ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Dunaja hlbokého
až po Kriváň vysoký
nemáš kraja krásnejšieho,
čo prejdeš svet široký.

Krásny ten kraj Slovensko sa
od jakživa nazýva
a tu národ náš slovenský
od pravekov prebýva.

Staré rumy mocných hradov
slávu rodu hlásajú:
lež slovenské deti dnes už
ani mena nemajú.

V starých časoch na Slovensku
panovala moc, sláva,
teraz Slovák zbavený je
slávy, moci i práva.

V starých časoch reč slovenská
všade ctená bývala,
bola v súdoch, pri úradoch,
v škole, v sneme, u kráľa.

Nuž a teraz? Svätý Bože,
pomiluj sa s výsosti!
Slovenská reč, právo ľudu
nemá tu už platnosti.

V starých časoch mocní páni
slovenskú reč ľúbili,
v nej sa Bohu modlievali,
v nej si dietky cvičili.

Veľkí páni po slovensky
rozprávať už neznajú
a tí menší pánikovia
všeľjakú reč motajú.

Príde Slovák do úradu,
snáď počuje svoju reč?
Krivda si tam za stôl sadla,
pravda — tá je od nás preč.

Príjde človek do sedrie,
nuž čože tam zakúsi?
Počuduj sa, svete šíry:
tlumočníka mať musí! —

Tak zašli sme na Slovensku:
všade závisť a svady,
za národ sa mnohí hanbia,
lebo chcú mať úrady.

Lež naprav to, mocný Bože!
V pravú koľaj uveď nás,
aby ľud náš a tí páni
ľúbili sa spolu zas.

Naprav krivdy, nepravosti,
vráť nám starých časov ctnosť:
Tak Slovensko zkvitne zase
a bude v ňom šťastia dosť!

1889