E-mail (povinné):

Pavol Kuzmány:
Z ciest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Viera Ecetiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov


 

Z ciest

Sedeli sme v teplý jarný večer roku 1896 na drevenej terase kúpeľného hostinca na benátskom ostrove Lido. Previeval ľahký, príjemný juhovýchodný vetrík a more dýchalo v pravidelnom tempe, zaplavujúc priezračnými vlnami nízky piesočnatý breh a pohrávajúc sa pritom s pilótami, na ktorých stojí hostinec s rozsiahlou terasou nad pobrežnou hladinou mora. Nad nepriehľadným povrchom vody poletovali bystrým a elegantným letom čajky, prisadnúc si z času na čas na nízke vlny, a bolo vidieť, že im je pri tom hunčkaní veselo. Zapadajúcim slncom trochu do ružova zafarbené plachty rybárskych lodiek v diaľke ligotali sa na horizonte a stáli akoby nepohnute na jednom mieste.

Bol to posledný večer nášho pobytu v Benátkach. Začalo sa stmievať. Pobrali sme nohy na plecia a krátkou, platanmi vysadenou cestou zašli sme k parníku, ktorý každú hodinu pristáva pri severozápadnom brehu. Chôdza netrvá ani desať minút. Celá vegetácia kypela bujným životom a čo len mohlo, kvitlo; silná, príjemná vôňa čudne kontrastovala s nepochybnou vôňou lagúny, ktorou sme sa za pol hodinky dostali na Slovanské nábrežie (Riva delli Sciavoni) v Benátkach.

Hneď od prístavišťa parníka prejdeme pri kniežacom paláci cez Slamený most (Ponte della palia) na „Piazzettu“, výbežok námestia sv. Marka, k moru, ozdobený dvoma stĺpmi, na ktorých lev sv. Marka a sv. Teodor s krokodílom dávajú pozor na lagúnu a na more. Okolo podstavcov stĺpov je — keď neprší — cez deň i v noci rendezvous všetkých možných a nemožných benátskych existencií: sú tam kŕdle predavačov zápaliek, žobrákov, ciceronov, agentov, kupeckých lapajov a ešte iných -ov. V sezóne bývajú na Markovom námestí a na Piazzette koncerty; pri takej príležitosti potom to „valné zhromaždenie“ polícia vykvartíruje a ono sa presťahuje do vedľajších ulíc. I tento večer bolo na Piazzette živo; mestská banda hrala a pilne predvádzala melódie Mascagniho, Leoncavalla a Verdiho. Mnoho plechu a mnoho píšťal! Je pravda, Taliani sú blázni za muzikou, ale úsudky o ich spôsobnosti k nej sú rozličné. Korenní speváci síce tvrdia, že oni sú dobrí muzikanti, ale muzikanti zasa hovoria, že s tou muzikou to ide len tak, tak, ale že Talian je rodený spevák. Myslím, že tento posledný náhľad bude asi pravý; aspoň toľko spevu ako v Taliansku tak ľahko nikde nepočuješ a ak sa urodí a ujme z času na čas jedna alebo druhá populárna melódia, tak ju dostaneš gratis nadostač nielen pre ten jeden pár svojich uší — stačilo by to i pre pol tucta. Roku 1896 bola v móde neapolská „Funiculi-funicula“ (pôvodne komponovaná na oslavu železnice na Vezuv) a v Benátkach najšťastnejší ľudia boli vtedy — hlucháni… Piazzetta je pomerne malé námestie — ako to už samo talianske meno naznačuje — a nestačí ako korzo pre tisíce cudzích a domorodých na ňom sa tmoliacich ľudí; má ale tú výhodu, že je odtiaľ celkom voľný výhľad na prístav, na lagúnu, na oproti ležiace ostrovy: San Giorgio, Jiudeccu atď. Poslucháči koncertov môžu tu iba z jednej strany sedieť, a to pod kolonmi „Zeky“, jednej z najkrajších budov benátskych, slúžiacej starým Benátčanom za mincovňu. Nerád sa tisnem a nemôžem vystáť, keď ma tisnú, a preto sme sa pobrali do kaviarne „Florian“, kde nám vždy ochotný, starý, čistunký čašník s bielymi ako sneh vlasmi a ešte čistejšou bielou kravatou hneď zaopatril pohodlné miesto. Tento čašník patrí tiež medzi benátske starožitnosti; slúži v tej kaviarni už 42 rokov — ja sám ho poznám 26 rokov — a má takú vycvičenú pamäť pre cudzincov, že ťa po rokoch na prvý pohľad spozná. Sedeli sme na Markovom námestí; bohatým osvetlením ako vo dne viditeľný chrám sv. Marka ligotal sa nám vpravo; naproti nám v kaviarňach „Quadry“ atď. vysedávali hostia a na priestore, ktorý kaviarnici nesmeli zastaviť stolmi, kráčalo množstvo ľudstva pri živom rozhovore, speve, kriku a smiechu. Benátski „kameloti“ (predavači novín) vykrikovali opreteky noviny, a elegantné sklady na sklo, drahokamy, zlatý a strieborný tovar pod starými prokuráciami vábili cudzincov, pri čom lapaji číhajúci pred sklepmi, vo všetkých európskych rečiach pomáhali. „Ekte Venecia Klass! Pitte, spassiren se errain! Kostet nix ansaugn!“ tak mi dohováral Talian-Židáčik pred výkladom Salviatiho, popredného továrnika benátskeho skla, a u Testoliniho (sklad benátskych špecialít, ako napr. mozaík atď.) vykladá mi druhý po rusky: „Possalujte, parin, basmotret, braffia venecianskoe mussajiky!“ Vedľa neho lámal tretí angličtinu a ponúkal staršej dáme s mladuškou dcérou asi to isté po anglicky ako jeho kolega mne po rusky — zdá sa, s lepším výsledkom ako u mňa, lebo dámy, ako ten nešťastný rybár v Lorelei, zmizli v labyrinte Testoliniho. „Halb zog er sie, halb sanken sie hin und waren nicht mehr gesehen“. — Benátčania boli odjakživa dobrí kupci — kupovali lacno a predávali draho. Za starých čias pri kúpe vždy najprv probovali si zadovážiť tovar zadarmo — päsťou; keď to nešlo, tak za päť prstov; keď i to nie, tak s krvácajúcim srdcom kupovali na kredit (to jest: hľadaj si peniaze) a už len v najkrajnejšom prípade za hotové. Celá ich história svedčí o tom. Dnes sú iné časy: päsť im zlomili a prsty prirezali, a tak sú odkázaní na industriu, ktorá síce nedonáša takých ľahkých a ohromných úžitkov, ale vcelku čestnejšie a spoľahlivejšie dáva výživu šikovnému a nadanému ľudu.

Čašník o chvíľku priviedol dvoch mladých ako jedle vysokých pánov a vľúdne poprosil, aby im smel dať miesto pri našom stole. Miesta bolo dosť a páni prisadli; jeden z nich po francúzsky oboch uviedol. Boli to švédski inžinieri, ktorí, vládou vyslaní za hranice, v Rijeke mali zamestnanie; využili krásne dni a usporiadali si malý výlet do Benátok. Príjemní a vzdelaní ľudia. — Netrvalo dlho, príde tučná, vyfintená, asi o 25 rokov nazad retušírovaná kvetinárka a položí nám s obvyklou frázou malé kytičky čerstvých kvetov na stôl, za ktoré zobrala obyčajnú dežmu, s podobne obvyklým úsmevom šepkajúc: „Mille gracie, siňori.“ Ten mladší Švéd sa usmial a celkom správne po rusky vzdychol: „Tfe tebená! Kakaja radosť!“ Vyšlo, že dlhší čas zdržiaval sa v Helsingforse a tam sa naučil po rusky.

Bolo už okolo deviatej, keď sme sa odobrali do hostinca „U koníčka“ na večeru; kuchyňa je tam talianska a zachcelo sa nám dobrej ryby a dobrého vína, čo oboje dostaneš U koníčka „hors concours“. Ináč mali sme v našom hostinci „Bauer-Grünwald“ dobrú a slušnú viedenskú kuchyňu.

Ešte pozde večer urobili sme poriadky na ďalšiu cestu, a síce na druhý deň včasráno do Milána, kam sme chceli prísť do poludnia.

Prv než sa rozlúčim s Benátkami, myslím nebude zbytočné pozrieť trochu na históriu tohto podivného a v svojom rode jediného mesta na svete.

Bolo založené roku 180 illýrskymi Vendmi na malých ostrovoch pred ústiami nepatrnej rieky Brenty. Boli to iste ľudia, ktorí nechceli mať bezprostredný styk s obyvateľmi pevniny, a na tomto základe vyvinula sa republika oligarchická, ktorá ako nijaký iný štát, doviedla ad absurdum domnelé liberálne zásady konštitucionalizmu. Beda tomu, kto sa opovážil i len akademicky rozberať práva „miseri contribuentis plebis“. Sám staručký knieža Marino Falierno musel zložiť hlavu na schodoch kniežacieho paláca za svoje lepšie presvedčenie a miesto jeho podobizne v sále Veľkej rady, kde sú umiestnené podobizne kniežat benátskych, namaľovaný je čierny závoj s nápisom: Hic est locus Marini Falethri decapitati pro criminibus.

Hŕstka odvážnych a smelých ľudí, ktorí ozbíjali a zdrancovali celé pobrežie Jadranu, vymenovala sa sama za patriciov, a tí ako praví samozvanci založili na základe päste a krvi svojho času hroznú republiku zo všetkých aparátov, podzemných temníc (pocci), mučiarní, tajnej a verejnej polície. Čím viac rástli, tým viac rozbujnela u nich hrôzovláda. Podmanili a zaujali Dubrovník a veľkú čiastku Dalmácie, dubové lesy vyrúbali a pobrali na stavbu svojich galií a mužstvo prikovali k veslám. Padla Candia, Cyprus, ba i Carihrad, a celý obchod arabsko-indický a severoafrický išiel cez ruky Benátčanov. Beda bolo konkurentom: Pisančanom, Janovčanom, ale i beda bezprostredným susedom na pevnine, ako Scaligerom vo Verone a Sforzzom v Miláne. Darmo sa usilovali vymaniť spod hrozného jarma Dalmatínci a Slovinci v Istrii; príklad Muggi na zátoke oproti Sv. Ondrejovi pri Terste bol odstrašujúci. Mujanci vystavili si mesto na hrebeni polostrova, ktorý delí zátoku Mugginskú od Capodistrie, a odtiaľ napádali kupecké galie benátske a terstské. Trvalo to dlhé časy, až konečne Muggincom tiež prišla chuť na bohaté lode severo-nemeckej Hansy, čo primälo Hanseatov spojiť sa s Benátčanmi a Tersťanmi, ktorí už potom spoločne mugginské loďstvo po chrabrej obrane zničili, mesto Muggiu zaujali, zbúrali a obyvateľov donútili, aby sa pri samom brehu mora osadili, kde ich potomci ešte dnes žijú. Na rozvaliny starej Muggi som sa osobne podíval a je to čistá práca; polohu ulíc a námestí možno ešte dnes po zrúcaniskách ľahko poznať; zo starej Muggií stojí len jediná kaplnka. — V najlepšej sile benátskej napadlo Portugisovi vynájsť morskú cestu do Arabie, Perzie a Indie, a čo tisíce a tisíce ľudí nemohlo zmôcť, to vyviedol umný a smelý Vasco de Gama. Od tých čias prešiel obchod do iných rúk a Benátčania padali postupne, až im Napoleon I. dal posledné pomazanie. Ešte raz vyskočila iskrička roku 1848, ale nebola to už stála hviezda, len chvíľkový meteor. — Sit transit gloria!

Po šesťhodinovej ceste rýchlikom boli sme v Miláne. Železnica vedie krásnou benátsko-lombardskou dolinou — hotovou záhradkou, až na široké riečištia potokov a jarčekov z Álp Julských, Dolomitov a Álp Švajčiarskych, ktoré zanášajú široké riečištia skalami a prívalom. Skoro všetky potoky vlievajú sa do rieky Po, ktorá v dolnom toku má taký nízky spád (0,3 — 3 cm na jednu geogr. míľu), že náplava vypĺňa koryto Po, v dôsledku čoho povrch potoka vždy stúpa. Dnes už leží dno rieky skoro na úrovni s okolím a nastáva potreba neprestajne zvyšovať umelé hrádze, aby sa aspoň čiastočne prekazila potopa polí; koniec hrozí ohromnou katastrofou na pobreží Po, začínajúc od Jadranu až po Guastallu.

Na ceste sme minuli Paduu, Vicenzu, Veronu, Pescieru, Bresciu atď. — krajinu posiatu ľudskými kosťami a zaliatu, ľudskou krvou v dôsledku neprestajných vojen. Čo tam len v tomto storočí bolo preliatej slovanskej krvi, to by tvorilo samo sebou potoky.

Až po Veronu je čistá pláň posadená kukuricou, viničom, karfiólom a posiata obilím. Mestečko za mestečkom, dvory, fabriky jedno za druhým letí pred očami. Priekopy a kanále svedčia, že „contadini“ neželejú práce, aby využitkovali náležite vodu, ktorú im horské bystriny — ináč veľmi nepravideľne — privážajú. Od Verony na západ stretáme polia zaliate vodou a miestami letí rýchlik hodnú chvíľku rovno cez ne. Vyzerajú ako šachová doska s vodnými poliami; sú to ryžové plantáže s napustenou vodou. Ploty okolo záhrad a polí tvoria výhradne morušové stromy, na ktorých sa ako nekonečný veniec kolembá vinič. Mohutné cyprusy a tuje, vysoké ako u nás topole, označujú cintoríny, ktoré vôbec v celom Taliansku sú veľmi skvostné a nádherne vystrojené; vo väčších mestách, ako v Pizze, Verone, Miláne, nájdeme výtvory najväčších umelcov sústredené na týchto posvätných miestach.

V Mestre, na prvej stanici z Benátok, prisadol k nám mladý poľský šľachtic z Haliče, barón W. (meno bolo nemecké), cestujúc do „Rokabruny“ na „Rivieri di ponente“ — breh Stredozemného mora od Janova po Niccu — najkrajší kus zeme v Európe. Cestoval na návštevu rodiny, ktorá tam bývala. Je to pri samom „Cap San Martine“, kde rada bývala naša úbohá kráľovná.

Poliak bol veselý, vľúdny a veľmi galantný človek, lebo kde len mohol na staniciach, kúpil a priniesol mojej dcére kyticu kvetov. Cestou sme si trochu zapolitizovali a pohovorili o všeličom, medziiným o poklesku, ktorý sa vôbec v Hornom Taliansku z kroka na krok zjavuje; mladý barón bol dobre podkovaný najmä v histórii, a menovite v histórii Verony, ktorú poznal podrobne. Nasmiali sme sa na mene najmohutnejšieho despotu „Cán grande della scala“ (= veliký pes z rebríka), ktorý si podmanil, Vicenzu a Paduu; pritom sme sa nehanbili naširoko použiť predložené nám pravé ruské cigarety, ktoré v Pontebbe šťastne zachránil barón pred jazvečími očami talianskych financov. Z vďaky objednal som zo stanice vo Verone telegraficky závtrak v Brescii, kde sme potom vypili na „slávu všetkých Slavianov“ pár pohárov chutného „Asti spumante“.

Na milánskej stanici sme sa rozlúčili, lebo náš Poliak cestoval bez zastávky ďalej; neprešlo niekoľko minút, už lietali talianski konduktori po stanici a kričali ako na ražni svoje „partenca, partenca!“, čo je v Taliansku zvyčajné a opakuje sa na každej stanici.

V Taliansku, pochopiteľne je viac svätých ako inde. Pre domácu potrebu si v posledných štyridsiatych rokoch urobili troch nových, a síce: Garibaldiho, Vittore Emanuela a Cavoura. Súdim podľa toho, lebo nemáš v Taliansku väčšieho mestečka, kde by nestáli sochy, keď nie všetkých troch, tak aspoň najmenej dvoch z nich. Nápadné je len to, že práve ten, ktorý bol duševným pôvodcom jednoty Talianska — Cavour — má najmenej pomníkov.

V Miláne je zato Cavour — alebo ako ho Taliani menujú „Cavore“ — na prvom mieste; krásny, veľký pomník stojí pri vchode do mesta. Pri pyramíde predstavujúcej hrobku, sedí génius dejepisu a vpisuje meno oslávenca na stenu zlatými písmenami; vzletná idea, krásne urobená. Pomník pôsobí vážne a pokojne a neprekáža mu, že niet na ňom ani stopy podobizne velikého štátnika. Zato som nevidel pomník Garibaldiho bez toho, že by táto ozaj dobrácky vyzerajúca osoba nebola všitá do všemožných mundierov, a „l re galantuomo“, o ktorom sa plným právom môže tvrdiť, že si predikát zaslúžil pred dámami, bol síce dobrý lovec na kozorožce a divé kozy, ale za zjednotenie Talianska padne naň najmenšia vina. Heslo jeho dynastie „Sempre avanti Savoia“ je v ňom stelesnené.

Miláno je dnes najbohatšie mesto v celom Taliansku a stredisko priemyselných okresov hornotalianskych. Všetky peňažné obchody sú v Miláne sústredené; obchod je živý a život čulý. Piemonťák a Lombard majú celkom inú krv ako iní Taliani; ešte v XI. storočí malo toto mesto vyše 300.000 obyvateľov — viac ako každé iné na celom polostrove — pracovitých a pilných a pritom chrabrých ľudí. Húževnate držali sa svojho a nijak nechceli rozumieť tomu, že to, čo oni zarábajú pre seba a rodinu, majú postupovať druhým, ktorí na základe hesla „Macht geht vor Recht“ už vtedy kšeftovali po svete. Z toho nastávali nedorozumenia a nepríjemnosti, tak ako napríklad roku 1162, keď nemecký cisár Fridrich Rudofúz (Barbarossa) až do základov dal zbúrať celé mesto. Nič nezostalo stáť okrem kostolíčka sv. Ambróza (najstaršieho chrámu vystaveného na rumoch starého chrámu Bacchusovho). Neslúžilo to ani zdraviu Rudofúza, lebo zanedlho potom ochorel na žltačku a na ceste cez Alpy skonal na alpskom prievale.

Viscontiovci panovali nad Milánom od roku 1287 do roku 1446 a najznamenitejší medzi nimi Giovanni Galeacco, vybojoval Paviu a utvoril kniežatstvo milánske, pripojac k tomu Pizzu, Bolognu až po Perugiu a Spoletto. Kráľ Václav roku 1395 potvrdil ho v držbe tohto kniežatstva. Po Viscontiovcoch — roku 1447 — strhol moc a vládu na seba Sforzza, bývalý milánsky generál, ale panstvo Sforzzovcov netrvalo dlho; Francúzi, Španieli atď. priečili sa o dedičstvo, až konečne roku 1713 pripadlo Rakúsku.

O rakúskej administrácii ešte dnes čujeme chválu a uznanie; stavali sme im cesty, najmä horné — pravé divy sveta; dane boli mierne a priemysel a poľnohospodárstvo vo všetkom podporované. Všetko to ale nemohlo zahladiť zlobu nad tým, že u nich panoval a rozkazoval cudzí. Koniec je nám známy a „Taliansko“ je konečne „unita“. Miesto bývalých desiatich dynastov majú teraz jedného; kdežto prv každý z nich usiloval sa ako-tak udomácniť a zvelebiť u seba umenie, priemysel a hospodárstvo a takým spôsobom prospešne pôsobiť pre ľud, keď i nie politicky spojený — dnes tam panuje 400 — 500 vyslancov, ktorí nikomu a za nič nie sú zodpovední, a dosiaľ veru následky tohto systému neukazujú na to, že ohromná väčšina ľudu zmenila staré zlé za nové dobré.

Najväčší milánsky kostol, Dóm, je celý z mramoru vystavený a je zároveň jedným z najväčších a najkrajších kostolov na zemi; plným právom ho nazývajú ôsmym divom sveta. Pokrýva plochu niečo vyše 3300 štvorcových siah, vyše 2000 mramorových sôch slúži na ozdobu zvonka. Začal ho stavať horemenovaný Galeacco Visconti roku 1386 a stavajú ho na novej fasáde ešte dnes. Päť povál vo vnútri kostola spočíva na 52 stĺpoch, z ktorých každý má 16 krokov v objeme, a 40.000 ľudí má v kostole miesta. Dlážka je celá z mramorovej mozaiky. Z plochej strechy Dómu, kam vedie 194 schodov, a ešte viac z veže (celkom 494 schodov), je nekonečný rozhľad na Alpy počínajúc od Ortlera v západnom Tirolsku a končiac pri prímorských Alpách (Stredozemného mora) s Monte Vizo. Za jasného rána niet tak ľahko veľkolepejšieho výhľadu na vrchy, napríklad Monte Rosa, Mont Serven (Matterhorn), Mont Blanck a Michabel (vo Švajčiarsku), snehom a ľadom pokryté, ligocú sa ako kolosálna reťaz strieborných velikánov.

Na námestí Dómu je nový, veľký a nádherný, sklom krytý bazár, takzvaná „Galleria Vittore Emanuele“. Sú to široké, v prostriedku sa križujúce ulice z vkusne vystavených trojposchodových domov, v ktorých sú najelegantnejšie kupecké sklepy na zlaté, strieborné atď. šperky a riady, hodvábne a vlnené, vôbec módne tovary. Tiež sú tam sústredené najelegantnejšie kaviarne a hostince, medzi nimi i naša právom obľúbená reštaurácia „Biffi“.

Keď je Dóm najväčší a najskvostnejší, tak je chrám sv. Ambrosia najstarší a najzaujímavejší kostol. Pred ním je malé námestie a dvor s náhrobnými kameňmi (C. Ludvik II. † 875); tam stojí pod lipami starý stĺp, pri ktorom skladali prísahu lombardskí a nemeckí králi, prv než ich v kostole korunovali železnou korunou. Železná koruna, ktorú som videl v Dóme v Monse (13 kilometrov od Milána vzdialené mesto s kráľovským letným palácom), je zlatá široká obruč vykladaná drahokameňmi; znútra má vložený úzky železný pásik zhotovený údajne z jedného klinca Spasiteľovho kríža prineseného zo Svätej zeme cisárovnou Elenou. Touto korunou korunovali do 40 kráľov a cisárov (posledný bol roku 1838 cisár Ferdinand I.).

Kostol je neveľký a plný starožitností, ktoré opisovať bolo by nevďačným predmetom; človek to musí osobne vidieť, lebo každý opis pokrivkáva. Len toľko ešte vyzradím, že je pod starým, pôvodným oltárom krypta s hrobmi sv. Ambróza a ešte dvoch svätých.

Neďaleko od kostola sv. Ambróza je bývalý starý kláštor sv. Márie teraz kasáreň pre jazdu. V refektáriu je slávny obraz Leonarda da Vinci, Večera Pána, maľovaný na stenu olejovými farbami, následkom čoho vlhkosťou veľmi trpel, takže jednotlivé čiastky už ani nepoznať. Vydarená kópia, a síce urobená ako mozaika, nachádza sa v kostole Minoritov vo Viedni.

Zo zbierok podívali sme sa na bibliotéku Ambrosianu a na „Breru“; poslednú s pár kilometrami pomaľovaného plátna najviac lombardskej školy; čo v zbierke vyniká, nie je lombardské, a síce Raffaelova „La sposalizio“ a niektoré obrazy od Pavla Veronesa, Tiziana, Mantegniho a Moretta. Človek, ktorý prv prejde benátske galérie a zbierky, je trochu otupený naproti tým zbierkam milánskym; to som spozoroval nie len na sebe samom.

Keď je už v Miláne v obyčajnom čase živo, tak bolo za nášho pobytu ešte živšie; prišiel ta kráľ s káľovnou a celým dvorom na slávnostné otvorenie výstavy. Akej? Ani neviem, lebo som sa na ňu ani nepodíval; netrpím na prílišnú zvedavosť a nerád sa tmolím medzi ľudstvom, čomu by som sa nebol vyhol pri tej záplave ľudstva zo všetkých končín Talianska. Keď sa na niečo nemôžem podívať ako a kedy sa mi páči, tak radšej nie.

Zato ale sme sa živo skrúcali na uliciach, námestiach atď., a tu je prvé, čo ti napadne, že v porovnaní s Benátkami tu vo dne ani nevidíš žobráka. Zídu ti na um aj tí vážni, prísni, čierno oblečení páni (dlhý kabát s jedným radom čiernych gombíkov a malým stojatým golierom, čierne nohavice a čierny plstený vysoký cylinder na hlave, ktorého vrch je pokrytý čiernym voskovým plátnom, prišraubovaným malými mosadznými šraubami na klobúk) s dlhými palicami, ktorých tu a tam stretávaš na uliciach. Sú to policajti, a že ich takto vyobliekali, to bude asi tá príčina, že sa obecným starším asi dakedy snívalo o londýnskej polícii. Nie menej nápadní sú majitelia kočov. Keď prší, čo sa stáva pre blízkosť Álp častejšie, majú za golierom kepeňa zastrčený dáždnik ohromných dimenzií; keď je prvý poťah na ňom zodraný, prevesí sa cezeň druhý, tretí atď., takej farby, akú pochytí, takže dakedy má celú škálu farieb nad sebou prestretú. Keď teda milánski policajti majú mozog prišraubovaný, tak aspoň kočiši ho udržia v suchom.

Raj pre velocipedistov je Miláno; nikdy som ich toľko nevidel. Kuchárka na trh, kominár po práci, pekár s košom, holič s misou — jedným slovom, všetko to beží na kolese o dušu. K tomu tie koňky, elektrické a automobilné vozy na všetkých stranách! Človeku, prichádzajúcemu z Benátok, kde koňa alebo voza za nijakú cenu nevidíš, hlava sa zakrúti.

Neďaleko bývalého zámku Viscontiovcov a Sforzzovcov je brána „Arco del Sempione“ vystavená na pamiatku dokončenej cesty cez Alpy a Simplon. Stojí na voľnom mieste, je stavaná z bieleho mramoru; začal ju Napoleon I., dokončil cisár František roku 1838. Pôvodný nápis, ktorý to stručne konštatoval a ktorý som roku 1857 ešte videl, zamenili Piemonťáci, len čo im Napoleon III. daroval Lombardiu, bombastickou frázou.

Končím cintorínom. Je založený roku 1866 v ohromných rozmeroch a preplnený skvostnými prácami sochárov a utešenými skupinami stromov, kvetov a rastlín. Len čo je pravda, Talian si ctí mŕtvych. Na konci cintorína je krematórium, kde mŕtvych pália podľa cenníka: bohatých za 50 frankov, chudobných zadarmo.

Mali sme síce veľkú chuť podívať sa na Stredozemné more a na Genuu — je to z Milána len malý skok — ale preto, že sme mali na programe ešte Veronu, Gardské jazero a Trient, museli sme návštevu toho hrbatého mesta odložiť na príhodnejší čas; možná vec, že sa medzitým Genuánci polepšia, lebo dodnes majú ukrutne špatný chýr. Sám Dante sa im nanosil do duše a Toskánci im dali vysvedčenie: „mare senza pesce, montagne senza albori, uomini senza fede e donne senza vergogna“ (more bez rýb, vrchy bez stromov, muži bez viery a panie bez hanby), čo asi stačí, a preto ani nedodávam to, čo profesor Leo ešte krajšie opisuje vo svojej histórii Talianska.

Vrátili sme sa do Verony. Po milánskej lárme a šante pôsobí veronský pokoj a ticho na človeka naozaj veľmi príjemne. Verona vyzerá asi tak, ako keby bola ešte pred potopou sveta stála, ale prvé stopy nachádzame len z roku 89 pred n. l., keď tam už bola rozvinutá rímska kolónia, ktorá sa vždy väčšmi rozmáhala. Poloha je veľmi výhodná či už pre obranu čiastky Horného Talianska, medzi Sv. Gotthardom a údolím Belej (Fella), či na vtrhnutie do severných krajín cez pomerne nie náročný a nízky prieval Brennerov. Verona leží pri rieke Adiži a je podnes jednou z najsilnejších a veľkých pevností sveta; po páde Ríma prechádzala z jednej ruky do druhej a čo sa pri tom dialo, to presahuje ešte i najväčšie hrôzy hornotalianských bojísk. Posledné kniežatá, „Scaliggeri“ (nosiči rebríkov), biedne zahynuli; brat vraždil brata pre prestol atď., až ich tvrdá benátska päsť podmanila a konečne Napoleon I. urobil benátskej republike a tým i jej panstvu koniec. Pod rakúskym panstvom bola Verona strediskom a oporou armády ležiacej v Taliansku; my sme ta posielali peniaze a Taliani ich tam brali. Dnes musia Taliani posielať peniaze pre posádku sami, a Verončania, zvyknutí na mastné príjmy, dnes veru divne hľadia do sveta; oni sú síce dnes „uniti“, ale pritom podseknutí. — K tomu všetkému rakúsky vojak — najmä dôstojník — vedel celkom inak vyhadzovať peniaze ako sporiví, ba skúpi Taliani, ktorých je dnes vo Verone asi 6000 mužov proti stálym 36. až 40.000 Rakúšanom do roku 1866, neberúc ohľad ani na rozmnožené s tým spojené úradníctvo atď. Že ceny plodín, no najviac pozemkov a bytov značne padli, to je prirodzené; najnižšie ale padla cena ručnej práce a dnes veronský okres má v tomto ohľade ťažké postavenie.

Výroba salámy — následkom ešte vždy hojného materiálu — neutrpela veľkú ujmu, a tak ešte i dnes spoľahlivo vieme, kde sa podievajú ročne tie tisíce zinvalidovaných somárov a mulíc, čo ešte i po smrti slúžia človečenstvu.

„Piece de resistance“ je vo Verone veľká aréna, vystavená za Diokleciána roku 290 po n. l. pre 36. — 40.000 osôb; je 76 siah dlhá, 60 siah široká a 16 siah vysoká a má oválny tvar. Je veľmi dobre zachovalá, lepšie ako Koloseum v Ríme alebo v Pulji, a zdá sa, že ju i „poco a poco“ spravujú. Z posledného poschodia vidieť bojové polia Solferina, San Martina a Custozzy. Verona je plná i keď nie veľkých, tak aspoň krásnych architektúr a muzeálnych zbierok je tam pomerne v hornom Taliansku najviac; spomeniem tu len námestie „Dei Signori“, prekrásnu „Loggiu“ a nadovšetko pomník bývalých dynastov „Scaliggerov“ v gotickom slohu. Už som sa o tom zmienil, že títo páni mali v armálesoch „rebrík“, čo je veľmi významné, keď si človek pomyslí na to, na čo vlastne obyčajne — okrem u kominárov a murárov — rebrík slúži.

Z kostolov sv. „Anastazia, Dómu a San Zeno Maggiore“ patrí prednosť rozhodne poslednému; je čisto románskeho slohu, stavaný roku 1139 na mieste starej baziliky; zaujímavé sú veľké kostolné vráta pokryté vypuklými bronzovými obrazmi zo života sv. Zenobia. Vedľa kostola je krásna krytá krížová cesta tiež s malou zbierkou kresťanských starožitností.

Nečistý a strašne zanedbaný dom, kde bývala Capuletova Júlia (podľa všetkého klobučníkova dcéra, lebo odznak, klobúk, ešte dnes visí na dome), rozčaruje všetky ideálne myšlienky, ešte viac jej udajná truhla, v ktorej je celá hekatomba navštíveniek útlocitných navštevovateľov. Ja mám ten zlozvyk, že verím vôbec málo a z toho vždy len polovičku, a tak som veru po autorite toho kamenného, prostého koryta neriskoval navštívenky.

Na ľavom brehu rieky Adiže, tvoriacom dosť strmú stráň, stojí značná časť Verony, ktorá je spojená šiestimi mostami so starým mestom. Tam stojí nádherný „Palacco Pompei“, darovaný bývalými pánmi mestu, ktoré umiestnilo v ňom občianske múzeum (museum civito), najviac malieb zo školy veronskej; je tam i záhrada grófov Guisti (giardino Giusti) s cyprusmi 400 — 500 ročnými, až 40 metrov vysokými; z vysokej stráne záhrady, kam vedú schody, je krásny výhľad na Veronu, na Alpy Brezčianské a Apeniny.

Verejný život je nápadne tichý, ba i premávka cudzincov nie veľká, čo je dosť poľutovaniahodné, lebo mesto samo je nadmieru zaujímavé; blízkosť Benátok a Milána mu je rozhodne na ujmu. Azda mu škodí i tá pravá talianska nečistota!

Z Verony previezli sme sa po železnici do Desenzana pri Gardskom jazere a odtiaľ popoludní na parníku „Sermione“ ďalej na sever do Rivy (= breh). Železničná trať vedie cez Pescieru (= rybárska dedina) pri ústí Gardského jazera, tvoriacom potok Mincio; potom cez San Martino, povestné bitkou z roku 1866, kde naši naposledy rozbili taliansku armádu. Desenzano, malé mestečko pri jazere s prístavom, je asi desať minút od stanice vzdialené a zodpovedá i väčším nárokom na vrodenú taliansku nečistotu.

Talian nie je pedant; má o jeden element viac ako my a zdá sa, že mu je pri tom dobre. Mimo vody, zeme, ohňa a vzduchu zadovážil si ešte nečistotu. Nechcem hovoriť o veľkých mestách a čiastočne o vyšších spoločenských triedach, ale vo veľkom je pospolitý Talian prototyp toho, čoho sa my veľmi radi metlou, kefou, vodou a mydlom zbavujeme. To neplatí len o osobe, ale i o domácnosti. Taká pospolitá talianska kráska len sama vie, kedy sa posledný raz umývala alebo česala; bielizeň perie najviac vlastným potom, ale zato na seba navešia najkrikľavejšie farby, a čo znesie šperkov na krku, v ušiach a vo vlasoch, to musí človek vidieť na vlastné oči.

K tejto poznámke ma primäla živá spoločnosť, ktorú sme našli na parníku „Sermione“. V ten istý deň čo sme sa plavili, bola posviacka v Garniano — asi pol cesty do Rivy — a už v Desanzane samom bol náš neveľký parníček dobre obsadený pestrou a veselou spoločnosťou. Najmä na „puppe“ (predná časť paluby, obyčajne druhá trieda) bolo ako v židovskej škole. Samotný parníček bola stará, rozkývaná, ufúľaná taliga, a ten zamastený kuchár, ktorý pri otvorených dverách svojej malej kuchynky na palube piekol vo veľkej panve celú hŕbu rýb na oleji, neubral ani zamak tej vône, ktorá sa ťahala cez celú loď; plavili sme sa proti vetru.

Jazero vyznačuje sa nielen veľkosťou (je najväčšie v Taliansku — 496 štvorcových kilometrov), ale i bezpríkladnou farbou vody; je priezračná, ale pritom celkom tmavobelasá. Leží 69 metrov nad hladinou Jadranu a je obklopené vysokými, strmými vrchmi, najmä na ľavom brehu, kde sa súbežne s jazerom od severu na juh ťahá pätnásť hodín dlhý Monte Baldo (= plešivá hora), ktorý stúpa až do 2198 metrov výšky. Vegetácia je bujná a na pravom (západnom) brehu sú rozsiahle citrónové záhrady. Rýb, a síce najchutnejších, ako pstruhov, hlavátok a ulitníkov (úhorov), má hojnosť, a pstruh 8 — 10 kilový nie je zriedkavosťou.

Náš parník plával popri západnom brehu a minuli sme prístavy Salo, Gardone a Maderno; všade ešte pribúdalo ľudu, až konečne v Garniano loď sa skoro razom vyprázdnila. Už zďaleka počuli sme trúby a píšťaly na brehu našu loď čakajúcej muziky, ktorou privítali nových pútnikov, a i náš parníček pustil sa veselo do skoku, lebo miesto toho, aby spomalil, plnou silou vrazil do mostoviny, na ktorej stálo ľudstvo. Ten krik, tá larma, to nadávanie a žehnanie nášho kapitána, ktorý si s kormidelníkom vymieňal rozličné titulatúry, ako napríklad „maledetto asino“, „bestia“ atď., k tomu ten krik a plač žien, ktorým slzy vymleli celé jarky na pomaľovaných lícach, to bol pamätihodný okamih. Keď ale videli, že sa vlastne okrem pár vyvalených pilotov a rozbitých dosák nič vážnejšieho nestalo, vrátila sa všeobecná nálada a pri slávnom „evviva!“ naše parníča zasa vyplávalo do široka na jazero. — Ešte stanica Limone a výnimočne na ľavom (východnom) brehu Malcésine so starým, Karolom Veľkým vystaveným zámkom, a už sa k nám priblížili pobrežné partie Rivy a malý colný prístav, do ktorého sa ale náš parníček neodvážil; colnica je na príbreží (quai) a tam nás prijali rakúski financi, lebo práve pred piatimi minútami prekročili sme zas — teraz mokrú — rakúsku hranicu, ktorá sa ťahá asi štyri kilometre do jazera. Prehliadka batožiny diala sa tak „po očku“; niekomu prevrátili kufor až na dno, inému zas blahosklonným gestom ruky udelili pardon; rád sa priznám, že sme boli medzi tými poslednými, k čomu asi moja dôverná otázka, kde by som dostal v Rive dobré rakúske cigary, pomohla. A to je tiež jedna z veľkých výhod Talianska, že ťa tamojšia dohánová réžia odnaučí pomaličky fajčiť dohánové cigary, zato ťa ale priučí fajčiť zemiakovú vňať, kapustné a orechové sušené listy pripravené s nikotínovou šťavou.

Hostince sú v Rive pohodlné a dobré; my sme si vybrali a telegraficky objednali ešte z Verony byt v hostinci „Sole d’oro“, v peknej polohe pri samom jazere, so širokou terasou. V čitárni boli vyložené najnovšie čísla rozličných novín pri bohatej zásobe turistickej literatúry.

Riva je staručké mestečko v krásnej polohe a žije najviac z turistov. Okraje jazera sú na viac miestach opevnené — tak pri Torbole, Monte Brione atď. — podľa regule, že prozreteľnosti nikdy nie je nazvyš, doliehal na to najviac nebohý arciknieža Albrecht, ktorý mal v blízkom klimatickom mestečku Arko krásny palác, kde, tuším, i zomrel. Vegetácia je ako v hornom Taliansku: olivy, figy, cyprusy, moruše atď. Znamenitá je do zráznych, kolmých stien pravého brehu jazera v skalách vysekaná Ponálska cesta z Rivy do Ledra; vedie vysoko nad jazerom, čiastočne tunelmi a galériami pri krásnom výhľade na jazero Monto Baldo a na vodopád Ponálu, ktorý jedným skokom vedľa cesty skáče do jazera. — Druhý vodopád, Varrone, asi pol hodinky od Rivy, padá v hlbokej a vysokej jaskyni.

V Rive je neprestajná premávka cudzích turistov, medzi nimi veľké percento Nemcov z rajchu; sú dakedy až odporne inteligentní, sebavedomí („Jeder Zoll der eingefrorne Dünkel“. Heine.) a akurátni; tí ľudia ďalej zájdu s markou ako my so zlatkou. Taký Nemec už či chceš, či nechceš, vždy ťa šulmajstruje, a keď ho odbiješ, tak sa vrhne na najbližšieho, koho polapí. Bol som svedkom, ako sa jeden Viedenčan pri stole nevedel inak obrániť od takého docenta — bol „Amtsrichter“ z rajchu — až mu povedal: „Pane, keď sa ešte raz narodím a budem hlúpejší ako vy, tak sa k vám obrátim s prosbou o poučenie“. A ten nešťastný docent potom sa vrhol na mňa, až som mu po krátkom rozhovore objavil, že som toho istého náhľadu ako tamten Viedenčan.

Reč v Rive je talianska, ale tu a tam už i po nemecky rozumejú; na dôkaz toho veselé intermezzo. Ideme podvečer medzi stromami pri brehu na prechádzku; pred nami dvaja mladí Viedenčania „pur sang“, zabávajú sa čistou vravou lerchenfeldskou. Tým člnkár pri brehu ponúkal svoj člnok: „Commandano una barca, signori?“ (Rozkážete člnok, páni?) Na to mu jeden z nich veselo privolal: „No, no, alterlo, miro gengmero vajtero!“ (Po nemecky: „Nein, nein, Alterle, wir gehen weiter!“)

Z Rivy vedie úzkokoľajná železnica cez hory a doly, vedľa jazierka „Loppio“, ktoré ako had obtáča, do Mori v údolí Adiže, skadiaľ sa už potom južná cesta tiahne ďalej na Trient, Bozen, Brenner z jednej, do Aly a Verony z druhej strany. Celé údolie je jeden vinohrad, ba zdá sa, že tam vôbec ani niečo iného nepestujú. Zato ale je tam božieho požehnania tak hojne, že počas oberačiek máš tam kupcov z celého sveta, najmä z Uhorska a Francúzska, a síce na surové hrozná, z ktorých potom doma dorábajú budínske a jágerské alebo burgundské a bordeauxské vína. Ja sám sa priznám, že už tridsať rokov nekupujem iné víno ako to, čo mi dodáva odtiaľ môj starý viničiar, ktorý, pravda, nefabrikuje vína a predáva len to, čo sa mu na vlastnej pôde urodí a čo sám vyrába.

Trient je pra-prastaré mesto a boli časy, keď bolo najväčšie a najbohatšie v Tirolsku. Dnes je hlavným mestom „irredenty“, má asi 28.000 obyvateľov; každý štvrtý človek, ktorého stretneš na ulici, je kňaz a každý piaty vojak. Neveria im, leží tam podľa regule „divide et impera“ český pluk a hory a vysočiny sú prešpikované delami.

Celý Trient je v noci skvostne osvetlený elektrinou, čo azda pomáha tomu, že tam panuje také smädné ovzdušie. Po uliciach — a musím uznať, že sú tu ulice oveľa čistejšie ako v Taliansku — je výčap vedľa výčapu, krčma vedľa krčmy — a ľudia pijú pilne. Prechodili sme celé mesto — vedení inteligentným a úslužným hlavným inžinierom mesta — krížom-krážom a všade tie isté stopy smädu a patričnej medecíny. My sami sme museli voľky-nevoľky ochutnávať nové a veruže čiastočne znamenité ročníky, pri ktorých rád dáš absolúciu trebárs celému mestu za trochu toho viac prihnutia.

Poobzerali sme si Dóm, radnicu, potom javište chýrneho koncilu, kde v rokoch 1545 — 63 zasadalo 7 kardinálov, 3 patriarchovia, 33 arcibiskupov a 235 biskupov v kostole S. Maria Maggiore, kde sú i vymaľovaní.

Na druhý deň sme sadli do vagóna — domov!




Pavol Kuzmány

— prozaik obohacujúci realizmus o výrazové prostriedky moderny, autor oddychových krátkych próz, syn Karola Kuzmányho Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.