E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Zaľúbenec

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Viera Ecetiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov


 

Zaľúbenec

Stmievalo sa a pri obloku jednej malej chyžky v školskom mestečku R. stál gymnazista Janko Vrana, držiac v ruke piatimi pečaťami zapečatený list, ktorý mu práve doručili z pošty. Viete, že na takéto zásielky sa študentské srdce už vopred teší, len keby s tým neboli spojené prísne rodičovské napomínania, čo čiastočne prináša horkosť do kalicha sladkej radosti. On sa však nemal čo obávať rodičovských napomínaní, lebo rodičia mu už dávno zomreli, a keďže pán učiteľ v D., jeho rodisku, obozretne a svedomite sa staral o jeho skromné dedičstvo, mohol sa zavše takto tešiť. Pri čítaní jeho takmer otcovského listu žiaľom sa mu stislo srdce pri pomyslení, že všetci spolužiaci majú ešte otcov, len on nie; no blížiace sa hrmotné kroky vytrhli ho z rozmýšľania a z otvorených dvier sa do chyže vovalili veselí kompáni.

„Servus, Janko!“ volá Jaroslav Drobný, „nechceli sme zmeškať oslavu tvojho veľkého sviatku; dostal si závažný list, a aby si sa v radosti neutopil, prišli sme sa o ňu s tebou podeliť.“

„Ozaj,“ hovorí Janko, „ani sa mi nesnívalo, že ma stretne takéto šťastie. Ale, bratia! Nezostane len pri rečiach. Zuzka!“ volá otvorenými dverami, „vezmite ten veľký krčah a zabehnite po pivo. Patrí sa uctiť takýchto vzácnych hostí!“

„A ty, Daňo,“ hovorí Jaroslav, „čo sa prechádzaš ako dáky veľkomožný? Či nevieš, že v tejto chyži prechádzka za súmraku je životu nebezpečná? Len tri roky na tvojich dlhých pedáloch a tak sa buchneš hlavou do steny, že sa tvoj veleučený rozum bude na zemi povaľovať!“

„To by si mi dožičil,“ odvrkne Daňo, „lebo by sa ti veľa z neho zišlo, aby si aspoň niečo rozumné zasadil do svojho sprostého rožka.“

„Mýliš sa! V mene tu prítomných slávnostne sa vzdávam všetkých nárokov na tvoj rozum a iba preto ťa upozorňujem, aby sa nám otruby medzi oči nenasypali.“

Danko si chystal štipľavú odpoveď, ale Zuzka doneseným pivom utíšila všetky náruživosti a vzbudila chuť na tento obľúbený nápoj. Pre nedostatok pohárov koloval krčah dookola, a pretože „dovtedy chodí krčah do studne, kým sa nerozbije“, aj tento pivový krčah stihol osud všetkých krčahov.

Zapálená lampa, rozdúchané fajky a pivom občerstvená myseľ oživujúcim spôsobom účinkovali na celú spoločnosť. Len jeden, na ktorom si každý vtip brúsil, im chýbal do kola, a to bol Ďurko Starý.

Náš Ďurko bol šuhaj strednej postavy, povedal by som počerný, keby nebol opálený, a túto opálenosť jeho spolužiaci pripisovali náruživému fajčeniu výrazom, že sa „vyúdil“. Bola rozkoš pozerať na neho, keď sa po dlhšom pôste dožil toho obľúbeného fajčenia; vtedy, držiac dym v ústach, stisol pery, aby čo i len najkratší čas vychutnával pôžitok blahonosného dymu. Čierne oči horeli radosťou a uspokojením. Zabudol na knihu, na svet a preložiac svoju dlhú trúbku sťa mýtne brvno cez cestu, hľadel a fajčil bez toho, aby bol pritom na niečo myslel.

„Prečo neprišiel s vami Ďurko?“ spytuje sa Janko, „bol by dostal i piva i fajčiva.“

„Jaj, brat môj,“ vraví Jaroslav, „z toho sa pomaly stane mních, sedí doma ani kvočka a zdá sa mi, že básni.“

„Básni?“ volali všetci so začudovaním.

„Našiel som nejaké poodhadzované papieriky; Janko, ty by si mal vedieť, prečo sa tak uťahuje, máte medzi sebou veľa tajností!“

„Poviem vám,“ prisviedča Janko, „ale jazyk za zuby! Vlani, ako viete, suploval v našich končinách, prišiel aj do D., zosadol v škole. Náš učiteľ má peknú dcéru Ľudmilu, do ktorej sa už mnohí zaľúbili, nuž nie div, že aj Ďurko šiel touto cestou; teraz ma ustavične trápi, aby som mu podával o nej správy.“

„Máš nejakú správu?“ pýta sa Jaroslav.

„Veru nemám!“

„Pošlime mu my správu, nad ktorou sa mu oči zaiskria. Práve si dostal list od pána učiteľa, my napíšeme list ako že od Ľudmily a ty ho potajomky odovzdáš Ďurkovi.“

„Teraz nám treba list zoštylizovať a napísať. Najlepšie bude, keď ho odpíše domácich Matej, jeho písmo sa podobá ženskému. Jeho obsah môže byť asi takýto:

Ctený pane!

Nemôžem zabudnúť na tie hodiny, ktoré ste minulého leta strávili v našom kruhu, ale darmo, už sa minuli. Aby som mala na ne aspoň nejakú spomienku, potešila by som sa veľmi, keby ste poslali svoju fotografiu, za ktorú Vám ja pošlem svoju, alebo keby ste aspoň vyplnili tento lístok z pamätníka.

V. D., 30. marca 186*.

Ľudmila V.

Zavolajte Mateja! Pravopisné chyby narobiť ad libitum, lebo viete, že pre ženské slovenský pravopis je ešte zakázaným ovocím. Priložiť lístok z pamätníka, pekne zapečatiť a Jankovou starosťou bude tak ho odovzdať, aby tomu Ďurko uveril.“

Dictum — factum, lístok putoval do Jankovej truhly, aby na druhý deň pred alebo cez niektorú hodinu doniesol Ďurka do vytrženia.

Už odbilo sedem hodín a Ďurkovi Starému sa ešte vždy nechcelo vstávať. Načo by vstával? Raňajky — bývajú vždy prvou myšlienkou prebúdzajúceho sa študenta, i keď sú veľkou zriedkavosťou — nemôže čakať, pretože taký prepych si chudobný šuhaj nemôže dovoliť, jedine len tá fajočka, ktorú už aj Napoleon I. uznával na odstránenie hladu, môže mu dožičiť trošku úľavy. Ecce, fajočka! Či by takému čaru mohol Ďurko odolať? Ešte raz si pretrie ospanlivé oči, vystrie údy, až posteľ bolesťou zapraská, a vytrčiac spod periny veľký prst na nohe, skúša teplotu v izbe, ktorá na jeho uspokojenie nebola taká chladná, ako si predstavoval; odhodlá sa vstať. Podarilo sa — len tie hodiny tak veľa ukazujú! Už je čas ísť do školy, sem knihy pod pazuchu!

Pred hodinou nemal Janko dosť času, aby mu odovzdal lístok, alebo si myslel, že cez hodinu, keď učiteľovo prísne oko sprevádza každý pohyb žiakov, bude Ďurko sústredenejší a ľahkovernejší. Nemýlil sa, pri prvom voľnejšom pohybe spýtal sa chvatne Ďurko Janka sediaceho pri ňom:

„Čo píšu vo včerajšom liste?“

„Pre mňa nič zvláštne,“ povie Janko, „ale pre teba.“ Vytiahne z vrecka lístok, aby ho odovzdal Ďurkovi.

Ďurko zobral list, pod lavicou rozlomil grajciarovú pečať a kochal sa v milom obsahu listu. Nedbal, čo by sa bolo hovorilo aj o kameni mudrcov — on už ten kameň našiel, držal ho v rukách a s rozžiareným zrakom pozrel tu na učiteľa, potom na spolužiakov, aby im pohľadom zvolal:

„Heureka!“

Ledva sa žiaci vyslobodili z pút povinností, utekal Ďurko do tichého úkrytu svojej chyžky, nespozorujúc posmešný Jaroslavov úsmev. Len raz sa podrobiť jednej nevyhnutnej povinnosti a ísť do alumneuma, a potom už mohol voľne snívať o svojom šťastí a rozmýšľať o odpovedi, ktorú poslať si pokladal za svoju najprísnejšiu povinnosť.

— — — — —

Ach, umky, umky, pomôžte mi opísať nadšenosť Ďurkovej tváre, blažený pohľad očí, sladko sa usmievajúce ústa! Nuž keď umky nepomáhajú, pomôžem si sám, odložím opis ad acta a poviem stručne: Ďurko sa zvalil na posteľ, vzal do ruky ceruzku, ktorú zavše celkom podvedome obhrýzal, vedľa položil papier a začal písať báseň.

„Celé kráľovstvo za jednu hodinu!“ zvolal vraj ktorýsi anglický kráľ, čo neveľmi lichotí hrdým, svoju domovinu povyšujúcim Angličanom; z toho zvolania sa mohli bezpečne presvedčiť, že celá ich domovina nie je hodna ani len dvanástinu hodinového Zifferblattu. Podobným klasickým výrokom bol by obohatil Ďurko potomstvo asi v tom zmysle: „Zajtrajší obed za dobrú myšlienku!“, keby mu kŕdeľ myšlienok nebol stál k službám. Jedna myšlienka plodila druhú a z toho množstva nebola ani jedna, ktorá by bola zapadla do rámca už hotových rýmov. Prvá bola ,hrdlička‘, čo si svoj pár ,hľadá‘, k tomu by sa rýmovalo ,bľadá‘, ale Ľudmilka má červené líčka; ,salto mortale‘ viedlo ho na ,kvietok‘, najpríhodnejším bude ,svietok‘, čiže malý svet, azda mikrokozmos, lenže mnohí, čo budú listovať v Ľudmilkinom pamätníku, čítali by z nevedomosti ,svieťok‘ a rozumeli sviečku mužského rodu. Čo si má počať, hriešny človek! Stisne zubami úbohú ceruzku a z nej ako z úst umky prúdili nasledujúce verše:


Ako ten brečtan zelený
podporu svoju hľadá,
tak nachodí v šuhajovi
každá dievčina mladá.
Ja som tá tvoja podpora,
ty si brečtan zelený,
neľakaj sa ani mora,
zlé v dobré sa premení.

Zadychčali ste sa, vážení čitatelia? Akoby aj nie, keď ste na jeden dúšok prečítali také básnické výlevy. Oddýchnime si a pozrime sa tomu vzletu lepšie do tváre: básnik si v duchu predstavuje, ako Ľudmilkine snehobiele rúčky vinú sa okolo jeho začadeného hrdla, majúc na mysli ten stav, keď budú spojení manželskou prísahou. Nazýva sa ,podporou‘ — to nie je neskromnosť, skôr sebavedomie. Veta ,Neľakaj sa ani mora‘ vidí sa vám nezmyslom? Omyl! Nepoznáte odvážne skoky romantickej duše? Ďurko sa videl na svadobnej ceste možno na Jadranskom mori: prišla búrka, Ľudmilka sa v strachu vrhne do jeho náručia a on v zápale ľúbosti a vo vedomí svojej sily privoláva jej vami inkriminovanú vetu atď. do nekonečna.

Dosť však bolo oddychu, pokračujme!

Najťažšia práca sa skončila, ešte zopár maličkostí a lístok do pamätníka okrášlil krasopisne napísaným venovaním. Sprievodný list už vyžadoval menej krvavého potu; zdvorilý zaľúbenec pozitív svojho titulu ,Vážený pane‘ preložil do superlatívu:

Veľavážená slečna!

Ako hrom, keď udrie z jasného neba a zapáli štíhlu vežu, tak zapálil Váš drahocenný list tlejúcu iskru v mojom srdci. V nastávajúcich prázdninách Vám osobne zložím k nohám svoju fotografiu, úplne veriac Vášmu sľubu, že ma aj Vy svojou potešíte. Dovtedy sa musím uspokojiť s Vaším obrazom, ktorý je hlboko v mojom srdci zasadený. Žite blažene a nezabúdajte na

úprimne Vám oddaného Juraja R. Starého v. r.

V. R., 5. apríla 186*.

Odpoveď musela ísť tou istou cestou, ako prišiel ľúbostný lístok.

Ďurko pribehol zadychčaný k Jankovi: „Neposlal si ešte odpoveď?“

„Nie, ale už je hotová a čaká na pečať, lenže bez tvojej odpovede bojím sa moju poslať. Ďurko, povedz mi pravdu, čo ti písala Ľudmilka?“

„Vieš, brat môj,“ povie v rozpakoch Ďurko, „pripomínala mi sľub, ktorý som jej dal minulé prázdniny, že jej odpíšem a pošlem pesničku Hojže, bože.“

„Takého medveďa mi azda len nezavesíš na nos? Tú pieseň má predsa vo ,Venci‘. Ale má to byť azda pesnička tvojho vlastného srdca, zodpovedajúca horúcim pohľadom, ktorými si cez minulé prázdniny po nej blýskal.“

„Nech je teda tak, len pripoj k tvojej zásielke aj tento lístok a odnes na poštu. Neposielaj to obyčajne, vďačne obetujem tých osemnásť grajciarov.“

Vybrali sa na poštu — Ďurko chcel byť očitým svedkom. Janko mal pri sebe akýsi dávno neplatný lístok s adresou, akú potreboval a jeho šikovná ruka prepísala dátum na poštovej známke na 6. apríla. Vošiel na poštu, za osemnásť grajciarov nakúpil cigary, mieniac pohostiť aj Ďurka, a vracajúc sa odovzdal Ďurkovi lístok, vraj od poslaného listu. Ďurko schoval záruku svojho prítomného i budúceho šťastia a s blaženým úsmevom zapaľoval si podávanú cigaru s vedomím vykonaného veľkého diela; Janko si zapaľoval s vedomím lacného fajčenia.

Večer pod heslom, ktoré Janko vydal, zišla sa slávna kompánia, pri všeobecnom smiechu nasledovalo ,scrutinium‘ a po prečítaní ľúbostných výlevov si slávnostne sľúbili, že tajomstvo udržia aspoň rok.

— — — — —

VIVANT VAC…, skvelo sa na R-ských stenách a plotoch; zasvätený z toho vyčítal, že o týždeň bude skúška gymnazistov. Jednému bilo srdce od radosti nad tým, že prídu rodičia, inému triaslo sa od strachu pred blížiacim sa výstupom medzi rozhnevaným otcom a nezdarným synom. Všeobecne sa kombinovalo nastávajúce zatriedenie. Páni učitelia neobstáli veľmi dobre pred súdom im zverených žiakov, lebo veľká časť už vopred rátala s tým, že nespravodliví učitelia nedajú im dobré vysvedčenia. Oprašovali sa staré kabáty a čižmy, ale mamičky aj tak sotva spoznajú garderóbu, ktorú dali synáčikom na začiatku školského roku. Starší žiaci so súhlasom rodičov chystali sa na suplikáciu, aby nazbierali skúsenosti a aby trošku poľahčili rodičom. Avšak často sa stalo, že pán syn aj po skončení nazrel domov s úmyslom, aby mu opravili zodraté čižmy, naplnili prázdne vrecko a zaplátali dieru v pokladnici dobročinného spolku, ktorá vznikla za suplikácie. Aj Ďurko Starý bol medzi kandidátmi; nie pre číry zisk, ach, nie! Ľudmilkine oči svietili mu ako krásna hviezda, ktorá ho magnetickou silou ťahala na cestu.

Bolo po skúške — otcovia s prázdnymi vreckami, mnohí synovia s prázdnymi žalúdkami, azda aj hlavami, putovali do svojho domova. Ďurko nastúpil svoju cestu s paličkou v ruke, fajku v ústach a kapsu pri boku. Ružová farba všetkých ruží by nestačila, keby sme chceli opísať jeho ružové nádeje; a keďže píšem atramentom, ani to odo mňa nežiadajte. Už týždeň sa Ďurko ponevieral v určenom okrese a ešte mu D. nebolo najbližšou stanicou — až konečne: už len na ten vŕštek — myslel si — a uvidím vežu. Čo tam po nohách, že už nevládzu, čo po pľúcach, ktoré rýchlo vydychujú, čo tam po pote, ktorý sa rinie z čela? Ešte pár krokov a — hop! Tam svieti plechom pokrytá veža a na jej zlatom kríži slnko hádže iskry. Pod vežou poznať komín školskej budovy — Ďurko ho vidí, ale Ľudmilka netuší blízkosť svojho milého.

Vytiahol fotografiu z kapsy na denné svetlo, aby sa ešte raz mohol vidieť v najvernejšom zobrazení. Tučný noštek, ktorý pokladal za vzor pre krásne nosy, tie malé oči, v ktorých videl duchaplnosť, tie mohutné pery — všetko je tam. A keď úplne spokojný vložil fotografiu do kapsy, pričesal si vlasy a poď dolu vŕškom.

Klop, klop, klop! na dvere učiteľského bývania; zo siene sa ozvalo: voľno! Na tvári úsmev, ľavá ruka prihladila vlasy, pravá stisla kľučku a Ďurko vstúpil dnu. „Ponížený sluha!“ Sedel tam pán učiteľ, cez okuliare pozerajúc do najnovších novín; Ľudmilka pri bočnom stolíku bola zamestnaná ručnou prácou.

„Tu nám ide dobrý priateľ!“ vítal ho pán učiteľ, „kde ste sa vzali v našich končinách?“

„Idem za povinnosťou, ale sladkou; nemohol som zabudnúť na vlaňajší pobyt u vás, chcem ho zopakovať,“ vracal Ďurko kompliment, žmurkajúc bokom na Ľudmilku, či sa prizná k svojim slovám. Ľudmily sa tie slová nedotkli.

„Keď si na nás tak dobre spomínate, nechcem, aby ste pri druhom príchode boli zle privítaný; zájdem za svojou žienkou, aby sa postarala o dobrý obed,“ povedal pán učiteľ a odišiel.

,Teraz alebo nikdy!‘ myslel Ďurko a jedným skokom bol pri kapse, už držal fotografiu v ruke a s gracióznou poklonou, aká len od neho vystala, približoval sa k Ľudmile. Keď Ľudmilka nerozumela jeho veľavravnému pohľadu a nepadla mu okolo hrdla, podal jej svoj darček: „Prijmite, slečna, sľúbenú fotografiu!“

„Ďakujem, — ale prečo hovoríte ,sľúbenú‘?“

„Preto, že som vám ju sľúbil.“

„Vy ste mi sľúbili fotografiu? Možno som na to cez ten rok aj zabudla; vy však máte lepšiu pamäť.“

„Ráčite sa mýliť, slečna,“ riekol Ďurko, chtiac ukončiť komédiu, „nebol to ústny, ale písomný sľub, ktorý som vám dal v svojom liste.“

„To je pekné, že sa o tom až teraz dozvedám; a bolo to dávno?“

„Hneď ako som dostal váš list, ponáhľal som sa odpovedať vám.“

„Môj list?“

„Tvoj, Ľudmilka moja; nepretvaruj sa a nedrž ma toľký čas na škripci.“

A aby sa čím skôr dostal z toho škripca, vystrel ruku, aby objal Ľudmilku okolo drieku. Ľudmilka vyhla neočakávanému objatiu a hodiac roztúženému Ďurkovi fotografiu do očí, namierila svoje kroky k dverám.

Ďurko prosil, aby ho vypočula, aby jej mohol vysvetliť svoje neslušné správanie sa, ale Ľudmilka nepočúvala a odišla.

Beda tvojej hlave, nešťastný Ďurko! Miesto dobrého obeda dostaneš zaslúžený výprask; Ľudmilka iste všetko vyrozpráva otcovi a čo bude potom nasledovať, na to ti odpovie tvoja rozčúlená fantázia! Vyrozpráva otcovi? Nemôže, veď nosí na srdci ňou vlastnoručne napísaný list, ktorý jasne dokazuje, že Ľudmila je neverná falošnica ako celé ženské pokolenie. Úbohé pokolenie, stratilo si najoddanejšieho ctiteľa!

Ľudmilka nepovedala otcovi nič nie preto, čo si Ďurko namýšľal, ale že sa hanbila. V priebehu obeda sa Ďurko správal čo najzdržanlivejšie, celkom vypadol z úlohy hladného študenta a prehodiac kapsu cez plece, poberal sa preč zo strateného raja, sľubujúc si v duchu, že neuverí viac ženskému sľubu, i keby ho mal ,čierne na bielom‘.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.