ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak obrátime zrak svoj o tri-štyri storočia spiatky do minulosti talianskej, nie je možné, žeby sme nepocítili úžas, zarazenie a ľútosť nad krajinou všetkými pôvabmi prírody bohato obdarenou, a predsa najhroznejší obraz biedy, úpadku a skazenosti poskytujúcou. Tak sa zdá, akoby si démon podliactva náročky bol vyvolil Taliansko, zem najrozkošnejšiu, za javisko divého pustošenia. Snáď tým strašnejšiu podobu dokázať sa snažil v svojom podliactve, čím väčšou rozkošou, čím väčším požehnaním božím žiarili večne kvitnúce nivy Talianska.

Beda národu, v ktorého strede vyrastú divé spory, podlá ziskuchtivosť a nadutá vládybažnosť! Anjel šťastia s okom zaslzeným opustí zem, kliatbou nesvornosti obťaženú. Beda národu, ktorý nevyspelosťou svojou a nedbalosťou bohorúhavou sa tak poníži, že zabudnúc na právo žitia i na všetky nároky, ku ktorým je od večnosti oprávnený, strhne zo seba obraz božstva, zmyje z čela svojho pečať ľudskosti a stane sa prostriedkom chúťok nekalých, cieľov sebeckých i podnožou nadutosti a tyranie! Ľubovôľa a vďaka povýšenejších — to jeho boh i spása jeho. A koniec?… Zo stupňa na stupeň do čierneho zahynutia.

Vek renesancie začal sa v Taliansku najbezuzdnejším tyranstvom. Rodiny kniežatské žili v ustavičných rozbrojoch. Každé mesto bolo takrečeno osobitným štátom. Kto mal najväčší vplyv na obyvateľstvo, už či chytráctvom či bohatstvom, vyšinul sa na stolec vladárenia bez ohľadu na rod a pôvod i zásluhy. Vladárenie bez prechmatov nedalo sa myslieť a trvalo len dovtedy, kým proti jednému násiliu nezjavilo sa väčšie násilenstvo.

Tyrani, predvídajúc, že ich moc už v najbližšom okamžiku stroskotať môže, prirodzená vec, snažili sa každú minútu postavenia svojho bohato využiť. I nehľadeli na právo majetku ani na právo osoby. Kto sa stal podozrivým, druhého dňa ležal už mŕtvy na doske alebo na verejnom mieste zavraždený.

Ľud pospolitý nemal iného povolania, leda predávať dýku svoju a úklady tomu, kto najlepšie platil. Komu dnes za dobrý peniaz slúžil, toho už zajtra za vyššiu odmenu zavraždil. Celý národ bol pelešou zákerníckou, korunovaný tyraniou.

Chvalabohu, že sa tie časy pominuli. Tyranstvu odzvonili. Národy žijú slobodne, ponáhľajú sa k osvete a blahobytu. Každý z nich určuje si sám cestu, ktorou kráčať chce, nedá sa podplatiť, neslúži chúťkam cudzím, oj, veď tyranstva už viac niet…

Nemýľte sa! Hydra mnohohlavá, pravda, zmizla, avšak len za tým cieľom, aby sa veku nášmu v ohromnej veľkosti hydry jednohlavej zjavila. Za dávnych čias vídali ju v jej pravej podobe — nezatajila svoju bytnosť. Teraz odiala sa v cifrovaný oblek krásnych fráz, opásala sa mečom rovnoprávnosti a bratstva a na čelo prilepila si jasavú hviezdu voľnosti, aby svet, oslepený bleskami hviezdy, nebol spôsobilý videť hnusnú postavu hydry osudnej.