ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som dobrého priateľa. Precestoval skoro celý svet, a keď som sa ho spýtal, ktoré mesto sa mu najlepšie zapáčilo, odpovedal, že sa mu najlepšie páči mesto Sacramento v Kalifornii.

Nie som predpojatý človek, ale z tejto odpovede každý znalec posúdi, že môj priateľ nepoznal Banskú Bystricu z rokov 184*.

A naozaj ju nepoznal, chudák!

Vtedy Banská Bystrica bola nielen jedným z najživších a najprednejších miest na Slovensku, ale pre mňa vôbec najkrajšie mesto.

Bola sídlom stoličnej administrácie, biskupa, banských a lesných úradov. Okrem toho bola tam kapitula, školy atď., kupectvo kvitlo a remeslá boli zastúpené čulým a usilovným meštianstvom. Trhy a jarmoky boli vychýrené na Slovensku. Poloha utešená a zdravá, takže tamojší doktori často trpeli následkom dlhotrvajúcej zdravotnej epidémie.

Ako sídlo stoličnej inteligencie — a akože by nie, keď značná čiastka Bystričanov rozumela štyrom rečiam, ba i len kováč za Dolnou bránou božil sa v dvoch rečiach razom: „Herr Vetter, pán strýc, na moj’ dušu, meiner Seel!“ — malo mesto stále divadlo, v ktorom sa však veľmi nestále hrávalo.

Sezóna trvala tak dlho, kým direktor komediantov nezutekal, ak len nechcel i so spoločnosťou hladom zahynúť a položiť kosti na jeden z tých dvoch mestských cintorínov, ktoré mu stáli k dispozícii.

Bystričania mali vtedy porekadlo: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ Ale ten direktor tých komediantov pridŕžal sa len prvej polovice tohto porekadla a nechcel z Bystrice hladovou cestou do neba.

Zháňal špinavú mamonu, na čom nie je nič podivné, lebo bol pôvodne síce z vyvoleného národa, no potom veľmi zle — vlastne nepodarene — pokrstený. Menoval sa „Drewes“ a či „Trewes“, čo je asi jedno. Pri všetkej biede však mal poriadne vypasené bruško a nohy ako obruče. Inak keby na jeho mieste bol býval nejaký dobrý kresťan, ten by bol tiež podobne konal a predĺžil si život útekom. Lebo hlad je pre celý svet mizerný vynález. K tomu vtedy hladoví koncertisti ešte neboli v móde.

Divadlo bolo umiestené na dvore mestského domu, následkom čoho sa menovalo „Bansko-bystrické dvorné divadlo“.

Keď nehrali v ňom kandidáti hladomoru, bol tento inštitút pod opaterou mestského sluhu, ktorý mal okrem toho na starosti aj mestských väzňov. Vtedy malo mesto ešte vlastnú právomoc a medzi Bystricou a Radvaňou — „pro nás a pro naše dítky“ — vystavané šibenice, ktoré však, aspoň čo sa ja pamätám, neboli obývané. Mestský sluha, žalárnik, domovník a neviem čo ešte v jednej osobe, opatroval osirotené divadlo a s jeho pomocou sme sa ako chlapci dostali do mystérií domu Tálie. Bola to hrozná diera: mala prízemie a tuším jednu galériu. Pred javiskom sedávali muzikanti, mestskí „turneri“.

Na Drewesov vedľajší personál sa už nepamätám. Viem len, že on sám hrával striedavo všetky úlohy okrem milovníka a podľa potreby niekedy v jednej a tej istej hre i dve. Jeho žena, malá tučná, ešte horšie ako on krstená, s ústami ako šťuka, lebo jej spodná gamba vyčnievala nad vrchnú — sedávala pri pokladnici, predávala vstupenky, divadelné programy atď. a potom podľa potreby zahrala hoci úlohu Márie Stuartky alebo Müllerovu ženu v Schillerovej hre „Úklady a láska“.

Milovníkom, hrdinom, intrigánom atď. v jednej osobe býval suchý, vyhladnutý komediant s vpadnutými lícami, ktorý sa volal Flohr. Meno mu pristalo ako naňho šité, lebo robil veľmi smutný dojem aj bez flóru na klobúku. Furták doktor M., mestský lekár, tiež nie tučnejší ako Flohr — ale azda z opačnej príčiny — hovorieval, že by oni dvaja s Flohrom mohli položiť základ k banskobystrickému osariu.

Pri všetkej biede a psote Drewes hrával kusy, na ktoré nepomýšľali ani najlepšie a väčšie divadlá. Bol to starý praktik a dával také kusy obyčajne v nedeľu alebo vo sviatok. K tomu si spomedzi bystrických učňov a tovarišov zverboval štatistov už či za sľub dvoch-troch groší (gážu platieval — keď sa to vôbec stávalo — koncom mesiaca) alebo zadarmo, koľko potreboval.

Dával aj pantomímy, ako napríklad Popolvára, Červenú čiapočku.

V divadle sa hrávalo výlučne po nemecky. Ceduľky, ktoré tlačieval Machold, roznášal každý deň ráno dlhý, suchý, pochybne oblečený človek a položil ich u nás zakaždým na oblok v pitvore. Tým spôsobom sme sa my chlapci, bývajúci v prízemí, vždy prví dozvedeli, čo budú hrať. Náš otec veľmi zriedka chodieval do divadla, len tu i tu mamička, a to najviac len vtedy, keď ta vyprevádzala náhodou do Bystrice zavítavších rodinných hostí, ktorým to bolo niečím nadobyčajným, ba nevídaným.

Keď komediantské vrecko najväčšmi horelo, sypali sa „benefíciá“ a direktorova reklama pracovala plnou parou. Benificienti chodili osobne po domoch tých zatvrdlivých „hochgeehrte Gönnerov“ a Flohrovi sa díval z jeho veľkých očí nezahalený hlad, takže človek už z čistého milosrdenstva vzal pár vstupeniek, hoci ani na ume nemal navštíviť večer predstavenie.

Prihodilo sa raz, že sme mali návštevu, a to vzdialenú príbuznú paniu, ktorej syn chodil s nami do gymnázia a bol na strave a byte u istého mešťana v Hornej ulici.

V ten istý deň bolo benefícium direktora Drewesa a podľa cedule dávali:

Indem ich weder Kosten noch Auslagen gescheut habe um durch luxuriöse Ausstattung dieses bewunderungwürdigsten Dramas einem

den genussreichsten Abend zu bieten, bitte ich einen Hochgeborenen Adel und ein Verehrungswürdiges Publikum, durch zahlreichen gnädigen Besuch meine Anstrengung zu würdigen und meine nur auf die Verbreitung solcher.

Meisterwerke dramatischer Kunst gerichteten Absichten durch zahlreiches Erscheinen zu unterstützen.

Ganz besonders mache ich auf der, am Schlusse statfindenden

der Schluscene aufmerksam! —

Überzahlungen werden dankbarst angenommen!!!

Keď náš otec prečítal lístok, srdečne sa zasmial — najväčšmi sa mu zapáčil odstavec, v ktorom Drewes robí „aufmerksam auf der bengalischen Beleuchtung“. Z toho vraj, ako „ex ungue leonem“, hneď poznáš, kto to písal. Otec síce povedal, že na ten „Meisterwerk dramatischer Kunst“ nepôjde — mal v kasíne stálu tarokovú partiu — ale kúpil päť lístkov, a to pre hosťa, mamičku, pre brata, mňa a pre syna našej príbuznej, Gustíka.

Bola to pre nás neočakávaná sláva, lebo my sme ešte nikdy neboli v divadle — keď nepočítam bábkové, vulgo pimperle, s ktorými každý rok hrával akýsi Moravan v hámorskom mlyne najkrajšie kusy, ako: Fridolína, Genovévu, Don Šajna, Horu a Tlosku a Zbojníkov. Ale o tom neskoršie.

— — —

Mamička poprosila príbuznú s jej synom na olovrant a podvečer sme mali ísť spolu do divadla. Na našu prosbu nám otec stručne opísal dej toho „Quasimoda“ a my sme sa nemohli dočkať večera. Vyobliekali nás sviatočne a sadli sme k olovrantu. Mamička veľmi rada hostila hostí čokoládou — prečo, to neviem — a tak sa stalo aj dnes. Ale nám, ktorým inokedy čokoláda bola čistým nektárom, dnes napodiv nechcela chutiť, ba ani do „baby s hrozienkami“ nepustili sme sa s takou chuťou ako obyčajne.

Kto však k olovrantu neprišiel, to bol Gustík. Jeho matka bola plná starostí, že sa chlapcovi niečo stalo. Poslali do jeho bytu a odpoveď jeho domácich bola, že mladý pán sú zdravý a že išli do mesta, ale že istotne prídu do divadla.

Čakali sme dlho, ale Gustík kde nič, tu nič. Bol už najvyšší čas, a tak sme sa pobrali do divadla štyria. Pri pokladnici mamička odovzdala lístok za neprítomného Gustíka a poprosila pani Drewesovú, sediacu pri pokladnici, aby toho chlapca, keď príde, poslala k nám na prázdne sedadlo.

Divadlo bolo hodne navštívené, hoci aspoň deväť desatín divákov nevedelo po nemecky natoľko, že by mohlo hre rozumieť. Za nami sedel aj ten kováč spoza Dolnej brány, bol tam pán richtár, kapitán, skoro všetci radní páni, kupci, krajčíri a veľa mešťanov so ženami a dcérami, medzi nimi aj jeden neobyčajne tučný medovnikár, čo potreboval dve sedadlá, lebo sa na jedno nezmestil.

Turneri zatrúbili ako ouvertúru akýsi „Trauermarsch“, čo hrávali pri všetkých prednejších pohreboch a ktorý hrali bez nôt — ako cigáni. Šlo im to ako po masle, a ten, čo trúbil na bombardóne, svedomite opakoval obvyklú chybu, že vždy pri prechodoch trúbil celý takt o pol tóna nižšie. Uši Bystričanov si už zvykli na to, že by to boli považovali za chybnú novotu, keby bol trúbil správne.

Po muzike vytiahli oponu a začali hrať. Nechcem opisovať ani hru, ani kus, a to preto, aby som netrápil nevinných ľudí. Rozumie sa, dej je strašný. Cigáni ukradnú mladé dievča, ktoré potom pod menom Esmeralda vozia po celom Francúzsku. V Paríži sa do tejto nepravej Esmeraldy zamilujú hneď traja razom: istý mladý barón, potom diakon notre-damského chrámu a napokon hrbatý zvonár na notre-damskej veži, ktorý sa volal Quasimodo. Koniec celej hry je, že žiarlivý diakon chce prebodnúť mladého baróna, miesto neho prebodne Quasimoda, ktorý sa medzi nich vrhne, pričom ho Quasimodo — bezpochyby, aby neumrel sám — optima forma zaškrtí. A Esmeraldu si mladý barón odvedie. — Tie „mordy“ boli krásne osvetlené bengálskym ohňom a obecenstvo tlieskalo ako zbláznené. Najviac — už aj počas predstavenia — tlieskal kováč a mlátil rukami ako na nákovu, pričom neprestal kričať „brááávo, bráááávo!!!“ tak, že nám zaľahlo v ušiach.

V hre samej je výstup, kde cigáni s ukradnutou Esmeraldou spievajú a tancujú v lese pri ohni. V tejto scéne veľmi čudne počínalo si mladé cigánča — chlapec asi desaťročný — ktorý skákal a výskal ako besný.

Sotva ho uzrela naša príbuzná, celá postrašená a zdesená riekla mamičke, že je to jej Gustík.

Mamička ju upokojila a povedala, že je to nemožná vec, ale príbuzná neverila a len krútila hlavou.

Keď sme vyšli z divadla, videli sme pred sebou celý zhon ľudí, z ktorého sa ozýval krik, lomoz a nadávanie.

— Veď mu ja dám, tomu lumpovi, huncútovi, klamárovi, zbojníkovi! — vyhráža sa to isté cigánča, čo v divadle s takou náruživosťou skákalo a kričalo. — Sľúbil nám ten zbojník dva groše, a teraz nás vyhodil bez pláce. Ja mu tú búdu podpálim! — vyhrážal sa ďalej a vystrkoval päsť proti zavretým vrátam chrámu bohyne Tálie.

— Pre Pána Ježiša Krista, Gustl! — vykríkne zrazu naša príbuzná, — nuž akože si sa dostal medzi tých ľudí?

Vtom ho chytí za ruku a pritiahne násilne k sebe z toho chumáča ľudí.

Bol to skutočne jej „Gustl“.

Náramne „distingvovaný Gustl“ však na znak hlbokého opovrhnutia vypľul bokom skutočnú močku. (Povedali mu, že pravý cigán vždy pľuje len močku, a on, ako svedomitý štatista, zaobstaral si na ten večer extra dohán, aby čo možno najlepšie napodobnil cigánča.)

— Ten oplan, — rozprával cestou celý rozčertený, — prišiel k nám dnes ráno na Horné lúky, kde sme hrali purgu, a sľúbil nám každému po dva groše, ak mu budeme hrať dnes večer v divadle cigánčatá. Miesto dvoch grošov nám vynadal a potom nás vyhodil! — dodal ešte vždy rozpajedený mladý pán.

— A kdeže máš svoje šaty? — spytuje sa ho matka. — Veď len v týchto handrách nepôjdeš domov?

— Šaty mi poslal domov, keď ma vyzliekol v tej „kvadrobe“, až na čižmy, — odpovedá Gustík.

Odprevadili sme nešťastnú paniu aj so synáčikom až na jeho byt a len tam pri svieci sme spozorovali, že je Gustík hnedý ako gaštan.

— Pre Kristove rany! Čímže si si natrel tvár a ruky? — pýta sa ho matka.

— Ja som sa nenatrel, ale on mi rozkázal, aby som sa umyl v tej „kvadrobe“, v hlinenej mise, aby som vraj dostal lepšiu farbu. Bola tam len orechová šťava.

Gustíka hneď na fľaku začali chemicky čistiť. Ale orechovú farbu tak ľahko nezotrieš, ako ju natrieš, a milý ochotník-komediant musel zostať pár dní doma, kým ho z toho nevyprali, lebo do školy sa nesmel taký ukázať. Bolo by mu to ešte dačo priťažilo. Museli sme jeho nešťastnej matke podať ruky a prisľúbiť, že sa nikomu o tom nezmienime.

Ako, ako nie, ono to predsa len vyšlo na svetlo, ale bezprostredného následku pre Gustíka na gymnáziu nemalo.

Vydali ex collegio prísny zákaz, aby sa nabudúce nedal nikto zverbovať na podobné veci — pod prísnou pokutou.

Drewes dostal z úradu po nose a vec sa tým skončila. Onedlho sa páni umelci sťahovali do Komárna.