Zlatý fond > Diela > Chudobný boháč


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Chudobný boháč

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov


 

Chudobný boháč

Je studený zimný večer. Po nebi kusy oblakov sa ženú, poháňané ostrým severákom. Len kde-tu mihne sa hviezdička. Jasný rožok mesiaca len čo stačil trochu osvietiť v úzkej doline ležiacu dedinku Brežnú, keď sa už zase zahaľoval do tmavej chmáry, ktorej kraje svojím svetlom postriebril.

Brežná je dedinka malá, chudobná. Jej domky sú kryté slamenými strechami a husto sa túlia k sebe, ako čo by sa jeden od druhého chceli zohriať v tomto sychravom studenom počasí.

Jej obyvatelia v zime zhotúvali drevený riad, ktorý potom rozvážali po Dolniakoch, aby zaň utŕžili či zrno, či pár groší. Potom obrobili si svoje štrkovité zemičky, a keď bol čas žatvy, nuž pobrali kosy a šli nadol na žatvu. Keď sa stade vrátili domov so zárobčekom, pokosili si svoje kosienky a lúky. Takto robievali odnepamäti sveta, takto robievajú poniektorí až podnes, lebo ostatní zarábajú si na chlieb v Amerike.

V chyžiach ľudia už dávno pozahášali malé olejové lampy, ktorých svetlo, čo i mdlé, predsa sa usilovne predieralo cez malé okenice na ulicu. Z jednej chyže bolo počuť čulý rozhovor. Sem sa zišli susedia, k Janovi Strniskovi, aby si pobesedovali za dlhého večera; beztak je nedeľa, a tak času nadostač.

Za stolom na lavici sedí Jano Strnisko, asi tridsaťpäťročný svalovitý sedliak. Tvár má zdravú, červenú, oči bystro a umne pozerajú na prítomných dvoch chlapcov. Všetci sú asi v jednom veku, tak do štyridsiatky. Na stole ležia noviny: Hlásnik a Týždenník. Sú už hodne pokrkvané, poznať, že boli už čítané.

Títo traja spriahli sa dovedna a spoločne sa predplatili na ne, lebo pre chudobu nemohli si každý osebe.

Zvláštne je, ako sa noviny i do takýchto kútov, ako sa hovorí „pánu bohu za chrbtom“, dostanú. Do Brežnej ich napríklad doniesol Jano Strnisko zo žatvy; oboznámil sa s nimi, keď bol na Dolniakoch v Rozložnom. Inde oboznámia sa s nimi v Amerike; stane sa, že i pri vojsku, tam dakde vo Viedni, a tak sa sejú a vzchádzajú, že človek ani nevie, kedy a ako.

Práve bol dočítal, ako jeden bohatý gróf premrhal v kartách všetky svoje majetky, takže prišiel o všetko, a potom upadol a popáchal veľké klamstvá a krádeže.

— Hm! Hm! — zašomre Martin Rázvora. — A koľko mu namerali?

— Veď tu stojí, — doložil Jano a ukázal prstom na noviny, — že nemali času, lebo keď ho chceli hnať pred súd, už bol za morom.

— Ale čo nepovieš! No už je len tým pánom dobre! Čože! sadnú na železnicu, či sa ich tam spýta niekto, či majú pas? Môžu tí veru hvízdajúci…

— Veru je tak! — zvolal Ondrej Kalina.

— Ej, ale jesto veru i medzi našskými nesvedomití, — poznamenal Jano. — Hľa, keď som bol vlani tam dolu, poznal som v Rozložnom jedného bohatého gazdu, sedliaka. Ten vždy robil z chudoby len posmech, a konečne sám prišiel na posmech.

— Nuž akože sa to stalo? — spytuje sa Kalina a oči sa mu pritom zvedavosťou zaleskli. Oprel si o dlaň okrúhlu vyholenú tvár a tak sa pozeral na Jana.

— Nuž pravda, vy ste ho nepoznali, lebo už pár rokov nechodievate na žatvu, keď ste boli za tou veľkou barinou, tam v Amerike, ale ja som bol vlani a predlanským i so svákom Cibuľkom a Mišom Komárom. Vtedy hľadali veľmi robotníkov, lebo sveta bolo málo a i tí sa nechceli vopred zaviazať. Nasľubovali nám hory-doly. Nuž čo sme mali robiť, zobrali sme sa — a neúrekom, sme si i dobre zarobili. Neďaleko Rozložného bolo panstvo, tam sme kosili pšenicu. Viete, zem je tam rovná ani dlaň, a potom čierna; k tomu niet na nej, ani čo by ste platili drahé peniaze, kúsok kamenčeka.

— No, veď my ich máme nadostač! Len je to predsa nie múdre rozdelené, jedným všetko a druhým zase nič, — poznamenal Mišo.

— Máš pravdu, ale zato i tam jesto chudoby dosť. Raz tak pri nedeli sme šli do dediny nakúpiť si, čo nám bola treba, či dohán, či už čo, i do kostola sme šli nazrieť, veď viete, ako to už býva.

Pokývali súhlasne hlavou.

— A ja, — pokračoval ďalej, — či mi to sám zlý duch pošepol, a či sa to už tak malo stať, nevrátil som sa s kamarátmi domov, ale popoludní šiel som do krčmy. Nápoj tam dobrý a nie drahý, šiel som sa trocha občerstviť. Ľudí tam bolo hodne. Keď ma zazreli, začali sa ma vypytovať, skade som, a to všetko pekne čisto po slovensky, lebo Rozložné je číro-čistá slovenská dedina.

— Tak? Ja reku, že už niže Pešti nieto Slovákov.

— Čože by nebolo? A koľko! I za Tisou, i v Banáte, i dolu pri Dunaji, ba ešte aj v Chorvátsku. Veď hádam ste sa dočítali, nuž veď tam kdesi v Banáte tiež súdili našich…

— Ach, bože, či nás je len veľa! — vzdychol si Martin.

— Veru nás je hŕbka! — poznamenal Jano. — Tak tí ľudia — pokračoval — pekne sa zhovárali so mnou, ako sa svedčí, či my máme také zeme ako oni. Ja na to: hej! Veď keby boli! Ale my aby sme sa mohli vyživiť, musíme sa chytiť všelijakej roboty, a pekný kus sveta pochodiť za chlebom.

— Verabože, je tak! — ohlásil sa Kalina.

— Majú vám tí ľudia i krásny kostol. No, všetko je v poriadku, i sami pekne a čisto bývajú. Každá rodina má svoj dom, okrem želiarov. Každý dvor je pekne ohradený, a bohatší majú také domy ako u nás nejaký pán veľkomožný. Do kostola tiež radi chodievajú, ale to mi tak čudne padlo, že po kázni nepočul som oznamovať, že by bol býval aspoň jeden dvadsaťhaliernik obetovaný na dobročinný cieľ.

— Čo nepovieš? A takí boháči? Nuž veď u nás neprejde nedeľa a my sme predsa ani kostolné myši proti nim…

— A už je to tak. Ja som sa i spýtal, či je to nie u nich vo zvyku.

„U nás je to nie v obyčaji,“ odpovedali mi, „ale keď chceme niečo v cirkvi, či v obci urobiť, rozhodíme si medzi seba.“

Ako sa tak zhovárame, len keď tu vstane spoza druhého stola nízky, územčistý chlap. Tvár mu len tak blčala od horúčosti i od vína, pot sa mu len tak rinul z čela a biela košeľa začala sa mu lepiť na pleci.

„No a vy ste skade?“ spytuje sa ma, už podnapitý.

„Nuž od Horniakov.“

„Tak? A rodí sa u vás taká pšenička ako u nás?“

„Keby sa taká rodila, nechodili by sme k vám na žatvu.“

„No, či vidíš!“ zvolal a zaštikútkal. „A či vy viete, kto som ja?“

„Veru ja som vás ešte nevidel, pán gazda,“ odvetil som mu ja trochu zahanbený, „viete, ako je, keď je človek v cudzom kraji.“

„No keď nevieš,“ odvetí tento, „tak ti poviem,“ zahundral a trhol sa nazad, „ja som chudobný Roháč, vieš, chudobný Roháč,“ — a pozrel posmešne ma mňa.

„No len no!“ poznamenal neďaleko neho sediaci, už šedivý asi šesťdesiatročný človek, „len si daj pozor, aby si ešte ozaj nebol aj ty chudobný, keď sa tak rád z chudoby vysmievaš!“

„A čo vy mne môžete?“ zavolal naňho Roháč len tak z pleca. „Čo ste vy? Há? Zajtra vás môžem z vášho majetku vyplatiť…“

„Mňa ty nevyplatíš,“ odvetil starec spokojne, „lebo ja nemám nič pre teba na predaj. A čo sa toho týka, ty si mne tiež toľko, ako nič, lebo ja z tvojho bohatstva nič nemám, ani nechcem mať. Ja keď sa živím, nie z tvojho sa živím, ale za to, čo som i chudobný, predsa sa u mňa núdzny viac poživí, ako u teba, lebo ty si ani bohu, ani ľuďom nie k osohu.“

„Tak je!“ poznamenalo súhlasne viac hlasov, lebo rozhadzovanie tohto nadutého človeka nezdalo sa už ani im a mali už všetci naňho zášť, lebo sa vždy vystatoval so svojím bohatstvom a unižoval chudobnejších.

„A čo vy mne môžete?“ odvetil opovržlive. „Vy mne nič nemôžete. Ale viete čo? Ak vy mne toľko peňazí ukážete, koľko je mám teraz pri sebe, tak vám zaplatím, čokoľvek chcete,“ a udrel si na ľavý vačok vesty.

„A veď sa vy to len tak naprázdno rozhadzujete,“ skočil mu do reči Paľo Klátik, asi tridsaťročný sediaci na konci tretieho stola. Bol dosť ošumelo oblečený, lebo šaty mu už nemali čiernej farby ako zanova, ale zahrávali do špinavozelenej. Oči sa mu pritom zaleskli a okolo úst mu pohrával vyzývavý úsmev.

„Čože? Že ja len tak naprázdno? Kto to smie povedať?“ kričal už urazený Roháč a chvatom vytiahol z bočného vačku hrubú tobolku a z nej vyňal chumáč bankoviek.

„Tak je toto nič?“ zavolal, máchajúc nimi nad hlavou.

„A ty sa nazdáš, že je to dáka sláva, keď ty do krčmy alebo na svadby a na zabíjačky nosíš pri sebe veľa peňazí, aby si ich tam svetu ukazoval? Za to ťa veru žiaden múdry človek nepochváli, lebo to nemá zmyslu, a s tým pokúšaš len boha i ľudí. Keď máš, nuž drž si ich. Nech sú ti na úžitok. Čo nás do tvojich peňazí! Ale ďakuj pánu bohu za ne, beztak ich nezasluhuješ, lebo ich nevynaložíš na dobré,“ poznamenal zase starec.

„Ale ja…?“ začal Roháč, keď sa tu ohlásil zase Paľo Klátik:

„Ale za to nemáte kurážu nám rozkázať liter vína.“

„Ja tebe?“ zvolal Roháč opovržlivo. „Skade? Keď sa chceš napiť, pi za svoje, ale nie za moje…“

„Veď si ja aj,“ odvetí Paľo nahnevane. „Ja len tak zo žartu, a vy…“

„Ale čo sa budete dohadovať,“ zavolal na nich pribehnuvší krčmár.

„Ty, Paľo, nestaraj sa do druhých, ale seď so svojou spoločnosťou, a vy, Roháč, zabávajte sa so svojimi.“

Roháč si sadol, ale zato ešte dlho dudral, že on všetkých vyplatí a že jemu nik nerozkáže…

Predvečerom, vrátil som sa domov a ľahol som si i s druhými kamarátmi spať, aby sme už za zory boli v robote. Len čo sa vám tu nestane; iba keď ma môj sused štuchne lakťom do boku, a to tak akurátne, že som sa hneď prebudil zo sna.

„Čože je?“ spytujem sa. „Hádam som len neodspal robotu?“

„Zle je,“ hovorí mi on. „Ak si to ty, priznaj sa, najlepšie z kratšej cesty, i tak neviem, čo bude…“

„Čo to táraš?“ spytujem sa ho, ešte som sa i zasmial, reku, možno sa chlapovi niečo prisnilo, keď mi tu hádam zo sna šemotí. Ale on nič, len okále zastrašene vypliešťa na mňa, a dáko ako by sa odťahoval odo mňa.

„Čože ti je, hádam si len, bože odpusť, z rozumu nezišiel?“ — spytujem sa ho, a pritom už i mňa začalo dákosi omínať, a ako by mi mriavky boli liezli po celom tele…

Práve mi chcel vyprávať, keď ti tu, kde sa vezmú, tam sa vezmú, postavia sa predo mňa dvaja žandári s bajonetmi na puškách.

Môžete si myslieť, ako mi bolo okolo srdca.

— Ej, veru by sa im nechcel dostať do rúk, — poznamenal Rázvora. — Hľa, aj Mateja Poliaka ako boli dokaličili; chudák, ešte i teraz nemôže prísť k sebe.

— Ale čo ho zahováraš, — zahriakne ho netrpezlive Ondrej, tento až horel netrpezlivosťou, aby počul, čo sa stalo s Janom.

„Čo títo tu chcú? Zaiste sa zmýlili,“ ale pritom mi bolo tak clivo okolo srdca a vzdor tomu, že som sa necítil v ničom vinným, veľmi ma znepokojila prítomnosť žandárov.

Jeden z nich pristúpil ku mne a spýtal sa ma po maďarsky niečo.

„Ja, veru, pekne prosím, neviem.“

Na to sa ma už spýtal, pravda, ťažko mu to išlo, po slovensky, či som to ja Jano Strnisko.

„Áno, pekne prosím,“ odvetil som zostrašene.

„Vstávaj a stúpaj!“ zavolal mi.

„A prečo? Veď ja som nič…“

„Čuš! A razom…!“

Čo som mal urobiť, šiel som pred nimi. Môžete myslieť, že som sa mal pod zem prepadnúť od hanby, keď som šiel takto cez Rozložné ako dáky zbojník. Mali mi oči vyhorieť, keď som videl, ako sa ľudia zbehávajú ako na diváky. Zaviedli ma hneď do ich kasárne a hneď sa ma začali vypytovať, kde som to včera bol. Nuž reku, bol som tu v dedine nakúpiť si, čo mi bolo potrebné, i v kostole som si posedel a bol som i v krčme. A či som videl Roháča? „Pravdaže som ho videl,“ odpovedal som, „veď som sa s ním i zhováral.“ Na to sa ma spýtali, či som videl uňho peniaze. Ako by som, reku, nevidel, keď ich všetkým otŕčal, a pritom mi bolo čudné, čo chcú s tým vypytovaním. Len keď tu zrazu zvreští na mňa, že kde sú Roháčove peniaze.

„A či ja viem, kde sú?“ odvetil som naľakaný.

„Tak?“ — zavolá fírer. „Nevieš? No, veď ty budeš hneď vedieť,“ a vylepil mi také zaucho, že som sa hneď zapotácal.

„Nevieš?“ spýtal sa ešte raz.

„Nie,“ odvetím ja. „A čo ma bijete, keď ja neviem o ničom!“

„Ešte bude tajiť!“ a zaklial hrozne, a zase mi z druhého boku vylepil, takže som bol ani ohlušený.

„Pán fírer, prosím ich,“ začal som, „ja som nevinný, ja…“

„Čušíš ho!“ zavolal a zase ma udrel, a to takou silou, že som hneď spadol na zem.

Vtom prišiel dnu jeden žandár, povedal niečo fírerovi po maďarsky; tento pozrel na mňa mrzute.

„Môžeš ísť,“ zavolal na mňa.

Ja som sa zozbieral a spýtal som sa ho, že keď som bol už bitý, aby mi aspoň povedal, prečo som dostal, lebo ja sa necítim v ničom vinným.

Ale on miesto odpovede zaškúlil na mňa, a len tak cez zuby mi odsekol: „Môžeš byť rád, že sa ti viac nedostalo, a ak sa ti nepáči, choď a žaluj, ale ti potom neradím prísť mi pred oči,“ a zazrel pritom na mňa tak, ako by ma chcel preklať.

— To by ti bolo ešte treba, — odvetil Rázvora. — Nemáš svedka, tak čo? Ešte by ťa pokutovali. —

— Veď aj ja som tak hútal, čože chudobný človek stojí, a ešte v cudzom kraji! Musíš len všetko pretrpieť a ešte i byť rád, že horšie nevypálilo. —

Keď som vyšiel von, opýtal som sa ľudí, čo na ulici stáli: „Ale povedzteže mne, ľudia boží, čo sa stalo. Hľa, žandári sa ma vypytovali, či som nevzal Roháčove peniaze, a ja neviem o ničom.“ A už hanba sem, hanba tam, ale sa vám priznať musím, priatelia moji, že keď som to povedal, odrazu ma ovládal taký žiaľ, až ma slzy zaliali, a ja som plakal tam ani malý chlapec. Tak, ja musel som sa toho dožiť, aby som bol bitý od žandárov, aby som bol povláčený ako dáky zbojník. A dobre viete, že moja ruka sa nikdy nedotkla cudzieho.

— No už to môžeme dosvedčiť, — doložili Rázvora a Kalina a sútrpne pozreli na Jana.

Tento bol i teraz dojatý pri spomienke na túto udalosť.

Ľudia ma obstúpili. Sprvu nechceli ani uveriť, že by som ja nevedel, čo sa stalo s Roháčom, len potom mi vyrozprávali, že veru, keď Roháč išiel domov z krčmy hodne opitý, nuž ho ktosi dočkal na ulici a kyjom mu takú dal po hlave, že hneď spadol, potom mu vzal peniaze a nechal ho tam ležať v bezvedomí. Nočná stráž ho našla a odniesla domov.

Teraz som už chápal, prečo som bol v podozrení.

„Ale veď som sa ja ešte za vidna vrátil, a moji kamaráti môžu dosvedčiť, že som s nimi už o deviatej spal na pokoji…“

„Hja! Vieš ako je to, človek nikdy nevie, kde ho nejaké nešťastie potká…“

Veru je tak! Ale takúto potupu som si predsa nezaslúžil. Potom som sa vrátil k mojim kamarátom. Boli už dávno v práci. Keď som prišiel naspäť, už sa im kečky vyparili v kosení. Ako ma zazreli prichádzať, nechali kosenie tak, ešte i pán úradník prišiel ku mne. Nuž tu zase nebolo konca kraja vypytovaniu.

Hodná chvíľa sa minula, kým sa všetko uspokojilo. Ale mňa mrzelo, ak by podozrenie predsa na mne malo prischnúť. Na druhý deň som bol celkom uspokojený, lebo mi sám náš úradník povedal, že veru už chytili zlodeja.

„A neviete, kto to bol?“ spýtal som sa ho.

„Čože by som nevedel?“ odpovedal tento. „Nuž Paľo Klátik.“

„Aha!“ — zvolal som. „Veru je to možné,“ bo mi prišlo na um, ako zadieral do Roháča a pri vide peňazí ako sa mu zaleskli oči.

„Nuž a akože ho zbadali?“

„Žandári sa opytovali, kto bol všetko v krčme, a podozrenie padlo na vás a na Klátika. Najprv vás chytili, potom niekto oznámil v obecnom dome Klátika, lebo ho videl v noci na ulici, nuž vzali toho do výrobku, až sa i priznal.“

Môžete myslieť, že úradníkova správa ma veľmi potešila, lebo som bol ospravedlnený.

— A s Roháčom sa čo stalo? — spýtal sa Rázvora.

— Ten si to veru za hodný čas odležal. Ale to by ešte nebolo nič, lež len počúvajte. Vrátil som sa vám ja vlani na žatvu do Rozložného. Iba tu v jednu nedeľu vidím sedieť na podstienke človeka v hrdej bunde a čiapku mal na hlave.

„No tento je už zaiste nie dobre,“ pomyslel som si, keď som ho videl tak schúleného sedieť o Petre na slnci v bunde pred hrdým, vysokým múraným domom.

Prídem k nemu bližšie a pokloním sa.

„Pán boh daj, otec nebeský!“ prehovoril, ale tak čudne, hlasom tenkým, sipľavým.

Pozriem naň, tvár mal opuchnutú, ústa skrivené, jedno oko stĺpkom stojí, druhé len tak klipká. No, hrozne bolo len hľadieť na neho. A predsa sa mi zdal takým známym. Pozriem hore na štít domu, či nevidím meno majiteľa, a tu čítam: Matej Roháč. To bude on, ten istý, ktorý ešte pred rokom bol taký hrdý a z posmechu hovorieval, že je on chudobný Roháč. To je teda ten hrdý, nadutý boháč! V prvom okamžení cítil som radosť v srdci svojom nad ponížením tohto človeka, ktorý toľkých chudobných potupil a nadúval sa, ako by bol bohvie čo. A tu teraz žobrák, opravdivý žobrák! Ale keď som pozrel naňho, aký je úbohý, aký bezvládny, tak som ho poľutoval a sústrastne som sa ho pýtal: „Čo sa vám to stalo, pán gazda, veď ste ešte vlani taký čerstvý boli?“

Jemu sa slza sperlila v oku, tíško tiekla dolu po odutom líci.

Ústa úsilne začali sa pohybovať, až konečne vydali zo seba ten istý sipľavý hlas, a ja som vyrozumel zase, že riekol:

„Pán boh daj, otec nebeský!“

Stál som v nedorozumení, keď tu uličné dvercia domu sa otvorili a v nich zjavila sa gazdiná, Roháčova žena. Pristúpila k nemu.

„No chcete už dnu ísť?“ prihovorila sa mu.

„Pán boh daj, otec nebeský!“ odvetil jej zase.

„Tak okolo kračúnu porazilo ho,“ poznamenala ona, keď videla moje zadivenie, „stratil od tých čias i reč a len to vie povedať, čo ste teraz počuli od neho. Sám sa nemôže ani pohnúť, ani jesť. Veru má veľký kríž, a my s ním!“

Začala ho dvíhať, ale bol jej ťažký. Pristúpil som k nej, aby som jej ho pomohol zodvihnúť. Horko-ťažko vstal, a opierajúc sa o ženu šúchal sa dnu do domu.

Nuž tak vidíte, čo som ja skúsil na žatve.

Len čo dokončil, otvorili sa dvere a vstúpila dnu Janova žena. Prišla domov od kmotry, bola tam na posedení.

— Ľudia boží, a vy ešte vovedne? — spytuje sa veselo. — Veď je už preč desať!

— A ver’ — poznamenal Kalina, keď pozrel na hodiny. — No čo myslíš! Tak sa nám minul čas, ako čo by bičom plesol… — A medzitým vstal i s Rázvorom, vzali si klobúky a zavinšujúc dobrú noc, pobrali sa domov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.