivo načúva, či nepočuť nejaké kroky. „Nerád vidím oneskorencov,“ vrhne rukou od seba.

„Každý musí skončiť svoju prácu, veď je sobota,“ ozvala sa gazdiná spod praslice.

„Ty máš na všetko hotovú odpoveď,“ zazrel na ňu manžel. Myslel by si, že títo manželia žijú ako pes s mačkou.

„Matej!“ skričal na sluhu, „skoč po susedoch, volaj ich ešte raz, vážnu vec nemožno skončiť jedným tľapnutím.“

Matej odbehol, hospodár znovu načúval. — O chvíľu mihol sa v okne tieň, hospodár usadil sa za vrchstola, do chyže vstúpil najbližší sused, chyža sa pomaly naplnila ostatnými susedmi. Vlastne, neboli to susedia, ale Jaseňovi dôverníci z celej osady. Na dedine je susedstvo rozšírenejší pojem, do ktorého vmestí sa každý, kto stojí mimo pokrvenstva a kmotrovstva.

„Vitajte, priatelia,“ vítal hospodár všetkých. „Dlho som čakal na vás; mám pre vás dobrú novinu. Hlavné panstvo chce odpredať krčmu, ako mi to pán úradník dôverne povedal.“

„Kúpme ju,“ vykríkol ohnivý Kamenec; „máme zbytočných peňazí v obecnej pokladnici, ktoré sa nemilobohu rozkotúľajú. Budú nás požehnávať i naši potomci.“

„Máteže tých peňazí,“ vysmieval sa jeden neveriaci, „a pri obecných počtoch nikdy nevykážete zvyšok. Viem tie spôsoby. Navrhnete novú daň. Keď treba platiť, nech platí chudoba; keď treba brať, poberú tí čo krajší.“

„Bláznivé reči,“ odsekol Jaseň. „Poradíme sa, skade nabrať peňazí. Keď hodíme prirážku k obecnej dani, ja iste viac zaplatím ako ty a tak spravodlivá vec, že časom potiahnem väčší osoh ako ty. Ak chceš platiť rovno so mnou, nedbám.“

„Netreba nám nových starostí,“ hádzal sa neveriaci.

„Povedzte i vy ostatní.“ Jaseň pozrel na všetkých. „Neprišli ste počúvať hádky, ale preriecť slovo.“

Všeobecné šomranie odsúdilo Jaseňovho odporníka.

„Čo by ten vedel!“ „Tára ako na mukách“; „Žid má ho za šticu,“ bolo rozoznať jednotlivé výpovede spomedzi šomrania.

„Každý po poriadku, nie všetci razom,“ ozval sa Kamenec. „Dosť bolo zdierania, krčma bola celej obci na skazu, nech nám raz slúži na úžitok.“

„A čo si počnete so židom?“ spytoval sa nezostrašený neveriaci.

„Vyhodíme ho na psom drúku,“ odrezal Kamenec. Všetci zmrzli, jediný neveriaci mal ešte otázku. „Jeho deti si rozdelíte medzi seba?“ spýtal sa vážne. Neborák myslel, že povinnosťou kresťanskej chudoby je vychovať hŕbu žíďat.

„Ty môj milosrdný človiečik,“ odpovedal Kamenec a hnevlivý úsmev hral mu okolo úst. „Akú starosť má o židove deti. Či on tiež tak milosrdne zaobchádza s nami? Lanského roku zomrel Buro, sotva rozišiel sa pohreb, už žid zapravotil vdovu a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál; vdova plakala, tvoj žid nemal srdca, chcel dostať chalupu. Sused Jaseň zľutoval sa nad ňou, odkúpil chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel mať chalupu? Aby u nás zapustil hlbšie korene, teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčšmi váži jeho slovo ako písmo sväté. Eh! nebudeme trpieť žida v dedine.“

Neveriaci utíchol pred týmito dôkazmi; sám Kamenec unavený neriekol viac ani slovo, ostatní cítili vyslovenú pravdu, ale neopovážili sa otvorene vyznať, ba ani hlasným prisvedčením odmeniť Kamenca. Žid ešte vládol mnohým.

Jaseň, aby prerušil všeobecné mlčanie, zavolal na dcéru: „Zuzka, prilož na oheň!“ Zuzka skočila, v kozube doháralo, napravila odhorky, priložila nových triesok, na jedno podúchnutie nový plameň ožiaril jej i tak červené líčka.

„Mlčíte, akoby ste mali nohy krížom pokladené,“ zavolal Jaseň. „Hádam kúpite tú krčmu? Pozrite, susedia, kým krčma nie je naša, krčmár nám je pánom. (Slovo „žid“ obchodil.) Dáva nám nápoj, aký chce, za cenu, akú chce. Či to bude i naďalej?“

„Nebude!“ kričali všetci okrem Kamenca, ktorý už vypovedal svoje, a neveriaceho, ktorý, Kamencom zronený, so zlostným nahnevaným výrazom v tvári načúval porade.

„Nebude,“ pokračoval Jaseň, „ak všetci ostaneme svorní. Tu sme len na priateľskej schôdzke; po tieto dni zídeme sa do zákazu, pamätajte si na slovo!“

Susedia porozumeli, pobrali svoje klobúky, „dobrú noc,“ zaželali, „pán boh daj i vám,“ odpovedal zdvorilý hospodár. „Zasvieť, dievka moja, susedom,“ napomínal ešte dcéru.

„Dajte pokoj, pochodíme i po tme,“ odvrávali, tajne sa radujúc toľkej hospodárovej pozornosti. Nebol mu každý roveň.

V chyži ostalo ticho, na ulici čuť šepotavé hlasy a čím väčšmi sa susedia vzďaľujú, tým hlasnejšie sa im jazyky rozväzovali. Hovorili za Jaseňov návrh a mysleli každý na seba. Žid a richtár dozvedia sa o všetkom; ak ja oznámim, ostanem čistým, ak nie, budem spoluvinníkom.

Hneď prvý sused vyslal svoju ženu do richtárov. Richtára nebolo doma; tým lepšie, žena žene lepšie porozumie. Vkročila do dverí: „Dobrý večer, kmotrička,“ klaňala sa tajuplne.

„Vitajte, prejdite ďalej, kde ste sa tu vzali?“ sypala jej výrečná richtárka v ústrety.

„Nestačím dlho meškať,“ predniesla všeobecnú výhovorku, ktorú donášajú vtedy, keď majú najlepšie naostrené jazýčky. „Len na jedno slovo,“ šepla richtárke do ucha. Richtárka porozumela, zaviedla kmotru do komory, tam budú isté pred nevolanými a tie milé jazyky slobodne pomelú ako vo mlyne. „Nato mu dávam papati, aby znal dobre štekati,“ bolo beztak richtárkiným príslovím.

Komora? To bolo jej meno, nepanoval tam večný súmrak, slnce mohlo slobodne nazerať veľkým oblokom. Nevidíš tam do povaly napoprávané postele, ani tulipánové truhly, ani vyrezávané skrine. Sem volá sa do pánov! Dve postele, každá iného druhu, ako sa práve podarilo zakúpiť na verejnom odpredaji, stáli po dvoch bokoch, oblok zakrytý červenou záclonou. I u žida tak majú, vďačná farba, či vo dne, či v noci vidieť ju zďaleka. Na ľavej strane obloka zrkadlo, pozostalosť z dávnejších čias, lebo jeho pozlátka nechce sa dívať na terajšie pokolenie, kus za kusom odpadáva. Pod ním skriňa s veľkými mosadznými obrúčkami, sklené nádoby stáli za sklom, medzi nimi dva poháre so zapravenými dvadsiatnikmi na dne. Richtár predkladal ich len vzácnym hosťom, keď tak pán slúžny obedoval u neho. Jožko, richtárov syn, dosť proboval zbaviť poháre nepotrebného dvadsiatnikového prívesku; nepodarilo sa mu.

Sem voviedla richtárka kmotru: „Čo nového nám nesiete?“

Kmotra rozprávala:

„Prišla som vám povedať, akých priateľov máte v dedine. Dnes večer sa zišli u Jaseňov,“ vyratovala všetkých do radu, „bol tam i môj starý, aby vyzvedel, čo hovoria. Viete, kmotrička,“ chytila richtárku za ruku, „nad nás nemáte lepších priateľov.“

„Verím, vy ste naši úprimní ľudia,“ súhlasila richtárka, aby skôr vyzvedela tajnosť. „Nuž čože vraveli?“

„Ani by ste neuhádli,“ otáľala kmotra s odpoveďou. Chcela napnúť richtárkinu zvedavosť.

„Viem, nič dobrého; terajší svet a dobre rozprávať! Jaseňovci nehovorili zle?“

„Hriech by som mala povedať, ale Kamenec sa na vás hnevá?“

„Malý pán, malý hnev,“ hodila frčku v povetrí. „A čo vravel?“ chcela predsa zvedieť.

„To je hrozné! Hovoril, že kmotor pán richtár a žid dujú do jedného vreca.“

„Bodaj mu jazyk onemel! Ako si bude utierať ústa o statočných ľudí,“ spľasla ruky dovedna.

„Rozpoviem vám od začiatku.“

„Už mi je toho dosť,“ pretrhla ju richtárka. „Nuž či richtár,“ podľa úradu volala svojho muža pred inými, „a žid chcú obci zle? Pozriteže ho! Viem, skade vietor duje.“ Richtárka zamĺkla, skoro bola by prezradila viac, ako kmotra môže vedieť. „Rozprávajte mi od začiatku,“ napravila sa.

„Chceli by kúpiť krčmu,“ začínala kmotra.

„Veď sú mi za vladárov,“ ozval sa posmešný výkrik richtárkin.

„Tak, tak, kupovať krčmu a nemáme čo do úst položiť,“ prízvukovala kmotra. Richtárka vypytovala sa ešte na jedno-druhé a všetko končilo sa u Jaseňov. Keď však kmotra bola na konci svojej múdrosti, pod zásterou, že čaká ju súrna robota v chyži, ju vyprevadila. V ten istý deň sotva sa zvečerilo, richtár vzal paličku do ruky a na veľkú radosť domácej čeliadky odišiel preč. Celý deň bol namrzený, nikto nerobil mu po vôli, sluhu vyhrešil, niečo horšie malo pridať sa slúžke, Jožko neobišiel tiež nasucho. Podobné mrzutosti, ako to vtipný sluha vypočítal, chodia štyri razy do roka; prečo nie menej alebo viac ráz, nevedel pochopiť. „Príde,“ rozpráva sluha, „z pošty list, na opaku vymaľovaná včela, tá neštípe, a predsa náš hospodár taký je rozsrdený, sťaby ho celý roj doštípal.“

Takto vysvetľoval sluha. Inakšie cítil hospodár: boli to štvrťročné upomínania, že zmenka vypršala. Kde vziať peňazí? Odkedy sa stal richtárom, akoby parom rozfukoval všetky bankovky, nedajbože udržať ich na hŕbe. Zbíjaš dovedna, príde jedno, fuk jedna; treba na druhé, fuk druhá, až pomaly z celej hŕby neostane nič. I to hospodárstvo málo donáša; žena vraví, že pre nedostatok dozoru, svet dorobí, svet stroví. Veď je tam Jožko! Keby otec vedel, že Jožko učí sa od otca, nechá stáť všetku prácu a hybaj po susedoch a susedkách. Matka vtisne synovi jeden-dva šestáky, ten jedináčik si to zaslúži, on je potešením jej očí; len čo ho zbadá na dvore, postaví sa pred opršané zrkadlo, nazerá do neho, porovnáva črty, podobu. Taký je, sťaby jej vypadol z oka. A milý Jožko žije si zlaté časy.

Richtár tiež si neukrivdí. Museli ho nahovárať, aby prijal paličku, a teraz zdá sa mu byť zlatou. Pobrať sa do poľa, zadržať pluh, pochytiť kosu? Žena vraví: dosť si sa narobil, oddýchni si aspoň na starosť; žid — a ten má rozum, videl mnoho sveta — prižmúri mačacie oči, potrhne červené fúzy a medzi zuby zašomre: „Nesvedčí sa richtárovi.“ Pravdu má. Keď groš chýba v dome, on pomôže. Či mäso, či víno berie sa na knižku; vďačne pošle, ba i ponúka.

Pred pár rokmi sa rátali. Žid bol trochu prísny, požadoval svoje peniaze a to hneď, richtár nevedel pomoci; v dedine požičať, prišiel by o svoju vážnosť. Žid vedel radu: tam je sporiteľňa, na hotovú zmenku dostane peniaze. Od toho času zmenka sa zotrela, u žida narástla dlžoba dvojnásobne. Zasa sporiteľňa; prichodí lehota, peňazí nikde, preto sa richtár mrzí, berie paličku a kráča dolu dedinou.

„Nepostávaj na ulici!“ volal prísnym hlasom na mládencov. „Poriadny človek večerom doma sedí.“

„Mali by ste i vy,“ zadudral jeden z nich pod nos.

„Čo šomreš?“ okríkol ho richtár.

„Rozchodíme sa domov, len sa nehnevajte,“ udobroval dudroš.

Takto krátil si cestu: kričal na druhých, aby zabudol na seba. Pri všetkom tom srdce mu klepalo veľmi nepokojne, zastal pred krčmou, nazrel do obloka, tam ani živej duše. Žid sa modlí — myslel si — netrpí zhon v krčme, zajtra je nedeľa, môžu sa nakričať dosýta. Ešte si odkašlal, koncom paličky zaklepal na dvere. „Len ďalej!“ ozval sa temný hlas. V korhelni nikoho, v svetlici stál Mojžiš zakrútený v bledožltej plachte, celý zviazaný remencami, zvíjajúc sa kŕčovite, vykrikoval svoju večernú modlitbu. „Rifka! stolca Ďurkovi,“ pretrhol modlitbu. „Hneď sa domodlím.“ Nemýlený richtárovou prítomnosťou zakončieval svoju modlitbu: „Uleiny loišabajach,“ t. j. ďakovaním bohu za to, že ho nestvoril goiom (nečistým) a dohovoriac odpľul na zem a povedal: „Fuj! imach šmom voizychrom!“ (Nech zahynú ich mená a pamiatka na nich.)

Napriek tomu, že z posledných slov ani richtár nebol vyňatý, usmievavá židova tvár vylúštila sa z ohyzdnej plachtovej obruby.

„Vitajte, Ďurko. Veľká novina,“ sipel potuteľným hlasom. V dôvernom kruhu volal richtára krstným menom, aby pocítil nadvládu.

„Nič nového, pán arendáš, prišiel som vás navštíviť.“ Židove ústa hrali pokojným úsmevom. Keď dôverné pomenovanie „Ďurko“ spláca názvom „pán arendáš“, musí mu prihárať.

„Nalej, Rifka, z toho košerovaného,“ kázal židovke.

„Nebude od veci,“ prisviedčal richtár. Potreboval posmelenia. Rifka rozložila poháre, žid ulieval sebe dopoly, richtárovi plný. „Na naše zdravie,“ vyprázdnili na dúšok.

„Dobrý nápoj,“ zodvihol richtár hlavu z palice, ktorú pri vrchu držal pravou rukou, ľavou v polovici, kresliac ňou po zemi.

„Zbaví,“ mľasol si židák. „V týchto časoch dobre padne trochu dobrého nápoja.“

„Pravdu máte, človeku sa začína unovať jeho život. Každým dňom je horšie,“ horekoval richtár.

„Vy sa ponosujete? Každý grajciar staví sa u richtára,“ pokáral ho žid.

„Áno, ak dajeden zvýši od krčmy,“ richtár neostal dlžen odpoveď. „A to sú zriedkaví vtáci.“

„Človek neverí druhému. Závidíte mi ten malý zárobok. Z čoho mám žiť a platiť dane?“

„Žartoval som,“ udobroval richtár.

„Dopime si,“ nalieval udobrený žid, veď udobriť ho veľmi ľahká vec, len mu človek ide po srsti.

Večer pomaly uchodil, richtár ani nespomenul svoju záležitosť, až keď košerované víno rozohrialo hlavy, nesmelosť ustúpila.

„Pán arendáš, nie ste pri groši?“ Žid zbadal, koľká udrela; vyceril čierne zuby, ruky prehodil krížom cez prsia a s tou najnevinnejšou tvárou odpovedal: „Nemám, Ďurko, nemám, nepríde odnikiaľ.“

„Nepotrebujem mnoho, mohli by ste pomôcť,“ modlikal nezostrašený richtár, veď ani nečakal druhú odpoveď.

„Nemôžem, keď nemám, viete, že rád pomáham.“ Žid ostával pri svojom, vedel, že k nemu idú len vtedy, keď všetky ostatné dvere sú zatvorené a tak peniaze musia byť stoj čo stoj. Preťahovaním možno zvýšiť úroky.

„Včera ste predali vlnu, neoklamete ma,“ chytal ho richtár v klame.

„Pravdu máte,“ odvetil nepomýlený žid, „ale potrebujem peniaze do obchodu; viete, že kameň, keď dlho leží, zarastie machom, i žid keď sa nehýbe, zarastie chudobou. Potrebujem svoje peniaze.“ Richtár bledol. Keby mu žid odoprel peniaze, také pohanenie ešte nezažil. Žid pozoroval všetky jeho pohyby; richtár musí mať peniaze. „Koľko potrebujete?“ spytoval sa ho.

„Dvesto zlatých.“

„Načo toľko peňazí?“ stopoval žid.

„Do sporiteľne.“

„Mnoho peňazí, aj-vaj! mnoho peňazí,“ pokrúcal žid hlavou. „Nemám, nemôžem.“

Richtár zahanbený sklopil oči na zem, chcel vyhnúť prenikavému židovmu pohľadu, ktorý nepozorovaný s celou rozkošou pásol sa na trapiech richtárových. Keď prestávka trvala dlho, napomínal žid: „Nemôžem, počujete, Ďurko,“ triasol ho za plece, „nemám toľko peňazí.“

„Darmo je, keď nemáte,“ pozrel na žida, vystrel pod stolcom zohnuté nohy napred, akoby odchodil. Žid nepúšťal richtárovo plece, aby zlatý vtáčik neodletel. Richtárovo strojenie na odchod zabilo mu klin do hlavy. Ak sa inam obráti! „Dvesto zlatých,“ počtoval žid, veľký peniaz. Keď kúpim špiritus, zarobím dvojnásobne, dvesto zlatých obráti sa na štyristo.“

„Nemôžem vám dať toľko zárobku,“ richtár siahol za klobúkom.

„Sadniteže si,“ ťahal ho žid na stolec. „Nežiadam toľko zárobku, ale aby ste vedeli, že som vám dobrým človekom, ruka ruku umýva, dáte písmo na dvestotridsať. Vidíte, koľko škodujem, neodopriete mi ten malý úroček, len jeden grajciar na týždeň od zlatého. Nebude mnoho?“

„Dobre, dajte papier,“ chytil sa richtár príležitosti. Zmorená mucha sama sa hádže do pavúkovej siete.

„Viem, že vyplatíte statočne,“ skladal žid vyhotovený úpis. „Načneme jablko,[1] keď sa Jožko ožení. Jaseň, ten starý úžerník,“ každého okrem seba, kto grošom vládol, volal úžerníkom, „má mnoho šupákov.“

„Tie čítať nebudeme,“ odvetil richtár. „Kamenec si ostrí na ne zuby.“

„Čo nepoviete?“ zadivil sa žid. „Len sa obracajte, Jožko je strojný šuhaj, získa si Zuzku, a my,“ ukázal potom na seba a richtára „obrobíme Jaseňa.“

Hrmotom otvoria sa dvere, na prahu zastal Matej Ondráš, neveriaci účastník porady u Jaseňov. Zamastený klobúk tlačil mu zapálenými viečkami ohradené oči, na tenkom, vysušenom hrdle kolísala sa hlava s vpadnutou tvárou. Natiahnuté hrdlo strčil do chyže, sucho si odkašlal: „Dobrý večer, pán arendáš,“ priklonil sa úctivo.

Žid pobúrený v milej besede, otočil sa na svojom stolci tvárou k dverám, pravú nohu narovnal, ľavou rukou podoprel bedro: „Čo chcete, Matej?“ skričal bez odvety na pozdrav.

Matej nezmýlený židovým krikom vyvábil úsmev na tvár, pokročil z prahu do chyže. „Nesiem vám novinu, bol som u Jaseňov.“

„Choďte do pekla i s vašou novinou,“ reval žid. „Surovec, neviete tam von nechať klobúk?“

„Zabudol som,“ usmial sa Matej, ale klobúk nechal na hlave. Žida to pobúrilo, vyskočil zo stolca, zdrapil zamastený klobúk, vyhodil do otvorenej korhelne a za vystrčeným Matejom zachlopil dvere. „To je čeliadka,“ nazlostený vravel richtárovi, „nazdá sa, že sme kamaráti, neuctí si človeka.“

Matej škrabal sa za uchom. Kým bol zámožným hospodárom, „Matejko“ a „Mojžiš“ menovali sa dôverne. Mohol zaklopať o polnoci u žida, dvere sa mu otvárali s radosťou; dlho klopával, až navzájom zaklopali na bubon, Matej prišiel o svoj majetok. Stade tá zmena.

„Už sa len nehnevajte,“ prosil vystrčený Matej. Nemal viac citu pre urazenie. Aby ho lepšie počuli, vtlačil tvár do dverí, otvoriť sa neopovážil.

„Poberajte sa domov, na takých ľudí mám palicu,“ hrozil rozhnevaný žid.

„Nieže, nie, poviem vám všetko. Na vás rozprávali a na pána richtára.“

Richtár zvedavo pozrel na žida. „Len mu dovoľte, nech príde medzi nás.“

Žid sám zvedavý otvoril dvere: „Poďte dnu, Matej. Tak, Matejko,“ keď videl jeho nepokrytú hlavu, „prečo ste bez klobúka neprišli medzi nás, či by som vám ublížil? Ani za celý svet.“

„Nič to zato,“ zmieril sa Matej; „aj pobili sa, aj zmierili sa.“ Na vyzvanie rozprával, pretrhovaný posmešnými židovými výkrikmi. „Kamenec vravel,“ pokračoval rozprávač, „žida von z dediny,“ žid zahryzol do spodnej pery, „s richtárom je nič, ten poslúcha žida.“ V richtárovi žlč prekypovala, chcel sa ukázať samostatným a tu mu vykričia, že poslúcha žida; v čom a kedy? Žid, pravda, nenatískal svoju radu richtárovi, len pekným spôsobom privádzal ho na svoju stranu. Zlostne dupol palicou na zem, okom švihol na žida.

„Hlúpi ľudia,“ ohlásil sa žid, chápajúci richtárovo naladenie, „to je do smiechu, taký múdry človek ako náš pán richtár neutisne sa na moju radu. Čo by som vedel do vášho úradu? Dávno je tomu, ako sedávate za richtárskym stolom?“

„Veru dvadsať rokov,“ odpovedal richtár, presvedčený židom. „Ale ten Kamenec!“ nemohol predsa zabudnúť.

„Vtáka po perí, človeka po reči poznať,“ zavŕšil žid rozhovor. „Z kamennej hlavy nevyjde nič múdreho.“



[1] V čas svadby rodičia mladej nevesty a všetci svadobníci skladajú peňažitý dar. V Novohrade volajú to „dávať do jablka“.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.