Zlatý fond > Diela > Z dôb utrpenia


E-mail (povinné):

Anton Bielek:
Z dôb utrpenia

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Viera Ecetiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

1

Na divínskom cholvarku je pusto. Horali sú na holiach, kosia tam lúky, domce sú pod zámkou, ešte i ten statok vzali so sebou, aby nemuseli na noc dolu a nemárnili čas. Zato večierkom zaplanie na sinavom hrebeni hôr celý rad ohňov, znie dlhá, čerešňovou kôrou okrútená poľná trúba a ráno už na svite švihá rosnatou trávou ostrá kosa koscova.

Martin Kozub však sedí doma. Je už starý ako dopoly vyschnutý topoľ; na hole, čo by i lúku mal, by nemohol. Sedí na prahu, fajčí z malej fajočky a pletie pančuchy. Vlasy v zožltnutých zvitoch plávajú mu v povetrí, má na sebe — bárs je ako v peci — otrhaný kožuch, čiapku, zato vykukujú mu bosé nohy z čiernych, zrebných, husto polátaných nohavíc.

Slnko zastalo nad poľanou a osvietilo i najskrytejšie kúty cholvarkových stavísk. Kde-tu rozkladala sa koruna lipy doširoka a šírila príjemný chlad. Domy stáli tesne vedľa seba a spojené boli so stajňou, humnom a komorou, dvorom, ohradeným lieskovým plotom. Dolu viedol spoločný chodník ku kadlube, odkiaľ cholvarčania brali vodu. Dovôkol dvora bola poľana, ošatená voňavým kvietím a hustou trávou; tam v diali otáčal tiché miesto bujný starý les.

Kozub mal chalupu na samom vyšnom konci. Bola malá, stará, ale pre neho dosť. Bol už na svete sám — smrť zabudla na neho. Nemal nikoho, iba dvanásťročné vnúča — Betku, všetko ho predišlo na druhý svet. Ženy pochoval tri, detí deväť. Boh mu ich povolal, keď mu už boli na radosť. Odchoval ich s biedou, vytrápil sa s nimi a keď ho mali zas ony chovať, starať sa oň, všetky oplakal, pochoval.

Mal pri sebe vnučku po najstaršom synovi. Má ju odvtedy, ako matka-vdovica vydala sa po druhý raz a odišla bývať do dediny.

Slnko páli, na Martinovu tvár vystupujú kropaje potu. I hodí rukou za dotieravou muchou, zvlečie kožuch, dá dolu čiapku, poobzerá sa a vstane. Potom pohladí si rozídené vlasy, popraví vo fajke a díva sa, či je vo dvorcoch všetko v poriadku. Gazdinky, idúc na hole, kázali mu prizrieť a kvôli susedstvu človek všeličo spraví, tým viac, keď i ony mu ofedrujú dievča, keď sa vyberie do okolia s košíkmi a zháňa sa tam tri-štyri dni za vozdajším chlebom. Páľa dňa slabne, slnko je už nad hoľami, iba vôkolný les šumí strojne a splýva so spevom vtáctva a bzukom sitokrídelcov v ladný celok.

„Tak,“ zhováral sa sám so sebou, „mám šestoro kopýc, tie predám a kúpim na doline prútia. Však Kuráb má dosť, predá, dobre predá; veď mi je kmotrom.“ A rozmýšľal, čo a ako bude s nimi na zimu. Zemiakov majú dosť, ale zrna bude chybovať. Musí sa pousilovať, aby čím viac košov naplietol. Dievčaťu bude treba kapce a keby jej mohol ku Michalu zhonobiť kožúšok, nedal by to za neviem čo.

Od hôr zavial chlad. Na poľane zašumel vetrík, na lúku sadla tôňa, klonilo sa k večeru. Z pokraja húšťavy zaznel krik, vystúpil kŕdlik kôz s pasákmi. Kozubovi zliezli ruky do lona, díval sa na veselé deti.

„Strýko, už sme napásli,“ kričali zďaleka a plieskali bičmi.

„A Betka kde je?“

„Aj tá príde, koza jej zašla do húštia.“

Zanedlho prišlo i dievča s dvoma kozami. Pritočilo sa k starkému, ktorý vstal a pomáhal otvárať dvercia na maštali.

„Že sa ti koza stratila?“

„Zaskočila za malinčím.“

„Ako sa ti pásli?“ pýtal sa starký Betky, ktorá posadila sa tesne vedľa neho a dívala sa mu do očí.

„Dobre, dedko; zahnali sme do rakytovej trhliny, také sú ako bubny.“

„A hladná si?“

„A veru,“ a dievča prikývlo hlavou, vbehlo dnu, skočilo ku polici a hľadalo kúsok chleba.

„Nemáš tam nič. A čo si taká hladná, veď som ti dal merindu.“[1]

„Ták, vypadla mi z plachetky, keď som išla cez húštie.“

„Vidíš; prečo nedáš pozor…“

„Cez dieru mi vypadol, musím si to zalátať.“

„A chlapci mali čo?“

„Mali,“ vetila chytro Betka, „ale mi nechceli dať.“

„No…“

„Veru nie; Števo mal fazuľovú polievku. A Ondriš kus chleba. Ale mi nedali ani obliznúť.“

„Mala si si nestratiť.“

„Ja som potom hľadala zajačiu šťavu a napila sa vody…“

„Hm, no veď budeme hneď jesť.“

„A čo budete variť, dedko?“

„Mamaligu.“

„Mamaligu? Ej,“ a Betka si mľaskla ústami, „ale so sladkým mliekom?“

„No; len pohoď kozám, aby nadojili,“ núkal starý a išiel rozložiť oheň.

Na oblohu vystúpil zatým mesiac, hrebene hôľ ožiaril striebristý kmit, lesy dýchali vôňou, šumeli tónom hlbokým, tajným, tiahlym. I dolinou i výšavou vial chlad a poľana akoby snila v tom modrastom nádychu hmly i v chlade priesvitnej rosy.

„Betka, dones mi z komory prútia,“ kričal Kozub a chytal posledné prúty, vplietajúc ich do koša.

„A budete mať dosť prútia na leto?“ pýtalo sa dievča, sadnúc si vedľa dedka a podávalo mu prúty.

„Ó nie, moje. Ako sa minie, musíme ísť hneď rezať. Toho roku bude treba mnoho.“

„A načo mnoho?“

„Musím mnoho pliesť.“

Betka spýtavo visela na dedkovi.

„Jačmeňa máme málo, i strovy musíme kúpiť. Potom by ti rád kúpil niečo hábov. Papúč tiež nemáš a aj kožúšok by sa ti zišiel.“

„Kožúšok? Ej,“ a Betka sa usmiala. Potom sa pýtala: „A, veď je ešte do zimy ďaleko.“

„No, ani sa nenazdáš a lístie oprší…“

„A načo mi bude kožuch? Veď nepôjdem cez zimu nikam.“

„Ba; musíš aspoň cez zimu do školy. Aby ti potom zima nebolo.“

Betka ustrašene pozrela na dedka.

„Do dediny?“

„Veru; pôjdeš k mamke. Musíš sa niečomu naučiť; bola by si sprostá. To je zle, keď človek vyrastie ako buk v hore. Ošiali ho, kto chce.“

„A vy tiež neviete?“ vyhováralo sa dievča starému, chcejúc jeho úmysel podvrátiť.

„Veď nie; mňa nemal kto poslať do školy a bolo by mi ľahšie na svete, keby som sa bol vyučil.“

„A čomu sa tam budem učiť?“

„Všeličomu. Aj z knižky, aj počtom sa priučíš, aj pekne modliť ťa naučia pán rechtor.“

Kozub medzi rečou plietol pilne; len mu tak ruky odhadzovalo od koša. I Betka nesedela nadarmo; kde zjavilo sa na prútiku kus zaschnutej kôry, čistila ju nožíkom.

„A keď potom snehy zídu, vezmem ťa k sebe, budeš zas kozy pásť a so mnou bývať.“

Betka sa zamyslela, potom akoby jej náhle niečo padlo na myseľ, pýtala sa:

„A to ma na to richtár s tými pánmi popisovali na jar?“

„Ale kde! To chcú akési deti zbierať na Dolnú zem.“

„A zapísali ma?“

„Neviem; nech si tam, ja ťa nedám.“

„Kde je to tá Dolná zem? Ďaleko od nás?“

„Tak, kde od nás! To je medzi cudzím svetom. Ani v reči sa tam nevyzná.“

„Ale ja nepôjdem od vás,“ rieklo dievča a hlas sa mu triasol.

„Blázonko, neboj sa, nedám ťa, čo by som si tu počal?“

A dedko prestal pliesť, zadíval sa na dievča, dal mu ruku na hlavu a hladkal ho.

Sedeli tak dlhú chvíľu. Betka podávala prúty a starík plietol ďalej. Potom sa pýtal:

„A nepôjdeš ešte spať, dievča?“

„Nie, až dopletiete; bála by som sa.“

„Ale koho, dievčička?“

„Aby ma niekto od vás nevzal.“

„No to, ktože by ťa mal vziať? Neboj sa, veď ťa ja nedám, ja ťa rád…“ a zas tvrdé ruky starca hladili mäkkú tvár dieťaťa.

Dievča sedelo ticho, zdá sa, že sa uspokojilo. Zrazu hovorilo:

„Viete čo, dedko, rozprávajte mi rozprávku.“

Starík sa usmial: „Ozaj?“

„Veru, ale takú peknú.“

„No a čože by som ti; veď som ti už všetko vyrozprával…“

„Ba, že… len si spomeňte.“

„O Katuške a o lesnom duchu už vieš?…“

„Už, ale rozprávajte ešte raz. To je pekná.“

Martin odložil kôš, zapaľoval na fajku a dievča oprelo ruky o jeho kolená, podoprelo dlaňami hlavu a načúvalo.

„… Nuž tak: Bývali raz v malej chalúpke na vysokých horách dvaja starí ľudia. A mali pri sebe — ako ja toť teba — jedno malé dievča, Katušku. Katuška bola sirota, nebola z rodiny, len tak z lásky ju pritúlili tí starí ľudia; ale mali ju aj ako vlastnú, lebo ich poslúchala a vyplnila im každú žiadosť, čo im len na očiach videla. I žili tak spolu v bázni božej a pokoji a Katuška rástla ako z vody. Už jej išlo na šestnásty rok a čo deň bola šumnejšia. Stalo sa, jej opatrovnica odrazu ochorela. I kúrovali ju všetkým možným, znášali z celej dediny, čo kto poradil. Katuška dňom i nocou sedávala pri nej a opatrovala ju. Ale spomôcť nemohol jej nikto. Keď sa nemoc horšila, zavolali i vedomkyne, až konečne išiel starý do Poľska na radu ku akejsi bohyni.[2] Ale ani tá nevedela starkej spomôcť na nohy. I povedala, že nezdravá prv nevstane, kým jej nedajú kvetový odvar panenského jarabia. To je taká akási divotvorná zelina, čo na vysokých čierťažiach, v jaskyniach rastie a kvitne len jeden deň a jednu noc.

Katuška opatrovala nemocnú od svitu do mraku, nemocná stonala, starý chodil, vypytoval, radil sa a chcel kúpiť ten divúcny kvet, ale nikto mu nevedel o ňom povedať. Keď to už bolo dlho, tu jedného dňa vytratila sa Katuška z domu, nepovedala nikomu ani slova, pustila sa do hôr za tou zelinou. Ide, ide, horami, dolami chodí, hľadá, no nikde nič. Až na mrkaní ocitla sa v hore i ľahla si pod buk. Na druhý deň zas túla sa, láme nohy po skálí a tŕní, až keď sa už bralo na večer, prišla k jednej ukrutnej skale, pred ňou bolo ozrutné priepadlisko. Zachytí sa za rakytie, pozrie dolu, v kotline kvietia až ťažko. I pustí sa po skalách dolu. Staré pne a vysoké stromy stáli nahnuto nad rokľou a pre tŕnie a hvozdie nebolo možno kročiť. Horko-ťažko dostala sa po ostrých skalách až na dno. Na spodku bolo chladno, polotma, ticho, iba potôčik čo tiekol spod skaly a dolu ňou po machu kvapkala voda. Dovôkol divé hory, ani vtáčika, ani letáčika, že človek utajoval dych a strachom trnul. Dievčaťu bolo úzko, prechádzal ju mráz na tých osamelých miestach, akoby už nohami dotýkala sa pekla. Obzrela sa a potíšku kráčala vpred. Chcela sa vrátiť, utekať z týchto miest, ale zavše prišla jej na rozum neborká opatrovkyňa, nuž len zostala a začala hľadať ten kvet. Hľadá, hľadá, trhá, pozerá, čosi za ňou zahučí, akoby vietor, zašuští, obzrie sa a vidí pekného poľovníckeho mládenca.

Vykríkla, chcela utekať, ale kam. Dovôkol skaly, vrchy, východu nikde.

,Čo hľadáš?‘ pýtal sa jej.

Neodpovedala, len triasla sa ako osika.

,Ty si Kata, chovanka starého pastiera?‘

Dievča len stálo. Mládenec hovoril:

,Neboj sa,‘ a pristúpil bližšie.

Pozrela naň, bol mladý, krásny, biely ako mlieko, červený ako krv. Len sa jej zdalo, že je ako z hmly, ako nie z tohto sveta.

,A kto si ty?‘

,Hm, kto som; nech som, kto chcem. Čo ťa do toho?‘ Potom dodal: ,Hľadáš panenské jarabie, čo?‘

,Hľadám…‘

,Ak chceš, pomôžem ti…‘

Katuška zvedavo podvihla hlavu.

Kývol rukou; dievča ako omámené, ako schytené vyššou mocou ho nasledovalo. Prišli ku stene, samá živá skala, mládenec dotkol sa prsteňom, skala sa otvorila, Katuške sa zahmlilo v očiach, nevidela nič, len kráčala za mladým jágrom, ktorý ju za ruku viedol. Trvalo to dlho. Zrazu dievčaťu začne sa jarabieť pred očami, v diaľke vidí ako svetlo, žiar v očiach sa jej mení, žiar sa množí a našli sa v krásnej, nevídanej záhrade. Vôňa šírila sa vôkol, lesk všelijakých vecí a spev vtákov so zlatým perím ju omámili. Okolo ich obklopovali celé lúky ruží a ľalií a iných čarovných kvetov. Kráčali chodníkmi, vysypanými drobným, ako striebro lesklým pieskom a na rybníkoch lengali sa labute so strieborným perím. Katuška nevedela, na čo sa má najprv podívať, na čom oči nechať. Kráčala pozvoľna, až prišli doprostred záhrady. Pred nimi stál kaštieľ, veľký a nádherný, že ani kráľ takého nemá. Jagal a svietil sa ako zo skla. I voviedol jágerský mládenec Katušku do izieb, jedna nad druhú krajších. Samé zlato, striebro, drahé kamenie a hodváb až ti ľúto bolo z toho oči zosňať. Keď došli ku poslednej, tam už mládenec nechcel pustiť Katušku. Vošiel sám a vyniesol jej jarabia a potom sa jej pýtal:

,Vidíš tu tento kvet? To je to jarabie, čo hľadáš…‘

Dievča túžobne pozrelo na zelinu.

,Já, dočkaj; dám ti ho, koľko chceš, ale mi musíš jedno sľúbiť…‘

Katuška obrátila sa k mládencovi.

,Ak pôjdeš na takto rok ku mne do služby, na, vezmi si…‘

A podával jej ho celú hrsť. Dievča sľúbilo, potom jej dal ešte zlata, koľko mohla uniesť a vyprevadil ju až ku skale.“

Kozub prestal, odkašlal si a oddychoval.

„A kto to bol, dedko?“ pýtalo sa dievča po chvíli.

„Hja, ktožeby, horský duch.“

„A Katuška išla k nemu do služby?“

„Veď len počkaj…“

„Katuška dostala sa s tým zlatom a jarabím domov a stará pastierka ozdravela.“

„A potom?“

„No… potom žili si ako páni, zlata mali dosť, nechýbalo im nič. Na službu Katuška zabudla. Vieš, bolo jej dobre, a komu dobre, chytro zabudne. Až raz vyberie sa do hory. Príde večer, starí čakajú, ale dievčaťa nič; druhý deň nič a na tretí deň zase nič. Hľadajú, až našli na kríčku nad tým priepadliskom zdrap zo šiat. Ani od tej doby o nej nikto nepočul…“

„Vzal si ju ten horský duch?“

„Najskôr, kde by sa bola podela?“

Dievča sa zamyslelo.

„A je to všetko pravda, dedko?“

„Čo ja viem; prečo by nebola? Všeličo sa stáva, čo človek nepochopí. Však keď vyrastieš, uvidíš…“



[1] Merinda, krajíček, kúsok chleba, čo sa pastierom dáva, keď idú za kravami.

[2] Vedomkyňami volajú ženy v chýre lekárskych úspechov rozchýrené. Bohyňa je žena, ktorá sa tiež liečením zapodieva, avšak viac značí čo vedomkyňa — je obkrúžená krážom nadprirodzených schopností.




Anton Bielek

— prozaik, publicista, učiteľ, zakladateľ a vydavateľ Ľudových novín, po emigrácii redaktor slovenských novín v Amerike Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.