ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtárovci sedeli v dôvernom kruhu. Niečo tajného bolo v reči, hlavy dávali spolu, šeptali.

Jožko nebol medzi nimi; ten kuriplach skazil by všetko.

Od nedele nie je s ním na vydržanie, dvakrát vadil sa s matkou, prečo mu bije do hlavy Zuzku Jaseňovie? Má — vraj — toho dosť, tak sa opáliť, ako predošlú nedeľu na burze, bolo priveľa.

„Musíme sa ponáhľať,“ hovoril richtár polohlasom, prstami utierajúc lojovú sviečku, ktorá dosť nejasne osvecovala rozsiahlu komoru, „kým Jaseň s Kamencom neprídu na jednu strunu.“

„Čím skôr, tým lepšie,“ prisviedčala richtárka; ale netreba sa nám ani náhliť, dobre som nabila Jaseňovi do rožku, myslím, má Kamenca po hrdlo.“

„Čože s Jaseňom, ale jeho Zuzka stará i mladá budú zatiaľ plakať, kým ich nezmieria.“

„Nazdáš sa, že tak pachtia po Kamencovi?“ uvádzala do pochybnosti richtárovo tvrdenie.

„Trochu väčšmi ako po tebe,“ vracal jej richtár úštipok. „Rozprávala si mi, čo ste mali s Jaseňovou v nedeľu.“

„Myslela som,“ odvetila na richtárovo podivenie celkom pokojne, „že ma chcela zahanbiť, ale never, býva to jej obyčajou. Tak mi Jaseň hovoril, a ten len pozná svoju ženu.“

„Nech ti bude,“ kýval rukou, čo znamenalo, že neverí síce, ale hádať sa nebude.

„Nie tak; hovorím, čo je pravda,“ namrzela sa richtárka. Nerada videla protirečenie. „Jaseňová bude rada, keď vezmeme Zuzku, nedbám, čo najskôr. Nám nie je do čakania, Jožko skôr privykne k domu, keď bude mať hodnú mladú ženu.“

„Tichšie, stará, niekto ide,“ upozorňoval richtár svoju ženu, ktorá v rozhorlení hlasite začala rozprávať.

„Koho zasa parom vlečie?“ nebárs lichotným spôsobom sa vyjadrila o prichádzajúcom.

„Tu sú otec a matka,“ bolo počuť Jožka, otvárajúceho židovi dvere.

„Sedia si samotní sťa nejaký mladý párik,“ prekáral žid richtárovcov.

„Či sme takí starí?“ silila sa richtárka do úsmevu. „Preskočila by som mnoho mladých žien v Hrabici.“

„Vy ste mladá nevesta proti druhým,“ pochválil ju žid. „Beda tej neveste, ktorá sa k vám dostane.“

„Čo by tam! Mladé ruky a nohy ľahšie sa pohybujú.“

„Ak vládzu. Nie sú naši mladí z tej hliny, čo sme my,“ prezrel sa žid s úľubou. „Len jedna, neviem, pravda, či ju chcete, bola by pre vás.“

Richtárka nevedela, koho myslí. Zvedavá sa spýtala: „Kto je to?“

„Múdra žena a neuhádne,“ rozosmial sa žid, keď sa mu podarilo napnúť richtárkinu zvedavosť.

„Netrápte ju, pán árendáš,“ vplietol sa richtár do reči, „pupeň jej narastie na jazyku.“

„Daj ti mi bože,“ mrdla pohrdlivo plecom. „Sami hovoríte, že ak ju chceme. Čo nás do takej?“

„Neviem, či by ste ju nechceli?“

„Len jedna je v dedine, ktorú chceme, a tá pôjde,“ predniesla richtárka s istotou.

„Dobre, dobre,“ súhlasil žid; „verím, že pôjde, i viem, kto. Zuzka Jaseňovie, všakver?“

„Vari ste prorok,“ vykríkol richtár, aby nezradil, že sa už o tom so židom zhovárali.

„Nijaký prorok,“ klepal si žid paličkou na sáru. „Keby ste vedeli, ako to išlo?“

„Vieme,“ vravela richtárka, aby nikto nepredchytil jej zásluhu. „Pozhovárala som sa s Jaseňom. Akoby nie? Neviem, komu lepšie padne, či nám, či Jaseňom? Do takého hospodárstva ako naše, môžeme zaklepať po nevestu u kohokoľvek.“

Táto výrečnosť žida mrzela. Nespokojne sa hniezdil na svojom stolci. Neuznajú jeho zásluhu. „Viete, že mali dať Zuzku do Kamencov?“

„Hovorilo sa o tom,“ mala richtárka hotovú odpoveď; „pravda, len dotiaľ, kým sme my nezačali. Od toho času ani chýru.“

„Uhádnite, prečo?“ pokračoval žid, ostro hľadiac na richtárku.

„Hnevajú sa.“

„Vidím, že neviete. Hneď vám poviem,“ odkašlal si. „Mrzelo ma, že Zuzka Jaseňovie má sa dostať do Kamencov. Rozmýšľam, ako to prekaziť? Príde mi niečo na rozum,“ šuchol si rukou po čele; „idem k Jaseňovi, vyrozprávam mu, že je Kamenec mojím dlžníkom.“

Richtár, aby svoje prekvapenie nestaval na odiv, ponúkal žida: „A ďalej?“

„Rozpoviem, dlžen mi je päťsto zlatých.“

„Aký boháč, chvastoš kadejaký!“ vykríkla richtárka škodoradostne.

„Veď je to nie pravda,“ pristavil jej žid radosť.

„Načo hovoríte?“ vraví sklamaná richtárka ešte vždy s pretrhovaným dychom.

„Pre vás!“ narovnal sa žid na stolci.

„Nekázali sme vám oklamať Jaseňa.“

„Vám aby podal na lopate,“ odpovedal žid vyčítavo. „Znáte, my sme s Jaseňom veľmi malí priatelia. Keby vládal, nebolo by ma v Hrabici.“

„Zle myslíte o ňom,“ vyhovárala Jaseňa ako budúcu rodinu.

„Dajte tomu pokoj a nemýľte ma. Ak nadštrknem Jaseňovi, že Kamenec preto chce Zuzku, aby mňa ľahšie vyplatil, vedel som, že Jaseň radšej obráti celý dom naruby, akoby prepustil Zuzku do Kamencov. Tak sa stalo. Už sa hnevajú.“ Žid si znovu odkašlal a prižmúreným okom hľadel na richtárku.

„Vy ste figliar,“ usmievala sa richtárka. „Bude to smiechu po dedine.“ Slinky jej tiekli na ten pôžitok, keď to prvá oznámi svojim kmotričkám.

„Smiechu po dedine?“ zadivil sa žid. „Vy by ste povedali? Bolo by plaču u vás a u nás.“

„Nehovorte také reči.“ Richtárka nevedela pochopiť.

„Vážne hovorím,“ zmraštil žid čelo. „Jaseňovi som ukázal písmo, na ktorom pán richtár je podpísaný za svedka.“

„Ja, ja?“ jachtal richtár. „Neviem o ničom.“

„Áno, vy,“ prisvedčil žid, „spolu sme zapriahnutí, a to všetko pre vás. Ak sa niekto dozvie, môžeme prísť do chládku.“

„Jaj, bože! Načo ste to urobili,“ lomila richtárka ruky.

„Pre vás! Ináč nedostanete Zuzku!“

„Čo tu robiť?“ pýtal sa zostrašený richtár v zmätku, šmátrajúc rukou hneď po hlave, hneď po stole.

„Skončiť svadbu a písmo hodiť do ohňa,“ rozhodol žid.

Richtárovci ostali medzi nádejou a strachom. Nádej dostala hrozného spoločníka, ktorý spoza jej chrbta vyškieral zuby. Richtár jednou rukou podpieral hlavu, druhou šúchal sem tam po stole, akoby chcel zotrieť všetky obavy; richtárka v roztržitosti šklbala strapce z bielej zásterky. Keby Kamenec o tom vedel, myslela si, bolo by kriku; ten nezná ohľadu. Našťastie, Jaseň utají, my sa poponáhľame a po svadbe sami povieme. Ten nezamočí svojho sváka do kaluže.

„Tak je,“ myslela nahlas, hodiac posledný strapec na zem.

„Čo je tak?“ spýtal sa vyrušený richtár.

„Práve myslím na to, že môže byť ešte dobre. Len Jaseň vie o tom, zatají do svadby, po svadbe povieme mu sami. Hrmieť môže, ale neudrie.“

„Pravdu máš,“ potešil sa richtár.

„Keď mám pravdu, poberaj sa. Na nedeľu prvá ohláška, o dva týždne svadba. Tu máš kožuch,“ obliekala richtára; „nezabudni si klobúk,“ vysmievala ho, keď veľmi ťažko prichodil k sebe. „Obíď každého, kto nesie prázdnu nádobu, budeš mať šťastie.“

Tvrdý súmrak, keď sa jeho oči rozhľadeli v tme, použil na zbieranie myšlienok. Ťažkú úlohu, ktorú mal vykonať, mu uľahčilo to, že nikto ho nevyrušoval z rozmýšľania; a keď niekto pozdravil ho „dobrým večerom“, premeneným hlasom odvetil na pozdrav, aby sa vyhol ďalšiemu rozhovoru. Potreboval pokoj, lebo Jaseň, i keď richtárke prisľúbil a v prvom ohni zaumienil si nevydať dcéru do Kamencov, ostával na vážkach. Celé stavisko, ktoré nie síce ťažko, ale s radosťou budoval, má sa zrútiť jedným razom. — A tá Zuzka! Od nedele celkom premenená, hádam šípi, obchodí otca, či prestal byť jej otcom? Celý svet krúti sa s Jaseňom, ani voda z vlastnej studne mu nechutí, a takej vody niet v celej dedine. Zamyslene hľadí do ohňa na kozube, vstupujúceho richtára poznal po hlase, menivý plameň oslepil mu oči. Kročil proti nevídanému hosťovi.

„Vitajte mi; dobre, že idete,“ vítal prichádzajúceho, „takmer som vás nepoznal, neviem si nájsť hlavu od starosti.“

„Bieda a starosť po ľuďoch chodí,“ ušklbol sa samoľúbo richtár. Príhovor si vysvetľoval prajne, zabudol, že to môže byť zakrývané nemilé prekvapenie.

„Sadnite si u nás,“ zodvihla sa Jaseňová spod praslice; „sem bližšie,“ núkala ho miestom pri Jaseňovi.

„Medzi vás oboch,“ usadil sa richtár na lavicu; „nebudeme len sami dvaja. A hľa, Zuzka, kamže sa ponáhľa?“ upozornil na Zuzku, ktorá, vymeniac tajný pohľad s matkou, ponáhľala sa preč.

„Do susedov, na priadky,“ vyhovárala ju matka. „Tam rozprávajú si poviestky, vystrájajú fígle; musela som jej povoliť.“

„Nie, dievka moja,“ ohlásil sa Jaseň, „nesluší sa odísť, keď máme hosťa.“

„Len jej dovoľte,“ prosil za ňu richtár. „Čo má medzi nami starými? Keby tak môj Jožko —“ zasmial sa. Zuzka rozpálená i od zlosti i od hanby, nečakala na otcovo dovolenie, vyšuchla preč. Otec nezdržiaval dcéru, samého ho zamrzela richtárova poznámka, ktorý rozjarený ešte doložil: „Ľahko vystrašiť srnku, len spomenúť poľovníka.“

„Mladosť pochabosť,“ proti svojej vôli prisviedčal Jaseň, aby neurazil hosťa. „Spomeňte mládencov, rozpália sa vám ako fakle, a predsa —“.

„Keby si nehovoril také reči,“ krútila Jaseňová hlavou, „pán richtár si pomyslí, že naša Zuzka je celkom spochabená za mládencami.“

„Bože uchovaj!“ križoval sa richtár. „Váš starý žartuje, my si rozumieme,“ usmial sa na Jaseňa, ktorému dosť nevhod prichodilo toto nové kamarátstvo, nebol si na čistom sám so sebou. Richtárov vrátený úsmev rozšíril trochu jeho ústa, ale zuby nebolo vidieť.

„Žart, kedy žart,“ dorážala Jaseňová, ktorú nie tak mužova výpoveď, ako richtárov príchod domrzel. Šípila jeho úmysly.

„Nemajte za zle,“ chlácholil richtár. „Keď bude mať muža, také reči prestanú. Hádam už onedlho, veď vám je beztoho na vydaj.“

Jaseň netrpezlivo presadal z miesta na miesto, obával sa ostrejšieho výbuchu od svojej ženy. Aby tomu predišiel, musel sám odpovedať na otázku. „Dievča len pomaly dorastá,“ znela jeho odpoveď ani sladká ani kyslá a táto obojakosť neuspokojila jeho ženu. Vreteno, ktoré zastalo pri počúvaní, rozkrútila v rukách, až tak fundžalo.

„Nemá ešte sto rokov,“ odsekla hlasom podobným fukotu vretena.

Dobrá vôľa začala opúšťať richtára, tvrdá bola lavica, na ktorej sedel, otec vyhýba, matka odpiera. S prázdnou rukou nesmie ísť domov, to mu nakladá bázeň o vlastnú kožu: posmech, hanba, žalár, ako žid postrašil. Po dlhom namáhaní podarilo sa mu vyjasniť tvár, rozšíriť stiahnuté hrdlo: „Dosť mladších sa povydáva,“ obrátil sa k Jaseňovi ako povoľnejšej, ale silnejšej stránke v dome, „a taká, ktorá má takú rozšafnú matku ako vaša Zuzka, veru nemusí čakať.“

„Načo by sa vydávala,“ prehodila Jaseňová. Ani lichotenie neosožilo.

„Dosť takých rečí,“ karhal ju Jaseň. Ženina bezohľadnosť bola mu už odporná, richtár si môže pomyslieť, že ona nosí klobúk. „Dievča, keď mu príde čas, sa vydá,“ chcel rozhodnúť rozopru.

„Zuzke ešte neprišiel,“ nepopúšťala žena.

„Vaša starká nehovorí celkom tak, ako myslí,“ obrátil sa richtár s celou dôverou k Jaseňovi. „Keby tak hodný šuhaj, poriadnych rodičov syn zaklopal na dvere — do smrti vám dcéra neostane doma, veď ma rozumiete?“

„Ani tak!“ odvrkla Jaseňová.

„Žena, ty si dnes bláznivé huby pojedla,“ mrzel sa Jaseň. „Ona ti rozpráva, akoby mňa tu nebolo. Ja hovorím,“ buchol rukou na stôl, „keď príde hodný, vydáme dcéru.“ Richtár vysvetľoval si Jaseňove reči pre seba, hoci Jaseň hovoril na protivu neústupnej žene.

„Sám chodím po takej ceste,“ začal posmelený richtár svoje prihováranie.

„Nevydávate dcéru,“ poznamenala Jaseňová, aby zmýlila richtára.

„Ale mám syna!“

„Šťastný človek!“ ohlásil sa Jaseň, premožený rozpomienkou na svojho nebohého syna. „Mali sme i my,“ pretrel si oči.

„Máte poriadnu dcéru,“ potešoval ho richtár.

„Dcéra je dcéra a syn je syn,“ odvetil mu Jaseň.

„Pristanete na čary?“ narážal richtár, krok za krokom upevňujúc svoje stanovisko. „Dám vám syna, vy mne dcéru.“

„Dobré kupectvo, keby moja starká pristala,“ usmial sa na ženu.

„Ostaňme len každý pri svojom,“ odoprela Jaseňová, čo malo byť odopretím richtárovej, v žarte skrytej pytačky.

„Dobre sa rozumejme. Každý ostaneme pri svojom a predsa pokupčíme,“ nevychodil richtár zo žartu; „vy budete mať dcéru a syna, ja zase syna a dcéru.“

„Vy, pán richtár, tak múdro hovoríte, že my sprostí ľudia tomu nerozumieme,“ pretrhla ho Jaseňová nie bez ostrého posmechu.

„Keď nerozumiete,“ pokračoval richtár stískajúci hrdlo, či nevedel, kam dať ruku v slávnostnom naladení, či chcel otvoriť väčší priechod vážnemu slovu, ktovie? „Ako pán boh stvoril k Adamovi Evu, lebo nebolo dobre človeku samotnému na svete —“

„Dobrý večer!“ ozval sa Kamenec vo dverách. Richtárovi ostatné slová ostali v hrdle, Jaseňovi obľahčilo sa na srdci, Jaseňová s radosťou skočila mu v ústrety.