Zlatý fond > Diela > Tajní boháči


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Tajní boháči

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Petra Pohrebovičová, Martina Jaroščáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 125 čitateľov


 

Tajní boháči

Navštívil som priateľa lekára na Čadci.

Zavolali ho k nemocnému. Šiel som aj ja s ním.

Po ceste vo vagóne a zo stanice do dediny rozprával nám posol, starík okolo šesťdesiatročný, nízky, zarastený, bystrých drobných očiek, neobyčajne dôverný a shovorčivý, fajkajúc si pritom, asi takto:

„Už by sme vás (lekára) aj neboli ustávali, ale pán kaplánko, keď ho včera zaopatrovali, povedali: ,Už môžete poslať po doktora.‘“

Ďalej súdil starík:

„Veľa ten… onom toto…“

Starík vyňal čútorku, do hrsti utrel si ústa, pomlčal, zarazený, že skoro sa mu vymĺzlo z jazyka zľahčujúce slovo, ale ešte sa včas spamätal a, odpľujúc si, začal znovu a sladšie:

„No, dakedy predsa len aj pomôže… ak je nie ešte veľmi zle. Ale ak má človek zomrieť, jednak zomrie. Božej moci sa nič nenaprotivíš. Iba hriech — pokúšať Pána Boha. Či je nie tak?“ chcel mať prisvedčené, že neublížil.

„Že však dá aspoň na posilnenie.“ Tak sme všetci, hoc nemocný už nikoho nechcel.

„Už viem, že sa mi priblížila posledná hodinka, a tak teda s tým lebo bez toho, všetko jedno je mi zomrieť.“ Ale jeho krstná: „Len prejdite, strýčik, aby svet nepovedal, že som taká lakomá, len pobrať a ich ta, zahrabať čím skorej. Nešlo mi o to, keď prišli ku mne s celou stovkou. Majú ešte — totiž nemocný,“ vysvetľoval starík, „trinásť zlatých, truhla je už v komore, háby tiež prichystané, azda im to vyjde aj doktorovi ešte, aj za pohreb.

Viete, on mal dvesto zlatých zgazdovaných z drotárčiny. Ale stovku požičal Maruniakovcom na Prednom kŕči — trocha sú mu rodina — a len tak na dobré slovo. Tí sa síce netaja, ale že teraz nemajú. Že ju složia na fundáciu za jeho dušu. Vie o tom už aj veľkomožný…[1] S druhou stovkou uchýlil sa k tej krstnej. Ale horký vaša krstná. Pán Boh vie, kto ju odriekal. Dotkla sa žihľava plota… Ale to sa už takí ľudia nájdu, a po Bohu všetci sme rodina. Taká nešťastná ženská; však ju uvidíte. Nemá ničoho, ako na tej dlani, len tú chalúpku a čo si rukami zarobí… A to dieťa, tak na štvrtý rok mu bude. Nuž ale povedal, že čo po ňom zostane, to bude jej za opatrovanie, a čo by mal zajtra zomrieť… to už ako že v jeseni rok minul.

Prišiel zo sveta chorý a že už nevládze sa túlať, dýchať nedá…

„Veď sme hádam ľudia,“ hovorí ona, „a keď ste ku mne mali dôveru, zostaňte, opatrím vás.“

Chyža neveľká, ale chlap vo svete alebo už aj Pán Boh vie kde,“ rozkladal nám voľne starík, „zmestili sa. Viete, taký nečlovek, ten jej chlap… Nažila ho s ním,[2] a nevzal ju. Že ide dačo zarobiť, aby bolo za čo svadbu vystrojiť…

My sme jej hneď: „Agnesa, parom vás tam po hostine, len sa vy dajte aj pred Bohom oddať; akože je to? Nepusť ho, kým ťa nevezme; nebude ti mať dieťa ani mena.“ Zaslepená ženská! Pustila ho. Teraz už tri roky preč, čo sa nevracia, ani nikto o ňom nechyruje, kde je, čo je… tulák! Ale možno, že sa mu to aj svedomie naložilo túlať svetom, aj ona aby bola potrestaná. Všelijako to Pán Boh rozsudzuje. Žandárovi hej, ale svedomiu neujdeš. Mohli sa vziať a žiť, ako druhí ľudia žijú. Teraz ani on ničím, ani ona. A čože on, ale na nej to každý vidí. A starý hriech, nová hanba.

Teda táto, taká osoba ho pritúlila, rovno ako zo sveta došiel. Tak ho to už vari vnuknutie k nej zaviedlo. A ona povedá:

„Dreva si donesiete, múky, masti si kúpite a čo si dáte, to vám uvarím. A na peci nespáva nik… Ak vám bude vysoko vychodiť, postelte si na lavici. Za to mi, keď pôjdem do roboty, prizriete dieťa. Inšie od vás nežiadam.“

„Dobre, dcéra moja,“ hovorí on, „ja som prišiel domov zomrieť. Ale ak sa budem vládať ešte začas, budem ti takým strážcom domu aj decka, ak sa ma nebude báť,“ a poslal hneď po koláč, a dievča ho volá „ťaťo“ a vinie sa k nemu ako ozaj k otcovi. A akú mu pamiatku spravil! Onehdy dal zavolať richtára aj celý úrad a spravili písmo, že tejto sirote porúča tamtú stovku. Jedni mu to,“ prikývol starík hlavou, „že mal radšej na svoju dušu pamätať, druhí zase, že však veľkomožný má dosť! Aj je pravda, že veru má…“ prikývol ešte hlbšie. „To že za jej lásku a opateru.“

Takto poriadna osoba, keby nie tá chyba.

Veď ono by sa bolo viac ľudí chytilo na tú opateru, keby tak do týždňa, za dva, a čo za pol roka, no… Lenže smrť istá, ale hodina neistá. A stovka sa môže minúť, s druhou nevedelo sa, čo urobí… no zabiješ ho kyjanicou a či vyložíš na cestu? Dnes, prosím vás, všelijaký svet, našli by sa aj takí. Ale Agnesa nie je tá stvora! V jeseni popustila mu posteľ a teraz od Vianoc len čo ho prekladá, už dvanásť týždňov. Ale už pôjde. Marec, poberaj sa starec. A on už vyše šesťdesiat rokov. Starší ako ja, starší. Ale nech by tak ja uľahol, či mňa moje deti tak opatria? Starého vola len obuškom po hlave… Načo je na svete, keď ťahať nevládze? Tak aj človek. Ja len prosím Boha všemohúceho, aby mi nedal dlho ležať, toť, ako tomu. To je človek ešte aj po smrti zunovaný deťom, ešte ich ruky bolia, že ťa musely dvíhať. Ty že si ich za roky nosil, na to nepomyslia. Aj potom, ako by ťa ešte vždy obchodily. Najlepšie: ľahnúť si, spraviť s rodinou a svetom poriadok, porátať sa s Pánom Bohom a zomrieť. Ale nie každému je to dané. Koľkí aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha,[3] a zomrieť len nemôžu… To ide všetko, ako si si zaslúžil od Boha za tvojho živobytia. Veru tak!

Adam, hovorí svet, nebol síce taký planec, lenže zase — božia vôľa. Alebo aj to možno, že mal Pán Boh doň vinu. Nebol, viete, nikdy ženatý… a takým že vraj budú na druhom svete čerti hrach na chrbte mlátiť… A keď si tu vynosí z toho kríža koľko-toľko, bude mu tam ľahšie.

Ale ťažké on mal remeslo aj tu. Skoro ako by človek po žobraní šiel. Ak si kúpiš za svoje, nezostane ti deťom, žene… a pánom, kňazovi, rechtorovi že čo? Aj tí nám slúžia. A na staré dni, keď ti žily stŕpnu, tiež aby si pamätal. Lebo tam ti nedôjde, lebo tu nezvýši. Preto sa, hádam, Adam neženil, aby nemusel nikomu nič dať. A teraz ho Pán Boh prividel, a musí dať všetko. Ale aspoň na seba pamätal. Dve stovky zgazdoval za tie roky. Neveľa za tridsať-štyridsať rokov, ale práve koľko mu bolo dosť, a to je tá najväčšia výhra… Viete, v tej poslednej chvíľočke, aby si mohol pokojne… že totiž neťahajú handry zpod teba, že nie sú tvoje…“

Striasol sa starík, utrel si päsťou slzu, vydýchol a pokračoval:

„Ale robotník že bol dobrý! Ktože ho vie. Vravia, čo ho vo svete stretali, lebo on len vždy sám, ako ten palček, že takto poriadne žil. Lebo domov len aj za päť-šesť rokov raz došiel. Nie je to pekne, tak zabudnúť na svoju dedinu, neprísť sa podívať na tú vežičku, pod ňou ťa krstili, a tú chalúpku, kde si sa zrodil. A potom, čo aj v hrobe, ale vari že to ten prach nevie? Dobre on to vie, kto po ňom chodí, a patrí sa už len, predsa patrí sa ti rozpomenúť na rodinu, otca, mater a známych, aby zase na teba dakedy nezabudli, keď budeš hniť… A svetu, čo ťa odchoval, alebo ti chleba podal, dobré slovo… patrí sa tiež aspoň pozdravenie prísť vše povedať. To potom taký človek, ako by mu srdce obmrzlo.

Tak tu sme. Ja idem ohlásiť skrz tú príležitosť,“ a posol — starík zvrtol sa zpät.

My vošli sme pod cestu do chalúpky, čo zvonku vyzerala, ako by jej už všetky sruby boly kľakly: nizučká, naklonená, okienca skoro nerozoznáš. Steny upchaté machom a obložené na kuse lístím suchým a v priechode lieštím, palivom.

Naproti nám vyšly dve baby: Agnesa a stará jej suseda.

Agnesa okolo tridsaťročná, strápená, vychudnutá, takmer ožlknutá ženská s veľmi ostrým nosom a prenikavým pohľadom. Bola zakrútená v bielej plachte, vítala nás suchým sipľavým hlasom a obe nám chcely ruky bozkávať. Nemo vprevadily nás dnu.

V chyžke skutočne bolo tak tesne, že ani nemožnej veci. Vidí sa ti, že ovca by sa tam nemohla obrátiť, k tomu oblôčik zapchatý machom, v izbe tma.

Na peci sedelo, nakoľko som sa stačil rozhľadieť, učupené a zahúlené tučné, biele, veľkých čiernych očú dievčatko, v bielej plachtičke. Nosievam sebou cukríky; hneď som mu podával, ale nevzalo, iba skrz susedu. Na posteli, sbitej z hrubých dosák, ležiac sedel nemocný, starček v čistej plátennej košeli, len kosť a koža a dlhočizné čierne vlasy.

Keď sme vošli, chápal sa, zohlo ho dopredku, oči mal meravé, vystúpené z jamiek, po brade dlhé riedke kostrnky šedivé, a dýchal otvorenými ústami, ťažko, že sa mu celá hlava dvíhala, a ako vdýchol, zase ukloňovala. Hľadel, čo to doktor vykladá, rozkrúca, ale nič, že by dáke zvláštnejšie pohnutie, oživenie, ako to býva v prítomnosti lekára. Hovoriť mu už nedalo. Odpovedala zaň Agnesa, a čo tá nevedela, to suseda. Na všetko pristal, prikývol hlavou, hodil rukou, len keď sa lekár opýtal, koľko má rokov a Agnesa odpovedala, že vari šesťdesiatštyri, zakýval prstom, pokrútil hlavou a na ruke vystrel dva prsty. Hádam, že by do šesťdesiatich štyroch mal ešte dva roky života. Lebo ináč čo by mu bolo záležalo na proteste… Doktor pozrel mu však srdce a povedal, že umiera. Adam sa zodvihol, pozrel naň, ako by nemohol pochopiť, a lekár položil ho nazpät na posteľ. Hľadel nehybnými veľkými očima, aj mu tak ostaly stĺpkom stáť, dych rednúť, ale hlbším byť.

Náš posol už bol tíško došiel, teraz pristúpil k nemu a, vidiac, čo sa robí, vzal mu ruku do svojej a prihováral sa mu:

„Tak už ideš, Adamko náš? Pozdrav tam moju Katru, ženu, aj kmotra, Jana brata, aj celú rodinu od všetkých nás aj detí. Že sa opatrujeme s trápením… Tak v mene božom,“ a bral mu ruku do svojej a oči podlialy mu slzy.

Agnesa nato ticho fikajúc vzala s pece dievča, postavila ho na nôžky a viedla k umierajúcemu ruku bozkať, že „ťaťo idú tatatá…“

Dievčatko naplašené, obzerajúc sa po nás, chytilo sa mu ruky, ale bálo sa, lebo nevedelo, čo je to bozkať.

Ozval sa posol: „Bokaj, bokaj, máš mu začo.“

Agnesa nežne pritisla hlavičku decka k ruke umierajúceho, ona mu ju tiež poľúbila a vyložila dieťa na pec, a to ťahalo sa do kútika.

Suseda so založenými rukami stála zatiaľ u nôh a šepkala modlitbu. Doktor si už bol pozakrúcal inštrumenty. Agnesa zaplatila mu za cestu, a doktor tiež pristúpil k Adamovi a hlasne mu volal:

„Sbohom, sbohom, starký!“

Ale ten už nepohol ani okom, len kedy-tedy ešte dýchol, už dokonával.

Agnesa vzala s kozúbka svätenú vodu, suseda priniesla horiacu sviecu, vtisly mu ju do ruky, kľakly a začaly sa modliť za umierajúcich…

Svetlo sviečky na červeno zapálilo mu čiernu tvár, a bol strašný, ale už pokojný… Už bol zomrel, ani som isto nepostihol, kedy.

Suseda vstala, otvorila dvere, aby duša mohla vyletieť…[4]

Vyšli sme aj my, dojatí tajnými duchovnými bohatstvami týchto drobných, opustených ľudí.



[1] Vie o tom už aj veľkomožný, miestny katolícky farár

[2] Nažila ho s ním, výraz sa vzťahuje na dieťa, ktoré Agnesa „nažila“ s tým „jej chlapom“, ako ho spomína starec

[3] Aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha, totiž v hostii, z príležitostí katolíckej spovede

[4] Aby duša mohla vyletieť…, druh povery




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.