ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo pred večerom. Dúbravová na trojnohe prihrievala jedenie pre starého i pre pastierika Paľa. Fúkala práve do ohňa. Drevo sa jej nechcelo poriadne chytiť. Len sa tak čmudilo. Oči mala od dymu červené.

— Bodaj ťa, aby ťa i s drevom! No, či to dakto videl? — dudrala si popod nos a cele zadychčaná začala zásterkou rozduchovať ohník. Konečne sa jej podarilo rozdúchať ho. Oheň začal veselo blkotať a praskať. Pomiešala vareškou od obeda pozostalý bôb. Trocha vody šustla doň, aby nezhustol a prikryla pokrievkou rajnicu, aby sadza nepadala otvoreným komínom do jedla.

Starý kraviar už dohnal stádo zo strniska. Ešte ho vyháňal každý deň vzdor pozdnej jeseni, lebo bola ešte vždy pohoda príhodná. Zhodil zo seba kapseľu a zakvačil si ju na klin ku dverám, kam už predtým položil hrubý bič. Neďaleko dvier pri lavici bol klát. Na ňom kresával menšie i väčšie polienka dreva, z ktorých potom vyrezával rozličné veci, ako fujary, píšťalky, lyžičky, varešky a habarky. Do tohto kláta zaťal valašku. Keď takto všetko do poriadku doniesol a sa zložil, sadol si ku stolu a oprel si hlavu o ruku, pozeral na ohník pod komínom. Schudol na podiv. Lícne kosti mu vystúpili, oči mal vpadnuté a pod nimi tmavé podkovy. Vôbec od tých čias, čo Jano odišiel, premenil sa cele. Nie že by sa bol ponosoval, že ho to lebo onô bolí, — to nie. Ľuďom, keď sa ho spytovali, čo mu je, obyčajne povedal, že on nevie, že mu je nič. Ani neukazoval pred svetom, ba ani pred ženou, žiaľ alebo nepokoj. Len prestal žartovať, prestal sa zaujímať v takej miere o každodenné udalosti a potreby ako predtým. Vôbec ako by ho bola životná energia opustila.

Obyčajne keď sa vracal z poľa domov, vtedy sa spýtal ženy, či jesto niečo nového. A ona už vedela, že sa to týka Jana a skrátka povedala, že nieto.

V taký čas potom nastalo ticho. Mlčali oba, len stará vzdychala a smrkala.

I teraz tichosť panovala v izbe. Stará práve utierala misku, aby do nej vyliala bôb na večeru.

— Neprišlo nič? — spytuje sa ticho Dúbrava.

— Nič, — vraví stará a vzdychne si. — Ja neviem, čo len nepíše. Azda sa mu len nestalo niečo.

Starý neodpovedal.

Po izbe rozišla sa vôňa jedla. Vyliala na misu, položila na stôl, lyžky oprela o ňu. Z chleba zosňala obrúsok a vyšla zavolať Paľa.

Onedlho vošla i s Paľom, ktorý si rukávom viac z obyčaje ako z potreby utieral ohorenú hladkú, zdravú tvár.

Prežehnali sa a začali jesť. Stará len tak stojačky načierala si z misy a druhou rukou skyvu chleba si podkladala pod lyžku, kým nevychlipla, aby nezakvapkala stôl.

Dúbrava tiež podniesol pár ráz k ústam lyžicu, lež onedlho ju zložil, utrel si ústa, vytiahol spoza pása mechúr dohánový a z prusliaka fajočku a začal si napchávať suchým, kostnatým prstom do fajky.

— Prečože neješ? — prihovára sa žena. — Veď si len teraz začal a už prestávaš. Musíš slabnúť, keď nič nezažiješ!

— Nechce sa mi viac.

— Čože by to bolo pre chlapa? Veď by tým kurča nevychovala! Na, vezmi si ešte… Ale ty vždy len tú fajku.

— Čože ma len núkaš, keď vieš, že nemôžem…

— Báťa, poďteže von alebo vy, ňaňa! — bolo počuť volanie pod oblokom.

Dúbravová vybehla a onedlho vrátila sa uradovaná.

— Prišiel od Jana list, — a ukazovala listovú obálku mužovi.

Červeň vstúpila kraviarovi do tváre. Vztiahol suchú ruku po ňom, poobzeral ho zôkol-vôkol. Mať netrpezlivo čakala.

— Paľo, prečítaj ty, tebe to ľahšie ide. Ja už nedovidím. A keď som ja chodil do školy, vtedy tak neučili.

Paľo vzal list, otvoril ho a začal pomaly, opatrne čítať, ako to taký robí, ktorý je nie cele istý svojej veci.

— Toto písmo je písané v … Mi… — A ktože by to vedel prečítať, keď je to nie po slovensky! — I preskočil miesto a čítal ďalej:

— A pekne vás pozdravujem, moji drahí rodičia, apo môj a mamo moja, na tisíckrát, a či ste zdraví? A pozdravujem ňaňu Katu i ňaňu Zuzu i báťa Miša. A pozdravujem na tisíckrát i Marku Remeňovie, a povedzte jej, žeby nezabúdala, čo sme si povedali, keď sme sa posledný raz videli.

— Ej, veď ťa tá pekne nezabúda, — zaplakala matka. — Ach, syn môj, syn môj premilý! Kde si sa mi len podel, čoho si sa ty len dožil… — začala vykladať.

Starému vyhŕkli slzy z očú, utrel si ich a hnevivým hlasom skríkol na ženu.

— Nevyhvekuj! Čo budeš tu vykladať! Čítaj, Paľo, ďalej.

Paľo pokračoval:

— A mne sa do týchto čias nebárs vodilo. Sprvu som bol bez práce, ako som vám bol písal, potom prišiel ko mne a k môjmu kamarátovi, s ktorým vovedne bývam, jeden pán a začal nás nahovárať, že či by sme nešli ta, kde nás on pošle, že je tam veľmi dobrá práca; plat že je tam veľký, že si tam môžeme veľa zarobiť. Ukazoval nám i noviny, v ktorých bolo to miesto, kde sme mali ísť, veľkými literami vytlačené a veľmi vychválené. Nuž sme mu sadli na lep. Zohnal nás veľa a dal nás odviesť ďaleko, a to do takého kraja, kde ešte málo ľudí býva. Krajina táto je pustá a hornatá; samé lesy a vysoké vrchy. A my tu hľadáme zlato, ale do týchto čias sme nenašli, takže veľa trpíme. Bývame v kolibách len z dreva zbitých. Keby som nemyslel na vás a nemal nádeje čím skôr sa vrátiť k vám, nuž by som tu ani nevydržal. Povedzte Marke, že vždy myslím na ňu a žeby sa modlila k pánu bohu za mňa, ako sa ja za ňu a za vás modlievam, aby mi pán boh pomohol sťato nejako vyslobodiť sa, lebo čo som mal peniaze, som potrovil na cestu sem a teraz nemám za čo sa vrátiť. Ale mám nádeju, že predsa nájdeme niečo, lebo môj kamarát práve dnes našiel kameň, v ktorom vraj už jesto zlato.

A tak poručeno pánu bohu. Ale keď si budem môcť toľko zarobiť, aby som mohol stadeto odísť, nuž odídem hneď. A teraz vás pozdravujem, apo môj a mamo moja, a…

Paľo zastal.

— Prečo nečítaš, či už nieto viacej?

— A Paľo či vás počúva? I jeho pozdravujem. — Čítal začervenelý Paľo, ale mu bolo vidieť na tvári, že mu dobre padne pozdravenie od Jana. — Ani na mňa nezabudol, — pomyslel si, — predsa je len dobrý!

— A tak vás pánu bohu porúčam i Marku a ostávam vás milujúci syn Jano Dúbrava.

Paľo už chcel oddať gazdinej prečítaný list, keď zbadal, že ešte jesto riadok krížom na boku napísaný. I prečítal:

— Povedzte Marke, žeby mi písala čím skôr i za vás.

Po prečítaní tohoto listu zapadol veľký zármutok na kraviareň. Rodičia nevedeli sa uspokojiť nad synovým osudom. Čo najstrašnejšie obrazy tanuli im na mysli. Mať nariekala:

— Ach, nemá mi ho kto ani oprať ani obšiť ani mu kto navariť. Jano môj! Dieťa moje! Či som ťa ja nato vychovala, aby si sa mi po cudzom svete potĺkal? Veď som sa ja nazdala, že mám kus zlata, a tu, hľa!… Ach, bože môj, bože môj! Veď ty máš len za nevestu! Ej, už ju len máš! Čo len povieš, keď prídeš domov…

Otec nemohol vydržať ženino nariekanie. Vyšiel von, sadol si na kladu, ležiacu na dvore, zakryl si tvár rukami a sedel tak nehybne dlho.

Už tma zaľahla na okolie, keď stará prišla k nemu, aby ho volala dnu na nočný odpočinok.

Zastenal.

— Čože ti je? Poď, ľahni si do postele, prechladneš tu.

— Jaj! Dákosi mi je veľmi zle, — stene Dúbrava, — tak sa mi dvíha ku srdcu!

Žena sa zľakla.

— Čo ti je? Ach, bože môj, bože môj! — vykríkla a počala ho dvíhať.

Padal naspäť.

— Paľo! Ľudia, ak ste z boha, poďte, rata! Umrie…

Paľo pribehol. S mukou voviedli dnu starého kraviara, ktorý nevládne opieral si ruky o ich plecia. Tvár mu bola osinelá a výraz zmeravelý. Uložili ho do postele. Začala ho trieť. Cítila, ako mu telo chladne…

— Umiera! — vykríkla. — Paľo, bež do dediny o pomoc.

Paľo výskokom utekal.

Starý mdlo otvoril oči…

— Zbohom! I Jano… — zašeptal a pár ráz zachrčal — a bolo po ňom.

— — —

V ten istý deň bola u Práckych veľká hostina, bo prišli páni z mesta. Mali nejakú robotu v susednej dedine a museli prejsť cez Drienok. Nuž zastali trocha u Práckeho, aby sa občerstvili na cestu a pobavili sa uňho.

Keď zahrkotali koče na dvore, Prácky pozrel oknom zvedavo, kto je to. I zasmial sa veselo nad ich príchodom. Rád bol, že sa bude môcť s nimi zabaviť. Vôbec od istého času sa s Práckym stala premena. Začal častejšie píjať, ba nejeden raz sa stalo, že šiel i do dedinskej krčmy a tam potom napájal i druhých. V taký čas, keď prišiel domov, obyčajne urobil štabarc a krik taký, že sa len tak triaslo všetko pred ním. Najmä Marku trápieval zakaždým. S ničím nebol spokojný, čo ona urobila.

Po privítaní rozkázal žene, aby pripravila hostinu. Potom začal sa pri poháriku s hosťami zabávať. Neminulo mnoho času, keď spoločnosť, rozjarená dobrým nápojom, začala byť hlučnejšia. Štrngalo sa, spievalo, žarty a anekdoty nie práve najjemnejšieho druhu sa sypali. To sa rozumie, že pritom starého tiež podpichávali.

— Či ho vidíš! — vraveli mu. — Kde ste ju len vypriadli? No, čo je pravda, to je pravda, vy máte dobrý vkus.

— Šťastie vaše, — vraví jeden z nich, asi tridsaťpäťročný, trocha naplešivastý starý mládenec, o ktorého ľúbostných históriách podľa jeho vlastných slov by sa dali popísať celé knihy, — že som nie bližšie, bo by som vám ju odlúdil. Stála by za prácu! — hovoril to tónom znalca.

Práckemu rozhovor o jeho žene začal sa nepáčiť, ale sa bál výsmechu, ak ukáže svoju nevôľu, nuž čo mal urobiť múdrejšie, ako to, že sa i on smial na účet samého seba a usiloval sa prejsť na iný predmet. Pritom všetkom nezdržal sa, keď Marke bolo treba pre riad viac ráz prísť do izby, aby ju neobkríkol:

— Čo sa už tu toľko pletieš? Nemôžeš to odrazu vykonať?

A pitie neprestávalo. Boli dovolaní na kraj dediny bydliaci Cigáni, ktorí im museli na popukaných a rozglejených husliach škripútať.

Medzitým ten mladý muž vyšiel von. Treba mu bolo ísť cez kuchyňu, kde sa Marka vrtela okolo sporáka. Od práce i od ohňa v sporáku blčiaceho bola rozhorúčená. Na tvári mala rumenec, čo jej dodávalo pôvabu a čerstvoty.

— Čože, pani gazdinká, darí sa vám? — spytuje sa tento a prívetivo sa usmieval na ňu.

— Neviem, či budete spokojní s mojím varením, — odpovedá a ešte väčšmi sa zapáli v nesnádzach, ktoré pocítila pri oslovení cudzieho jej človeka — a to ešte pána.

— Ojej! Ešte si i prsty oblížeme, keďže nám taká pekná mladá nevesta navarí. — A aby dokázal, že čo hovorí, to i cíti, chcel ju uštipnúť do líca.

Odskočila a ešte väčšmi sa začervenala.

Prácky, stará šelma, pozoroval všetko, čo sa robí. Zbadal on dobre, že sa vytratil jeho pokušiteľ. Nezbadane, ako by mal nejakú prácu, vyšiel za ním, a to práve v tom okamihu, keď Marka silne zapýrená a skolomutená odskočila stranou.

Tento pohyb a úsmev Zelnického neušiel jeho prenikavému zraku.

Strašne pozrel na Marku, ktorá ako prikutá ostala stáť.

Zelnický chcel na smiech obrátiť.

— Pozriteže starého, aký je žiarlivý, keď mu niekto ženu pochváli.

— Pán Zelnický, — vraví Prácky prísne, — moja pivnica je vaša, v mojom dome vystrájajte si, čo chcete, kým ste mi hostia. Ale mojej žene pokoj! — Toto už povedal vyšším, hrozivým tónom. — Lebo —

Nedali mu dopovedať.

— Ale nieže tak, nie! Čože by! — A ty starý blázon, maj už raz rozum, — dohovárajú Zelnickému.

I utíšili sa mysle, len Prácky poznove zanevrel na ženu. Pocítil pálčivú žiarlivosť.

Čím diaľ, tým boli rozjarenejší. Cigáni rezali, až sa im struny pukali a oči sa im blyšťali, pritom široké ústa mali úsmevom roztiahnuté a v nich beleli sa zdravé, silné zuby.

— Ih! Haj! Nikdy nezomrieme! — vykrikuje už podnapitý Zelnický. — Nehnevaj sa, starý náš, že tak peknú ženu máš!

Prácky pozrel naňho mrzuto.

— No len sa nehnevajte, — a objal ho. — Tak potykajme si. Ty si, pravda, starý, ale jarý. No, chceš…? Pobozkajme sa!

A cmukol vlažný bozk.

Marka sa vrtela okolo kuchyne, keď vbehla Dora cele zadychčaná.

— Viete, čo sa stalo? — prehovorila zjašeným hlasom.

— Čo? — a znepokojene pozrela na slúžku.

— Starý kraviar umrel.

— Čo-ó? — spytuje sa Marka a pritom div z nôh nespadla od ľaku.

— A veru tak, ešte sa i navečeral, a tu vraj list dostali z Ameriky, že sa vraj Janovi zle vodí… Nuž vyšiel von a sadol si na kladu… A ňaňa, len čo poumývala riad, vyšla ho pozrieť, — a tu on už chrčí…

S Markou sa stal hrozný obrat. Stála pred Dorou ako bez zmyslov. Pocítila hrozný bôľ. Kmitlo jej v hlave:

— Čo sa mu len mohlo stať? Azda je chorý, dokaličený — a či niečo ešte horšie… keď na jeho otca malo taký účinok?

Dora pozrela na ňu.

— Čo vám je? Ste chorí?

Striasla sa, ako by sa prebudila.

— Nie, veď to prejde… len tak. Daj mi trocha vody! — Tak by bola rada bežala do kraviarne, hodila sa na jeho mŕtve telo, vyplakala sa a bozkala jeho chladnú ruku. Ale ako? Čo by svet povedal? Muž? A Janova mať od tých čias, ako sa vydala, ani len pozrieť nechce na ňu, ale ju len obchádza… Aj vtedy, keď bola u nej, len že jej do očú nepovedala, že je ona príčina Janovho odchodu. Ona! Bože môj! A jej je kto?!

Hrozne nešťastnou a opustenou sa cítila.

A z izby veselý čardáš, spev, smiech už podnapitej spoločnosti prichádzal jej k uchu.

Bolo jej do nestrpenia. I vyšla von.

O chvíľku počula zachrípnutý hlas mužov:

— Mara! Mara! Kde si?

Bežala k nemu ustráchaná.

— Čo ma voláte?

— Kde sa túlaš? Čo chceš vonku? V noci! Sa to svedčí na statočnú ženu? Už ja vidím, že ty čerty stáčaš, ty… — a začal sypať nadávky.

— Veď som ja len —

— Čušíš! — a zaškrípal zubami, pritom dupol nohou. — Ešte sa vyhováraš? Nazdáš sa, že mňa budeš klamať? Pakuj sa hneď dnu! — A zastrčil ju do kuchyne.

Do pozdnej noci zabávali sa páni z mesta u Práckeho. Dobre sa cítili. Už kone vyše hodiny stáli zapriahnuté, a lúčenie ešte trvalo. Pri sadaní na vozíky mal i Ondro robotu. Dvíhal jedného do koča. Bol ťažký, ani čo by bol z olova. Preletela mu figliarska myšlienka.

— Dosť si sa už navozil na nás, ty huba nasiaknutá, teraz sa aspoň vyvŕšim na tebe, — a uštipol ho poriadne.

— Jaj! — zreval ten. — Obluda, čo robíš?

— Ja, pán veľkomožný? Nuž usadzujem ich milosť, — odpovedá Ondrej nevinne.

— Veď ja tebe dám! Ešte sa ti vytáča!

— Nech som dobrý… museli sa o niečo udrieť, — a už mu úslužne zakrýval nohy…

Konečne odišli.

I posledný hrkot kolies zamĺkol. Všade bolo ticho, len Prácky robil krik so ženou, a niekedy zdalo sa, že bolo počuť žalostný ženský plač.