Zlatý fond > Diela > Všelijaké rozumy


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Všelijaké rozumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Martin Ivanecký.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov


 

Všelijaké rozumy

Bola kosba. Ondro Beloň ani nohavice nezobliekol, keď si okolo jedenástej ľahol na zaslúžený odpočinok. Keď sa šerilo, nemilosrdné lúče slnka mu chytro roztvorili viečka. Skočil na rovné nohy a nemal nič pilnejšie, ako zvolať:

— Zuza, vstávaj, už je ráno!

Keby mu nebolo bývalo tak veľmi náhlo, bol by mohol zbadať, že jeho žena v kuchyni už dávno láme triesočky pri sliepňajúcom svetielku malej sviečočky, aby nakládla ohňa a zohriala už večer pripravenú kašu na raňajky.

— A ty si už hore! — zvolal Ondro ako na ospravedlnenie svojho prenáhlenia.

Zuza bola osoba tučná, s okrúhlou tvárou a vygúlenými očami. Obyčajne mnoho nehovorievala. I teraz pokladala za zbytočné odpovedať mužovi, fúkala radšej na rozhorievajúci sa ohník v sporáku.

Ondro bol chlapisko ozruta, širokej, veľkej tváre. Urobil-povedal, čo mu ma um skočilo, bez akejkoľvek rozvahy.

Keď vyskočil z postele, ponatriasal na sebe nohavice z valaského súkna a vyzrel na dvor oblokom, založeným muškátmi. Práve oproti oblokom stáli dva vypravené drabinovce, jeden s jarmom pre voly a druhý s bilnicami pre kone. Ešte bolo spolovice šero, jednako už bolo počuť buchot kopýt koní, ktoré paholok, Mišo Komorník, vyvádzal k vozu.

Beloň otvoril oblok a nahnevane zavolal na Miša:

— Dokiaľže si zasa lumpoval, že iba teraz priahaš?!

Mišo, chlap asi štyridsaťročný, červenej tváre a ako sova okrúhlych očí, poriadne sa triasol v raňajšom chlade, v nohaviciach z domáceho plátna a v roztvorenej košeli na prsiach. Kožúšok mal na pleciach zahodený, že si ho práve odeje. Hundrúc odvŕkal:

— Lumpoval, lumpoval, že sa vám to chce tárať do sveta! Z vášho platu sa veľmi nedá lumpovať. A ktože už nakŕmil statok a oriadil kone a vozy? Vy ste drichmali, ale nie ja!

Srdito buchol koňa po boku.

Tak je to na svete: každý tancuje tak, ako mu para stačí. Beloň bol zámožný gazda, nebál sa nikoho, privyknutý, že sa mu ľudia klaňali a poslúchali ho, keď niečo i hrubšie povedal, lebo ešte i páni hľadali jeho dobrú vôľu. Veru, slová veľmi nevyberal a skutky tiež nie. Konal podľa vnuknutia, a nemal sa pritom zle. Mišo bol chudák, bieda ho naučila i na trochu rozmýšľania, lebo už viac ráz vyhorel, keď táral od buka do buka.

Ale teraz sa cítil. Boli kosby a bol potrebný každý chlap. Čas bol dobrý, bola radosť zvážať. Vedel, že Beloň nerobí so spurnou čeľaďou veľké parády, ale teraz si to predsa len rozmyslí. Okrem toho spoliehal sa na svoju ženu Žofku, súcu osôbku, ktorú Beloňka mala ukrutne rada, lebo jej vedela po srsti i hovoriť, i robiť. Žofka jej vedela svojím spôsobom i úctu dať, hoci ju volala len gazdinou, ale zachádzala s ňou ako s urodzenou paňou, za čo sa Beloňka sťa líška v bájke nejedným darčekom odmieňala. Zažmúrila oči nad zhynutím nejedného odpadku, ktorý nebol ešte naskrze odpadkom a ktorý zmizol tajomne s Žofkiným odchodom z domu. Dala si i nahovoriť, že chorú hydinu, ba i na ružu vyhynuté prasce[1] páni nikdy neupotrebia, ale vždy dajú alebo cigánom, alebo nechajú zakopať. A tak všetky takéto skapaniny vandrovali do Komorníkov, hoci sa Zuzka nie celkom bez ľútosti lúčila s nimi.

Lenže teraz sa pridalo niečo, s čím Mišo nerátal. On bol nemanželské dieťa statkára Lašovského a bolo čosi panskej krvi v ňom. Čo ako, pokladal sa za niečo lepšie, ako keby ho bol nejaký utrápený pastier splodil, a tak mu ani ťažká práca nie veľmi voňala.

Beloň vyšiel kedy-tedy na dvor a obzeral už zapriahnuté vozy, ktoré stáli pred veľkou sieňou. Sieň upotrebúvali na sklad paliva a kadejakých gazdovských riadov. Beloň tam málokedy vošiel, lebo tam nemal čo robiť. Idúc popred sieň, fľochol jedným okom dnu a zazrel pred stohom polien dve-tri nerozkálané drevené hrče. Vošiel dnu a pozrel, čo je za stohom. Našiel tam veľkú hŕbu takých nerozkálaných hrčí.

Keď to zazrel, zazdalo sa mu razom, ako keby mu bol niekto v tmavú noc svetlo zapálil. Mišo ho takouto prácou dovedie navnivoč. O koľké drevo ho lotor takýmto spôsobom pripravil! Bohvie, odkedy a ako ho títo ľudia šudia! Veď pred rokom ho tiež pristihol, ako mu so susedom odnášal z poľa žito.

Vybehol na dvor a reval, ako vládal:

— Mišo, Mišo, kde si?

Mišo s odutou tvárou vyšiel zo stajne so železnými vidlami v rukách. Hodil ich na voz.

— Čože tak kričíte, ako keby vám kožu drali? — osopil sa na gazdu.

Beloň si myslel, že ho porazí.

— Ty lotor vybíjaný, nuž takú prácu mi ty robíš za moje drahé peniaze! A ktože má tie hrčiská porúbať? Či je to moja robota a či mám preto nájsť rubača?

— Dajsamibože, niekoľko hrčí! A či ja mám kedy sa s nimi mordovať? Veď mi vždy toľko robotiska natrepete, že ani neviem, kde mi hlava stojí!

— Nuž, to ty budeš ešte na mňa škriekať! Pakuj sa mi z domu, nechcem ťa ani vidieť.

Na krik vybehla pred dvere jeho žena Zuza a oblokom vyzerala s rozčesanými vlasmi ich dcéra, dvadsaťročná Marka a asi šestnásťročný syn, študent Jožo.

Zuza vedela veľmi dobre, že si jej muž nikdy nerozmyslí, čo robí, a že je hlavatý sťa zaťatý kôň, keď raz niečo vyparatil. Čím väčšiu hlúposť urobí, tým je zaťatejší, ak naň naskočia.

— Ale, Ondrej, Ondrej, nože sa upokoj, — tíšila ho dobrotivým hlasom, — veď to všetko môže porúbať, keď bude na to čas.

— Pakuj sa, čo sa miešaš do vecí, do ktorých ťa nič. Nechcem ho ani vidieť! I tá suka, tá jeho žena, nech sa mi tu viac nemoce! Urobím raz v dome poriadok!

Mišo urobil teraz už kyslú tvár. Nechcelo sa mu odísť nie práve z najhoršej služby. A takto razom, akoby hrom udrel!

— Preto sa nemusíte tak čertiť. Veď ja vám tie hrčiská rozkálam, — tíšil ho. — Ale na nešťastie pohla ho jeho panská krv, i vybúšilo z neho: — Ak budem mať kedy!

— Nuž, budeš mať kedy, ale inde. Ber sa z môjho domu, už aj!

— Ondrejko, akože si dáš rady teraz pri zvážaní, bez pomoci. Majže rozum! — chlácholila ho ďalej Zuza.

Marka vykríkla na neho z obloka:

— Otec, vy ste vždy taký divý, a potom vás to mrzí.

— Joj, ešte i ty, šteňa, budeš do mňa brechať! Hneď ťa zahluším! — zvrieskol Ondro.

Potom sa obrátil k žene:

— A ty čuš, choď si svoju kašu miešať! Pre teba nás môžu o všetko pripraviť!

Zuza pokývala hlavou.

— Je to hriech s takým chlapom. Nuž, pre mňa sa i rozpuč! — odvrkla nahnevane a vošla do izby.

Ondro vedel, že sa Zuza teraz bude i dva týždne na neho hnevať. Nedostane z nej slovo, ani keby ju páral. A to ho veľmi mrzelo, lebo hoci boli už starí manželia, veľmi visel na nej. Ale namiesto aby si bol všetko rúče uvážil, umienil si, že Miša na každý prípad vyhodí. Za Miša pôjde on s koňmi a Marka s Jožom si nejako dajú rady s volmi.

Mišo teraz skrotol a skrúšene prosil gazdu, aby sa nehneval, že on tie hrče dá do poriadku. Ale tým teraz už nič nezískal, len posadil Beloňa ešte väčšmi na koňa. Zlostne ho schytil za kožuštek a vsotil do dverí domu.

— Poď dnu, vyplatím ťa a potom si pober svoje haraburdy a strať sa odtiaľto.

Keď Mišo mal groše v rukách a videl, že sa s gazdom už neudobrí, drgol plecom:

— No, nič to. O službu ja nemám starosť. Veď ma Drobniak už dávno vábi, aby som šiel k nemu. Divil sa, že tak dlho tu vydržím.

Ako to hovoril, už bol i na dvore, lebo videl na Beloňovej tvári, že sa chystá na neho. Drobniak bol dávny Beloňov protivník.

Ondro sa obzrel po izbe: nebolo v nej ani duše. Cítil, že ho celá rodina opustila a že drží s matkou.

Pomyslel si: „Nuž dobre, veď ja vám ukážem. Detiská musia so mnou zvážať a tie hrče sám pokálam, už len preto, aby som Zuze urobil protiveň, lebo ma vždy odhovára od ťažkej roboty, odkedy mi ju doktori zakázali. Nedbám, nech ma porazí!“

Veď vyšli s vozmi do poľa, bolo príjemne chladno, ale dopoludnia slnce pražilo a Ondro bol červený sťa túz a znoj tiekol z neho cícerkom, nestačil sa ani utierať širokými rukávmi košele.

Keď prišli okolo poludnia druhý raz s naloženými vozmi, i hlava sa mu točila, ale ako videl, že Zuza vyzerala na neho oblokom a pokrútila bez slova hlavou, oddal sa ešte hneď do kálania hrčí. Keďže v sieni nebolo dosť miesta bez upratovania, vyváľal si klát na dvor a tam sa trápil s trasúcimi sa rukami, trepúc po obuchu do hrče sekery klanicou s takou silou, že sa to po celom dolnom konci dediny ozývalo.

Pri každom údere si pomyslel: „Tu máš, Zuza, aby si vedela, že ak skapem, pre teba skapem.“

Ondro ani nevidel, ani nepočul, že okolo neho niekto chodí, keď začul mäkký, milý hlas.

— Pánboh pomáhaj, gazda! Ale ste sa zapriahli, že ma ani nepočujete. Už tretí raz vás pozdravujem.

Ondro spustil ťažkú klanicu na zem a utrel si čelo, z ktorého mu pot zalieval oči. Vydýchol zhlboka.

Obrátil sa.

— Ktože ste, veď vás ani nevidieť, — zahundral.

Bokom od neho stál chlapík, ktorý sa pozdával šestnásť-sedemnásťročným chasníkom v sivých, ako pantalóny[2] strihaných nohaviciach z valaského súkna, s lacným slameným klobúkom na hlave, s batohom na chrbte a so zväzkom kôs a kosísk na pleci.

— Prišiel som za robotou, — usmial sa chlapík milo, sťa starý známy. — Nepotrebujete kosca? Povedali mi v dedine, že ste dnes odpravili paholka, že by sa vám pridal druhý, čo len na kosenie.

Beloň opovržlivo obzrel chlapíka.

— Ale vy chcete kosiť? Veď vy ani kosu neuvládzete.

— No, mnoho ma je nie, ale zato, čo vy uvládzete, uvládzem i ja…

— Ale vy? Papľuh akýsi! Nie som na takú pomoc utisnutý. A koscov nájdem i tu, a to takých, ako sa patrí.

Cudzí chlap sa usmial. Nebol nijako pekný, ale robil svojím priateľským a istým vystupovaním na každého milý dojem. Mal primalé oči a pomerne priveľké ústa. I na mrzutého Beloňa pôsobil chlácholivo.

— Keď nie, nuž nie. Ale už mi len dovolíte, aby som si tu pod ústreším zajedol, kým pôjdem ďalej, lebo slniečko veru poriadne pripeká. A vám by sa tiež zišlo oddýchnuť si, veď ste už nie z najmladších a rozpálený ste ako fakľa.

Ondro teraz cítil, že je hodne ustatý a že sa mu už celý svet, bez žartu, krúti pred očami.

— Nuž, veru mi je teplo, — zamrnčal.

— Viete čo? Sadnite si sem do tejto siene a dajte mne sekeru, rozkálam vám hrče. Celý deň putujem, nuž mi ruky ustali od daromnikovania.

— Nepotrebujem vašu prácu, dám si sám rady. A čože by také chlapčisko i uvládalo urobiť! — povedal, hodiac rukou, ale do siene jednako odišiel a cítil sa v jej chládku ľahšie.

— Pamätajte si, že som ja Martin Skalák z Novoti. Som tiež gazda, lenže my u nás ešte neorieme.

— Parom ma po vás, robte si, čo chcete! — odvrkol Ondro.

Martin vybral v drevárni ľahšiu sekeru a hrubšiu bukovú triesku, z ktorej si za chvíľu prikresal šikovnú ľahkú klaničku. Potom si vyhľadal čo najťažšiu hrču, poobzeral ju, priložil na ňu sekeru a trepol malou klaničkou po nej veľmi chytro, ale nie násilne. Zdalo sa, že sa celkom nenamáha, a predsa sa mu hrča rozpadávala, ani keby jej bol počaril. Kým by bol Ondro rozkálal jednu hrču, rozkálal Martin štyri, bez námahy, pri stálom rozprávaní. Bolo vidieť, že je chlap, privyknutý na najrozličnejšie práce s drevom.

Ondro nespúšťal z neho oči. Napokon zvolal s mimovoľným podivením:

— No, toto je akýsi fígeľ. To som ešte nevidel. Či sú tie hrče z masla?

Skalák sa usmial. Vôbec, úsmev mu skoro ani neschádzal z tváre.

— No, tomu sa nedivte. My tam u nás sme drevárski robotníci, vyznáme sa v takejto robote lepšie ako vy, čo s drevom menej narábate.

— A to i kosiť tak viete? A načo vláčite so sebou toľko a takých všelijakých kôs?

— Kosiť už len vieme. Kosy mám trojaké. Malú na vykášanie na zlých miestach, strednú na obyčajnú kosbu a veľkú, kde je stebiel poriedko.

— No, no, aký ste vy majster. A či si tú veľkú kosu uvládzete, taký kraťoš, veď vás preváži! — vysmieval sa Ondro.

— Preváži toho, kto nevie s ňou narábať. Mne je tá kosa ľahšia, ako vám moja najľahšia.

Vtom pobadali, že sa na dvore ukázali i Zuza, i Marka a Jožo. Všetci počúvali, čo Skalák rozpráva. Keď ich pobadal, pozdravil ich priateľsky.

— Pánboh daj dobrý deň, gazdiná, i vám, detičky. No, ale vy pôjdete obedovať, aby vám nevychladlo a ja sa tiež pustím do svojho oštiepka a kabáča, tu v tej sieni, ak ma nevyhodíte. A vy, gazda, po obede si trochu odpočiňte a dajte si mokré handry priložiť na hlavu, lebo to nie je pre vás, tak sa presíľať na slnci. A hrčiam dajte pokoj, to nie je pre vás robota.

Jožo a Marka prešli k otcovi a volali ho do izby. Iba Zuzka stála bokom, ako keby ju do všetkého nebolo nič. Skalák hľadel chvíľku na ňu a zasa na Ondra, vzpierajúceho sa ísť na obed. Videl jasne, že je medzi manželmi roztržka a že chlap zo vzdoru nechce ísť do izby. Prikročil k Zuze a potiahol ju za rukáv.

— Gazdiná, majte rozum, choďte k nemu a zavolajte ho, lebo mu je nanič, ešte vám spadne a budete mať s ním len daromnú robotu a strach.

— Ale čo, ani parom mu nebude! — durdila sa Zuza.

Ale Skalák videl, že sa jednako zľakla, i ťahal ju do siene.

— Poďte, oželiete, ak nepôjdete.

Zuza vošla k Ondrovi.

— Poď, Ondrej, nerob nezdoby, — povedala mu ticho a chytila ho pod pazuchu.

Ondro pozrel na ňu ako chorý zver a, tackajúc sa, vstal a Zuza a Skalák ho viedli z dvoch strán a usadili, zobliekli a uložili do postele.

— Ty, chlapče, dones studenej vody do putne, čo ho ňou obložím, lebo dostal úpal, — kázal Skalák ako doma.

Z ťažkých šiat vyzlečený Beloň si v chladnej posteli vydýchol. Obložili ho studenými obkladmi a o chvíľu občerstvel.

— Ťaj, akýže ste vy majster na všetko, veď ste celú chorobu zo mňa sňali. Zdalo sa mi, že hneď skapem, a teraz som už zasa chlap.

I chápal sa, že si sadne.

— No, len ležte, — potlačil ho Skalák a Zuzka do postele. — Tak chytro to nejde. Ak ráno budete môcť vstať, môžete pánubohu ďakovať.

— Kdeže by som ja tu vylihoval, a ktože mi pozváža? Veď do rána môže pršať.

— Ak chcete, pôjdem s vašimi ľuďmi do poľa a zvezieme do večera zo štyri vozy, na koňoch možno i tri razy, takže ich bude i päť. Gazdiná a dievka pôjde so mnou a chlapec zostane pri vás. A zajtra, keď budete na nohách, pôjdem v mene božom ďalej, ak ma nebudete potrebovať.

— Veru to bude tak najlepšie, — povedala Zuzka. — Ondrejko, len si polež. Teraz sa naobedujeme. Ty, Marka, prikry stôl.

Marka priniesla hodnú misku kapusty s bravčovinou a druhú so zemiakmi. Skalák sa poberal von, k svojmu oštiepku, ktorý mal v batôžku pod postreším.

— Obedujte s nami, bude dosť i pre vás, — povedala Zuza.

Jedli s chuťou, len Ondro dostal iba hrnček kyslého mlieka.

Ráno sa pokúsil vstať. Ale, hoci sa dobre cítil, bol taký slabý, že sa celé telo na ňom triaslo. Ledva sa vláčil, o robote nebolo ani reči. Či chcel, či nie, musel Martina zadržať i naďalej.

Podvečer prišiel k nim Ranostajovie paholok, aby Martina zavolal k nim na kosenie. Beloňovci sa zľakli, že im odíde, a keď prišiel večer s plnými vozmi, hneď za horúca ho požiadali, aby zostal u nich cez žatvu, a ak bude chcieť, i do Všechsvätých. Pravdaže, o tom nemali ani tušenia, že Skalák požiadal už dávnejšie svojho známeho Ranostaja, aby ho očistomok chcel odlúdiť od Beloňov.

Skalák mal vtedy tridsať rokov a bol to človek veľmi rozvažitý. Mal takú náturu, že neurobil krok, aby si všetko nerozmyslel. Za tie dva dni, čo bol u Beloňov, rozhľadel sa po ich veľkom gazdovstve, a pozdávalo sa mu. On mal v Novoti niekoľko jutríkov, ale to nebolo, v tých horách a v tej výšave, v porovnaní s Beloňovými zemami, hodno ani spomínať. Len so starým bolo ťažko vyjsť.

Kým sa Ondro nezozbieral, čo trvalo týždeň, bolo Martinovi ľahko gazdovať, lebo sa mu nikto do roboty nemiešal, ale keď Ondro prevzal opraty, pobadal, že sa z kroka na krok rozchádzajú, a preto ak chcel s nimi zostať v priateľstve, vypytoval sa ho na každú maličkosť, aby neprišiel s ním do rozporu. Radšej sa robil neskúseným, aby dal Beloňovi možnosť ukázať svoju múdrosť. Jednako sa často pridalo, že mnohé urobil inakšie, ako by to bol chcel Ondro, a chyba bola, že tak, ako urobil Skalák, bolo lepšie. Takéto pichnutia mu Beloň nemohol odpustiť a začal ho nenávidieť. Najradšej by sa ho bol striasol, ale Skalák tak s ním zaobchádzal, že naskrze nenašiel príčinu poslať ho preč. Robil statočne, nechodil z domu ani na krok, väčšmi sa staral o gazdovstvo, ako sám gazda i s celou rodinou. Na trhoch skoro vždy drahšie predal, ako mu kázal gazda.

Marka bola hodná, urastená, bolo to, ako sa hovorí, kus baby. Ponášala sa i povahou viac na matku, ako na otca. Mnoho nehovorila, ale čo si umienila, to jej bolo ťažko vybiť z hlavy, hoci sa neškriepila o svoju pravdu. Keď Skalák bol od nej vzdialený, zdal sa v porovnaní s ňou ako keby bol pätnásť-šestnásťročný syn mohutnej matere. Ale keď stáli vedľa seba, nuž bolo vidieť, že je vyšší o pol hlavy od nej, lenže bol popri nej prišťúply.

Nezbadalo sa to razom, ale kto by ich bol pozoroval, bol by pobadal, že Marka bola skoro stále v Martinovej spoločnosti. Rada počúvala jeho reči, lebo príjemne pôsobila na ňu jeho milá veselosť a rozvážnosť, ktorá sa tak veľmi líšila od otcovho spôsobu.

Beloňov dvor prechádzal do zanedbanej záhrady, ktorá na konci hraničila s bystrým potokom, za ktorým sa rozprestieral dlhý a široký úložistý kopec, zarastený dosť husto kadejakým zbytočným krovím, medzi ktorým len miestami bola malá lúčka. Celý ten kopec patril Beloňovi. Veľký osoh z neho nevedel vziať.

Na sviatky sa Skalák celé popoludnie motal obyčajne s nejakou gazdovskou knihou, alebo s kalendárom po kopci a veľmi často bola s ním Marka. Spolu čítavali a rozprávali. Cez vakácie chodieval s nimi i Jožo.

Otec vše kričal na Marku, čo sa toľko tlčie s tým chlapom, ale to mnoho neosožilo, lebo keď ju zháňali, našli ju obyčajne pri ňom.

Blížilo sa už Všechsvätých, keď Skalák mal odísť, a preto ho Ondro ešte trpel v dome. Taký mu bol protivný, že sa všetko v ňom obracalo, keď ho videl. Pre neho teraz zanevrel i na Marku. Ani jej nedal dobrý pohľad.

Skalák svoje gazdovstvo prepustil do opatery svojmu ženatému bratovi za veľmi lahodnú odmenu. On sám hovoril, že zostane i naďalej u Beloňov.

Keď to Ondro počul, potešil sa, predstavoval si, ako vysadí toho chlapa pred dvere. Dosiaľ sa nezhovárali o tom, či po Všechsvätých zostane i ďalej.

— Tak čo bude s nami po Všechsvätých, zostaneš u mňa? — pýtal sa gazda Skaláka posmešne.

Keď nastúpil miesto sluhu, tykal mu, ako tykával všetkým paholkom.

Skalák sa usmial.

— Ktože ho tam vie, čo urobím. Do prvého novembra sú ešte tri týždne. Môže sa kadečo pridať. A vy by ste ma chceli zadržať?

— No, to už raz nie. Ty si mi primúdry!

— No, hľa!

S tým sa rozišli a Ondro myslel, že vec je vybavená. Ale nebola. Lebo Beloňka teraz pobadala, že Marka chodí akási nadurená a že po kútoch večne vyplakáva.

Niekoľko ráz sa opýtala, čo jej chýba, kým vytiahla z nej, že sa musí za Skaláka vydať, lebo ináč bude s ňou zle.

— Jáj, ty nehanblivica, že sa opovážiš pozrieť mi do očí! — skríkla na ňu mater, ako je to už starodávny zvyk v takýchto prípadoch.

Ale jednako jej priskočila na pomoc, už i preto, lebo bola presvedčená, že by si ju Skalák vďačne vzal, a ona nemala proti nemu nič. Nebolo by tu nijakej ťažkosti, keby nebol Beloňov odpor voči Skalákovi. Ale čo ten len bude robiť, keď sa o veci dozvie? Bude šalieť. „Veď je to kríž s takými chlapmi,“ myslela si.

Odkladali zo dňa na deň, keď mu povedia, čo sa stalo. Len sa nevedeli na to odhodlať, až sa mimovoľne prezradili.

Matka sa s Markou dojedali v izbe a nevedeli, že si otec prišiel do kuchyne zapáliť fajku, lebo sa mu zápalky minuli. V tichosti vypočul, čo pohovorili. Nič iné mu neprišlo na um, ako vziať poriadny drúk a polámať ho na Marke, a hoci i na materi, lebo mať tiež nezaslúži iné, keď vychovala takú dcéru.

I vybehol do dvora po poriadnu palicu, akých sa hodne povaľovalo v sieni na hŕbe. Vybral jednu a trhal ju z hŕby, keď vošiel k nemu Skalák pozrieť, koho to má v sieni a pre akú robotu.

— Čože hľadáte, pomôcť vám?

Beloň vytiahol hrubšiu hrabovú palicu a bez dlhých rečí zaťal Skaláka po hlave, razom ho krv zaliala.

— Tu máš, ty zvodca, ty potmehúd, ja ťa naučím za dievkami sliediť!

Skalák nepovedal ani slovo, len sa chytil za hlavu a utekal na dvor k studni zastaviť krvácanie.

Cez oblok ho zazreli ženské, i vybehli k nemu, Marka s krikom. Pribehli i z ulice ľudia, keď videli skrvaveného človeka.

Skalák povedal šeptom Zuzke a Marke, kto mu to urobil a prečo. Ženské doniesli starého plátna a po biede posťahovali nejako ranu, aby krv tak veľmi nepretekala. Bolo treba ísť k lekárovi, aby ranu ošetril. Ondro po celý čas, kým Skalák neodišiel s cudzími chlapmi k lekárovi, sedel schovaný, neopovážil sa ukázať.

Teraz ho nadišiel strach, že ho zavrú pre ťažký úraz na tele. Zdalo sa mu, že Maru môže parom uchytiť, len keby sa z tej kaše vyslobodil. Veď čože, aký posmech a hanba by bola pre neho, keby ho zavreli!

Najmrzutejšie bolo v celej veci, že ľudia chceli vedieť, prečo Ondro tak dokaličil Skaláka, a nikto nevedel, alebo nechcel povedať pravú príčinu. A dobrí ľudia zo samej ľútosti tak strašili Ondra, ako ho budú pokutovať, že mal od strachu z viery vyjsť.

Dlhej reči bol krátky koniec. Beloňovci vďačne dali Marku Skalákovi, o ktorom i to vysvitlo, že sa jej ani nedotkol a že jej vôbec nič nebolo a že celú vec len vymysleli, aby Beloňa obmäkčili.

Ale Beloňa najväčšmi obmäkčil strach, že sa dostal do pomykova.

Táto legenda sa rozpráva v Braňove o priženení Skaláka do Beloňov a mala sa stať viac ako pred päťdesiatimi rokmi. Skalákovcov je teraz už viac v Braňove a všetci sú dobrí gazdovia.



[1] ruža — nákazlivá kožná choroba ošípaných

[2] pantalóny — široké nohavice bez manžiet




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.