Zlatý fond > Diela > Jeden deň zo života vlasteneckého kňaza


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Jeden deň zo života vlasteneckého kňaza

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Roman Sány.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov



  • I
  • II
  • Zmenšiť
 

I

V slovenskej dedine L. sa veliká udalosť stala. Deti, staré a mladé ženy, áno, aj niekoľko chlapov zhrnulo sa oproti fare. Uprene pozerajú do dvora, ktorého vráta sú dokorán otvorené. Práve teraz vletel dnu elegantný kočiar, ťahaný štyrmi ohnivými vraníkmi, nádherne ošírovanými. Na baku sedel vyšnorený kočiš so žltým klobúkom, obtiahnutým voskovým plátnom, a vedľa neho mládenec v tmavomodrej livreji.

Dnu v kočiari sedel natlstlý pán v najlepšom veku v zelenkavom elegantnom obleku, opierajúc si v žltej, gombičkovanej topánke obutú nohu o protiľahlé sedadlo. Bol to jeho osvietenosť Štefan Rovenský, opravdivý tajný radca a majiteľ zlatého kľúča.

Na dvore vítal vysokého hosťa farár Ondrej Chrástélyi. Volal sa predtým Chriašteľ. Jebo okrúhla, čisto vyholená tvár sa radosťou až zajasala, keď videl panskú ekvipáž. Veselý, no pritom úctyplný úsmev pohrával mu okolo červených, trochu mäsitých úst. Hlboko sa ukláňal pri vítaní a rozplýval sa vo kvetnatých výrazoch vďaky a nevýslovnej radosti, že ho tak vysokopostavený hodnostár poctiť ráčil v jeho skromnom príbytku.

Nová, čierna listerová reverenda sa mu pri každom zohnutí zaleskla v slnečných lúčoch, padajúcich v hojnom prúde z letného bezoblačného neba.

Osvietený pán sa blahosklonne usmieval a vyslovil radosť i uspokojenie nad tým, že mu bolo možné čo i len letkom navštíviť ho.

— Ja som už dávno túžil poznať bližšie pána farára, lebo som počul mnoho o vašom blahodarnom účinkovaní a vlasteneckom zmýšľaní. Nuž ale s úradom spojené starosti, tu treba s ministrom sa poradiť, tu zase stoličné zasadnutie, snemovňa a k tomu tie nové prúdy toľko starostí robia človeku, že nemá času na iné vážne povinnosti. — Pozrel pritom s významným úsmevom na Chrástélyiho.

Medzi vítaním vstúpili dnu do izby.

— Sme cele samotní? — spýtal sa farára, obzrel sa po svetlici a zapálil si vonnú cigaretu, ktorú mu ponúkol farár.

— Neráčte sa o to obávať, — uspokojuje ho farár. — Žiadna duša nás tu nebude mýliť.

— Prišiel som k vám osobne vo veľmi vážnej veci. Poznám vás ako muža, na ktorého sa možno spoľahnúť, — pozrel naňho dôverne.

Cnrástélyi sa úctive uklonil:

— Som hrdý na vašu dôveru, osvietený pane! Pevne verím, že sa vo mne nesklamete.

— Ráčte sa, prosím, sem bližšie usadiť, — hovoril ticho Rovenský.

— Osvietenosť vaša môže byť úplne spokojná, nik nás ne…

— Opatrnosti nezbýva, — pretrhol ho v reči, ale ihneď pokračoval, nahnúc sa k farárovi.

— To snáď viete, že je vlasť v nebezpečí. Z jednej strany národnosti sa hýbu, z druhej strany socialisti. Prekliati panslávi hodili sa na ľud nevídanou silou. Sedliaci, ktorí do týchto čias nič nečítali a nestarali sa o nič, len tak hlcú Slovenský týždenník a Ľudové noviny. Mladé, panslavizmom nakazené kňažstvo a druhí agitátori búria ľud proti ustálenému poriadku. Ich heslo je: „Za tú našu slovenčinu.“ Ohrozujú nám volebné okresy a tým podtínajú „ľudovú stranu“. Všetko by chceli do svojej moci dostať: cirkev, obec i stolicu. Vôbec všetko sa hýbe, všetko dýcha vlastizradou a protiví sa štátnej reči a jednostaj maďarskej štátnej idei. Čo z nás bude? Z vlasti? — a vzdychol si hlboko.

Tvár farárova sa tiež zasmušila. Áno, i oči mu zvlhli, keď ich uprel hore k povale, ako čo by tam hľadal pomoc a záchranu drahej vlasti. Ústa mu zaševelili, ako čo by šeptal kratučkú modlitbu.

— Na vás čaká veľmi vážna úloha. Najprv musíte vašu farnosť ochrániť od nebezpečných prúdov.

— O to sa nebojte, to je už moja starosť, — povedal farár rezko. Zbožnosť mu zmizla z tváre a vysadol na ňu výraz tvrdosti a odhodlanosti.

Rovenský spokojne kývol hlavou a pokračoval:

— Hlavná vaša úloha je pozorne stopovať Ondreja Hladíka, farára plavnického, a tiež všetkých kňazov vo vašom okolí, ktorí sú panslavizmom posadlí. — Zastal, pozrel skúmavo na Chrástlélyiho.

Chrástélyi sedel nehybne, ale z pevne zavretých úst, z hlbokého rezu, ktorý sa mu zjavil pri kútiku, a zo sršiacich očí sa taká nenávisť, pomstychtivosť zračila, že to prekvapilo i tajného radcu. Pocítil za okamih hnus a odpor proti tomuto človekovi, no hneď na to prelietlo mu mozgom: „Tento chlap je na všetko schopný, takého potrebujem.“ I pokračoval ticho a dôverne:

— Vlúdite sa k nim. Budete ich stopovať z kroka na krok, a pritom, to sa rozumie, uvedomíte ma o ich konaní. Súhlasíte? — spýtal sa ho a pozrel naňho skúmave.

Tento sa usmial a na znak súhlasu pokývol hlavou.

— Keby ste tako — viete také historky, no trochu šteklivé, pikantné — mohli sa dozvedieť o nich.

— To je trochu ťažko. Žijú tak, že sa o nich nič nečuje, — odvetil farár trocha zníženým hlasom pod tlakom povedomia, že jeho život dal už mnohým pohoršeniam a nepríjemnostiam potravu.

— No, myslím, pri dobrom pozorovaní nájdeme niečo. To na vašu obratnosť ponechám. — Na slovo „obratnosť“ zvláštny dôraz položil. — Potom, — pokračoval, — mohlo by sa niečo dokázať, že sa, povedzme, nedržia vo všetkom cirkevného učenia a — veď už viete.

Farár zvážnel, ako by rozmýšľal.

— Treba ich kompromitovať hlavne pred ľudom a pred svetom. Zviklať dôveru a lásku ľudu k nim. O druhé sa už my postaráme. To už nemožno ďalej trpieť. Kým len rozprávky, básničky, modlitby písali a vzdychali nad krivdou — ako oni hovorievali — nuž na to sa ešte mohlo prižmúriť. Ale teraz, veď je to opravdivý bunt, veď je to strašné, ako sa sedľač teraz do všetkého začína miešať, do všetkého starať, začína myslieť, porozumejte ma: myslieť! — Konať! To už neslobodno dovoliť! Česť a dobrý chýr našej stolice to nedopúšťa a k tomu je všetkým nám ohrozená budúcnosť. Dnes sa už začínajú tisnúť i do obcí, do okresov i do stolice; chcú mať svojich poslancov. Nie, ešte raz vám hovorím, to nesmie byť! Chcete nám byť ma pomoci? — a podal mu ruku.

Farár ju s chvatom ulapil.

— Tak nebojte sa, nezabudneme ma našich verných a vašu prácu. Teraz idem na obed k hlavnému županovi. Tam bude i biskup. Pripomeniem vašu úslužnosť i oduševnenosť ku našej veci. Vyznamenanie a povýšenie vás neminie. Ale teraz zbohom!

— Ale, osvietený pane, mohli ste ma poctiť a zostať na malej zákuske.

— Ľutujem, ale mi je nemožné, druhý raz. Zbohom! — porúčal sa, rýchle sa blížiac ku dverám. — Nezabúdajte a len do práce! Červený pás vás neminie!

Farár sa hlboko ukláňal za odchádzajúcim.

Po odchode vysokého hosťa vrátil sa do izby a trel si spokojne ruky. Lichotilo mu, že taký veľký pán ho zbadal a mal takú dôveru k nemu. A k tomu aké skvelé výhľady mu kynuli do budúcnosti. Nadovšetko mal teraz vhodnú príležitosť pomstiť sa. Hladík láskou ľpel na svojom ľude, vzdelával ho a staral sa aj o jeho hmotné pozdvihnutie. To sa rozumie, že jeho farníci lásku opätovali. — Jeho smrteľné previnenie väzilo v tom, že neuspokojil sa s účinkovaním vo svojej farnosti, ale našiel si spôsob vplývať na ľud i v širšom okolí. Tak sa stalo, že Hladík stal sa váženým naširoko-ďaleko, kým proti Chrástélyimu vlastní jeho cirkevníci často sa vyslovili s nevôľou nad jeho počínaním. Hladík mu sedel v žalúdku, lebo žil príkladne, bol vzorným kňazom a aj učenosťou vysoko vynikal nad Chrástélyim. Farníci z L. mali príležitosť v susednom farárovi Hladíkovi poznať vlastnosti, ktoré krášlia kňaza a ľudomila a priľnuli k nemu láskou.

Zacengal.

Na hlas zvonca vošla dnu asi tridsaťročná, dosť herská osoba.

— Julka, videla si toho pána? — spýtal sa jej.

— Videla.

— A vieš, kto je to?

— Pravdaže viem.

— Od koho? — spýtal sa zadivene.

— Od jeho mládenca. Také mal pekné šaty a gombičky sa mu len tak blyšťali.

— Mala si sa koho spytovať! — zvolal nevrle. — Vždy sa ta miešaš, kde ti nenačim.

— A či je na tom niečo zlého?

— No už ste vy ženy len zvedavé! A teraz pošli hneď niekoho k Matejovi Krivákovi, aby hneď prišiel ku mne.

Odišla.

Pokračoval v prechádzke. Hlavu trochu sklonil, ruky zložil dovedna na chrbte; poznať, že rozmýšľal o niečom vážnom.

Asi o polhodinu bolo počuť zaklopať na dvere.

Strhol sa ani zo sna a potom zvolal: — Slobodno!

Vstúpil dnu sedliak asi päťdesiatročný. Bol vysoký, dobre urastený. Jeho oholená tvár bola krátkym čiernym strniskom porastená. Už od nedele malo kedy narásť. Vlasy mal hladko pričesané. Mal novú kabanicu prehodenú cez plecia. Ináče zdravá, čerstvá farba i pevný sústroj tela dokazoval, že sa stravuje záživne. A veru má i z čoho, bo Matej Krivák je v obci najmajetnejší gazda.

— Pochválen Pán Ježiš Kristus! — klania sa prichádzajúci a bozká farárovi ruku.

— Až naveky! — odvetil tento bodro. — Vitajte, Matejko, vitajte! Veď som vás dal volať, lebo mám vám veľmi vážne veci oznámiť! Sadnite si, Matejko! — a ukázal na stoličku.

— Veď som neustal, — okúňal sa Matej.

— No len no…

— Tak, Matejko môj, možno, že ste už počuli, že som mal dnes návštevu.

— Niečo som počul, dôstojný pane!

— Bol u mňa osvietený pán Štefan Rovenský, tajný radca! — doložil. — Veľmi sa mu páčila naša obec. Pochválil nás a hovoril, že tu dobrí ľudia bývajú, ktorí poslúchajú svojich predstavených a nie kadejakých buričov a národniarov. Ach, veď som vás opatroval a chránil pred každou nákazou ako slepica svoje kuriatka. Dňom i nocou som rozmýšľal len o vašom časnom i večnom blahu, aby ste v pokoji nažívali i s úradmi i so stolicou. Lebo len tak si vymôžeme, čo nám je potrebné, či regál, či krčmu a či pašienku od panstva. Hľa! Pri minulej voľbe, pred troma rokmi sľúbili nám aj most postaviť ponad našu rieku, aby sme nemuseli toľký kus obchodiť, keď ideme na železničnú stanicu, čo aj bude, — doložil rýchle, keď sa spamätal, že stolica od tých čias na most zabudla a nedala naň ani tehlu. — Len trpezlivosť! Pravda, za moje doterajšie ustávanie len nevďakom mi odplácal ľud. Nuž ale, ja zato ani nie, božechráň! Ja čo konám z lásky k vám, konám aj z lásky k tomu, — a pozrel zbožným okom na veľký obraz ukrižovaného Spasiteľa.

— Matejko môj! — a poklepal ho po pleci. Pozorujteže, aby ten prekliaty Hlaváň nešíril tie bohopusté Ľudové noviny a kacírsky Slovenský týždenník, lebo tieto noviny proti všetkému búria a nás chcú do nebezpečia hodiť. Radšej vy odporúčajte Kresťana. To sú noviny! Tie chcú dobre ľudu! Nebojte sa, budete richtárom. O tom vás vopred ubezpečujem. Už som sa zhováral s pánom slúžnym v tejto záležitosti. Aleže pevne stojte a nepočúvajte na Hlaváňa, lebo sa mi, viete, niečo už i do uší dostalo. Ej, ej! To nesmie byť! Viete, že vás rád vidím a starosť mám o vás i o vašu dušu! Aby ste sa poriadne držali a len so mnou! Ja celej obci, áno, celému okresu blaho na srdci nosím. No, ale teraz zbohom! Tak, Matejko môj, — potľapkal ho po pleci, — len ako som vám hovoril… A nezabúdajte, že vás richtárstvo neminie.

Matej odišiel.

Len čo sa zavreli za ním dvere, keď tu zase niekto ticho zaklopal.

— Ktože sa to zase vlečie? — zabručal rozmrzene. — Nikdy nemá človek pokoja.

Dvere sa otvorili a vstúpil chudorľavý chlap strednej výšky chudobne no čisto oblečený. Bol zastrašený a už pri dverách sa hlboko uklonil.

Pri vide Ondreja Tkáča zamračila sa tvár farárova a zračila sa z nej prísnosť, zmiešaná s výčitkou.

— Vitajte, Ondrej. Čo ste mi doniesli? — a podáva mu mechanicky k bozku svoju okrúhlu, vytučenú ruku. Hosť ju pokorne poľúbil, na čo farár nebadane otrie si ju o nohavicu, aby špinu bozku zotrel.

— Veď som prišiel, pán veľkomožný, žeby mi trochu počkali s tým úrokom. Nateraz nemôžem…

— Nemôžete? Bože môj! — a vzdychne si. Oči sú mu na poval uprené. — Ale povedzte mi, čo ste vy za človeka? Nemôžete! A ja môžem? Ako ste sľubovali… Ja som sám potreboval, ale som si pomyslel: Veď som kresťan, treba pomôcť, zmilovať sa. Nuž dal som vám, len na osem od sta. Čože je to? Ani som vám úrok vopred nestiahol. Nuž veď je pravda, že ste mi doniesli dve vrecia zemiakov a zaviezli ste ma do mesta; ale čo je to? Veď to každý urobí len tak z vďačnosti, z povinnosti. Viete, ako sa trhám za vás, horko natískané groše požičiavam vám, pomáham vám. A vy, ľudia, ste takí nevďační!

— Veď je tak, pán veľkomožný, ja to sám uznám, ale keď som mal toľko výdavku. Hľa, pravota s Mišom, žena chorá, nemám pomoci. Tak čo robiť hriešnemu človeku?

— U vás je vždy tá istá vytáčka! Ale inde, tam môžete. Len vášmu kňazovi, ktorý sa stará o vaše duše a blaho, tomu nemôžete. Ja už ďalej nemôžem čakať, už ma trpezlivosť opúšťa.

— Ach, nech len počkajú, pán veľkomožný, veď sa už len postarám, veď im radšej niečo urobím.

— No veď ja nemám srdce z kameňa, veď je to tá chyba, že mám mãkké srdce ani vosk. Všetko spravíte zo mňa, čo len chcete. Čože mi pomôžete? Dajtimibože! Vy sa nazdáte, že s tým bohvie čo, ako by ste si s tým chceli splatiť. A čože je to? Čo ja hádam nedostanem pomoc z lásky? Ojej! Len poviem jednému, lebo druhému, Ďurovi, lebo Janovi, hneď… A ako vďačne! Ešte si to za česť považujú, keď mi môžu, svojmu farárovi, otcovi, ktorý sa o vás všetkých tak stará, vo dne v noci na vás myslí a modlí sa k bohu za blaho vaše. — Nuž ale, keď už chcete, tak môžete porúbať tú siahu dreva na dvore. Aleže nakrátko a natenko, nielen tak ledabolo. Veď vás už pálenka neminie. Ja tiež nechcem zadarmo.

— Ináče som sa dopočul, že ste na tom zhromaždení aj vy boli, kde ten burič hovoril a špintal na poriadky.

— Ach, nuž, pán veľkomožný, veď ale… ja som len tak znenazdajky, keď aj druhí, tak reku, čo to môže byť.

— To nech sa druhý raz nestane, lebo sa to chytá na vás ani svrab. Už keď chcete čítať, tak čítajte Kresťana, to sú dobré noviny, to sú pre vás, tie vás napravia a dajú vám dar Ducha svätého… A to vám poviem, aby ste sa neopovážili inšie… Lebo ak sa dopočujem niečo, hneď vás dám udrieť na bubon! Rozumiete? — A tu sa rozhorlil, hlas sa mu stal hrozivým, takže úbohý Ondrej triasol sa pred ním ani osika.

— No veď je nič, — chlácholil, keď videl účinok, — Ešte teraz vám počkám. To vám však hovorím, že veľkú zásluhu budete mať predo mnou, keď — takto — budete načúvať, čo ľudia medzi sebou hovoria; najmä ten Hlaváň. To si dobre zapamätajte a potom mi to poviete. Viete, môžete sa mi celkom zdôveriť ani svojmu vlastnému otcovi. Ale to vám poviem, aby ste o tomto nikomu nehovorili. Teraz zbohom! Nemám času, mám toľko roboty, že neviem, čo skorej… A na tú siahu dreva nezabudnite!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.