Zlatý fond > Diela > Eldorádo žobrákov


E-mail (povinné):

Pavol Kuzmány:
Eldorádo žobrákov

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Janka Danihlíková, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov


 

Eldorádo žobrákov

Poznám Horné Taliansko ešte z rokov päťdesiatych, a keď som i schválne necestoval ako starý Jozef na koncert do Majlontu, tak trávim leto už 28 rokov v najbližšom susedstve, na pôde slovanskej, na úpätí Karavankov a úpätí Julských Álp a za poldruhej hodinky môžem podľa vôle dráždiť talianskych colníkov, ktorí na hranici ako kopovi preňuchávajú a prevracajú batožinu a ktorým sa azda ešte i v noci sníva o rakúskych cigarách a cigaretkách.

Roku 1896 som to urobil dva razy: raz skoro na jar (v apríli) a druhý raz v októbri. Chcel som svojim dcéram — každej zvlášť — ukázať, ako tá rozchýrená zem vskutku vyzerá. Kus bývalej slovanskej zeme, z ktorej sa pôvodný národ — až na nepatrnú čiastku — vytratil a len v menách riek, vrchov, dolín zanechal po sebe pamiatku. Železnica vedie z Beláka na Trebíž v krásnej krajine a tam zabočí do údolia Kanálu, pod vysokými vrchmi Osternik, Výš Vrch, Chudá Palica atď. Mená sú čisto slovanské, ako i mená osád, ktorých je tu, pravda, málo, lebo údolie leží asi 800 metrov nad hladinou Jadranu; pripomínam len mená: Žabnica, Bystrica, Kokava, Koryto, Brašník, Zápraha atď. Obyvateľstvo je tu slovanské, ale už silne prerastené Talianstvom a Nemcami; nájdeš tam ľudí, ktorí slovanskú reč už zabudli, nevedia po nemecky a po taliansky sa ešte nenaučili — pravé národné pankharty. Môžeš s nimi hovoriť, ktorou chceš z tých rečí, bez toho, žeby si sa mohol s nimi ľahko dohovoriť. To sa rozumie samo sebou, že im tisnú do škôl tú samospasiteľnú nemčinu a trvá to už asi tristo rokov, ale celkom ponemčiť ľud, to ešte nedokázali; v posledných rokoch sa to začína obracať v prospech Slovanov.

Hranicu tvorí riečka Bela — po taliansky a po nemecky Fella; z jednej strany mosta stojí rakúsky, z druhej taliansky strážnik; dávajú dobrý pozor, aby Taliansko neutieklo do Rakúska a naopak. Pretože sme teraz s Talianmi zadobre, tak sme vystavili na pár kilometrov od hranice (Malborgette) silný fort s okovanými bateriami a ohromnými deliskami, ktoré sa na slnku blýskajú až radosť — to len preto, aby sme mohli strieľať „vivat“, keď prídu priatelia. Tieto pevnosti sa opakujú i na druhých pohraničných prechodoch.

Pontafel na ľavom brehu Belej menuje sa rakúske hraničné mesto, Pontebba za mostom talianske. Prvé je malé, čistotné, s krásnou, zo sivého mramoru vystavenou stanicou, druhé väčšie, ale až na neuverenie nečisté, smradľavé hniezdo. Stanicu Taliani zastrešili drevom; minulý rok zhorela, postavili ju znova a natreli bielym vápnom. Rakúsky vlak po malej zástavke prejde po moste do Pontebby; tam musíme vystúpiť, lebo naši nechcú púšťať naše pohodlné a pekné vozy do Talianska; majú veľký rešpekt pred talianskou čistotou a poriadkom.

V Pontebbe prezerajú batožiny, a to dôkladne! Nepočuješ nič iného, ako: „Tabacco, cigarri, signorre?“ To je ich alfa i omega, najlepšie je, keď sa robíš hlúpym a hluchým, kývaš plecom a podáš mu kľúč od kufríka: nájde, nenájde! inšallah! Ja ich, to jest tých, čo hľadá, mám pod klobúkom na hlave, a pretože ma nikto nemôže prinútiť, aby som ho prívetivo pozdravil, zostane klobúk na hlave, kým sa len re bene gesta nenachádzam v talianskom vagóne. Nikomu nezazlievam, keď lúdi cigary, lebo to, čo v Taliansku dnes pod menom dohán predávajú, to rastie u nás na Orave na každom zemiakmi vysadenom poli. Poctivosť na mieste, a štát v Taliansku pri tabakovom regále ukazuje, ako sa tento zákon prakticky má zachovať.

Železničné vozy v Taliansku nechcem opisovať, o čo sú horšie od našich, o to sú ufúľanejšie. Voda je tam drahá, to vidíš na všetkom, či je to živé, či mŕtve, aj konduktori na daromnicu neštrapacujú kefy a sapón.

Dolina Belej je impozantná nielen prirodzenými krásami, ale i ozaj geniálnou stavbou železnice; strmé jarky (meno dolín to už ani nezaslúži) vedú jasné bystriny z hôr. Sneh sa tam udrží až do júla a na severných stranách až do nového. Údolia Doňa, Rakolana, Rejza na východnej strane majú ešte mnoho slovanských obyvateľov a reč Rejzanov veľmi pripomína reč pravých Moskovčanov. V belskej doline vystrájajú Taliani tie isté špásy ako s pevnosťami, ako my v údolí kanálskom; je to len predsa silné priateľstvo a tá obojstranná pozornosť vyvoláva úctu pred takým úprimným kamarátstvom.

Čudné je, akým spôsobom sa živí obyvateľstvo týchto veru ďaleko divších a neúrodnejších, k tomu ešte ťažšie prístupnejších dolín ako na Hrone a Váhu. Len čo sa sneh roztopí, chlapi obrobia polia a niekedy až malinké, len-len na horných bralách ako lastovičie hniezda visiace záhradky, opravia strechy a ploty, ktoré každú zimu trpia pod množstvom snehu, a potom sa muži vydajú do cudzozemska, všetko, čo len má zdravé údy, za zárobkom. Ženy, deti a starci zostanú doma, vyberú si v každej väčšej doline jednu väčšiu osadu so školou a farou ako stredisko; tam sa prisťahujú a zostanú, až nastane žatva. Obyčajne bydliská zostanú zavreté, pod dozorom dvoch-troch starcov, invalidov práce alebo zbrane. Chlapi a mužský dorast vracajú sa domov obyčajne koncom októbra a z toho, čo oni prinesú a ženy nažnú, žije potom rodina až do jara. Zárobok mávajú obstojný, čomu pri ich dokázanej šikovnosti, striezmosti, pritom až napodiv rozvitej usilovnosti ľahko rozumieť. Sú to cestári, murári, kamenári atď. prvej triedy.

Ľudia sú pri práci veselí a obratní, robia v lete od rána od štvrtej do ôsmej večer a potom, keď sa poriadne naplnia polentou (iné nepoznajú), sadnú si do kolesa a vyspevujú chorovodné pesničky podobným spôsobom ako Malorusi alebo naši Trenčania — vždy jeden začne a chór predchytáva.

Podivné je, že Židov u nich niet — nevyžijú.

Bela je zlý horský potok, pri prívaloch zaváža úzke údolia skalami, pričom, ako poriadne podnapitá, valí sa občas sprava naľavo alebo obrátene a neobzerá sa na to, či pri tom horko-ťažko vypestované kultúry zničí alebo nie.

Pri stanici Žemory dosiahne krásnu úrodnú benátsku pláň. Je to opravdivá záhrada; každá piaď zeme je obrobená, polia sú prekrižované priekopami s vodou, obtočené viničom, ktorý tvorí vencový plot po vysádzaných morušových stromoch.

Minieme Vidno (Udine), staré talianske mesto s úzkymi uličkami, a dovezieme sa do stanice Coneliano. Tam sme boli svedkami „popravy“: celý zástup sviatočne oblečených a kvetmi operených svadobných hostí čakal na náš vlak. Mladý, nápadne pekný človek, mladoženích, viedol sa pod ruku s „mladou“ nevestou, najmenej dvadsať rokov staršou ako on; vyzerala naozaj ako „dracéna dráko“.

V Coneliane rodí sa jedno z najlepších hrozien a celá svadobná spoločnosť dokazovala, že sa o tom veru dobre presvedčila.

Nasleduje mesto Treviso, odkiaľ za starodávna Benátčania brali najlepších vojakov a najkrajšie ženy; zväčša sú tam ľudia vysokí, silní, bielovlasí a modrookí, nijako nesvedčiaci o tom, že sú teraz Taliani.

Z Trevisa za päť štvrtí hodiny vlak nás dovezie do Mestre, poslednej stanice pred Benátkami, odkiaľ nás dlhočizným dvadsaťkilometrovým mostom za 21 minút ťahá ponad lagúny Benátok.

Boli sme sedem hodín na ceste, a tak sme si hneď najali benátsky fiaker-člnok, takzvanú gondolu, čierno lakovanú a na štíhlom výhone spredu vyzdobenú charakteristickým oceľovým hrebeňom. Je to nielen okrasa, ale má zároveň i praktický význam; popod každý z tých sto a sto mostíkov, kde prejde ten hrebeň bez toho, že by zavadil o klenbu mostíka, i gondolier, stojac vzadu na člnku, prejde bez úrazu.

Gondolier vesluje len jedným veslom opretým o kľučku na boku člnka, a je tak vycvičený, že tým istým veslom keruje. Nevidel som podobné veslovanie len v slovinskom Korutánsku, a to uprostred hôr medzi riekami Dravou a Žilou na Bielom jazere, kde ma lodník zo dve hodiny prevážal, aby som si mohol poriadne prezrieť rady na dva-tri metre pod vodou potopených prahistorických kolových stavieb.

Náš človek zabočil hneď spočiatku z Canal Grande do úzkeho kanálu; pri každom rohu neprestajne sa križujúcich kanálov volá gondolier svoje „Giae“ alebo „Stalii“ ako znamenia príchodu alebo vyhýbania. Sotvaže sme boli v kanáli, už mi strčil z tam stojacej druhej gondoly jeden signore na dlhom prúte malú sieť pod nos a druhý s gitarou v rukách a na hlave s cylindrom vaječným bielkom vymasteným spustil báječným tenorom intrádu známej neapolskej piesne „Funicula-funiculi…“ Chudák, nedospieval ani intrádu, lebo náš gondolier mu jedným úderom vesla narazil ten vyleštený cylinder cez uši až na plecia — a krásna intráda sa skončila vo vode.

My sme sa mohli od smiechu popukať a aj náš gondolier, a pretože som tým kompánom hodil do tej siete asi pol funta benátskej medi, myslím, že aj oni boli spokojní. Tie drobné peniaze v Taliansku sú lacné; za našu zlatku máš plné vrecko menších alebo väčších farajov z medi. Striebro nevidíš a banknóty začínajú už od jednej líry, ktorá stojí asi 46 gr. Majú síce zlatú menu, ale zlata vidíš tak málo ako u nás, a kto je pravý Talian, ten desať ráz radšej pustí dušu než žltiak.

Za štvrť hodiny sme šťastlivo priplávali do hostinca, pár krokov od hlavného námestia sv. Marka. Cestou nás ospievalo alebo ogitarovalo ešte dosť tých plávajúcich umelcov, každý s inou notou a vyfintení ako vyvolávači na radvanskom jarmoku. Počuli sme všetky možné i nemožné inštrumenty, gitary, husle, mandolíny, okaríny, píšťaly — len nie drumble alebo bubon. Rozdávali sme štedro tú meď, pokiaľ stačila; za každú papierovú líru dostaneš desať alebo dvadsať 10- alebo 5-centesimov. To je dobrého pol funta medi.

Podľa starej obyčaje vybrali sme sa hneď s paroloďou na ostrov Lido, ktorý kryje lagúny a Benátky juhovýchodne od mora. Sotva sme sadli na parník, už kde sa vzali, tam sa vzali dva-tri člnky s umelcami. Jeden z nich mal okuliare vlastnej výroby z drôtu, s natiahnutým, červeným, masťou natretým papierom na dva cóle v priemere, s malou ako grajciar dierkou v prostriedku. Mal zamatový kabát neurčitej farby, biele plátené nohavice a na hlave cylinder so záhybmi ako harmonika. Na nohách mal žlté črievice s červenými podpätkami. Spustil strašnú intrádu, potom serenádu z Gounodovho Fausta dosť zvučným a príjemným basom; jeho spoločník, tiež čudne vyfintený, sprevádzal ho na mandolíne. Pasažieri so smiechom a krikom „bravi, bravi!“ počúvali a keď sa na obrube lode ukázal známy prút so sieťou, mali páni umelci dobrú žatvu.

Za krátky čas boli sme na Lide; z prístavu vedie koňka za pár minút na breh Jadranu, ktorý pred nami leží v celej kráse a nekonečnosti. More je tmavobelasej farby a na horizonte celkom splýva so vzduchom, takže nerozoznáš, kde more prestáva a vzduch začína. Popoludní je silný príboj mora a my sme sa do chuti vykúpali.

Na piesku pri mori je vystavený celý rad búdok z trsti pre kúpeľných hostí, okrem toho celé rady stolíkov, kde môžeš kúpiť takrečené „roba di mare“ (morský tovar): raky, kraby, mušle, korale, slimáky atď. Vyberieš si, čo sa ti páči, položíš bokom, a keď máš tých tvorov dosť, spýtaj sa na cenu; keď nie si excelencia, sľúbiš dve líry, čo kupcovi ani najmenej neublíži, ako u nás, kde ťa za takú ponuku možno ihneď vyhodí, to on urobiť nemôže, lebo celý obchod koná sa pod šírym nebom, a tak sa radšej zjedná; za dve líry 50 centisimov, najviac tri líry to máš. Keď je zásoba vypredaná, stiahne zo stola obrus, vezme drevenú lopatu a prehadzuje piesok, kde ako haviar šťastne alebo nešťastne operuje; obyčajne o krátky čas má už zasa svoje „magazzino“ novým tovarom naplnené, prenesie sa na iné miesto, alebo zostane, kde bol, a obchod je zasa v prúde.

Pri kúpeľoch je rozsiahla reštaurácia, kde okrem vína a piva dostaneš všetky možné sorbetky z granátových jabĺk, pomarančov, citrónov, malín alebo jahôd. Sedí sa tam veľmi príjemne a mohutný príboj morských vín stojí za pohľad.

Lido je, hoci úrodnej zeme tam niet, jedna záhrada. Kultúry viniča, pomarančov, moruší, fíg atď., kde len zrak obrátiš, a to všetko rastie na holom piesku! Akým spôsobom to tam dokazujú, to je ich vec; že to ale potrebuje veľmi veľa práce a nákladov, to cítiš. Sedliak v Benátsku a Lombardii je všade pracovitý, triezvy človek a vyrába výživu často na takom malom poli, že je to až na neuverenie. Pravda, „núdza naučila i Dalibora hrať na husle“.

Medzi Lidom a Benátkami ležia vľavo ostrovy „Degli Armeni“ a „San Giorgio maggiore“ (väčší Ďuro) s arménskym kláštorom a kostolom; vpravo leží Giardino publico, krásna záhrada s južnými stromami a flórou. Tam som pred 44 rokmi zarobil prvý dukát vo svojom živote; videl som tam živého koňa a vyhral stávku s mojím otcom; vľavo pred tým „najväčším Ďurom“ stála zakotvená krásna jachta amerického arcimilionára, majiteľa a vydavateľa New York-Herald. Bola to loď urobená s veľkým vkusom a vyzerala v bohatom výstroji pri hľadanej jednoduchosti ako cisárska jachta. Bennett má na lodi zariadené všetko ako doma, ba ešte ani tlačiareň nechýba.

Náš parník pristál pri Slovanskom brehu (Riva di Schiavoni), v najbližšom susedstve kniežacieho paláca (palazzo ducale), piazzetty a námestia sv. Marka. Nejdem opisovať paláce, kostoly, umelecké zbierky atď., to nájde každý lepšie a podrobnejšie opísané v Baedekerovi, obmedzím sa na opísanie veľacteného publika. Domorodý Benátčan hľadí veľmi na reprezentáciu; čo akokoľvek hrdluje cez deň s lápsikom a dratvou, kladivom, ihlou alebo perom, po práci podvečer sa umyje, učeše a oblečie do sviatočných šiat. Cez deň je čižmár, krajčír, tkáč atď., večer je „conte“ (gróf) a vyšľapuje si po Markovom námestí, na Rive alebo po Morcerii (najširšej benátskej ulici — tak asi na dve siahy) ako kohút na smetisku. Rendezvous cudzincov a Benátčanov je vždy podvečer Markovo námestie, tam sú i rozsiahle kaviarne so stolcami a stolmi, až do tretiny námestia rozostavenými. Vojenský koncert je tam tri razy v týždni.

Dojem to robí veľmi krásny a zaujímavý, niet teda divu, že sa i Jadran tu i tu na to chce zblízka podívať, ako napríklad v novembri roku 1895, keď silným príbojom zaplavil nielen Lido, ale i veľkú čiastku Benátok a stál pár dní asi 24 palcov vysoko na Markovom námestí. Pri tej príležitosti zalialo i kryptu, v ktorej sv. Marko leží a pretože pán boh tú vodu nedal vypumpovať, tak veru milý Marek bol ešte pri našom pobyte v slanej vode a nebolo možné podívať sa na jeho hrob. Benátčania ako dobrí kresťania bez pochyby myslia, že sa osuší sám, keď má žiaru okolo hlavy.

Kdekoľvek je fajčiar a chodí po Benátkach so zapálenou cigaretou, tam sa podobá človeku, ktorý má medom natretú hlavu a prechádza sa pred včelínom. Zo všetkých strán na teba dobiedzajú chlapci a dievčatá a silou-mocou natískajú ti „cerini“, t.j. voskové zápalky. Ja som ich nakúpil za jedno dopoludnie asi 30 škatuliek, lebo som sa inak nemohol zbaviť toho milého sprievodu!

Stojí zato zaopatriť sa zrána, tak medzi desiatou a jedenástou, asi funtom talianskych drobných a prezrieť si uličky a námestia položené trochu obďaleč. Vidíš tam benátsku špecialitu, t.j. vandrovného kuchára, ktorý pod šírym nebom pečie na oleji tie morské dary, ako napríklad sépiu, kraby, morské hviezdy, menšie ryby, psie žraloky atď. a predáva v porciách, tak od oka rozdelených, ambulantným hosťom za pár soldov (soldo — asi jeden grajciar). Keď už jednu uličku alebo námestie poriadne nakŕmil, zoberie malú plechovú piecku s plechovou kaňvou do jednej, kurivo a pokrm s olejovou plechovou fľašou do druhej ruky a ide ďalej; vyhľadá si príhodný kútik, rozžiari uhlie a na ajncvaj už sa to na tej panve pečie až radosť. Že pritom vychvaľuje svoju kuchyňu zvučným hlasom v samých hyperbolách, to sa pri každom Talianovi rozumie samo sebou.

Nie je radno pri takej príležitosti na ulici zastať; ten istý gurman, čo si pred chvíľou kúpil za 3 soldy v oleji vypečenú sepiu, už stojí pri tebe a prosí s vytiahnutou pravou rukou o „caritu“, pritom drží v ľavej ruke pečienku, z ktorej kvapká masť a pohryzkáva s chuťou ďalej. Títo kuchári napĺňajú celý vzduch v Benátkach takou vôňou, že mimovoľne sa nazdáš, že prekypeli všetky hrnce s mliekom v celých Benátkach.

Zvláštnosť Benátok sú tie tisíce a tisíce holubov, ktoré balkóny a obloky sú zatlčené doskami. Sic transit gloria mundi!

Raňajkovali sme každý deň v Caffé Florian, v poprednej benátskej kaviarni, na Markovom námestí. Sotvaže sedíš, už príde kŕdeľ nedorastených, ufúľaných mladých Benátčanov a posunkami prosia o to cigaro, ktoré fajčíš. Druhá návšteva, ktorá nikdy nechýba, je tá viac-menej mladého, viac-menej vyfinteného dievčaťa (tak medzi 16 — 50 rokmi), ktorá ti chce, či chceš alebo nechceš, strčiť malú kytičku kvetov do gombíkovej dierky na kabáte. Tretí príde čistič obuvi a keď ho obratom ruky alebo slovom neodbiješ, tak má hneď v práci tvoje topánky, čo by si ich bol len pred polhodinou v hostinci obul dobre vyčistené. Štvrtý príde starší pán, oblečený tak-tak, s paličkou v ruke; na konci paličky má nasadené šidlo a, zohýnajúc sa pod stolmi a obzerajúc na všetky strany dlažbu, napichuje na to šidlo zahodené ostatky nedofajčených cigár — v Prahe ich menujú „slavíci“.

Sedíš tam popoludní pri čiernej káve, už kupec podáva s roba di mare inému ruku. Podvečer prídu pouliční muzikanti a speváci, ba i agenti rozličných vychýrených domov, improvizátori atď. — a potom nech ti je pán boh milostivý!

Divadlá začínajú obyčajne o deviatej hodine a končia o jednej alebo o druhej ráno. Máš tam tragédiu, operu a na pošpás balet. Druhý raz ta nejdeš!

Za čias rakúskej vlády Benátčanom sa darilo, tiekli ta plným prúdom peniaze z našich mozoľov. Podobne zle je vo Verone pre tú istú príčinu, starý invalid-strážnik v amfiteátri — vedel o tom dosť rozprávať. Mal veľkú striebornú rakúsku medailu za chrabrosť, pritom na prsiach talianske vyznamenanie. Slúžil roku 1866 u Talianov a bojoval proti nám pri Custozze. Z najvyššieho poschodia amfiteátra ukázal mi pomníky tých dvoch bitiek, vystavené na poliach pri Densenzane a Custozze.

Filozoficky pridal k tomu po taliansky:

— Škoda je, že človek len tak neskoro pozná, že bol somár.

Za túto reflexiu dostal extra honorár.




Pavol Kuzmány

— prozaik obohacujúci realizmus o výrazové prostriedky moderny, autor oddychových krátkych próz, syn Karola Kuzmányho Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.