E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Do kúpeľa

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 144 čitateľov


 

Do kúpeľa

Z chodby ružomberského áreštu vše blysne sa mi pred očima Váh a neraz zažiada sa mi omočiť si doň aspoň hlavu. Lebo nepravda je to, že je väzenie „chládok“. Mne aspoň od maďarskej spravodlivosti vždy je teplejšie, ako keď ma na slobode akokoľvek slnce pripeká.

Ale však si ja poradím a dostanem sa keď aj nie do Váhu, aspoň do Revúcej. Plavia práve drevo, áreštanti ho vyťahujú, prihlásim sa aj ja.

Takto som si premýšľal horúceho odpoludnia koncom júla a poobede šiel som už siahovicu vyťahovať. Ale zariekol som sa, že viac nikdy. Drevo ťažké… Voda studená, ľadová, až žily tŕpnu…

Myslím si, nie je to kúpeľ a zábava ako pred dvadsiatimi-dvadsiatimi piatimi rokmi doma na dedine.

To boly časy! Keď som celé leto iba dva, poťažne tri kúsky prádla nosil na sebe: gatky a košieľku, no a ešte ak dáky kus okrúhleho súkna po starom otcovi, čo on voľakedy „klobúkom“ menoval, s večnou, schválne vyvŕtanou dierou navrchu, cez ktorú mi vlasy prerastaly, a ktorá obyčajne slúžila za lievik, keď sme „na hline“ pagáčiky miesili a v klobúkoch vodu nosili. Lenže klobúk mi vše voda vzala a tak som ostal holohlavý. Až keď ma tým rodičia vytrestali, našli kdesi v komore alebo doniesli mi z mesta dáky starý darovaný slamenák, alebo mi starú baranicu vtisli na uši, aby som len predsa nechodil vraj ako Cigánča, a vše spomenuli aj slnečnicu, ktorá by ma mohla opáliť. Baranica bola istejšia ako klobúk; ani vietor ju tak ľahko nesmietol do vody, ani keď sme chlapci vše schválne „napájali“ klobúky a baranice, „napila sa“, ale pomaly váľala sa dolu vodou ako utopené mača. A keď sme sa pritom pobili, a ja švacol som protivníka ňou cez tvár, mal čo sĺz za hodinu z očí vytierať.

To boly časy! Od rána do večera v potoku. Husi lebo barance na pažiti a my vo vode s papekom, vidličkou v ruke a hláčov aj dvadsať naštíkané na háčiku. (Raky v našej dedine smrdia „umrlčinou“, tie sme nebrali.)

Iba keď zvonili na poludnie, poď behom na pažiť. Doniesly nám mladšie-staršie deti jesť, alebo sme mali sebou v uzlíkoch. Cez poludnie okúpať a po obede poď po záhradách vedľa rieky na vtáčiky, čerešne, rané slivky, hrach, uhorky a všetko, čo sa len dalo zjesť.

Vše nás prehnali, vyšticovali, doma potom vybuchnátovali, že vždy sa našiel medzi nami krivý, čo stúpil „na sklo“, preklal totiž nohu voľakde na plote, keď nás predúrali. Ak už celkom nemohol ani pobehnúť (z čoho musel próby robiť, aby ho na love prípadne ľahko nechytili), bol teda vartášom: opatroval statok a uzlíky (z ktorých, ak mohol, koštoval, za čo vše bola bitka a plač) a z uchmatnutého každý mu hodil, že mal vše viac ako my; ale za to musel zavracať a poslúchať aj sa prosiť ostatným.

Takto to trvalo celé leto, až kým list so stromu nepadal a chladný vietor husiu kožu nerobil nám po tele.

Mládenci kúpavali sa tiež. Dievky aspoň v sobotu večer z ohľadu čistoty a potom v nedeľu popoľudní z fígľov. Pravda, tie šly ďaleko niže lebo vyše dediny, ale jednak sa vše mládencom dosť naprosily, kým im šaty povracali, alebo do hlbokej vody pohádzané povyťahovali, alebo ešte častejšie s vŕb posnímali. Bolo smiechu, kriku, kviku, prezývania a vše aj dosť hnevu aspoň do večera. Nevesty sa tiež opovážily okúpať aj na verejnejšom mieste, aj vdovica sa trafila, ale už ženáči a starší ľudia, rodičia — tí sa nekúpavali.

„Starším sa to už nepatrí odkrývať svoje nahoty,“ hovorila tuším z biblie stará moja mať. A potom úlohou rodičov bolo vadiť sa s nami, že šaty zamočíme, znivočíme, voda nám ich pochyce, prechladneme, utopíme sa, vodná pani nás vtiahne atď. a tak aj preto potom nemohli sa ísť oni kúpať.

Robotný svet, chudobní sa nekúpavali vôbec; oni sa však dosť vykúpajú pri robote v pote.

Majetnejší však chodili do kúpeľov, jedni zo zábavy, druhí z potreby.

Cez zimu užívaly sa len domáce lieky, na jar a v lete nebolo sa kedy liečiť pre robotu, tak až po kosbe, po žatve.

V mojom kraji najviac chodia po ľuďoch: čemer, úsad, lámka, kŕče — a na to sú Teplice.[1] Ktorí mali kone a boli veľmi chorí, zaviezli sa vše do Teplíc; ktorí nemali koní a nebola taká súrna potreba, šli len na Štiavničky.[2] Moji starí rodičia chodili tiež len sem.

Keď bolo pekne v lete cez roboty, nebolo im nič, alebo nestačili myslieť na choroby, len keď sa zadaždilo a nemohli sme hrabať, vysúšať, hladili si ruky, nohy, chytali kríže.

„Len by sme sa obrobili, zájdeme si do kúpeľov!“ potešovali jeden druhého starý otec s materou. A potom si rozprávali, že žily si už sekať nedajú, to bolo voľakedy za mladi, ale dbaniek si dajú nastavať,[3] ej veru, dajú všade, kde štiepa, kole, bolí.

„A spravíme si hostinu! Pôjdeš aj ty s nami,“ lakomil ma starý otec, aby som mal lepšiu chuť do roboty, lebo barance, husi už pásli mladší bratia. A tak celé leto strojili sme sa do „kúpeľov“, ale len po kosbe.

„V kosbe sa ešte zaprášime, zaváľame, škoda by bolo troviť,“ prehodil starý otec.

„Ba už kto má, nech ide,“ hovorila stará mať. „Janákovie že už dva razy boli,“ doložila trochu zo závisti.

„Aj my už pôjdeme na nedeľu,“ zavŕšil starý otec. —

V sobotu ráno teda schválne pre zajtrajší kúpeľ šla stará mať do mesta. Predala päť-šesť párov kureniec, kúpila tri funty teľaciny, bielej múky, hrozienok čiernych i žltých, zamiesila s mliekom a do večera upiekla v rúre takú babu, ako dvojročné dievča, a hrozienka len tak trčaly z nej, ako keby ju boly muchy obsadly.

V nedeľu ráno navarila kávy za mliečnik a nachystala do fľaše. To že na olovrant chlapcovi (ako že mne) aj jej: „Starý otec bude víno.“

Dopoludnia sme šli do kostola. Stará mať ostala doma: variť obed a hlavne prichystať, čo nám bude sebou, lebo o jednej pôjdeme. Teľacinu vypražila, ale zamiešala „pre chuť“ aj kuriatko medzi ňu. Navarila slivák s cukrom, a keď sme sa naobedovali, poviazala do uzlíkov, voľačo pokládla do košíka, tiež prádlo, že sme obidvaja mali čo v rukách niesť. Starého otca sme ušetrili, lebo on mal aj tak palicu a fajočku svoju opatrovať. Aj sa to na chlapa vraj nesvedčí — batohy vynášať, a to ešte keď ideme do kúpeľov, kde budú aj páni, ktorým je starý otec, aspoň keď víno spolu pijú, tiež „pán N.“

Takto naložení jedivom, naladení radostne, že nám už pomohol Pán Boh pole obrobiť, chodievali sme obyčajne v polovici augusta do kúpeľov.

Ja som niesol babu v šatke a zpočiatku som bežal popredku, ale potom mi oťažila ruku, vyhrial som sa a tak som aj zaostával, alebo mi starý otec pomohol na kuse. Stará mať hneď mala rozprávku o akomsi koňovi, čo zpočiatku sa vychytil a potom nevládal kročiť… Tá ma vôbec prísnejšie držala.

Nešli sme len sami. Pred nami, za nami išli aj druhí gazdovia, gazdiné. Mladšie vyobliekané, vyškrobené len tak šušťalo; staré samé bôle a vzdychanie; ako moja stará mať. Mladší šli z parády; zabaviť sa v meste v panoráme, na kolotoči a popritom aj okúpať. My: — starý otec šiel vypiť „pol litra“ dobrého vína a „trocha medzi svet“ a tiež ako stará mať z potreby: lámku, klanie vyháňať, planú krv spustiť, sadnutú rozriediť, otlaky potratiť — slovom vyhnať všetky boľačky a choroby, čo sa nám do roka nasbieraly, a stráviť príjemnú chvíľku medzi svetom.

Na Štiavničkách, ako sa kúpele volajú, našli sme už pestrú spoločnosť: mešťanov s paniami a deťmi a vyobliekaných dedinčanov. Sedeli miešane na dvore okolo stolíkov pod širokými lipami a smývali prach chladným vínkom, rozriedeným tamojším medokýšom.

Ako starých známych vítal nás veľmi srdečne domáci pán: árendátor, hostinský a doktor v jednej osobe. V lete držal kúpele a k tomu mal v meste stálu holiareň a vyzeral rozhodne podľa tohto remesla: malý, chudý, blízko šesťdesiat rokov, riedke popolavé vlasy, navrch hlavy rozčesané a primastené; zlaté okuliare, zlatá reťaz cez bielu vestu, plno prsteňov na rukách, tvár červená, vyholená, len našedivasté fúzy pod spodnou perou také ako hodná mucha a dolu nižšie kozia briadka, trocha červenkastá. Ináč celý voňal odekolonom[4] a pomádou.

So starým otcom titulovali sa podľa mena a „pán a pán“; starej materi hovoril „pani“ a bral jej z rúk košík a uzlíky. Ale tá nedala. Sama šla do kuchyne odovzdať panej. Zatiaľ oboznámil sa so mnou. Starý otec ma drgol, a ja som už vedel, že mám dať pánovi „pačku“ a bozkať mu ruku. To je prvé, na čo Slováci deti učia: poníženosti. Pán Šulc si nedal ruku bozkať, ale iste sa mu to páčilo, lebo ma potom štípal za bradu a vypytoval sa na otca, rodinu a domácnosť. Hovoril po slovensky, ale zarážal tak trocha na nemeckô. Starý otec medzitým dofajčil, stará mať sa vrátila, a šli „zlô“ vyháňať. Spoločná vaňa bola už pripravená.

Vyplatil teda starý otec ešte mňa šestáčikom, zaň som si mal ísť do mesta kúpiť moruliek[5] a mastný rožok, a vošiel do „izbičky“.

Teraz to už tam bude inak. Voľakedy bolo to všetko drevené, zvonku od staroby čierne, zdnuky vylepené papierom a obrázkami z novín, plakátmi, aby nebolo vidieť z jednej „izbičky“ do druhej, aj aby nefučalo zvonku.

Ovocia sme mali aj doma, chleba sa mi nežiadalo, šiel som teda do mesta a rovno do cukrášov[6] kúpiť si dve cukrové „hviezdy“ za štyri krajciare, za groš cigaretle a štyri krajciare som napochytre prehral s voľákymi učňami za bránou „na gombičkách“.

Neminula hodina, už som bol nazpät na Štiavničkách, lebo v meste bez peňazí iba človeku ťažoba príde.

Starý otec so starou materou boli si pustili vodu skoro vriacu. Jeden z jednej, druhý z druhej strany za pol hodinu omáčali nohy a probovali do vane. Starý otec sa prvý osmelil, ale musel von, nevydržal; no jednak chválil, že je dobrá, znamenitá! Konečne sa im podarilo „privyknúť si telo“ a sadli jeden proti druhému po uši do vody, ovšem, kolená pod bradu. Od rozkoše nevedeli sa ani čo shovárať, len:

„Ej, vodička, ech, ej, aj, oj, či si dobrá, teplučká,“ pochvaľovali vše jeden, vše druhý a po chvíli starý otec zapálil si do fajky a údil starú mater, ktorá už kýchala od dymu, čo starý otec nijak nemohol uznať, že by od dymu kýchať mohla. On vravel, že to už kúpeľ nádchu vyháňa, vlastne že keby nebola prišla do kúpeľa, bola by už iste nádchu dostala.

Keď som sa ja z mesta vrátil, už sa boli trocha rozohnali. Napustili si teda znovu horúcej, aby sa vraj tá sadnutá krv v bedrách, lopatkách rozpustila, že tak skorej odíde.

Ja som zatiaľ hanblive obchodil stoly, či by ma niekto známy dačím neponúkol, alebo som pomáhal chlapovi vodu ťahať do kotla, alebo som nazeral do izbičiek, že čo a kto je v ktorej.

Ak ma oddurili, šiel som za kúpeľ do záhrady a tam som našiel studňu a v nej pstruhy. Zaopatril som si hneď palicu od bôbu, vysúkal rukávy, naháňal, chytal pstruhy, až kým sa dolu nespustily.

Starý otec s materou, keď už boli ako raky uvarení, a slnce skláňalo sa k obzoru, zavolali pána Šulca a dali si nastavať dbaniek na väzy, na kríže, ruky, nohy a poza uši, tak že boli samé „špulky“. Ale starí si veľmi pochvaľovali a keď im krv odtekala, cítili vraj, ako „zlô“ odchádza.

„Nech len ide, čo je nanič,“ tešili sa, keď aj po dbanke ešte krv tiekla, mokla a sa im „uľahčovalo“.

Keď už po tretie šla mdloba na starých, šesťdesiatročných, chudých ľudí, probovali z vane von, lebo sa im už hlava krútila. Prišla žena, obslúžila, pán Šulc pozaliepal ranky. Keď sa od slabosti horko-ťažko poobliekali, vyšli von, a Šulc kázal sa im trocha prechádzať.

„Ale horký prechádzať. Len sadnúť, sadnúť, lebo sa mi svet točí,“ vravela stará mať a ledvy sa dovliekla k stolu.

Starý otec tiež šiel ako opitý.

„To že tak sparno tam bolo,“ dávali príčinu horúčosti.

Ale veď sa im to páčilo!

Hneď nám doniesli vína a tak starí trocha očerstveli. Ešte za pohárik a prešly mdloby. Potom kázali sme si doniesť uzlíky, vykrútili pečienku, babu, ja so starou materou napili sme sa aj kávy, a vtom nás zbadali Hatalčíkovci, Hrnčiarovci, Murgašé z druhej dediny, ktorí sa už boli vykúpali a volali nás k ich stolu. Ponúkali nám, čo mali, my sme preniesli naše a tak sme sa spoločne hostili, popíjali, shovárali, fajčili a chválili kúpele a dbanky. Už boli tam aj muzikanti-trubači, a tak taká sa vôľa strhla, že čo mladší a smelší, počali už aj tancovať a starší, ačkoľvek si pre hluk slova nepočul, nerozumel, veľmi veselo besedovali. Keby nie domov, boli by sme tam zostali do rána, aspoň ja so starým otcom. Ale stará mať durila, aby starý otec nepustil sa ešte dáko do tanca, lebo už bol zlatý v šajnách „vyhodil“ muzikantom. Pripomínala stále večer, noc, gazdovstvo. Lebo pri druhom stole sedeli remeselníci — majstri s paniami, a starý otec počal sa aj tým prihovárať, volať ich k nášmu stolu. Páčilo sa mu, že sa tí ešte nenútenejšie zabávajú ako my, lebo už vše inšie spievali, ako čo trubači dúchali. No prisadnúť nedopustila stará mať, lebo vždy vstávala k odchodu a balila nazpät do košíka, čo zvýšilo. Už sme sa ozaj boli najedli, napili aj opili, všetci, sedliaci a páni.

Po polnoci po mnohom oddychovaní ledvy sme došli domov. Už po ceste robilo sa im zle, tma a zase svetlo pred očima, merali šírku cesty, oslabli, dávili, pustili sa im voľaktoré dbanky, že celou cestou mokla im krv a bielizeň doniesli ako by ju do krvi zamočil.

Do rána skoro pomreli. Vychytila ich taká zimnica, že sme im museli tehly hriať na nohy, popol horúci na život a neraz bolo, že už po kňaza bude načim ísť.

Chorí, slabí bývali potom obyčajne za pár týždňov, ale neboli by to dali za kravu, že sa im „aspoň vtedy poľahčilo“ a starý otec vôbec neraz chválil aj inak tú zábavu a spoločnosť.

A takto sme do roka aspoň raz chodievali „do kúpeľov“ hľadať po ťažkej sedliackej robote uboleným údom lieku, úľavy a poľnému duchu trocha vyrazenia. Lebo na našich slovenských dedinách s malými výnimkami — no mládež, tá ešte má tu i tu tanec, priadky, ale starší ľudia čo? Tiež stvorení k spoločenstvu, nie div, že sa hrnú po nedeliach do krčiem a (u nás) čo možnejší spojujú, takto hľa, užitočné s príjemným. Ktože za to môže, že si vše zle urobia aj títo aj tamtí? Aj šľachetnú zábavu ľudu.



[1] Čemer,… na to sú Teplice, asi Sklené Teplice, nie Štubnianske (teraz Turčianske) Teplice

[2] Šli len na Štiavničky, vtedy primitívny kúpeľ v Banskej Bystrici

[3] Dbaniek si dajú nastavať, na púšťanie krvi

[4] Voňal odekolonom (z franc. Eau de Cologne), kolínskou vodou

[5] Do mesta kúpiť moruliek, totiž do Banskej Bystrice

[6] Rovno do cukrášov (ľud.), do cukrárne




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.