E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Zora

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 146 čitateľov


 

Dejstvo IV.

Javisko čo v dejstve treťom. Tajomné šero noci pri svite mesiaca.

Výstup 1.

Janík sám.

JANÍK (obzerá skaly): Vy temné skaly vypínate sa, čo strašní obrovia hroznej minulosti za času hrúzovlády neľudskej kráľovnej Jagy, keď ešte na vašom temene zlopovestná hladomorná veža stála. Koľko ľudských životov tu bez všetkej príčiny nevinne v obeť padlo divej zlosti hroznej Jagy. Ona zakliala i svoju pastorkyňu krásnu Zoru i jej milenca Slavoňa strašnou kliatbou. Prečo? Pre lásku. Láska uvalila kliatbu na nich, láska musí ju zrušiť. Obetujem sa! Anička moja, sivá holubienka, nežiaľ za mnou, ak zahyniem. Poruč slzy svoje Bohu! On ťa poteší. Jestli však zvíťazím, bozkami lásky osladím ti život. Nuž, smelo vpred! Smelá myseľ a pevná vôľa donáša víťazstvo. (Chce ďalej.)

Výstup 2.

Slavoň. Predošlý.

SLAVOŇ (ide proti Janíkovi, položí ruky krížom cez prsia): Buď meno Božie pochváleno.

JANÍK: Až na veky.

SLAVOŇ (skúmave pozerá na Janíka): Hm — hm — Čo si za smelého šuhaja, že neutekáš predo mnou, že sa ma nebojíš? To je prvý prípad.

JANÍK (s úsmevom): Ha-ha, ja báť sa? Nebojím sa istej smrti pozrieť do očú a vás, starého dedka, by som sa mal báť? To nie.

SLAVOŇ: Smrti chceš pozrieť do očú? Chceš byť samovrahom?

JANÍK: To nie. Ale chcem vyslobodiť Zoru z hrozného zakliatia, a to viem, že budem museť i so smrťou zápasiť.

SLAVOŇ: Koho to chceš vyslobodiť?

JANÍK (hlasno): Zoru.

SLAVOŇ: Zoru? (Premýšľa.) Zoru — Neviem, kto je to. To meno som azda nikdy neočul.

JANÍK: Jej, deduško, už ste taký starý a ešte neviete, kto je Zora?

SLAVOŇ (krúti záporne hlavou): Neviem, veru, syn môj, neviem.

JANÍK: Zora je kňažná, ktorú jej zlá macocha zakliala za vílu preto, že ľúbila Slavoňa, syna jej najväčšej nepriateľky.

SLAVOŇ: Slavoňa? Slavoň… To meno som kedysi očul, ale je to už dávno.

JANÍK: Očuli ste vy aj to meno Zora, ale starých ľudí pamäť opúšťa. Neviete, dedko, kde tie víly tancuvajú?

SLAVOŇ: Tu. Ako polnoc odbije, vylezú zo svojich úkrytov a tu sa presúšajú. Ale, to tí hovorím, maj s nimi svätý pokoj, lebo zahynieš.

JANÍK: Dedko môj, tak, ako nebojím sa vás, nebojím sa ani víl a nebojím sa ani zahynutia. (Obzre sa.) Ide mládež. Akiste mňa hľadajú. (Nahlas.) Dobre sa majte, dedko! (Odíde za skalu.)

SLAVOŇ: Je to smelý šuhaj! Mne bolo tak voľno pri ňom, ako by ma on mal uviesť na pravú cestu, lebo tu nemám miesta, nemám pokoja. (Odíde.)

Výstup 3.

Paľko, Štefko, Anička, Helenka, Dorka.

VŠETCI (vystúpiac obzerajú sa).

PAĽKO: Niet ho tu.

ANIČKA: Kam len zašiel?

ŠTEFKO: Ztratil sa v parády, ani dvier nehľadal.

HELENKA: No, tu ani buchu, ani čuchu o ňom.

DORKA: Bol on dnes taký neobyčajný. Nemal žiadnej veselosti, ani žiadneho pokoja. Stále sa len na tie skaly obzeral, akoby ztadiaľ kohosi očakával.

PAĽKO: Škoda, aký to bol veselý chlapec a od istého času, akoby lístie s neho padalo.

ANIČKA: Ani nikomu nič nepovedal, len od nás odbočil.

ŠTEFKO: No, ztratil sa z parády, hovorím.

HELENKA: Ale choď s tvojimi žarty. Nie je to s Janíkom do smiechu.

DORKA: Stále o tej zakliatej Zore rozpráva, stále na ňu myslí, aby mu nenapadlo dačo začínať.

ŠTEFKO: Kto sa chce blázniť, musí mať rozum.

HELENKA: Azda by len nechcel Zoru vyslobodiť? Koľkí probovali a nepodarilo sa im, zahynuli všetci a hádam by on bol ten svätý, ktorého dosiaľ žiadna žena nebozkala?

ŠTEFKO: A prečo by nebol?

DORKA: Vari Janík s jeho peknými očima! To neverím!

ŠTEFKO: A ja verím, on ani jednu nebozkal, ale ony bozkaly jeho.

DIEVČATÁ: Čit! Ticho! Tu čosi zastenalo.

HELENKA: Počujte, ľudia vravia, že tu straší. Čierny pustovník vraj chodí a komu sa ukáže, ten má nešťastie.

DORKA: Poďme ztadiaľto. Ja sa ozaj bojím.

ANIČKA: Poďte ešte k nám do koliby, kým sa Janík vráti.

ŠTEFKO (nastraší ich): Jaj, strašidlo! Čierny pustovník! (Uteká.)

VŠETCI (s krikom utečú).

Výstup 4.

Janík sám.

JANÍK (vystúpi zpoza skaly): Už odišli. Boja sa strašidla. Kto sa bojí, zle obstojí. Polnoc sa blíži, doba tajomstva nadzemských svetov, doba duchov, ktorí práve túto noc, v noc svätojánsku, majú svoju voľnosť. Tu vraj na starom hradisku víly tancúvajú okolo svojej kráľovnej zakliatej Zory. Vyčkám túto báječnú dobu, už nie je ďaleko. Možno sa mi podarí vidieť Zoru, jasnú hviezdu mojej vrelej túžby. (Očuť shovor.) Zasa ktosi ide. Možno naši ma hľadajú. Ukryjem sa im. (Skryje sa.)

Výstup 5.

Ondro, Kata.

ONDRO (má fajku a valašku): No, kdeže ho máš?

KATA (so zažatým lampášom): Ale, kde je ten šuhaj? No, toto nie je už s dobrým poriadkom. Toto on ešte ani raz nevykonal.

ONDRO: Možno pošiel svetom. To je tá vďaka. Natrápiš sa s cudzím deckom, dokiaľ je malé, a keď vyrastie, ufrkne ti bez toho, žeby riekol: „Dobre sa majte.“

KATA: Ale, ale, veješ bez toho, žeby si bol mlátil. Janík nešiel svetom, ja len myslím, že by tu voľakde mal byť. Očula som, ako Aničke rozprával, že stále myslí na zakliatu Zoru, že by ju rád vyslobodiť.

ONDRO: Ba, kýho vreda jedovatého. Ale to on povedal?

KATA: Tak veru, tak si on to do hlavy nabral, že sa obávam, aby ozaj čosi nezačal a zle nenepochodil. (Hľadá pomedzi skalami.) Ja som ho dosť varovala.

ONDRO: Varuj, koľko chceš barana pred vlkom, keď sa baran sám nevaruje, vlk ho roztrhá.

KATA: Škoda šuhaja, že je takým výmyselníkom, voždy akoby v samých snách žil, o samých nadzemských veciach špekuluje. Škoda ho!

ONDRO: Nuž, to je tak, koho má čert vziať, netreba ho kliať.

KATA: No, tu ho niet, poďme domov. S kým kto postáva, takým sa stáva. Škoda Janíka.

ONDRO: No, ja ti len toľko poviem, že to nie je ovca, čo za vlkom chodí. Každý nech sa so sebe rovným priatelí. Poďme!

KATA: Poďme. Deň dokonáva nocou a človek žalosťou. (Odídu oba.)

Výstup 6.

Janík sám.

JANÍK: Očul som všetko. Dobrí ľudia starajú sa o mňa. Držia ma za nevďačného, že som sa neodobral. Viem dobre, žeby ma neboli pustili… (Očuť v diaľke hlásať dvanásť.) Je polnoc. Žiadaná doba svitla v úplnej kráse. Mesiačik svojou jasnou žiarou osvietil celý svet. Hoj, krásny je ten svet a ja ho vidím možno posledný raz. Možno, ma veselé víly a samopašné rusalky tancom zmoria a kým zornička vyjde, budem studenší od tej skaly. Kto za mnou zažiali? Moje ovečky… (Zamyslí sa.) Ale načo poddávať sa clivosti? Láska svieti jasnejšie, než báječný mesiac… Ona mi aj keď zahyniem, svietiť bude cestou k večnosti… (Očúva.) Ani len lístok sa nehne, to nemé, hrobové ticho všade. Či ju ani nedočkám? Víly milujú spev a hudbu (píska na fujare zticha). Nikde nič. (Spieva.)


Zaspievaj, slávičku,
v zelenom hájičku,
uľavže pieseňkou
mojemu srdiečku.

Ani to nepohlo. Azda lepšie bude, keď sa skryjem. (Odíde na ľavo.)

(Javišťom poletujú svätojánske mušky.)

Výstup 7.

Pidimužíci.

PIDIMUŽÍCI (idú s oboch strán úzadia a urobila kolo, majú kladivko a nákovku, na ktorú do taktu kladivkom klopkajú, keď spievajú):


Klapotky — klapotky, klap, klap, klap,
kto vyskočí (vyskočia) bude chlap,
a ja by som vyskočil,
ale som sa potočil.

Klapotky — klapotky, klap, klap, klap,
za ruku si brata lap (lapia sa za ruky)
a točme sa do kola (kolom sa točia),
kým nám je dobrá vôľa.

Klapotky — klapotky, klap, klap, klap,
nôžkou ako koník hrab (hrabnú pravou nohou)
a keď sa tak pohráme,
do trávičky sadáme (sadnú bokom do trávy.)

Výstup 8.

Rusalky.

RUSALKY (v zelených, ľahkých šatočkách, v rozpustených vlasoch, majú zelené vence, spievajú a dľa nôty tancujú balet):


Tečie voda studená, studená,
v nej sa kúpe Zorena, Zorena.
Ej, v nej sa kúpe Zorena.

Už sa pažiť zelená, zelená,
po nej ide Živena, Živena,
Ej, Žive, Žive, Živena.

Sem sa, sem sa do kola, do kola,
seje kvety Ďunďola, Ďunďola.
Ej, Ďunďa, Ďunďa, Ďunďola.

Sem sa v tance za rána, za rána,
poďme vítať Vajana, Vajana,
Ej, Jana, Jana, Vajana.

Výstup 9.

Zora, víly. Predošlí.

VÍLY (v tenučkých, ľahkých, bielych šatách, rozpustené vlasy, na hlavách biele venčoky, s vencami v rukách spievajú a tancujú balet, Rusalky tancujú s nimi. Zora v ľahunkých, ružových šatách, zlatom, ružami krášlených… Ružový venčok s ligotovou hviezdou na hlave. Vystúpi na skalku):


Sem sa do kola,
jaro nás volá,
sme deti prírody,
hoj, Ďunďa hoja.

Spev naša radosť,
neznáme žalosť,
tu na Tatier štíte,
pri mesačnom svite,
veselosti dosť.

Tajný je náš svet,
spokojnosti kvet,
tam dole v doline
starosťou svet hyne,
tu jej veru niet.

Čarný jasot zôr
padá v zeleň hôr,
sviežosť lúk a role,
zakvitnuté hole
víta vtáčkov sbor.

Tu prameň živý
beží cez nivy,
z neho pijú dúhy,
v ňom sa kúpu pstruhy,
tu krás raj snivý.

Sem sa do kola,
jaro nás volá,
sem deti prírody,
užime slobody,
hej, Dunďa hoja.

PRVÁ VÍLA (Zore): Ty si nás, milá kňažno, dnes tvojim báječným tancom neoblažila.

DRUHÁ VÍLA: Líčka tvoje prezradzujú rozruch. Chýba ti dačo?

ZORA: Nič mi nie je, milé drúžky, len váš spev i tanec ma tak neobyčajne dojal. Taká akási predtucha zmocnila sa ma, že som už dnes posledný raz svedkyňou vašej rozkošnej zábavy.

VŠETKY: Posledný raz?

PRVÁ VÍLA: Ako to myslíš?

DRUHÁ VÍLA: Nerozumieme ti, milá kňažno.

ZORA: Cítim, že sa blíži hodina odkliatia a čas oslobodenia.

PRVÁ VÍLA: A ty by si nás opustila?

DRUHÁ VÍLA: To nemožné.

VŠETKY: Nie, to je nemožné.

ZORA: I skutočný svet je pekný pre toho, kto v ňom pekne žije.

PRVÁ VÍLA: Never! Svet ten je tŕnim poprepletaný, kam sa len obrátiš, všade ťa raní šíp bôľu.

DRUHÁ VÍLA: Neodchádzaj od nás, kňažno! Prečo túžiš dostať sa z tohoto nášho ovzdušia, kde tróni lesný kľud?

VŠETKY: Neodchádzaj!

ZORA: Svet je krása, ktorá mámi a vábi, v lúčach slnečných tam krása, láska chodí.

PRVÁ VÍLA: Tam vonku, kde slnko hreje, žiaľ srdce zožiera.

DRUHÁ VÍLA: A dušu hriech páli. Oj, ostaň s nami!

VŠETKY: Oj, ostaň s nami!

ZORA: Nemožno protiviť sa vôli bohov, tá láme kliatbu a trestá hriechy (v radostnom rozruchu ukazuje stranou). Hľa, hľa — hrdina sa blíži.

PRVÁ VÍLA: Zase hrdina.

DRUHÁ VÍLA (radostne): Bude tanec.

VŠETKY (veselo): Bude tanec, bude.

PRVÁ VÍLA: Áno, bude tanec, v ktorom on dušu vydá.

DRUHÁ VÍLA (ostatným): Prichystajte sa na divý tanec.

VŠETKY: Nech len prijde!

ZORA: Mýlite sa, sestry milé. Nad týmto hrdinom nemáte moci, bo ten je čistý od bozku ženy.

PRVÁ VÍLA: Ako to?

ZORA: Toho ešte dosiaľ žiadna žena nebozkala.

DRUHÁ VÍLA (posmešne): Že ho žiadna bozkať nechcela. Pekný muž, ha-ha!

VŠETKY (sa smejú): Ha-ha-ha, pekný muž.

ZORA: Nie tak stojí vec. On, keď sa narodil, v tom okamžení zomrela mu matka, bez toho, že by svojho syna bozkom privítať bola mohla a sirotu nik nevinul k srdcu, nik nebozkal, až ja vsadím prvý bozk na svieže pery jeho.

DRUHÁ VÍLA: No, počuj kňažno, taký bozk by sme ti mohli závideť.

VŠETKY: To hej!

ZORA: Tento bozk dvoch čistých duší zruší moc ťažkej kliatby zlostnej macochy. Odstúpte na bok, drahé sestry. Hodina spásy bije. (Upreno hľadí v stranu, z ktorej Janík vystúpi.)

VÍLY (odstúpiac, v úzadí tvoria pekné skupiny).

Výstup 10.

Janík, Slavoň. Predošlé.

JANÍK (vystupuje pomaly, hľadiac upreno na Zoru).

SLAVOŇ (vystúpi s druhej strany).

ZORA (sladko): Môj hrdina!

JANÍK (tiež tak): Zora!

ZORA: Čakám na teba ako kukučka na svit jara, drahý môj osloboditeľu.

JANÍK: Ako som prvý raz očul zvesť o tebe, ožila v duši mojej túžba, vyslobodiť ťa z kliatby a celý môj drahý národ vymaniť z poroby. Láskou ku Slavoňovi uvalila si na seba kliatbu, ktorú možno zrušiť zasa len obeťou lásky.

ZORA: A tú obeť podáš mi ty?

JANÍK: Áno. Milujem svoju Aničku viac než zrenicu oka svojho, viac než život svoj i ona ma miluje celým srdcom, celou dušou a túto našu čistú lásku dávam v obeť tvojmu a národnému oslobodeniu. Prijmi ju vďačne a hovor, čím ťa môžem oslobodiť.

ZORA: Bozkom. Jestli ústa tvoje nepocítily dosiaľ sladkosť ženského bozku, spasíš mňa, Slavoňa a celý národ, ktorý ťa večne blahoslaviť bude. Jestli však ústa tvoje poškvrnené sú bozkom ženy a ty svätokrádežne dotkneš sa mojich úst, zahyneš biedne ako všetci tí zahynuli, čo tak činili.

JANÍK: Nedbám. Milšia smrť, než otroctvo. (Blíži sa k Zore.)

ZORA: Spása sa blíži! Bozk kliatbu zlosti zruší.

JANÍK (obejme Zoru a bozká ju. — Na javisku sa úplne zotmie. — Vojdú za kulisne.)

(Rusalky, víly a pidimužíci zmiznú úzadím.)

Zažne sa bengálsky plameň.

SLAVOŇ (počas tmy shodí rúcho pustovníka a čo králevič prejde do popredia).

ZORA (složí rúcho víly a objaví sa v šatoch, čo mala v I. dejstve): Ach! Jako mi je voľno! Ťarcha kliatby spadla so mňa. (Podá ruku Jankovi.) Vďaka ti, šľachetný osloboditeľu. (Zbadá Slavoňa a volá radostne.) Slavoň môj! (Hodí sa mu do náručia.)

SLAVOŇ (tiež tak): Zorka drahá! Slobodní sme. Kliatba zlosti padla s nás. S nami je oslobodený celý národ.

ZORKA (ukazuje na Janíka): To, hľa, náš osloboditeľ. Sláva mu!

SLAVOŇ: Sláva (podá ruku Janíkovi): a vďaka ti, statný hrdino! Za odmenu dám ti polovičku svojho kráľovstva a pracovať budeme v bratskej shode, svornosti a láske na dosiahnutí blaha nášho ľudu a spásy národa, ako aj na rozkvete našej spoločnej vlasti.

JANÍK: Ďakujem vám za láskavú odmenu.

Výstup 11.

Anička. Predošlí.

ANIČKA (vbehne prestrašená): Janík — Janíčko, tu si? Chvála Bohu! Už som mrela strachom, že si išiel úbohú Zoru oslobodiť a že si zahynul.

JANÍK (obejme Aničku): Nie, nezahynul som, anjel drahý.

ZORA: A mňa — Slavoňa i celý národ z kliatby vyslobodil. Sláva mu!…

SLAVOŇ: Sláva! Nech žije náš osloboditeľ a môj spoločník!

ANIČKA (objíme ho vrele): Janík môj!

JANÍK (k Zore a Slavoňovi): Ja vám ďakujem za láskavú odmenu. Najväčšou odmenou je mi to povedomie, že som urobil dobrý skutok, a že si už teraz zaslúžim tohoto anjela, moju Aničku, že ju budem môcť šťastnou urobiť a už teraz bozkami sladiť jej život. (Bozká ju.)

ZORA: Kto iným šťastie pripravuje, ten sám je šťastným.

SLAVOŇ: Kto iných blaží, sám je blaženým. (Objíme ho.) My bratriť sa budeme a šťastným urobíme svoj ľud, národ a svoju vlasť.

Opona padne.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.