Zlatý fond > Diela > „Starý…“


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
„Starý…“

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Vladimír Fedák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

„Starý…“

„Veď sme naši. Veď sme svoji!“ prisviedčaval mi vždy starý Horák, keď som vše k nemu vošiel si porozprávať. Ináč bol veľmi mlčanlivý. Presedel aj hodinu za stolom, ale do reči sa nezamiešal. Odpovedal iba na otázku, a to čo najkratšie. Ako by bol sám v izbe, žmúril očima a nepohol sa, iba keď si do fajky zapaľoval. Fajčiar bol ukrutne tuhý.

Keď som odchádzal, zodvihol hlavu:

„Už teda, už. No šťastlive!“ a podal mi ruku zpoza stola.

Žena mu kývla hlavou, aj očima naň pomihala, aby ma šiel vyprevadiť. Ale kým starý Horák vyšiel do dvier, ja som už bol aspoň osem-desať krokov, a tak sa hneď z prahu vrátil a opakoval si:

„Ale veď sme naši. Veď sme svoji.“

Naproti tomu žena jeho bola veľmi rozumná a shovorčivá, a tiež taká aj dcéra, dievča na vydaj. Ony ho vlastne držaly, nakoľko bolo možné. Dcéra rada čítala, mať bola od rodu rozumná, a tak mu to pekne krásne naložily, vyprevadily ho, ako, čo, na koho má ísť hlasovať.

„Veď sme naši. Veď sme svoji.“ Zostalo mu to ešte z tých starodávnych volieb, opakoval si to aj teraz a pevne mienil tak urobiť, ako mu ženy naložily.

Ale ak ho voľakto s druhej strany na ceste zachytil (do domu ho nepripustila žena), zaplatil dva deci a vopchal mu dva paklíky dohánu do vrecka, usmial sa, zabudol, čo mu ženy naložily a vravel si pod nos:

„Veď sme naši. Veď sme svoji…“

Iba keď sa vše ženy dozvedely, že otec hlasoval celkom naopak, ako mu boly naložily.

„Nuž ale či si už ozaj taký ozembuch? Či si nemáš za čo dohánu kúpiť?“ zlostila sa žena.

„Ale veď sme naši. Veď sme svoji,“ nenahneval sa starý Horák, čo mu ako dočinily.

„A či je richtár nie náš?“ pýtal sa ako chlapec.

„Ale s kým drží?“

„S kým obcuje, s tým musí. Akože by to bolo…“ a nijak mu to nemohly ženy vyložiť, že „naši“ a „naši“ je veľký rozdiel a hlavne pri voľbách. A čo je to na slovenčinu a na maďarčinu, to nemohol a už ani do smrti nepochopí.

Tak sa stalo, že na vyslanecké (ablegátske) voľby[1] bol na slovenčinu — držali ho ostatní; na stolično-výbornícke voľby ale šiel hlasovať sám, lebo to bolo v dedine na krčme u žida.

Večer som mu doniesol kartičku, usmial sa: „Veď sme naši. Veď sme svoji.“ Do rána ju ale s dohánom vytratil z vrecka.

Ráno teda napísala mu dcéra novú kartičku: „Túto dajte, ňanka,“ a vopchala mu ju pod dohán do vesty.

„Ale veď sme naši. Veď sme svoji,“ vravel si, keď vykračoval.

„Kdeže idete, ujček?“ volal naň tretí sused.

„A, hlas oddať.“

„A kdeže ho máte?“

„Tuto v doháne.“

„Vari len aj vy na tú našu slovenčinu…“

„Neviem, pozri. Dievča mi napísalo.“

Vytiahli.

„Pravá,“ rečie sused.

„Veď sme naši. Veď sme svoji,“ šomre si starý Horák povedľa čútorky a kráča dolu dedinou.

Došiel na krčmu. Vo dverách zastaví ho notár, kandidát na maďarskú stránku a opýtal sa ho náhle, či má kartičku?

„Mám,“ a siahal do vrecka.

„A odo mňa nevezmete?“ podával mu svoju.

„A čože by nie? Veď sme naši. Veď sme svoji,“ a bral kartičku.

„Tak prvú túto podajte,“ lišiacky vážne hovoril mu notár už cez dvere do izby, kde sa hlasy oddávaly.

Ohlásili sa voľaktorí zo slovenskej strany proti takému podvádzaniu, ale starý Horák už bol v izbe, lebo sa to robilo chytro, že Horák nestačil ani dopovedať: „Podám aj tú, čože by nie, veď sme svoji…“

Predseda vzal mu kartičku z ruky a rád ju položil do misky, lebo sa tiež za Maďara vydával.

Starý Horák ťahal ešte aj druhú kartičku zpod dohánu, ale predseda mu vážne s utajeným smiechom odpovedal, že dosť. Ostatní sa hlasne smiali, a starý Horák nič nechápajúc, s kartičkou v ruke vrátil sa von, opakujúc si hlasne: „Veď sme naši. Veď sme svoji.“

„No, tento starý somár,“ hnevali sa mnohí spravodlive, ale Horák to nepočul. Notár držal ho už za plece, dal mu naliať, aj cigarou ho počastoval.

Sedely, fajčily, pily už okolo táfľov obe strany.

„Veď sme naši. Veď sme svoji,“ prisadol si a zabavil sa v krčme až do večera.

Žena sa dopočula, ako sa dal prevrátiť, a od zlosti nešla poň, lebo sa bála, že ho bude musieť vari za vlasy chytiť, ačkoľvek žijú spolu už skoro štyridsať rokov a nikdy sa nebíjali.

Dnes sa to ale predsa tak nasucho neskončilo.

Starý Horák došiel domov, mlčky sadol si za stôl s fajkou v zuboch s hodne oťaželou hlavou.

Ženu a dcéru už len tak dvíhalo, čo mu skorej povedať.

Starému sa na nešťastie kýchlo.

„Teremtette!“ Napadlo žene miesto Pán Boh pozdrav, a čo hneď aj v zlosti, nezdržala sa aj s dcérou smiechu, že jej také dačo na um prišlo.

To starého zarazilo.

„Čo si mi to, ako?“

„Po maďarsky. Akože ti už teraz budem, keď si Maďar?!“ sekla mu žena.

„Akýže som ja Maďar?!“ zodvihol hlavu a zdalo sa mu, že mu žena povedala aspoň — ty Cigán alebo pohan.

„Taký Maďar, že si Maďarovi hlas oddal!“

„Ja som oddal, komu aj ostatní…“

„Veď, ale akú kartičku? Ty, ty…“

Dcéra chcela o kartičke otcovi vysvetľovať, ale ten jej nerozumel, a to ho tak dopálilo, že aký ináč bol zamrznutý, tak teraz zohnivel a koniec koncov — vyhnal ženu aj dcéru von z izby a zaprel dvere.

Ale nezamrzly. Dcéra mala už v komore nachystané periny na vydaj, ľahly si do tých.

Ráno ženy nič. Chodily a robily okolo domu bez slova.

Starého to mrzelo a ako by bol chcel odpytovať, stále si šomral! „No, ľa, hnevy. Ako by sme naši neboli. A keď sme len predsa svoji. Naši sme. Svoji sme.“

Nejedol. Zapálil si do fajky a šiel po robote, do záhrady, aby mu ženy neprišly pod oči. Nevedel, prečo, ale hanbil sa ich celý deň. Fajčil tuho a neprestajne si šomral: „No, ľa, hnevy. A keď sme len predsa naši. No, či sme nie? Naši sme. Svoji sme.“

Na obed sa mu prihovorila dcéra a bolo dobre. Večer sa mu aj žena, a bolo celkom dobre — — —

Takýchto ľudí už nik nepoučí, tí musia vymrieť. Mládež je dnes už od rodu chápavejšia.

Čím ďalej, tým menej bude takýchto voličov bývať, a to bude iba na osoh ich potomkom.

Ale kým žijú, treba ich vedieť držať, a jednak môžu byť osožní sebe, svojim a národu.

Len vodcov keby bolo…!



[1] Na vyslanecké (ablegátske) voľby. Vyslanec je starší názov pre poslanca.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.