E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Vo väzení

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Lenka Zelenáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 66 čitateľov


 

1

„Rád by som, otec môj, s tebou súhlasil,“ preriekol môj syn Ivan, novopečený pravotár, „keby zúfalá skutočnosť tak dôrazne nepotvrdzovala moje náhľady.“

„Mladá krv, ľahká krv; dá sa ľahko oduševniť a ľahko upadne do zúfania,“ vravím ja; „čo ťa oprávňuje na to, aby si zúfal nad budúcnosťou nášho národa?“

„Myslím, že tam jesto dostatočnej príčiny na zúfanie, kde všetky nádeje oklamú,“ odpovedal Ivan a radoval sa svojej zdanlivo vydarenej odpovedi.

„Aké nádeje?“ pätím ho ďalej.

„S vypätím všetkých síl sme si založili svoje vzdelávacie ústavy, prišiel však nepriaznivý vietor a sfúkol všetky naše do nich skladané nádeje. Nastali slovansko-turecké vojny, s napätím sme ich sprevádzali, skončili sa podľa našich túžob, a predsa neospravedlnili naše nádeje.“

„Divné chápanie a divnejší výsledok; z dvoch zmarených nádejí odvodzovať skazu celého národa; tu nejde o jednotlivého človeka, a čo je našich pár rokov oproti tisícročnému životu národov? Inakšie búrky prechádzajú ponad národy a ony žijú. Ukrutnosť protivníkov nie je predzvesťou skazy národov, ale vnútorná neschopnosť na ďalší život, nemravnosť. My sa ešte tohto nemusíme obávať, máme mravnú silu a tá zvládze odrážať všetky útoky. Ty súdiš podľa minulých desiatich rokov; obzri sa zasa desať rokov dozadu a uvidíš iné. Zdá sa, že v živote slovenského národa párne desaťročie donáša šťastie, nepárne nešťastie.“

„Nerozumiem dobre, otec môj!“

„Poznať, že si neštudoval históriu nášho hnutia. V štyridsiatych rokoch začali Slováci žiť, začali prácu prebúdzania národa a ich námaha bola korunovaná úspechom; v päťdesiatych zaľahlo hmlisté počasie, a bez slnca sa nič nedarí; v šesťdesiatych zasvietilo slnce slobody a pri tom slnci zasiate semä začalo pučať, kvitnúť a už sme si robili nádeje na hojnú žatvu, keď v sedemdesiatych mrazivé vetry zmarili naše nádeje. A teraz máme už osemdesiat; či máš právo zúfať?“

„Odpusť mi, otec môj, moje nerozvážne slovo; áno, uznám, že som pozoroval len povrchne. Rád čerpám nádej z tvojich slov; rozptýľ mi, prosím ťa, ešte jednu pochybnosť.“

„Ešte vždy?“ spytujem sa.

„Hoci je nám odňaté už skoro všetko, čo je potrebné k národnému vývinu, predsa naši protivníci neprestávajú siahať na naše práva, nepoviem národné, ale ľudské. Či sa nemáme obávať, že surová moc nám pre naše presvedčenie odníme bezpečnosť našej osoby?“

„Jedným slovom chcel si povedať, či nás nebudú väzniť a vešať? Toho sa neboj, lebo mučeníctvo najviacej rozširuje zásady mučeníkov, a to naši protivníci dobre vedia. A myslíš, že sme to už neprežili? Posadajte si okolo mňa, rozpoviem vám niečo z mučeníckych čias.“

Moja žienka si prisadla bližšie k peci, dcéra Ľudmila nasledovala matku, Ivan, usadiac sa oproti mne, napchal a zapálil si na fajku.

V Lieskovom — začnem rozprávať — žila vdovica po nebohom nadpolesnom Jánovi Buravom. Nevodilo sa jej ani najlepšie, ani najhoršie, niečo nagazdovaného a skromná penzia stačili na poctivú výživu. Pani Buravá vo svojom vdovskom stave nachádzala potešenie v jedinom synovi Ľudovítovi.

Ľudovít nesklamal do neho vkladané nádeje, úprimne miloval svoju matku a čo jej videl na očiach, všetko jej urobil kvôli. V školách nepopúšťal prvé miesto a matka rada všetko obetovala, vidiac, že zo syna vyrastie dobrý, poriadny človek. Po skončení nižších škôl dal sa na lekárstvo, a práve ozdobený doktorským titulom uberal sa domov, keď vypuklo povstanie.

Vy si neviete predstaviť rozpoloženie ducha v čase povstania. Človek akoby v rozochvení chopí sa podľa svojho presvedčenia jednej alebo druhej strany. Idea, za ktorú bojuje, vystúpi do popredia a premôže všetky iné, ba dosiahne taký význam, že sa ti zdá byť cieľom života. Hovorím podľa toho, čo som ako ohnivý mladík skúsil za povstania. Ani s Ľudovítom to nebolo inakšie. Mohol si voliť v mene kráľa proti kráľovi a v mene kráľa za kráľa; on pridal k tomu otázku svojho slovenského národa a podľa skúseností minulých rokov volil si heslo: za národ a kráľa!

Pod záštitou cisárskeho vojska pokračoval vo svojom, už v študentských časoch započatom diele národného prebúdzania svojej rodnej osady a jej okolia. Jeho namáhaním založený čitateľský spolok a spolok miernosti prekvitali. Pán Lieskovský, tamojší zeman, oddávna hľadel na toto počínanie krivým okom, a kde len mohol, hatil Ľudovítovo účinkovanie, a keď sa zjavne neodvážil vystúpiť proti nemu, tajne podrýval jeho šľachetné zámery.

Ľudovít poznal názory pána Lieskovského na vzdelávacie spolky, vedel aj to, že túžobným zrakom pozerá na stranu povstalcov, ale jeho šľachetnej duši sa protivilo byť zradcom na spoluobčanovi.

Nazhromaždením vojska a čiastočne aj nedostatkom potravy vypukla vo vojsku nákazlivá horúčka. Lekári mali plné ruky práce. Ľudovít sa neodťahoval, ale svojou radou a pomocou usiloval sa zamedziť rozširovanie nákazlivej choroby; v otcovskom dome zariadil jednu izbu na opatrovanie chorých.

Už ťa mám, myslel si Lieskovský — nepriateľov liečiť dokáže len vlastizradca.

Nákazlivá choroba začala sa povážlivo rozširovať aj medzi obyvateľstvom; aby sa tomu zamedzilo, ustúpilo vojsko za hranice.

Ľudovít nemyslel na svoju bezpečnosť, keď rodáci boli v nebezpečenstve. Vo dne v noci navštevoval svojich chorých podľa svojho povolania, ako on hovoril, podľa svojej povinnosti.

Lieskovskému sa naskytla vhodná chvíľa: oboznámil predstaveného stolice s odchodom cisárskeho vojska, so zmýšľaním obyvateľstva a s popularitou nebezpečného Ľudovíta; s výkrikom „Vlasť je v nebezpečenstve!“ radil Ľudovíta uväzniť a potrestať.

Lieskovčania už tvrdo spali a len v niekoľkých domoch rozžaté svetlo ukazovalo, kde sú ešte chorí. Ľudovítovo miesto bolo pri posteli chorých; matka, poznajúc jeho obyčaj, čakávala ho domov okolo polnoci. Nesvietila, ľahla si do postele a načúvajúc driemala, a keď niekedy tichý spánok jej aj zatvoril oči, vo sne poznala blížiace sa kroky svojho syna, vyskočila, otvorila dvere, a keď ešte raz ponaprávala jeho posteľ, odobrala sa na svoju posteľ.

Zdalo sa, že v ten večer prichádza Ľudovít včaššie; bolo počuť kroky, ale bola to inakšia chôdza než Ľudovítova. Niekto búcha na dvere — kto to môže byť? Ľudovít nebúcha, on klope. Otvorila dvere.

„To ráčite byť vy, pán Lieskovský? Azda niekto ochorel, že prichádzate tak pozde?“ oslovila Lieskovského prekvapená Buravá.

„Neprišiel som po lekára,“ odpovedal Lieskovský, „som vyslaný uväzniť buriča.“

„Dobre viete,“ vravela Buravá nevinne, „že nemáme nikoho v dome okrem nás dvoch; ale nech sa vám páči do izby, tu von je chladno.“

Lieskovský vstúpil dnu. „Dvaja chlapi ostanú pri dverách, dvaja pôjdu so mnou,“ rozkazoval, „kde je váš syn, pani Buravá?“

„Ešte sa nevrátil od chorých. Už sa bojím, že mi prinesie nemoc do domu; o seba sa nebojím, ale on, on!“ vravela Buravá, vdýchnuc do posledných slov celý výraz svojej materinskej lásky.

„Tak ho musím vyhľadať v dedine; dobrú noc vám,“ odchádzal Lieskovský, mihnúc dvom chlapom, aby ostali na stráži pri dome.

Ľudovít stál pri posteli nemocného, úzkostlivo pozorujúc prichádzajúcu smrť, obkolesený usedavo plačúcou manželkou a deťmi nemocného, keď bez predbežného zaklopania vkročil Lieskovský, sprevádzaný pandúrmi. Ľudovít, upozornený neobyčajným šramotom, obrátil sa ku dverám a prekvapene hľadel na vstupujúcich.

„Pán Buravý z poverenia podžupanského úradu vás uväzňujem!“ ohlásil sa Lieskovský a pristúpil k Ľudovítovi.

Ľudovíta to omráčilo a nevedel, čo má povedať; Lieskovský opakoval svoje slová.

„Nie som si vedomý nijakej viny,“ spamätal sa konečne Ľudovít.

„Neskúmam vaše viny,“ odvetil Lieskovský, „poslúcham len rozkaz predstaveného.“

Domáci zabudli na nemocného a so strachom hľadeli na tento výstup; napokon sa odhodlali prosiť, aby im takého milého a potrebného lekára neuväznili, vyratúvali jeho zásluhy, lásku a starostlivosť o chorých. Lieskovský sa na nich ani nepozrel a pevne hľadel na Ľudovíta.

Ľudovítovi sa spríkrili tie mnohé prosby.

„Neproste, nebojte sa!“ upokojoval prosiacich, „nič sa mi nemôže stať, pán Lieskovský so mnou len žartuje.“

„Mýlite sa, pán Buravý,“ odsekol Lieskovský, „vážne hovorím, že vás zatýkam. Chlapi, sem! Vezmite tohto pána so sebou!“

Ľudovít musel poslúchnuť.

Sotva ho odviedli, hneď sa to rozchýrilo po dedine. Chlapi, ženy zhŕkli sa na ulici, každý ozbrojený palicou, kosou, cepmi, sekerou a začali hľadať Lieskovského; nebolo však po ňom ani chýru ani slychu. Potom bežali k Ľudovítovej matke, ktorá nechcela veriť vlastným ušiam, že ten hľadaný burič je jej Ľudovít.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.