ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa začala láska medzi Markou a Jankom? Kto by to vedel! Či ešte vtedy, keď do školy chodili a keď Janko ju raz bol zapísal, že sa zhovárala s kamarátkou. Úzkostlivé, slzami naplnené oči uprela naň tak prosebne, že či z útrpnosti, či pre iný cit zotrel ju z tabuľky. Marka však, obíduc takto packu na dlaň, vďačná bola Jankovi a na znak vďaky popoludní, keď nikto nevidel, pichla mu jabĺčko do hrsti. Od tých čias v škole bol mier medzi nimi. Janko, pravda, nestaral sa veľa o ňu, bo veď by mu to bola hanba bývala, keby sa bol okolo dievčeniec obšmŕdal. On mal iné zaujatosti. Tu lopta, tu šibenice preskakovať, tam zase purgu, tu na bakatačky sa ihrať; všetko také hry, kde dievčence neboli potrebné, ba práve vylučovali sa. Pritom ešte ako prvý žiak mal veľkú zodpovednosť, lebo bolo treba tu zapisovať nezbedníkov, zase vyrectovať, pánu učiteľovi pomáhať či pri včelách, či pri stromkoch. V nedeľu bola jeho povinnosť sadnúť si za organ k pánu učiteľovi, prekladať stranu knižky, a aby sa nezavrela, motúzom pripevniť, paličkou riadky ukazovať, aby pán rechtor mohol hneď nazrieť, kde má spievať. Lebo veď svet neuznanlivý nevie, že je to nie maličkosť dívať sa i na prsty i na partesy i do knižky a pritom jedným uchom počúvať, či mu ňaňa Krkoška (veľká spevárka!) nezaťahuje, alebo bačík Mišo Trčov či mu falošne nespieva. V takýto čas veru pánu rechtorovi a s ním i Jankovi zavše parí sa kečka, kým prehlásia týchto rebelantov. K tomu ešte ten mendík! Mechy dúcha a zakaždým si dlaň popľúva, keď chytí remeň. Len ešte s ním je čertovská patália! Raz potiahne remeň tak silne, že zastane celý organ, druhý raz bezpochyby zamyslí sa o obede, čo bude mať u pána kurátora, či sa mu ozaj hodný kus mäsa dostane, i nie div, že zabudne potiahnuť remeň, a organ len-len že ostatnú paru nevydá. Vtedy pán rechtor zagáni naň a už má ruku vrepenú v dlhej štici nepozorníkovej.

Takto prešiel školský čas. Nastala priechodná doba, keď je človek ani chlapec, ani mládenec, ale opravdivý corgoň. Je neznášanlivý, zadiera do každého, kde môže, tam priekor robí najmä dievčencom. Marke sa aspoň tak zdalo, že Janko ju nenávidí, lebo ju prekára, hnevá či na priadkach, či na stádle. Ona chuderka nevedela si to vysvetliť, prečo, keď mu ona nič neurobila. Stránila sa ho, kde mohla, ale on vše si našiel príležitosť tu ju buchnúť do chrbta, tu potiahnuť za vrkoč, vôbec všetko len jej na zlosť. Ťažko jej to bolo veľmi, že práve Janko, ktorému ona nikdy nič zlého nevykonala, je proti nej taký. Prečo to neurobí Katke alebo Anči, ale práve len jej; skadiaľ tá nenávisť? Preto ona uťahovala sa od neho, ale on akoby naschvál vyhľadal ju a vše jej niečo na priekor urobil.

V jeden letný deň práve cez poludnie, keď statok na stádle oddychoval, kým starý Dúbrava pod vŕbou v chládku na širici si podriemkaval a malý pastierik Paľo pukal bičom, až sa tak ozývalo, a pozoroval, aby niektorá lakotnica nezašla do kapustníc, Janko za ten čas prešiel cez lavicu. Ocitol sa na obecnej lúke. Len čo prišiel ta, videl proti sebe ísť dievčinu, nesúcu v kantáriku obed. Už zďaleka po chôdzi poznal, že je to Marka. Zastal si naprostred chodníka, oprel sa o kyjačik a čakal, kým prejde popri ňom. Marka ho zbadala a poznala tiež v prvom okamihu. Sprvu prekvapená a znepokojená nevedela, čo má robiť, ale potom ticho šla svojou cestou, len ručník si trocha zatiahla na oči. Keď bola blízko, ticho, akoby nič, stupila do trávy a dosť hodný polkruh urobiac okolo neho, chcela ho obísť. Nemilo sa to dotklo Janka, ako čo by mu bolo niečo pichlo do srdca, tak ho zabolelo.

— Čo ma obchádzaš ako psa? — spýtal sa jej a hlas, ktorému snažil sa dodať pevnosti, sa mu zatriasol.

— Ja ťa neobchádzam, — ticho vraví Marka a pozrela naň na okamih spod bieleho ručníka.

— Nuž a prečo nejdeš chodníkom, ale po tráve, kde len škodu robíš? Či sa ma bojíš a či čo?

— A keby som sa aj, či nemám príčiny? Prečo si taký zlý oproti mne? Čo som ti urobila? — A hľa, čím diaľ hovorí, tým viac sa jej hlas tíši, áno, i slzy jej nabehli do očú.

Janko ostal prekvapený.

— Ja som ti zlý? — spytuje sa. — A ty nebočíš vždy odo mňa? Radšej vidíš krivého Miša ako mňa.

— Ale ja? Kto ti to povedal?

— Nuž a či som i v nedeľu večer nevidel, ako si sa mu usmiala?

— Ja že som sa mu usmiala? Aha! Akože by som sa nie, keď som videla, čo vystrájal. Bol taký smiešny.

— A pre inšie nie?

— Ako to myslíš?

— Nuž reku tak, len — no vieš… Ale veď ty vieš… Či ho chceš?

— Ale ja? — a tvár jej zvážnela. — Čo ja mám doň? Daj ti mi bože! A ty zase len dodievaš… — a tu sa jej hlas znížil.

— Ja nedodievam, ale pravdu hovorím, — a pokročil k nej.

Marka sa pohla.

— Nejdi ešte, — skoro šeptom jej povedal.

Marka zadiveno pozrela.

— Je to ten Jano, ktorý jej toľko nepríjemností narobil? — hútala si.

— Musím už ísť; otec ma bude čakať. Nesiem mu na Krnovku obed. — Ale zato postála, ako čo by niečo čakala.

Janko pozrel na ňu. Tie jeho oči tak milo hľadeli na ňu, že ich musela pred ním sklopiť.

— Nebudeš sa už hnevať na mňa? — a hlas mu znel tak prosebne.

Marka sa zapýrila a ostýchavo povedala:

— Nie, ak nebudeš už taký, ako si bol… taký zlý.

— Oj, nie, neboj sa, — a slová sa mu sypú ani láva. — Ale to poviem, že každý, kto sa ťa od týchto čias dotkne, alebo ti niečo urobí, bude mať so mnou robotu!

Zvonce na jaloviciach a spiežovec na farskej Maline zacvendžali, stádo začalo sa pohýnať. Janko sa usmial na Marku, ona naňho tiež a s hlavou veselo vztýčenou navrátil sa k otcovi, aby pomáhal hnať stádo do Hája.

Toto bol vývin ich mocnej lásky.