ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nitranci boli z najväčšej čiastky oddaní Kojatovi. Keď videli prevrat, ktorý sa stal, pristúpili bez ďalšieho váhania zasa k svojmu kniežaťu a boli zaň práve tak oduševnení, ako ho zdanlivo nenávideli, keď ho nebolo v meste.

Keby Svätopluk bol prišiel do svojho sídla opustený, alebo len s niekoľkými sprievodcami, neboli by možno Nitranci váhali ho chytiť a vydať Kojatovi. Ale keď prišiel na čele silného vojska, kričali mu na chválu, núkali mu svoj život a smrť a uctili ho, ako to dovoľovala ich chudoba. Okrášlili svoje prachom zapadnuté uličky lipovými a dubovými konármi a urobili mu slávobrány také, akým ich núdza naučila: na dlhé týky previazali motúz, na ktorý pripevnili pestré, vyšívané šatky a stuhy. Túto spravu držali šumné dievčatá z dvoch strán ulice nad prechádzajúcim kniežaťom.

Už pred mestom čakal Svätopluka veľký zástup sviatočne vyobliekaného ľudu, pred ktorým stál Holeš s pohlavármi a starostami. Ponúkli ho chlebom a soľou a starý bradatý starosta ho privítal, vyslovujúc radosť svoju a obyvateľstva, že sa zdravý a silný vrátil ich milovaný knieža.

Ale Svätopluk neveľmi počúval na starostu a aj jeho privítanie odbavil dosť krátko.

Bokom od chlapov stáli ženy, napredku skvelo vyobliekané a vyšperkované, a medzi nimi musela napadnúť šatstvom i držaním, ale najmä krásou postavy mladá žena s pobelavými vlasmi, so zlatým leskom ružovej tváre a nápadne veľkých a výrečných očí; na čele mala emailový, zlatom vrúbený diadém. Z uší jej až na plecia viseli náušnice s ťažkými mnohofarebnými drahokameňmi, okrúhle silné ramená jej obopínali hadovité náramky, na dlhých hladkých prstoch sa jej skveli prstene; bohato vyšívaný biely plášť držali krásne vypracované sponky.

Krásna žena nespustila oči zo Svätopluka, ktorý tiež pobadal i medzi ostatnými veľmi peknými ženami vynikajúcu krásavicu. Zdala sa mu známou. Ale nútený počúvať starostovu reč, nemohol jej venovať takú pozornosť, ako by si bol veľmi želal. Medzi odpoveďou mu razom zišlo na um, že prekrásna žena je Jarslava, manželka Holešova. Ako sa vyvinula za ten čas, čo ju nevidel! Čo sa stalo z pekného, ale jednako nie tak nápadného dievčaťa. Však sa vyrovná i najúchvatnejším sochám, ktoré videl v Byzanci. Ako ho tie oči privítali, ako sa jej trasú tie bujné červené pery. Jej srdce je zaiste rozbúrené a jeho srdce, ktoré sa nepohne tak ľahko, je podivne stiesnené. Hneď potom ho nadišla vlna radosti, že potrebuje len ruku vystrieť a jeho je najkrajšia zo žien, ktorú videl a obraz ktorej ho neprestal sprevádzať.

Keď zasa pozrel na ňu, po odpovedi, ktorú dal starostovi, hovoril mu nielen jej lesklý zrak, ale i okúzľujúci úsmev a živé kývanie ramien, že sa jej city k nemu nepremenili a že keď ho vidí, zase sa splnila jej najvrelšia túžba.

Svätopluk sa obrátil ku Holešovi a oblapil ho; vzal ho pod rameno a kráčal s ním a Krozom na čele sprievodu na Zobor, do hradu. V hlavnom dvore hradu sa knieža odlúčil od sprievodu a vošiel s pohlavármi do veľkej otvorenej predsiene. Tu stála s druhými ženami Jarslava a všetky sa poklonili kňazičovi, zložiac ramená na prsiach.

Krásna Jarslava zbledla, čarovný úsmev zmizol jej z tváre, lebo pohľad Svätoplukov, stretnuvší sa s jej očami, bol taký nemý, jeho trochu prižmúrené oči jej nič nehovorili, ani len záblesku poznania nebolo v nich! Prešiel popred ženy len s ľahkým kývnutím hlavy a stratil sa so Slavomírom a Holešom v jednej svetlici, kým ostatní pohlavári vošli do dvorany, v ktorej bola pripravená hostina pre nich.

Holeš býval v hrade a Jarslava po rozchode odišla do svojho príbytku so sprevádzajúcimi ju dvoma spoločnicami, ktorým bola nápadná, ako sa im zdalo, neodôvodnená strnulosť ich panej. Hľadela im do očí, pričom bolo vidno, že sa nedíva na ne, hovorila jednoslabične a bolo vidno, že nemyslí na to, čo hovorí. Jarslavina duša nikdy nebola takým spôsobom vzrušená ako teraz. Celý jej život bol vybudovaný na jej láske ku Svätoplukovi, všetky jej túžby, sny boli deliť sa s ním nielen o jeho lásku, ale i o jeho vládu. Chcela panovať za každú cenu, chcela byť povýšená nad všetky ženy, rezalo jej do duše, keď sa mala pred inou ženou pokloniť. A muža chcela mať toho najsilnejšieho a najmohutnejšieho i dušou i telom. A takým sa jej zdal Svätopluk. Jediný medzi všetkými. Pri starostovej reči sa jeho oči vhĺbili do jej očí a zdalo sa jej, že je už jej ten mocný sveta tohto, ktorému by bola tak vďačne konala všetky, hoc i otrocké služby za to, že ju pozdvihol k sebe. Radostný blesk otriasol celé jej telo do základov. A zrazu — aká premena! Zdalo sa jej, že všetka jej nádej zaraz zmizla naveky. Žiaľ a hnev zúril v nej. Príduc do svojich izieb, trhala zo seba šperky, skvostné šaty a hádzala ich bez rozmyslu, kde prišlo. Jej spoločnice s údivom hľadeli na ňu a zbierali za ňou rozhádzané skvosty.

Hodila sa skoro nahá na svoje lôžko a zatnúc zuby, hľadela zúfalo na povalu siene.

Zo zamotaného klbka myšlienok pomaly vychytávala vedúcu niť: Svätopluk ju ľúbi, ale jeho láske v ceste stojí jej muž, Holeš.

Svätopluk vošiel s Holešom a Slavomírom do svojej izby, v ktorej najradšej býval. Vojdúc obzrel sa po nej a vyzrel oknami na ďaleké Inovecké vŕšky. Videl lenivo tečúcu, hadiacu sa Nitru a obrátiac sa do izby, pozdravil očami jej vyrezávané, drevené, pestro zamaľované stĺpy v stenách a kobercami a medvedími kožušinami pozakrývané stolice a lôžka. Oči mu prebehli zbraňami, povešanými na jednej stene, nechýbala ani jedna.

— Ach, doma som, milí moji! Aké milé sú mi moje drevené stĺpy a sošky, ľúbeznejšie sú ich škaredé tváre ako blýskavé krásy, od ktorých sme ušli.

Holeš a Slavomír usmievajúc sa hľadeli na knieža.

— Doma nám najlepšie! — zvolal Slavomír. — Tu je sladká i práca, i bieda.

— A naše ženy sú krajšie ako všetky na svete! Holeš, aká je utešená tvoja Jarslava! Ani ich bohyňa krásy a lásky nie je krajšia ako ona, — riekol Svätopluk so závistlivým obdivom.

Holeš sa spokojne usmial:

— Milujem ju a ona mňa, šťastie a spokojnosť skrásňuje.

Svätopluk pocítil silné bodnutie do srdca. „Ona ho miluje,“ pomyslel si. Trhol hlavou a hodiac sa na kreslo, pokryté čiernou medveďou kožou, vystrel svoje silné nohy a ramená a vzdychol:

— Ach, doma sme, doma. — Podumal. — Tak, teraz ide práca. Tá skutočná, do živého tnúca a o život hrajúca práca. Okolo nás horí, nesmieme zaháľať. Holeš, rozpovedz, ako stojíme, čo sa dialo počas našej neprítomnosti?

Holeš bol ešte mladý, štíhly muž s vysokým čelom; na jeho postave bolo vidno, že mu je milšie rozmýšľať ako telesne pracovať, lebo bol súmerných, ale slabých údov. Aj jeho tvár bola chudá, bledá a pohyblivá, meniaca veľmi ľahko výraz; nosil krátko ostrihané, tmavohnedé fúzy nad pekne a ostro vykrojenými perami.

Slavomír stál s ramenami skríženými na prsiach, podopierajúc si jednou rukou bradu, a počúval pozorne. Knieža mu ukázal rukou na stolicu:

— Sadni si!

Slavomír kývol hlavou, priblížil sa ku stolici, ale s takým záujmom počúval, čo rozpráva Holeš, že si zabudol sadnúť.

Holeš predstúpil blízo ku Svätoplukovi a hovoril tak ticho, že ho obidvaja len vtedy rozumeli, keď pozorne naslúchali:

— Vieš, kňazič, že Kojata ušiel do Nemecka ešte pred tvojím odchodom. Ale ako si odišiel, prišiel o tri dni naspäť na znak toho, že tu mal ľudí, ktorí ho o všetkom upovedomovali. Šiel rovno k Rastislavovi a majúc ľahkú prácu, lebo druhých radcov nebolo, ktorých záujmy by sa boli s jeho záujmami križovali — skoro všetci do jedného mecha duli proti tebe — nahuckal ho, že sa ty chceš od neho odtrhnúť a pomocou Nemcov zaistiť si vládu.

Svätopluk sa zamračil:

— Nuž a čo, však on, Kojata, hľadal nemeckú pomoc a on im pomáha zbíjať!

— Pravdaže, — odvetil Holeš, vytiahnuc obrvy dohora, — práve to je ten fígeľ, že on sám slúžil Nemcom a zvaľoval to na teba. Lenže presvedčil Rastica, že on ich klame, aby získal čas, ale ty si im oddaný úprimne.

Slavomír kývol hlavou:

— Zdá sa, že vo veci je to, že Nemci sú u nás takými pánmi, že či úprimne, či klamúc ich, musíme držať s nimi.

— No a čo je vlastne jeho cieľ, čo chce dosiahnuť? Najskôr chcel dostať Nitru, — riekol opovržlivo kňazič.

Holeš mu bystro prisvedčil:

— Tak je, on chcel tvoje kniežatstvo. Preto si nadchádzal tvojich kmeťov a vojvodov. Vieš, že ľudia konajú z bázne, zo ziskuchtivosti alebo z ľahkomyseľnosti. Medzi tvojimi kmeťmi sú len dvaja oddaní ti z príchylnosti. Ostatných musíš viesť za ich slabosti sťa býka za nosom pretiahnutú obrúčku. Viedol som ich, ako som vedel, že sa aspoň nepostavili proti mne, zasievajúc nedôveru medzi nimi. Ani jeden neveril druhému a tak sa nevedeli zraziť ku vážnejšiemu podujatiu proti sebe. Dozvedel som sa, že si prišiel a že si s Krozom, i upovedomil som všetkých, že Kroza tiahne s tebou, a keďže si tohto vážia, pridali sa k tebe skoro všetci.

Svätopluk pokýval uspokojene hlavou:

— Ostatok viem všetko. Čo si urobil, to si krásne urobil. — Potom hľadel zamračene na podlahu, opierajúc sa rukami o operadlá stolice. Nebolo mu milé, že mu práve Holeš urobil takú veľkú službu, hlavou mu stále prebleskovala postava a vábna tvár Jarslavy. Vzdychol a potriasol hlavou, akoby sa chcel okamžite tých mnohých myšlienok zbaviť.

— Čo myslíte, možno sa na tých kmeťov a vojvodov spoliehať?

Slavomír potriasol hlavou:

— Len kým ich držíš v rukách.

Holeš riekol len toľko:

— Na troch-štyroch áno, ale aj s tými musíš vedieť zachádzať.

Svätopluk vyskočil zo stolice:

— Hrom do toho, že musíme s nimi šetrne zachádzať, keďže tak súvisia so svojimi kmeňmi, idúcimi za nimi ako ovce za baranmi! Ale prídu iné časy!

Slavomír i Holeš sa otázne dívali na knieža.

— Musia prísť, ináč zahynieme. Musíme mať takú železnú obruč, ktorou spojíme celú krajinu, ináč sa rozpadne.

Holeš pozrel na kňaziča a stiahol hlavu medzi plecia:

— Kto tú obruč ukuje a z čoho?

Svätopluk mu vložil ruku na plece a stisol ho, až sa prehol:

— My ju ukujeme! Naučili sme sa niečo i v Byzanci, však, Slavomír?

— Naučili sme sa mnoho, ale neviem, na čo myslí knieža, lebo má nielen jednu myšlienku v hlave.

Slavomír potiahol Holeša za rukáv:

— Knieža sa mohol stať byzantským cisárom. Ozaj, čo ho ťahalo do našej biedy a do našich starostí?

Svätopluk, zastávajúc, prešiel v zamyslení po izbe a zastal pred Holešom.

— Milší sú mi známi chudáci ako cudzí boháči. Majú starosti i Byzantínci. Čo sa mám biť za nich, keď sú mi práve tak cudzí ako Arabi, Peržania, Góti, Bulhari a ich iní nepriatelia? U nás poznám našich a poznám i Nemcov. Ich útlak cítim vo všetkých údoch, ich ruky nám na všetko siahajú, ich krajina nám ako múr odberá svetlo i dych. Natískajú nám novú vieru — uznáme, lepšiu, ako je staré pohanstvo — ale nie aby nás pozdvihli, ale aby nás zotročili a vykoristili. Oni chcú byť našimi kňazmi, nie aby nás voviedli do neba, ale aby nás opanovali.

— Milšia je mi podľa svojho i bieda ako bohatstvo podľa nemeckej vôle, — riekol, — kývajúc hlavou, Slavomír.

Holešovi sa rozpálila tvár:

— Nedám svoj rod za nijaké náboženstvo!

Svätopluk zaškrípal zubmi, zaťal päste a zašepkal zúrivo:

— Neznesiem útlak, nebudem slúžiť horším, chcejúcim ma zotročiť; radšej zhyniem!

Holeš i Slavomír zbledli, hľadiac na knieža, zatriasol nimi pocit, že ich drží v moci muž, ktorého vôľa je silná a nepoddajná ani osud.

O niekoľko dní neskôr sedel v sieni, otvorenej z jednej strany do záhrady, Svätopluk s piatimi vojvodami, s Holešom a Slavomírom.

Vojvodovia boli, podľa mienky Krozu a Holeša, zo všetkých najoddanejší kniežaťu. Sedeli pri veľkom, ťažkom dubovom stole, založenom rôznymi zbraňami a brnením.

Radili sa o zriadení a upevnení správy, lebo všetci nahliadli, že moc kniežaťa nad kmeťmi a vojvodami je veľmi slabá. A zasa kmeťovia tiež nemali tak v moci svoje kmene, ako by bolo žiadúce. Vcelku všetko záviselo od oddanosti a dobrej vôle starostov oproti kmeťom a týchto oproti kniežaťu.

Svätopluk, sediaci za vrchstolom, počúval skoro bez slova reči a dôvody vojvodov, navrhujúcich rôzne ustanovizne, ktoré však všetky mali za účel len upevnenie ich vlastnej moci. Holeš, ktorý rád a mnoho hovorieval, upozorňoval ich na nedostatky návrhov, takže napokon utíchli, nevediac sa na ničom uzniesť.

Svätopluk hľadel chvíľu na vojvodov; ktorý z nich vydržal jeho pohľad, ktorý sklopil oči.

— Nech rozloží Slavomír, na čom sme sa rozhodli, — riekol napokon, ukážuc prstom na neho, sediaceho mu oproti na druhom konci stola.

Slavomír vstal pomaly a oprúc ruky o stôl, hovoril:

— Od koho závisí sila ríše? Len od moci kniežaťa. Keď je knieža slabý, robia i domáci, i vonkajší nepriatelia s ríšou, čo chcú. Knieža musí byť silný. A silným ho robí jedine ozbrojená moc, ktorou vládne on sám. Poviete, že keď má silnú moc, môže potlačiť každého. To je pravda, ale musíte nahliadnuť, že by nebol múdry, keby potláčal i svojich priateľov a oddaných vojvodov. Naopak, musí mu záležať na tom, aby i jeho verní boli čím najsilnejší a najzámožnejší. Preto bude každý verne oddaný kniežaťu silnému omnoho mocnejší ako oddaný panovníkovi slabému. Knieža musí mať pevnú vojenskú moc, nad ktorou rozhoduje v prvom rade on sám, v druhom verne mu oddaní vojvodovia. My sme videli v Byzanci zriadenie vojsk také, že sa mu nevyrovná nijaké na svete. Nemecké je v porovnaní s ním len bublina, ktorú sfúkne dieťa. Keby mal knieža niekoľko byzantským podobných légií, pozostávajúcich z našich junákov a vedených kniežaťom a vami, nemeckého jarma by sme sa rýchle zbavili. Podívajte sa, aký je rozdiel medzi nemeckými, byzantskými a našimi zbraňami!

Slavomír vzal zo stola drôtené košele, nemeckú a slovenskú, ako aj meče.

— Vezmite tie ostatné zbrane, brnenia a poďte do záhrady, — riekol Svätopluk, chytiac krátky, silný grécky meč.

Mužovia poslúchli a šli za kniežaťom, idúcim dnu do záhrady, kde na voľnom mieste bolo do zeme vbitých niekoľko dubových stĺpov, majúcich podobu mužského trupu. Obliekli, ako na chlapa, na stĺpy brnenie slovenské, nemecké, grécke a každý z nich ťal a bodal do nich mečom.

— Hrom do toho, — zvolal Kroza, ktorý bol slovenským mečom ťal a bodal do gréckeho brnenia, od ktorého nástroj odskakoval a ani najmenej ho nepoškodil; potom obzrel meč, na ktorom boli štrbiny a hrot zahnutý.

— Však to nie je železo, ale hlina. Čo s takým oružím!

Svätopluk jedno za druhým ťal gréckym mečom do brnení a urobil otvor na každom, no na meči nebolo vidno veľkej škody. Všetci mužovia sa presvedčili s veľkým záujmom, že grécke brnenie a zbraň sú neporovnateľne lepšie ako slovenské a nemecké. Skúsili ešte šermom zatínať rozličnými mečmi do ich ostrí a zase našli veľký rozdiel medzi nimi.

Holeš, obzerajúc meče, krútil hlavou:

— Veď keby sme mali bojovať s Grékmi, boli by sme vlastne bezbranní.

— Tak vidíte, — zvolal Svätopluk, — aký je to rozdiel. Ale nielen železo je horšie, ale zlá i podoba našich a nemeckých mečov.

Pri ňom stál mladý, ale prešedivený Radim, obzerajúci veľký nemecký meč.

— Radim, postav sa proti mne s nemeckým mečom, napádaj ma a bráň sa.

Mladý muž poslúchol a snažil sa Svätopluka zasiahnuť po hlave. Knieža ľahko odrazil jeho úder a podskočil mu pod meč, takže bol celkom pri ňom a nasadil mu svoju zbraň na krk. Radim sa nevedel dlhým nástrojom ubrániť.

Vojvodovia tiež oprobovali použiť rôzne meče a s výnimkou staršieho Kandu boli toho presvedčenia, že sú krátke grécke meče výhodnejšie.

— Kým sa ty s tvojím krátkym mečom ku mne dostaneš, ja ťa mojím dlhým prebodnem, — smial sa, krútiac dlhým šabliskom nad hlavou.

— No prebodni ma! — zvolal Svätopluk a postavil sa oproti nemu.

Kanda dlhou vystretou rukou napäl svoje železo oproti Svätoplukovi, ktorý mu ho zručným pohybom vyrazil z ruky, takže veľkým oblúkom vyletelo medzi stromy. Všetci mužovia sa zasmiali, len Kanda sa zamračil.

— To sú len akési grécke fígle, ktoré v boji neupotrebíš.

— Áno, neupotrebí ich, kto ich nepozná, — podotkol Slavomír. — Naši mládenci, ktorí boli s nami v Byzanci, ich znajú; a myslím, že tí Nemci, z ktorých vyše sto leží na rovine pri Striedavke, nehovoria, že sú to fígle.

— Tak zoberme zbrane naspäť, — rozkázal Svätopluk, nesúc svoj grécky meč, ktorý vôbec nebol z ruky vypustil.

Obsadili zase stôl, pokladúc zbrane naň. Svätopluk ukázal na Slavomíra a kázal pokračovať.

— Myslím, že ste sa presvedčili o akosti gréckych zbraní. My sme mali príležitosť presvedčiť sa i o tom, že aj ich vojenské zriadenie je neporovnateľne lepšie ako nemecké, a preto sme toho náhľadu, že by bola z našej strany veľká chyba neupotrebiť z neho, čo sa nám hodí.

Vracen, chudý, dlhokrký kmeť, odkašlávajúc podotkol:

— Zbrane sú lepšie, ale sotva bude lepšie zriadenie vojenské, ako je naše. Veď koľko ráz sme ubili Nemcov! A Grékov tiež ubili druhé národy.

Kanda, kývajúc hlavou, prisviedčal Vracenovi.

— Videli ste zbrane, uvidíte časom i vojsko, — odvetil im Slavomír. — A presvedčíte sa, že je ešte väčší rozdiel pri výcviku ako pri zbraniach. Len jednu chybu má ono.

— Aha, vyjde šidlo z vreca, — smial sa Kanda.

— Áno, vyjde. Ono potrebuje dlhý výcvik, a preto sa musia ich vojaci len vojenčením zaoberať, a nie i poľnou prácou. Nebudú môcť odbehúvať každú chvíľu k pluhu, aby sa tam, tu i tu trochu zabávali i cvičením.

— Kto ich bude živiť, keď nebudú môcť potravu robiť?

— Rozumie sa, že knieža, — poznamenal Holeš, hľadiac na Svätopluka, ktorý kývol hlavou bez slova.

— Až čoho bude môcť živiť knieža niekoľko tisíc takých mužov? — spýtal sa poloposmešne Vracen.

— Z našich príspevkov, — preriekol prvý raz Kroza, — však je to jasné.

— Oho, — zvolal Kanda, — z tej raže nebude múky; nedáme i chlapov, i potravu.

Nastala dlhá hádka, ktorej urobil koniec Svätopluk, zvolajúc:

— Dosť bolo rečí! Hovorením neubijeme Nemcov! Kto z vás je náchylný ma podporovať a kto nie? Vidím, že rečami nikoho nepresvedčíme, kto sa nechce dať presvedčiť.

Holeš kývol hlavou a Kroza buchol päsťou o stôl.

— Jeden život, jedna smrť! S tebou idem, kňazič!

Radim skočil a zvolal:

— Veľkým vladárom budeš, Svätopluk, tvojím som so všetkým, čo mám a čo ma poslúcha.

Tichý, plešivý Slavník, majúc vyložené ruky na stole, prekrúcal chvíľu palcami:

— Alebo s tebou, alebo s kým? S Kojatom? S Nemcami? Tak už len s tebou.

Kanda krútil hlavou a kričal rozčúlene:

— Som a musím byť tvojím verným sluhom, ale nechcem takého vojska, ktoré len knieža má v moci. Takí, ako sme, budeme za teba bojovať, ale svojich mužov do tvojho vojska nepošleme, ani potravy nedáme!

Vracen bol takej mienky ako Kanda, len s tým rozdielom, že vraj zo svojich súkmeňovcov nebude nikoho hatiť, aby šiel do Svätoplukovho vojska, kde nech sa každý stravuje, ako bude vedieť.

Slavomír hľadel spýtavo na knieža, ktorý v stolici nazad zvalený, s ramenami skríženými, hľadel na vojvodov.

— Som spokojný i tak. Stačia mi i traja. Však vy ostatní budete tiež inakšie hovoriť o krátky čas. Choďte so Slavomírom, on sa s vami dohovorí. Holeš, zostaň tu!

Keď zostali sami, vstal Svätopluk a chodil rozčúlene po veľkej sieni:

— Čo myslíš o celom, Holeš? — spýtal sa o chvíľu, zastanúc pred ním.

— Do tuhého pňa si zaťal. Bude ťažkostí. Nemci sa tiež dozvedia o našich pokrokoch. Lepšie by bolo potichu pripravovať sa takým spôsobom, aby nič nepobadali, — riekol Holeš skoro pošepky, pohybujúc prstami, akoby napodobňoval ukradomnú chôdzu.

— Mýliš sa. Bez prípravy nás rozdrvia. Ale neboj sa, Nemci sú prinadutí a prinamyslení na svoju silu, než by na naše prípravy niečo dali. Budú to považovať za hračku. A za ten čas naši byzantskí junáci budú cvičiť mládencov ďaleko odtiaľto, v Turci a v Orave, kam Nemci neprídu.

— Neviem, či sa to dá zatajiť, keď o tom už toľkí vedia, — krútil Holeš hlavou.

Svätopluk hľadel naň s hnevom:

— Možno máš i pravdu. Biedne sú moje nástroje a zo všetkých sú najbiednejší ľudia. Ťažko je s vami bojovať, keď je toľko blata medzi vami. — I kopol hnevne krosná ťažkého stola, takže odleteli na niekoľko krokov a čiastka zbraní s rinčaním zletela na zem.

Vtom vošiel ukradomky, obzerajúc sa na všetky strany, Vracen a pristúpil ku kniežaťu:

— Rozmyslel som si vec. Idem s tebou i ja. Čo rozkážeš, urobím, — riekol skoro šeptom, hľadiac úkosom na Holeša.

— No dobre, ale aby si sa zase inak nerozmyslel.

Vracen odchádzal ticho, ako bol prišiel. Po niekoľkých krokoch sa zastavil a obrátiac sa ešte raz ku kniežaťu, riekol, kývajúc hlavou a rukami:

— Tak urobím, ako som povedal. Urobím. — Keď vyšiel, Holeš sa usmial. Knieža hodil opovržlivo rukou:

— Hlina!

Chytil Holeša pod rameno a viedol ho so sebou do záhrady, v ktorej bolo mnoho rozkošatených stromov tak posadených v radoch, že sa dalo medzi nimi prechádzať.

— Tak s Rasticom sa nedá nič proti Nemcom robiť, — začal knieža.

Holeš zdvihol plecia:

— Mám podrobné zprávy o všetkom, čo sa robí na devínskom hrade. Rasticovi sa zase otvorili rany. Keď je chorý, prejde mu vôľa od všetkého, vtedy dá na každého a najviac na kňazov. Ináč vedie všetko Kojata, ktorý by chcel zapredať krajinu Nemcom. On je presvedčený, že sa im beztak neubránime. Tak chce z našej škody koristiť, ako možno. Viem, že chcel dostať Nitru do svojej moci.

— Myslíš, aby som šiel do Devína?

— Nie. Prečo?

— Oznámiť sa Rasticovi, že som prišiel, a pozdraviť ho.

— S vojskom ta ísť by znamenalo odboj. Knieža nemôže ísť bez vojska vydať sa na milosť a nemilosť Kojatovi.

— Pravdu máš. Toho náhľadu som tiež. Pošleme ta niekoho, aby mu oznámil môj príchod a že vierozvestov dovedie Zemižížeň. Koho by sme poslali?

Holeš sklonil hlavu a kráčal pomalšie, pričom ho Svätopluk zanechal na niekoľko krokov. Zrazu sa zasmial a knieža sa obrátil k nemu, s otázkou dvíhajúc obrvy.

— Pošlime Kandu. S Kojatom je zadobre a keby sa mu niečo prihodilo, nebolo by ho škoda. O tom, na čom sme sa uzhodli, bude sotva hovoriť, lebo jeho ľudí drží Kroza a Radim v moci. A nebudeme môcť uskutočniť nové zriadenie a výzbroj vojska, aby sa o tom nedozvedeli.

— To nie, však sú na to potrebné, najmä na výzbroj, roky, — vzdychol Svätopluk, — mám z Byzanca len šiestich kováčov a hutníkov; kým tí naučia našich, to potrvá.

— Potrvá, potrvá, ale s výcvikom niekoľko tisíc mužov môžeme začať hneď, hoci budú mať i horšie zbrane.

Začuli peknohlasý ženský spev a počúvajúc zastali. Holeš poznamenal:

— To je Jarslava so svojimi dievčatami.

— Pozrime, čo robia, — odvetil Svätopluk.

— Zdá sa mi, že sú pri jazere, možno sa kúpu.

— Uvidíme krásne ženy, — riekol knieža a šiel vopred.

Holešovi sa veľmi nevidelo, že majú jeho ženu prekvapiť, ale nechcel odporovať a kráčal i on napred, rozhrňujúc nápadne konáre na kríkoch, aby ich ženy pobadali a mali aspoň trocha času sa ukryť.

Pri neveľkom jazere stáli tri košaté lipy a pod tými sedela Jarslava so svojimi spoločnicami. Šili a vyšívali prespevujúc. Pesnička znela o junákovi, ktorý šiel na hon vlkov a doniesol kožu na kožuch pre milú.

Svätopluk a Holeš zastali v kroví, nechcejúc prerušiť pekný spev. Svätopluk dychtivo pásol oči na krásnom obraze. Dve spoločnice Jarslavy boli veľmi pekné dievky: jedna počerná a druhá pobelavá, ale jednako sa tak líšili od Jarslavy, akoby boli z celkom iného plemena. Jarslava mala odetý rubáš z ľahučkého, priezračného tkaniva, farby malinovej, ktoré viac prezrádzalo, ako balilo jej krásy, kmitajúce sa v šate ani vo farbistej hmle. Jej vysoká, súmerná postava bola plná, tvár ružová, obrúbená bujnými zlatožltými vlasmi. Keď zdvihla viečka a pozrela svojimi výraznými očami, prenikla i najtvrdšieho muža bôľna túžba privinúť si ju na prsia.

Keď pobadala Svätopluka a svojho muža, povstala a čakala ich so sklonenou hlavou, dvíhajúc si rubáš obidvoma rukami, ktoré až po plecia vyzerali zo širokých, napredku roztvorených rukávov.

Jarslava, ktorá sa dosiaľ vždy zaliečala kniežaťu, teraz sa vo vzdore odhodlala predstierať, že sa jej city voči nemu premenili. I poklonila sa, nerieknuc slova.

— Tvoja krása sa vyviňuje ani krásny kvet, — riekol Svätopluk lichotivým hlasom. Krása ženy tak účinkovala naň, že si v tom okamihu umienil, že ani služby Holešove ho nezadržia, aby sa k nej nepriblížil.

— Čo mám zo svojej krásy? Ona mne neosladzuje život. Môj muž ju už nevidí, — hovorila žena, nezdvihnúc pohľad.

Holeš poznamenal s úsmevom:

— Ženy nie sú nikdy spokojné.

Jarslava chcela povedať kniežaťu niečo nepríjemného a povedala, trhajúc listy z krovia:

— Na Velehrade je krajšie. Na dvore Rastislavovom je veselšie. Tam sú hostiny a hodne cudzích rytierov. Dunajom prichádzajú kupci s rozličným tovarom. Tu je smutno.

Svätopluka sa nemilo dotklo, že chválila Devín a že, ako sa mu zdalo, viac sa neuchádzala o jeho lásku.

— Je tam i kňazov, mnoho modlenia a svätý život, — odvetil posmešne.

— Kňazi sa zaoberajú len Rastislavom, ktorý sa stále modlí, keď je chorý. Keď ozdravie, nemyslí na nich.

— Prišli i sem nemeckí rytieri, urobíme zápasy. Ukáže sa, kto je väčší junák, či Sloveni, či takí vyberaní Nemci, ktorí sa potĺkajú svetom, aby vybili zlata a šperkov od hlúpych slabochov.

— V Devíne oni vždy zvíťazili nad našimi, — riekla Jarslava s trochu posmešným prízvukom a krútiac hlavou.

— Neviem, či ubijú našich Byzantíncov. Krásna pani, prídeš na zápasy? Ty rozdáš vence.

Zdvihla zrak na knieža a začervenajúc sa usmiala sa:

— Prídem, — povedala takým milým hlasom, že Svätopluk odchádzajúc mimovoľne si opakoval v duchu to slovo a usiloval sa dať mu i ľúbezný prízvuk.

Keď prišli naspäť do siene, stal si pred Holeša a položiac mu ruky na plecia, povedal:

— Holeš, do Devína nepôjde Kanda, ale pôjdeš ty, Kanda tam nevykoná nič a ty, hoc i nevykonáš, ale uvidíš mnoho. A možno svojím spôsobom i vykonáš. Isté je, že neprehovoríš nič, čo by nám mohlo škodiť.

Holeš urobil dlhú tvár.

— Nezdá sa ti ísť k Rasticovi, azda sa bojíš Kojatu?

— Báť sa ho práve nebojím, ale…

— Ale milé ti nebude. Nuž neboj sa. Vlas sa ti na hlave neskriví. Všetkých jeho verných budeme tu držať ako rukojemníkov. Ty sám povieš, koho.

Keď Svätopluk odišiel, rozmýšľal Holeš, prečo knieža, ktorý bol najprv spokojný s posolstvom Kandu, posiela zrazu jeho. Že by príčinou mohla byť Jarslava, na to vôbec nepomyslel; pri všetkej ostrovtipnosti bol veľmi uverený o svojej vlastnej múdrosti a preto veril, že na posolstvo je omnoho vhodnejší ako Kanda a to je príčina, ktorá donútila knieža, aby zmenil svoj úmysel.

Nasledujúci deň odišiel Holeš s čatou vyberaných junákov do Devína.

Za dva dni zriadili v hrade dvor ku zápasom. Veľký priestor, dlhý na tri a široký na jedno dohodenie kopijou, bol obtočený drevenými pavlačami, na ktorých boli poukladané lavice a naprostriedku jednej dlhej strany kobercami poprikrývané stolice pre najväčšie panie a pánov. Táto jeho čiastka bola okrášlená i krásne vyšívanými plachtami a tepichmi. Celý dvor bol vyzdobený ratolesťami a kvetinami a vysypaný jemným štrkom.

Odpoludnia bol oznámený začiatok slávnosti trúbami. Deň bol krásny, na belasej oblohe nebolo obláčka, keď sa pochodom uberali, najprv zápasníci a za nimi krásne vyobliekané panstvo, na zápasište. Keď zaujali svoje miesta, za hovoru mužov a smiechu žien a dievčat vrhol sa dnu i ľud, zaplniac i najostatnejšie kútiky a strechy, na ktorých bolo možno obsedieť alebo obstáť.

Čakali, aby knieža otvoril zápasy, ale nebolo ho nikde. Zrazu sa ozvala fanfára a z prostrednej tribúny ohlásil vojvoda Kroza, že v neprítomnosti Svätopluka, ktorý sa musel náhle vzdialiť, otvára on slávnosti, a vyzval hlásateľa, aby ohlásil podmienky zápasov. Medzi dvoma trubačmi postavil sa naprostriedok dvora veľmi pestro vyobliekaný chlap a jasným hlasom oznámil, že odmeny vydá Jarslava, žena Holešova, taktiež ona rozhoduje nad pokračovaním v zápase, ktorý hocikedy môže pretrhnúť zakývaním bielou šatkou. Potom dal zhromaždeným na vedomie, aké rozličné zápasy sa budú konať. Ostatné budú súboje nemeckých rytierov, Heriberta a Biterolfa, so slovenskými bohatiermi. Začiatok každého súperenia sa oznámi zatrúbením.

Po odchode hlásateľa, ktorého sprevádzali trubači slávnostným trúbením, nastal v zhromaždení všeobecný pohyb a šumot rečí. Všetci obracali pohľady na prostrednú tribúnu, kde sedela Jarslava, tak nápadne krásna medzi ostatnými tiež peknými ženami, že vyzerala ako mesiac medzi hviezdami. Obecenstvo nespúšťalo z nej oči nielen preto, že sa nevedelo nasýtiť pohľadom na jej krásu. Z jej tváre žiarila radosť a hrdosť na to, že je ona prvou ženou v celom veľkom množstve ľudí, od pokynu ktorej závisí nielen odmena, ale prípadne i život súperiacich. Každý muž a každá pani bola šťastlivá, keď sa im prihovorila alebo keď si ich všimla. A ona sa razom držala ako kráľovná, privyknutá na poklony a služby poddaných, hoc takúto hodnosť zastávala prvý raz.

Kývla ošperkovaným krásnym ramenom a z očí ju nespúšťajúcim trubačom dala na známosť začiatok súperenia, ktoré bolo toho najrôznejšieho druhu. Junáci ukazovali svoju zručnosť v metaní kopijí, v streľbe lukmi, v klaní oštepmi, v šermovaní mečmi a mlatmi. Celé zhromaždenie dávalo najavo záujem obodrujúcimi a hanlivými výkrikmi a volaním chvály víťazom. Vrchol napnutosti však nastúpil, keď prišli na porad súboje nemeckých rytierov so slovenskými bohatiermi.

Po zatrúbení vystúpil za všeobecnej napätosti naprostred dvora, rovno oproti hlavnej tribúne, silný, vysoký, ťažko obrnený muž s veľkým štítom, na ktorom címer predstavoval orla, držiaceho v pazúroch hada: rytier Heribert. Kým kráčal na svoje miesto, opakoval si stále: „Astarote, daj mi seknúť-bodnúť, Astarote, daj mi smrť do rúk,“ a robil rukou pohyby bodnutia a seknutia, lebo považoval toto zarieknutie za záruku svojho víťazstva.

Zastal práve pred Jarslavou a vytiahnuc svoj ohromný ťažký meč, poklonil sa ním paniam s veľkou úctivosťou a potom i zhromaždeniu širokým švihnutím; zastal a oprel sa o svoj veľký, na zem zložený štít a čakal s mečom v pravici, neprestávajúc opakovať svoje: „Astarote, daj mi seknúť-bodnúť, Astarote, daj mi smrť do rúk.“

O krátku chvíľu vystúpil proti nemu slovenský bohatier, ľahšie vyzbrojený, s malým štítom, s ľahkou prilbou a s menším mečom, ako bol Heribertov. Bol to už zrelý muž, kráčajúci rezko pred tribúnu. Keď prišiel pred ňu, zastal a poklonil sa Jarslave a postavil sa oproti Nemcovi.

Nastalo všeobecné ticho.

Jarslava kývla šatôčkou: trubač vydal krátky, ostrý tón a súperi sa zrazili.

Bolo vidno, že Heribert sa spolieha na svoje brnenie a na svoju silu, slovenský bohatier na svoju vrtkosť a ľahšiu pohyblivosť, viac vyhýbajúc ukrutným úderom rytiera ako ich odrážajúc. Boj trval už niekoľko okamihov, keď sa Slovenovi podarilo bodnúť rytiera na pravom pleci, kde sa mu schádzali dva kusy brnenia. Vystrekla krv a zhromaždenie oduševnene volalo: — Chvála, chvála!

Heriberta nazlostila rana a krik, i zoberúc svoju silu, zaskočil na bohatiera a udrel ho koncom meča po prilbe, odkiaľ sa mu meč zošmykol na tvár, ktorú mu celú priečne preťal a zranil mu i jedno oko. Slovena urobil úder bezbranným, lebo vystreknuvšia krv mu zaliala i druhé oko.

Obecenstvo skríklo ani jeden muž:

— Dosť! Zastaviť boj! Nemec vyhral.

Ale Jarslava nekývla šatôčkou na ukončenie boja a rytier ho udrel ešte raz po hlave. Sloven sa potočil, meč mu vyletel z ruky a junák padol na zem do kaluže vlastnej krvi.

Diváci sprvu zamĺkli a hneď potom kričali:

— Hanba! Hanba! Jarslave hanba! — zabudnúc, že pred krátkym časom zmierali obdivom jej krásy.

Jarslava, oblednutá, sedela so stisnutými perami a hľadela v najvyššej miere rozochvená okolo seba mysliac, že jej nerozkáže nikto. Nech vyhrá, kto chce, kto je spôsobilejší. Sloveni nie sú rovní Nemcom. Čo sa stavajú proti nim!?

Kroza kázal trubačom zatrúbiť. Nastalo zase ticho, ťažko poraneného, už umierajúceho bohatiera odniesli, krv zasypali štrkom a Heribert, hoci ranený, stál zase so štítom a mečom pred tribúnou, vzývajúc o pomoc Astarota.

Zanedlho zase vystúpil oproti nemu druhý slovenský bohatier. Tento mal na sebe tiež ťažké brnenie — zrejme nemeckého pôvodu — ako jeho protivník. Po zatrúbení sa zrazili: Nemcovi nebolo ťažko poraziť chlapa, ktorý sa v nezvyklom brnení nezručne pohyboval a silou sa vôbec nevyrovnal súperovi. Jeho obrana bola taká biedna, že keď Jarslava zase nezastavila boj, hoc Sloven už ležal na zemi, diváci sa vôbec nebúrili proti nej.

Tentoraz Jarslava by bola i zakývala bielou šatôčkou, ale vzdor, aby to nevyzeralo ako strach, jej zdržal ruku.

Keď odniesli ubitého, Heribert vždy ešte zostal na svojom mieste a očakával nového protivníka.

Nečakal dlho: svižným behom sa mu postavil mladý vojvoda Radim, vyzbrojený ľahko, len v drôtenej košeli a prilbe, s ľahučkým štítom a tenkým dlhým mečom.

Radimov spôsob boja bol ten istý ako prvého porazeného bohatiera, lenže mladý vojvoda bol omnoho vrtkejší a Heribert ustatejší. Radim ho obskakoval a rytier ho vôbec nemohol udrieť. V ťažkom brnení tratil vládu, dych mu šiel rýchlo a o krátky čas bol vydaný na milosť Radimovi, ktorý ho niekoľko ráz bodol, takže mal brnenie zaliate krvou. Meč mu vypadol a kolená sa pod ním podlomili.

Jarslava zatriasla šatkou a Radim, odhodiac meč, poskočil k nemu a podoprel padajúceho.

Diváci šaleli od radosti: skákali, kričali. Mnohí vybehli na dvor a odniesli víťazoslávne Radima na rukách.

Len keď nastalo utíšenie, začali mnohí reptať, že Slovenov nechala Jarslava ubiť a Nemcovi zachránila život.

Po dlhšej prestávke zase zatrúbili trubači a na kolbište vystúpil nemecký rytier Biterolf. Jeho druh bol nápadne silný muž, ale v porovnaní s Biterolfom bol to slaboch. V krásnom brnení vykračoval vážne a sebavedome, pôsobiac dojmom mohutného tura, ktorý premôže všetko, čo sa mu do cesty postaví, už váhou svojho ohromného tela. Biterolf už zvíťazil v toľkých zápasoch, že považoval svoje víťazstvo za isté, i bez každého modlenia sa k bohu či vzývania diabla. Uklonil sa Jarslave veľmi ľahko a stál so štítom, kryjúcim skoro celé jeho vrchné telo, a so silným dlhým mečom v ruke. Biterolf čakal dosť dlhú chvíľu a nehlásil sa nijaký protivník. I pristúpil ku tribúne a vyhlásil, že je náchylný bojovať naraz s dvoma odporcami. Hlásateľ vyhlásil výzvu a keď zase čakal dosť dlho a nenašli sa dvaja protivníci, oznámil, že bude zápasiť naraz i s troma. Nato vystúpili proti nemu traja slovenskí junáci. Ale podľa ich ozbrojenia bolo zrejmé, že nebudú schopní premôcť mohutného rytiera, lebo jeho brnenie bolo také znamenité, že mu mečmi nemohli uškodiť. Napadli ho a hľadeli všemožne nájsť otvor, kadiaľ by ho mohli poraniť, ale Nemec ich ľahko, takmer hravo odrážal. Keď hra trvala istú chvíľu, zaskočil razom oproti jednému z troch a ukrutným mávnutím meča mu rozrazil slabý štít a preťal i rameno. Druhému prebodol brucho, takže s výkrikom padol na skrvavenú zem, a tretí — utiekol za hlasného smiechu Nemca a divákov. Biterolf ťažko ranených viac neobzrel, hoci Jarslava len neskoro zakývala ručníkom.

Keď usporiadali sluhovia zápasište, postavil sa rytier zase pred tribúnu v očakávaní ďalších zápasníkov.

O dosť dlhú chvíľu vyšiel na všeobecný podiv spomedzi Slovenov taktiež vysoký, pevný muž, veľmi silných údov, majúci obrnený trup a silnú prilbu neznámej podoby, ktorá zakrývala jeho tvár na nepoznanie. Štít nemal; v jednej ruke držal ťažký obuch, celý zo železa, v druhej zvláštnu spravu, akú dosiaľ v Nitre nevideli. Bol to oštep, ktorý mal za bodlom tri zahnuté silné háky.

Na pokyn Jarslavy trúba krátko vreskla, mužovia sa prudko zrazili a — už ležal veľký Nemec na zemi, takže všetci diváci skočili na nohy, kričiac úžasom, čo sa stalo, keď bohatier ešte raz zaťal hrozným mlatom Biterolfa po prilbe, ktorá sa od strašného úderu rozskočila a odkryla skrvavenú, ako vápno bielu tvár rytierovu.

Jarslava kývla bielou šatkou, ale už bolo neskoro.

Len ona a niekoľkí blízko nej sa zdržujúci videli, ako porazil bohatier rytiera. V tom okamihu, ako zaznela trúba a rytier sa staval do boja, bohatier už priskočil k nemu, takže rytier nemohol zdvihnúť ani meč, odtrhol mu strašným, prekvapujúcim trhnutím hákovitým oštepom štít od tela a súčasne ho obuchom zavalil po odkrytom pleci. Úder bol taký zdrvujúci, že ho brnenie nezadržalo a Nemec padol na zem. Bohatier videl, že Jarslava už dvíha šatku, ale sa poponáhľal dať súperovi ešte jeden úder, mysliac si, že ubitím jedného Nemca pomstí smrť dvoch slovenských junákov, ktorú zavinila Jarslava.

Nastal taký jasot a krik, že ho bolo počuť až do okolitých dedín a do mesta. Ľudia vyskakovali z lavíc a utekali ku zápasišťu, chcejúc osláviť svojho bohatiera, ale toho nebolo nikde. Zmizol v zhluku ako duch, takže nikto nevedel povedať, kde sa podel a kto to bol.

Jarslava zbledla, stisla pery, keď víťaza nebolo, aby sa hlásil o svoju odmenu. Ona mala tušenie, ktoré považovala za istotu, že víťazom bol knieža Svätopluk. I zabolelo ju, že opovrhol odmenou, ktorú mal dostať z jej rúk.

Po skončení zápasov bola veľká hostina. Dvor zastavali stolmi a pri speve husliarov a harfistov, ktorí ospevovali dávne boje slovenských bohatierov, bavili sa do noci. Po hostine mládež tancovala do bieleho rána. Keď nastala noc, vyšla ticho a tajne z hradu čata jazdcov, ktorú viedol Svätopluk so Slavomírom.

Svätopluk sa navrátil len v štvrtý deň po zápasoch. Chodili po susedných kmeňoch a zbierali spôsobilých mládencov do svojho vojska. Vedeli dobre, že najťažší je začiatok; keď budú mať isté množstvo vycvičených a kniežaťu oddaných mužov, môžu i násilím uskutočniť, o čo sa teraz musia takmer prosiť, keďže väčšina kmeťov sa vzpierala zámerom Svätoplukovým. Ale novosť celého a túžba za dobrodružstvami a vyznačením pohla mnohých chlapov, aby šli za kniežaťom hoci proti vôli svojich vladykov a kmeťov.

Svätopluk mal teraz veľmi mnoho práce a starostí, hoci podelil robotu a oddal Krozovi vojsko a ostatné veci Slavomírovi.

Čím viac starostí mal, tým väčšmi sa mu plietli do nich myšlienky a túžby za Jarslavou. Keď sa mu sama núkala, vedel sa premôcť pomocou priateľstva ku Holešovi, a teraz, keď sa od neho odvrátila, ako si myslel, chcel si ju získať, nehľadiac na priateľstvo. Keďže mu zavadzal, začal sa mu nevidieť i jeho priopatrný spôsob pokračovania a myslel, že by ho Slavomír ľahko vedel nahradiť.

Svätopluk vedel, že sa Jarslava obyčajne zdržiava v isté čiastky dňa v záhrade, a v taký čas ho veľmi ťahalo za ňou. Mohol ju navštíviť, keby chcel, i v jej bývaní, ale vedel veľmi dobre, že Holeš sa dozvie o každom jej kroku a nechcejúc si ho znepriateliť, opanoval sa a nechcel si celkom otvorene nadchádzať jeho ženu. Ale v záhrade sa mohol s ňou zhovárať; tam bola vždy v spoločnosti iných žien alebo svojich spoločníc.

Išiel už podvečer prejsť sa do sadu a našiel ju ľahko, hoci bola záhrada veľká.

Bolo veľmi sparno i prechádzala sa v ľahučkom bielom úbore, ktorý zahaľoval, ale nezatajoval jej postavu; vlasy mala v dvoch hrubých vrkočoch spustené na prsia, podobu ktorých prízvukovali a vše sa na nich zastavovali. Hlboko vykrojené šaty na prsiach držala jej spolu zlatá sponka s veľkým karneolom,^[36] pod ktorým sa jej pri niektorých pohyboch vše rozchádzali a prezrádzali pleť a mäkkú oblosť pŕs. Od tepla sa ružovosť jej tváre na lícach premenila v karmínový inkarnát,^[37] od ktorého sa jej pery červenosťou len málo líšili. Navrchu čela sa jej nasadali drobné perličky potu, ktoré si vše utierala mäkkou bielou šatôčkou, pričom bolo vidno celé jej krásne rameno, z ktorého sa vždy zošmykol široký rukáv.

Knieža sa chvíľu díval na ňu. Nadišla ho taká túžba za ňou, taká žiadosť privinúť si ju na prsia, až sa mu zdalo, že by sa vďačne zriekol i svojej moci, keby sa stala jeho.

Pohladil si rukou čelo a vyšiel k paniam, ktoré prekvapením skríknuc, klaňali sa mu. Jarslava hľadela naň, baviac sa rozpačito so sponou na prsiach; okolo úst jej sedel nútený úsmev, ktorý jej tvári nedodával príjemnosti.

— Ach, knieža nás vždy prekvapuje, i tu i inde, — riekla Jarslava s takým prízvukom, že bolo vidno, že viac myslí, ako vyriekla.

— Po práci niet milšej zábavy ako spoločnosť krásnych žien, — odvetil Svätopluk, nevšímajúc si jej narážku. — Ako sa ti videli naše zápasy? Počul som, že si bola nemilosrdná k našim junákom.

— Knieža to len počul? — riekla schválne, urobiac zadivenú tvár.

— Nemohol som tam byť, keď ma odvolala práca inakam.

— Myslela som, že ubijca Biterolfa bol knieža Svätopluk. Ale som rada, že nebol, lebo boj nebol pekný.

— Hocaký bol, nie ja som premohol nemeckého rytiera. Dlho ste sa bavili po zápasoch? — spýtal sa knieža, pristúpiac ku Jarslave a chytiac ju za rameno.

— Nie dlho. Rozžialila ma pieseň harfistova o páde a smrti Mojslava. Zomrel, keď mal vybojovanú milú a ani raz ju neoblapil. Šla som domov — a žalostila som.

Svätopluk ťahal Jarslavu za sebou od jej družiek. Trochu sa vzpierala, ale keď pozrela na celkom nemilú tvár kniežaťa, kývla svojim spoločniciam na znak, aby ju počkali, a šla s ním. Keď stratili dievky úplne z očí, Svätopluk oblapil Jarslavu okolo drieku. Aký bol hladký a pevný, cítil cez ľahučké šaty, i privinul ju silne k sebe. Pani strnule odporovala telom i rukami jeho láskaniu, i pustil ju razom.

— Jarslava, prečo hovoríš, že som ja Nemca zabil?

— Bohatier mal postavu a bleskové pohyby kniežaťa, ktoré už poznám, — riekla, stojac od neho na dva kroky.

— Keby som aj bol jeho ubijcom, nechcem, aby sa o tom hovorilo: nesmiem si Nemcov znepriateliť. Hoci bol boj podľa zákonov a vyhlásených pravidiel, ale bol nezvyčajný a Nemci by preň na mňa zanevreli. Mám nepriateľov dosť i bez nich. Nespomínaj ma viac ako víťaza, — povedal knieža, podráždený viac jej odporom ako jej narážkou.

Jarslava cítila, že išla vo svojom odpore priďaleko, i vidiac, že knieža si ju chce teraz získať, premenila sa naraz a bola taká milá ako kedysi pred jeho odchodom do Grécka. Zložila ruky a hľadela naň ľúbezným pozorom:

— Ak si bol víťazom, patrí ti odmena; chceš veniec so zlatým kalichom?

Svätoplukova tvár sa vyjasnila; vystrel za ňou ramená.

— Chcem odmenu. Ale len vtedy, ak si tou odmenou ty.

Postúpila o krok k nemu a chytiac si jednou rukou vrkoče, ukazovala druhou na seba:

— Mňa chceš za odmenu? — Tvár jej odrážala najväčšiu blaženosť a pery sa jej rozovreli. Svätopluk priskočil k nej, pritisol ju k sebe a bozkával ju. Napokon jej šepkal:

— Keď vyjde mesiac, príď do Havrannej svetlice.

Jarslava schytila okolo nôh svoj dlhý úbor a utekajúc kývla hlavou a zmizla v kroví.

Havranná svetlica v hrade bola medzi oddielmi kniežaťa a bývaním jeho prvého radcu. Knieža a radca sa mohli v nej zísť chodbami, vedúcimi rovno z ich spální. Na svetlici nebol oblok, len hore pod povalou bol dlhý, úzky otvor, povstalý tým, že v stene bol vynechaný jeden hrubý trám v celej dĺžke. Týmto otvorom dostávala izba svetlo a vzduch. Steny miestnosti boli ovešané výšivkami, zobrazujúcimi život havranov v prírode. Jej náradie boli krosnové kreslá a lôžko, pokryté krásnymi kobercami a kožami. Okrem toho boli v nej dva stolíky a dva kahance na bronzových podstavcoch pri hlave lôžka.

Svätopluk čakal so zimničnou netrpezlivosťou východ mesiaca. Ale jednako Slavomír a Kroza, ktorí večer s ním rokovali, nepobadali na ňom nijaké rozčúlenie alebo netrpezlivosť. Vedel sa natoľko opanovať, že keď, ako sa kniežaťu zdalo, po dlhom nečase odchádzali, ešte ich zdržal rozhovormi o zápase. Obidvaja s veľkou chválou hovorili o jeho boji s Biterolfom.

— Vidíš, Kroza, to sme sa naučili v Byzanci. Keby nás poznalo tieto spôsoby boja desaťtisíc, tak by sme Nemcov premohli.

— Môže nás to poznať i dvadsaťtisíc, a pôjde to ťažko, lebo medzi tými dvadsiatimi tisícmi je len jeden Svätopluk, — mienil Slavomír.

Kroza hľadel s úprimným obdivom na bohatiersku postavu kniežaťa, stojacu pred ním:

— Myslím, že jeden jediný Svätopluk je nám viac hoden ako dvadsaťtisíc byzantských junákov.

Svätopluk chytil oboch mužov za ramená a pritisol si ich k prsiam:

— Choďte šťastlivo. Zajtra sa uvidíme.

Keď zostal sám, vystrel ramená a zvolal túžobne:

— Teraz, teraz, teraz!

Chvíľku postál, hľadiac strmo pred seba; zrazu sa schytil a bežal rýchlym krokom z izby, zavrel na nej zvonku pevné malé dverce a utekal dlhou, úzkou chodbou, ktorá len ako výstrelne úzkymi oblokmi dostávala svetlo, tvoriac pásky na podlahe, až prišiel k druhým dverám, podobným tým, ako boli na jeho izbe; otvoril ticho na nich závoru a vošiel do Havrannej svetlice, ktorej vchod od dverí bol zastretý ťažkou záclonou; odhrnul ju a videl miestnosť, polotemne osvetlenú svitom mesiaca, okolo lôžka prifarbenú červenými škvrnami, ktoré hádzali na tepichy a kožušiny plamienky kahancov z kandelábrov.

V jednom kresle sedela ženská postava, zahalená v plášti, i pri veľkej horúčave ju triasla zimnica. Svätopluk pristúpil k nej a zdvihol jej sklonenú hlavu: bola to Jarslava.

Zrazu vstala a zhodila zo seba plášť a stála pred ním v ľahučkom bielom rubáši. Obrátila k nemu túžobne tvár s poroztvorenými perami a privretými očami.

Svätopluk ju objal a bozkával do zadusenia…

Napokon ho Jarslava odtisla.

— Nemal si ma dávať Holešovi, — zašepkala.

Hoc boli sami a iste široko-ďaleko nemohlo byť nikoho, kto by ich počul, jednako si šepkali. Akosi sa im to zdalo primeranejšie ich neobmedzenej dôvernosti.

Svätopluk vzdychol:

— Však si ho milovala!

Jarslava, sediac teraz na lôžku, vystrela nohy, položila si zložené ruky medzi kolená a riekla so sklonenou hlavou:

— Vtedy, keď som teba spoznala, nemala som ho už rada. Keby som nebola Holešova, mohla by som ťa voľnejšie milovať.

— Keby tvojím mužom bol iný ako Holeš, myslíš, že by ho bolo ľahšie odstrániť.

Jarslava vstala a pristúpila tiež ku stolíku a vzala si z neho jablko; druhou rukou hladkala kniežaťu hlavu:

— Iste, — riekla a zahryzla do ovocia ostrými zubmi.

Svätopluka zamrazilo i odložil koláč, do ktorého chcel zahryznúť. Nebol veľmi dojatý smrťou ľudí, stojacich mu v ceste, ale chladný spôsob, ako hovorila jeho milenka o odstránení jeho dobrého priateľa a svojho muža, šiel mu na nervy.

— Holeša potrebujem, — odvetil a pokrútil hlavou.

Jarslava si ľahla rovno na lôžko a oprúc hlavu na rameno, ležala ani model sochárovi, nezatajujúc nijakú zo svojich krás. Jej pohľad bol spokojný a istý a Svätoplukovi, hľadiacemu na ňu z kresla a držiacemu pozdvihnuté koleno, obopäté zloženými rukami, sa zdalo, že to nie je ani ľudská žena, ale čosi nadprirodzeného: jej krása a chladnosť citu voči Holešovi zdala sa mu taká, že to nemohlo patriť ľudskému stvoreniu.

Hľadel na ňu uprene, keď povedala:

— Veľký knieža Rastislav nie je súci na vedenie krajiny, ako je Veľká Morava, na to by bol povolanejší silný mladý muž, ako je knieža.

Svätopluk pokrútil hlavou:

— Ty to nevieš, Jarslava, Rastic je múdry, skúsený. Neskúsený, hoci múdry, narobí mnoho chýb, kým príde ta i s mnohým hútaním, kde je skúsený i bez každého rozmýšľania. Skúsenosť nahradí mnohé rozmýšľanie.

— Slabému, nerozhodnému a chorému neosoží mnoho jeho múdrosť, lebo neurobí, čo mu ona káže, — odvetila a sadla si tak, že sa jej tvár priblížila k Svätoplukovej.

Knieža, nespustiac z nej oči, videl každý malinký pohyb jej tváre, každú tenunkú vrásočku na jej pohybujúcich sa perách a cítil jemnú vôňu a teplotu jej dychu.

— Rastic nie je chorý a slabý.

— Bola som niekoľko mesiacov na Velehrade, videla som tam mnoho. Rastic je vše chorý a Kojata robí s ním, čo chce. Keď je zdravý, je celkom iný, ale ani vtedy nie taký, aký by mal byť; lebo mu tieň možnej choroby leží na duši. Nemcov nenávidí, a jednako, keďže sa ich bojí, rozkazujú mu oni. Pritom však, kolíšuc sa medzi strachom a nenávisťou, prezrádza im svojím činením i jedny, i druhé pohnútky.

Svätopluk skočil a chodil hore-dolu po svetlici.

— Povedz mi príklad na takéto jeho počínanie.

Jarslava si zase ľahla, keď nebolo Svätopluka blízo nej.

— Ľahko ti poviem príklad. Rytiera Herricha prijal skvelo, ale sa tešil, keď jeho zbrojnošov pobili chlapi kmeťa Radima, a kázal ich zato prenasledovať len ledabolo.

— To som počul, že niekoľkých z nich dal utopiť.

— Utopili piatich, ale Kojatovi ozbrojenci. Kojata obdivuje Nemcov a drží s nimi. — O chvíľku, hľadiac na letiaceho havrana na stene, riekla ticho, akoby nesmelo:

— A Kojata má pravdu.

Svätopluk si zase sadol do kresla:

— Prečo má pravdu? — zvolal, stisnúc viečka.

— Lebo si s Nemcami nedáme rady. Sú omnoho silnejší ako my. Majú viac a lepšieho vojska ako my, sú skúsenejší a múdrejší. My sme v porovnaní s nimi len chudáci a slabí. Naša ríša nezjednotená.

— Tak myslíš? — riekol Svätopluk zamračene, cítiac, že Jarslava hovorí pravdu, čo ho tým väčšmi bolelo.

— Na dvore Rastica sa obracia mnoho cudzincov; ani jeden z nich sa nevyrovná Nemcom. Sú to skoro voskrz krásni chlapi, bohato, skvelo ošatení, a vedia si získať ženskú priazeň skorej ako naši.

Svätopluk cítil, ako v ňom stúpa zášť a hnev proti Nemcom a žiarlivosť proti Jarslave, i usmial sa. Riekol zase len:

— Tak myslíš?

Ale Jarslava vycítila, poznajúc jeho úsmev, čo sa v ňom deje, i skočiac z lôžka, pristúpila k nemu a oprela sa o jeho plecia, obvinúc mu krk ramenom:

— Nemci sú slávni rytieri, ale, — a tu sa zohla k nemu a pošepla mu, dotýkajúc sa mu ucha perami, — ani jeden sa nevyrovná tebe. Ty musíš byť naším veľkým kňazom.

Svätopluk ju schytil a posadil si ju na kolená. Myslel, že ju musí zaškrtiť, ale jej pohľad a láska obrátili jeho city v opak tých, s akými si ju bol pritisol na prsia.

Keď sa rozišli, už sa brieždilo. Knieža ušiel a Jarslava stála ešte v svetlici zahalená v temnom plášti a naprávala si rozmotané bujné vlasy.

Ranné svetlo sa pretískalo otvorom v stene, šero osvetľujúc vyšívaných havranov a rozmetané lôžko, na ktoré ešte vše padla z jedného kahanca červená žiara; druhý už bol vyhasol. Z neho sa tiahol pod povalou hustý dym v zdrapoch.

Jarslava odchádzala pomaly; pred dverami zdvihla záclonu a obzrela sa ešte; bolo sa jej zazdalo, že svetlicou preleteli dva krákajúce havrany.

Svätopluk si vo svojej ložnici neľahol, ale chodiac a zastávajúc, nemyslel na Jarslavu, ale na to, čo by urobil, keby Rastica už nebolo a on bol pánom Veľkej Moravy.