E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Na jarmok!

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Lucia Trnková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 223 čitateľov


 

Na jarmok!

Čože sa robí tomu gazdovi Turákovie? Veď hlásnik ešte len toť pískal prvú, a on je už hore. Sedí si pri obielenom kozube, na ktorom kmitá sa slabé svetlo rozštiepaných triesok. Plamienok uhýba sa sem-tam sťa tanečnica; hneď zas poskakuje vozvysok, ani čo by túžil oddeliť sa od triesok, ktoré ho živia, a hore kozubom na pôjd vyletieť. Tu, hľa, so slabým ohníkom pohráva si víchrica, čo tamvon zúri. Silný oheň nedal by sa víchrici ani dvojnásobnej prevládať. Poznať, že ten mladý gazda, Turákovie Janko, iba teraz vyskočil z postele. Keď predrapil oči, skočil na rovné nohy, lebo sa zľakol, že už odbila štvrtá. Prežehnal sa len tak mimochodom, akoby z obyčaje, a spolovice oblečúc sa, chytil sa do rozkladania ohňa. Včera večer už o deviatej si bol ľahol, lebo dnes treba mu ísť do Teplej na jarmok. Mal úmysel, že hneď o polnoci vstane, veď ešte mnohé treba priprávať na cestu. Volky, ktoré ta vedie, si už včera dobre obriadil síce — lebo tie sú prednejšie — nasypal im do žľabu medzi sečku vzdor horlivým protestom svojej polovičky hojne ovsa. Áno, áno, on zo sypárne vzal čistého ovsa, ani čo by ho boli holuby naoberali, a dal ho svojim volom. Turák je dobrý gazda: keď sa na humne mláti, nesmie sa žiadne zrnko stratiť; keď niektoré vyfrkne pred vráta, on ho hneď a zaraz zdvihne a do humna hodí. Nevymlátený klas neťaží sa mu veru osobitne cepíkom raz-dva udrieť. Hej, a nech mu len ešte „gazdinej“ husi do humna sa vkradnú a klas uchvátiac, oň vo dvore hašteria sa, tu pochytí metlu a durí bezočatých pažravcov, až iba niekde v potoku zastanú. Niekedy ale i vyhodí do nich metlou alebo iným.

V domoch našich gazdov je medzi gazdom a jeho ženou prísne rozdelená práca; každý má svoj okruh účinkovania, ktorý jeden druhému neprekračujú. Drôbež patrí gazdinej, preto Turák, čo by aj všetky husi hladom pokapali, nedal by im hrsť niečoho. On husi nepovažuje ani za svoj majetok: to je „gazdinej“. Niekedy, keď stojí so ženou na najlepšej nohe, teda v slabších chvíľach svojho života, alebo keď sa jej chce zaliečať, zažmúri oko nad husami, keď mu z humna chcú niečo uchytiť. To je najvyšší stupeň lásky oproti žene. Ale ak je medzi ženou a mužom len malá diferencia, vytrpí to hyd, lebo vtedy husi sa nesmú vo dvore ani len ukázať. Sliepky, tie už nahliadli bezvýslednosť svojich pokusov niečo z humna zdrapiť, preto sa tam ani len neukážu.

Keď ale „stará“ predá husi a sliepky, plátno a iné jej patriace veci, peniaze ani nepýta Turák od svojej ženy, a čo by aj pýtal — nedostal by ani haliera. Tie sú už ktoviekde! Turák síce vídava v sypárni truhlu, ustavične zamknutú; ej, dobre on vie, že v jej priečinku by sa niečo našlo, ale je nie zvedavý. Vlani prišla tvŕdza naňho veľká, keď musel bratovi mnoho peňazí vyplatiť ako odstupnô z domu a majetku; všetky peniaze vydal, čo mal nahotove, a ešte vyše stovky mu chybovalo. Už chcel bratovi podpísať zmenku na svoj dlh, keď hodná jeho žena vyčítala hotové na stôl. Kde to ona vzala? Z domu jej mať nič nedala, lebo bola veľmi chudobná. Hja, to je z priečinka. Ešte by sa tam dosť hodne našlo, nuž ale Turák sa o to netrápi. Majú iba jedného chlapca, Janka. Keby mal i dievča, veruže by inakšie dozeral na priečin do truhly, aby ta primnoho nevchodilo, lebo mamičky už len najradšej dievkam svojim odkladajú; ale takto veľmi dobre vie, že čo koľko tam bude, to všetko „jeho“ Jankovi zostane. Teda ešte aj deti medzi sebou rozdelia, jestli majú dvoje.

Niekto by myslel, že takéto rozdelenie práce domácej je prameňom hnevu v rodinách našich. Avšak by sa veľmi mýlil. Práve to sú najporiadnejšie domy, kde takýto zvyk panuje. A to malé hašterenie, to je len dôkaz obapoľnej zhody a lásky u gazdov našich. Práve mladé páry manželské takto rady sa naťahujú, a to bez najmenšieho zlého následku.

Turák má v maštali tri páry volov. Čo ešte okrem toho tam jest, o to pramálo sa stará; voly sú jeho radosť i potešenie. Keď ide na jarmok, srdce mu stisne úzkosťou, čo a ako budú tie ostatné bez neho. Čo by ich gazdiná ako riadila, predsa požiadavkám jeho nevyhovie. Vlasy mu dupkom vstanú, keď potom na ten neporiadok pozrie. A ako by aj nie? Tiesk[1] a vidly, ktoré majú byť v kúte opreté, pohodené sú na moste,[2] pavučín na povale hrúza, a v žľabe? Nevôľa sadne mu na čelo. Tam leží už päťdňová sečka, a to aká sečka! Veru nie krátka, pekná, rovná, akú on nareže, ale dlhá a nepravidelná a medzi ňou ani stebla ďateliny. Voly zdajú sa mu byť kostrami; uchlpené sú na posmech, lebo gazdiná ich ani len nečesala. Na toľkéto prehrešenie zo strany ženy nasleduje mužova spravodlivá pomsta. Vyhrnie starú uslinenú sečku zo žľabu do veľkého koša a vsype to krave.

„Na, žer ty, čo tvoja chýrna gazdiná volom dala!“

Až teraz mu na srdci odľahlo, keď takéto skvelé zadosťučinenie vzal si od svojej ženy.

Dnes už hodil po prvý raz volom, dal im zas ovsa; teraz ale pri ohni hreje im vodu do pitia, aby od studenej nedostali kašeľ. Keď voly obriadil, sadol k ohnisku, aby si všetko prichystal na cestu.

Turák má na kolenách krpce, ktoré strojí sa na cestu poplátať. Krpce — obuv primitívna, chatrná to ochrana pred dažďom a snehom. V lete sa veľmi dobre hodia, lebo noha nepotí sa v nich; ale v zime hneď vody do nich najde, takže celá noha preziabne. Mladá vrstva pochytila teraz už črievice, ktoré švec z remeňa ušije. Tie si pripevnia remencami na nohu. To je už značný pokrok. Turák ale na takéto novoty nič nedá; nemohol by on ani spať, keby ešte i na obuv peniaze rozdával. On si kúpi remeňa, z neho si sám ušije krpce a ak sa poderú, popláta.

Ach, ale aká to robota to plátanie! Gazda náš krčí sa pritom a naťahuje, až mu pot tečie z čela. Hrubé prsty Turákove nemôžu ihlu nijako do pysku na krpci dopraviť. Keď ale ihlu cez remeň prevlečie, s veľkým zadosťučinením naťahuje dratvu a zakaždým zastene až k poľutovaniu. Náš Turák si rád zastene; to jeho obyčaj.

Práca je už, chvalabohu, skončená. Očistené a namastené remence už ležia pri ňom na lavici. Vykrpcoval sa on, ani čo by šiel na sobáš. Spomedzi remencov vídať tu i tu bielu ľanovú onucu vykukávať; lebo gazdiná stará sa o to, aby jej muž čisto medzi svetom chodil. Pri toľkom krčení upotil sa Turák až strach; horúco mu je ani v peci, ale zato on nezhodí kožúška. S tým vstáva i líha, v zime ako v lete; v zime ho hreje, v lete ale vraj chladí.

Hlásnik už druhú pískal. Turák vstal z lavice, utrel pot z tváre širokým rukávom a kročil k obloku. Pozerá, či už niekde svietia, ale nikde nič. Ešte všetko spí; ale predsa oproti sused už musel vstať, lebo rozkladá oheň, už malé svetielko oblokom sa kmitá. Kročil teda Turák k posteli a položil dlaň na plece spiacej ešte tam ženy.

Na slabé zakývanie na rovné nohy skočila ženská z postele. Tam si odfukuje ešte malý Janko, ktorému mamička pohladí dlaňou chlpatú hlavičku a prikryje ho ťažkou perinou.

„Už je neskoro, Jano; čo si ma nezobudil zaraz, ako si ty vstal? Už mala byť misa na stole a ty na ceste. Oneskoríš sa!“

„Nepleť nič po nič! Ešte sú len dve; ani len cengnúť som nepočul. Ale pôjdem ja prvý? Veď som var’ nie blázon! Tamto Chujan si myslí, že zasa ja mu pôjdem cez záveje chodník prerábať; hoj, nech si to, oplan, von z hlavy vyhodí.“ (Chujan bol sused Turákov, ale sa neráčili spolu.)

Žena, sotva sa obliekla, už k ohňu hrniec pristavila, aby v náhlosti niečo uvarila. U sedliakov sa včas raňajkuje, a to ešte keď sa ide na jarmok!

Medzitým, čo gazdiná sadla pod kúdeľ, šepkajúc svoju rannú modlitbu a dlhé nite z ľanu zasukujúc, vzal Turák do ruky veľký lampáš a šiel svoje statky obriadiť. On nikdy darmo neposedel, ale sa vždy okolo niečoho krútil; podobne žena vždy robila. U nás v zime chlapi oddychujú, ale ženy večer i včasráno vstávajú a pradú, lebo len tak dá sa tu vyžiť a ešte pre toho strapatého parobka v posteli niečo usporiť.

Gazda už voly si okrášlil. Rohy im maslom vymastil, na hrdlá ale spiežovce zavesil. Cvengot sa až do izby ozýval. To Turák veľmi rád počúva; bez spiežovcov by ani nechcel na jarmok ísť; myslel by si, že sú to nie jeho voly, ale že ich niekde ukradol.

Vojdúc dnu, prisadol k stolu a raňajkoval z veľkej misy. Žena jeho ale sňala z klina tvrdú, širokú, ale tľapkavú kapsu a usiluje sa do nej vložiť mužovi niečo na cestu. Bez kapsy nepôjde náš Turák na jarmok, lebo ta kladie on za voly utŕžené peniaze. Hej, keby mal všetky, čo v tej kapse už boli! Ale by bol z neho hrubý gazda! Prihotovila mu aj kožuch s rukávmi a zo žŕdky sňala i čiernu halenu červeným saténom pekne vyšívanú, lenže šnúry už značne pobledli.

Gazda zložil na stôl lyžku, prežehnal sa a odel si kožuch a na hrdlo popod pazuchu zavesil si kapsu. Preskúmal jej obsah, natiahol sa nad oblok a odtiaľ z poličky sňal malú knižočku, vpustiac ju do tvrdej kapsy. Do tejto si vloží utŕžené peniaze, lebo v kapse by sa mohli veľmi ľahko s inším vytrhnúť a stratiť. Tobolku ale dosiaľ si ešte nekúpil. Teraz na kožuch si ešte zahodil halenu, zapnúc si ju na prsiach o šnúrku na nej uviazanú.

Mať kročí k posteli a zobudí tam spiaceho chlapčeka. Ten na posteľ sadne, pretiera oči, škrabe sa po hlave a nechutne sa vyťahuje a zíva.

„Staňže, Janko, staň; chytro, lebo otec už ide preč!“

Chlapec vyskočí, nie žeby sa od otca odobral; on chytí do ruky hrnček plný vody, ktorý mu mať podala, a naprostred izby stojaceho otca obíde s ňou do troch razov. To je prvá podmienka dobrého predaja. Ak by niekto v dedine Turáka s prázdnym prešiel, to by sa on neomylne nazad vrátil, vediac, že by sa mu veľmi zle tam vodilo. Preto teraz, kým ľudia do jarmoku idúci neprejdú celkom dedinu, žiadna dobrá žena nepôjde po vodu na potok, aby niekoho s prázdnym neprešla, lebo patričný by na ňu sa sťažoval aj do roka ako na príčinu zlej kúpy alebo predaja. Malý Janko je už poriadne zasvätený do týchto obyčají, preto tak ochotne berie sa s hrnčekom. Vie on, že otec jeho príduc domov, istotne mu donesie od kupca rohovô[3] (dva grajciare), aj v kapse biely koláč.

Teraz sa už Turák pobral z izby von. Pri dverách sa ho pýta žena jeho:

„Máš, Jano, pre šťastie?“

„Dobre, žes’ napomenula, bol by som to už zabudol,“ poškrabúc sa za uchom, odpovedá Turák a chce sa už do kasničky po groš vrátiť.

Každý predavač ber sebou groš, grajciar daj žobrákovi, a istotne dobre predáš; druhý ale grajciar vydáš kupcovi z ujednanej sumy. Jestli by si tento grajciar nechcel mu vydať, zbadal by kupec hneď, že si ty neprajný človek, od ktorého kúpený statok pohodiť sa[4] nemôže. Preto teda Turák sa tak chytro po dva grajciare ku kasničke vracia.

„Jaj, Jano, nevracajže sa, nevracaj, nebude sa ti veru dobre vodiť. Tu počkaj; hneď sama pohľadám ten groš. Druhý raz nezabúdaj na tak pilnú vec!“ a s tým napomenutím hľadala Turáková vo svojich kešeniach a oddala tak žiadaný groš mužovi.

Ešte jeden pohľad po izbe, potom druhý flegmatický na ženu a trochu útlejší na chlapca, a Turák poberá sa z izby von. Medzi dverami pozdvihne pobožne svoj širák a pošepne si: „Pane Bože, postretajže!“ a žena tiež takým hlasom vzdychne: „Pane Bože, uslyš!“ S tým opustí čeľadný otec svoju rodinu na dva dni. Odíde tak, že by si si myslel, akoby z omrzelosti šiel sa povyraziť, akoby ho doma netešilo, akoby pred domácnosťou svojou hľadel sa niekam ukryť. A predsa tento istý človek miluje svoj dom, svoju rodinu, on je hotový za ňu až do krajnosti pracovať a lopotiť sa. To je u nášho Slováka už taký zvyk. On je ideálny, ale nie sentimentalista. Pred svedky neobjíme svoju ženu za svet, a pobozkať ju! To by bolo prehrešenie sa proti dobrým zvykom. Tu panujú teda starorímske prísne mravy.

Gazdiná položí lampáš na pitvorný prah a čaká muža, ktorý šiel do maštale po voly. Privedie ich k podsteniu pred svetlo, aby obzrel, či im niečo nechybí. Sú biele, závodia s padlým snehom, rohy sa im ligocú v svetle lojovej sviečky. Náš kupec pozrie najprv na rohy. Nech budú biele ako mlieko a dorovna čnejúce, a iste zaplatí dobre za ne, jestli nemajú nejakej veľkej chyby. Jestli sú voly mladé, s peknými údmi, rohy ale sú krivé, takým sa rohy naprávajú k tomu zhotoveným prístrojom, keď sa im vopred vriacimi hustými krúpami jačmennými dokonale zahriali. Toto remeslo výdatne i náš Turák prevádza, preto voly jeho majú krásne, rovné rohy.

Voly si obzerá ešte raz náš gazda. Ale i radosť pozrieť na ne. Tučné sú, až sa im lýtka len tak trasú, keď ich gazda potľapká. Nakŕmené sú tiež dokonale, lebo na slabine niet žiadnej priehlbiny. Na šijach zavesené je jarmo, o ktoré je priviazaná vo vreci sečka. Remene spiežovcov čierne, vymastené, takže sa biela spiežová pracka milo od ich žúžoľa odráža. Ale vôdzka stará, špatná. Či im už nemohol uviazať vôdzku novú, konopnú? No, to by ste mu dali! Mal by sa ten nakupovať povrázkov! On keď voly predá, musí s nimi i vôdzku tadať, a to vďačne, bez všetkej nechuti. Hej, len by ukázal kyslú tvár kupcovi pre toho kus povrázka! Nechal by mu všetko tak; kto nedá vďačne vôdzku, ten nedá vďačne ani voly, a od takého sa kúpený statok „nešikuje“.

Voly stoja teda už pred domom. Gazda chytí krídlo halienky a utrie ním chrbát podsebného i náručného. Vôl uhne svoj objemný driek pod rukou svojho gazdu a pohodí hlavou, až zvonce zacengajú. Gazda i so ženou popľuje každého, aby im z očú neprišlo. Potom si gazdiná stane medzi ne a posype ich spakruky do troch razov soľou, aby ich gazda predať mohol ľahko ako slané žemličky.

Gazda chytí vôdzku a skrúti voly do troch razov do kolesa. On to robí na to, aby tieto šťastlivo predal, ale aby ani bez druhých neprišiel. Tu v kolese tomto spadnú z nich všetky choroby a druhé neprídu na ne.

Ešte raz podvihne klobúk, vzdychne k Bohu, a žena otvorí mu vráta. Volky veselo si harcujú, až spiežovce tak sa ozývajú. Gazdiná vyjde na môstok a pozerá za mužom, pripojivším sa už k dlhému radu idúcich na jarmok. Keď už zašiel za uhol ulice a jej spred očú sa stratil, zavrie vŕzgajúce vráta a zmizne v malej izbičke svojej.



[1] tiesk — nástroj na zhrabúvanie hnoja v stajni.

[2] na moste — na mostinách, na dlážke v stajni.

[3] rohovô — prídavok pre dieťa pri kúpe na jarmoku.

[4] pohodiť sa — vydariť sa, byť na úžitok.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.