ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a vypravuje Štefan Marko Daxner

Jeden sedliak mal dvoch synov a tí chodili po školách^[12]. Kým vládal, len trovil na nich; ale čo mnoho, to mnoho, napokon mu ostal mešec prázdny. V jedny sviatky, ako zvykli žiaci, prišli aj oni domov: najesť sa dobrých halušiek a čo treba naďalej sa zaopatriť. Žiakom cez sviatky bolo veselo, ale na neborákovi otcovi bolo poznať, že je smutný. Na druhý deň mali sa už zase do škôl vrátiť. Starý sedel za lipovým stolom a držal podoprenú hlavu.

„Ale otec,“ povie mu ten mladší syn, „už som sa vás koľko ráz mal opýtať, čo vám chybí, že ste cez celé sviatky jednostaj taký smutný?“

„Syn môj drahý,“ vzdychol si otec, „akože nemám byť smutný? Vy mi povedáte, že vám nechybí už len rok, aby ste tie školy vychodili; a ja vám nemôžem dať viacej nič; do grajciara ste ma vytrovili. Myslel som si i tak i tak, že ešte čo-to zoženiem; ale darmo, ja nevidím spôsob. Tu niet inšej rady, vy musíte doma ostať a ulapiť pluh, kosu a cepy.“

Nevidelo sa to milým kompanom, aby oni mali orať, kosiť, mlátiť; popozerali jeden na druhého a vyšli von na dvor.

Povie tu mladší staršiemu:

„Braček, ja pôjdem na vojnu, tam je ľahší život.“

„Dobre,“ povie na to starší, „ja pôjdem s tebou.“

Otcovi neriekli slova, šli a stali za vojakov.

Pri vojsku im obom šťastie slúžilo. Sprvu ich, pravda, zamiešali len medzi sprostých; ale že boli obratní a do písma sa dobre rozumeli, o krátky čas dostali sa vyššie, o rok o dva zase vyššie, až sa stali najväčší pri celom vojsku, a ako takí, mohli už smelo von a dnu u kráľa chodiť. To im ešte nebolo dosť. Začali pred kráľom vykrúcať, z akej oni kniežacej rodiny pochádzajú a ako ich predkovia tak a tak nešťastlivo prešli. Kráľ to všetko uveril a ľutoval ich veľmi, a od tých čias rozkázal im dávať plat, aký kniežatám prislúcha.

V takej sláve zabudli oni na svoje kompanstvo, — zabudli aj na chudobného otca.

Ale raz predsa prebudilo sa srdce v mladšom bratovi.

„Hej, brat môj,“ povie staršiemu, „my sme teraz bohatí páni; ale kto vie, ako je náš otec, ktorého sme my nanivoč priviedli. Od trinástich rokov nič nevieme o ňom a on nechyruje o nás; svedčilo by sa ho aspoň raz navštíviť.“

Starší prisvedčil mladšiemu, — dali po štyri paripy zapriahať do hrdých kočov a leteli ta, kde dakedy ako šuhajci rástli.

*

Pod tým časom, kým synovia k takému veľkému panstvu prišli, — neboráčik otec trel psotu a biedu. O rok na to, ako kompani zmizli, prisporil sa jeden synček v dome a dali mu meno Matej. Ale onedlho pochovali matku a samotný otec nevládal opatriť hospodu. Najskorej sa musel popredať statoček, zatým zemičky a lúčky a napokon domček. A čo ešte bolo najhoršie, neboráčik otec na obe oči zatemnel. Čože si mal biedny človek počať? Pustil sa po dobrých ľuďoch a malý Matej viedol si slepého otca za paličkou.

Bohatí synovia nenašli otca doma. Zaraz vypravili na všetky strany poslov za ním. Naveľa ho predsa našli a doviedli k jeho synom. Títo sa zhrozili nad otcovou biedou a dali ho hneď statočne ošatiť. Chceli mu aj pekný dom kúpiť, ale on si len svoj starý domček nazad žiadal. To sa mu po vôli stalo, a nechali mu aj hodne peňazí, aby sa na svoje staré dni nemusel po pýtaní túlať.

„No a teraz buďte zdravý, otec, a dobre sa majte,“ odberali sa synovia.

„Choďte zdraví, zbohom,“ povie na to starý, „a za lásku vám ďakujem. Ale počujteže ešte! Keď vás tak Pán Boh požehnal, že ste teraz takí veľkí páni, — mohli by ste vášho najmladšieho brata vziať so sebou a dať ho po školách vyučiť.“

„Dobre,“ povedali, „dobre, aj to sa vám môže kvôli stať,“ a vzali Mateja so sebou.

Leteli na hrdých paripách nazad, leteli ako jasné strely. A Matejkovi sa to páčilo, viezť sa tak po pansky. Ale pánom sa začalo nepáčiť, že si sedliackeho chlapca na hrdlo vzali. Keď už boli blízko kráľovského mesta, prehovoril mladší brat k staršiemu, ale v druhej reči, aby Matej nerozumel:

„Ej, počuj, s týmto naším novým bratom to nebude dobre, — tento nás môže prezradiť, že sme aj my zo sedliackeho rodu, a potom kríž po našej sláve!“

„Zabime ho,“ povie starší, „bohvie, čo je za jeden, ja neverím, že by to bol náš brat, veď je to celkom druhý parsún ako náš; preč s ním, zabime ho!“

„Zabiť ho len nezabijeme,“ prerečie na to mladší, „ale vieš čo? Vyložíme ho do tohto kráľovského zverinca, nech sa tam robí s ním, čo chce.“

Urobili tak a nazdali sa, že ho tam naraz divé zvery roztrhajú. Ale chlpatý medveď priskočil hneď k nemu a zamumlal nad ním; pribehli aj druhé zvery a zrevali pri ňom, — ale ani v najmenšom mu neublížili.

*

Kráľ, u ktorého bratia boli, mal jednu dcéru, Ulianu princezku, ktorá bola o málo mladšia od Mateja. Tejto sa snívalo, že prišiel pred jej posteľ jeden starý, staručičký človiečik a napomenul ju:

„Uliana princezná, choď do zverinca, tam na teba čaká veľké šťastie.“

Ona hneď vstala, zobudila svoje komorné, aby ju odprevadili do zverinca, že sa jej tak a tak snívalo.

„Ej, čože by to tam, veď sen je len sen, žeby si z toho nič nerobila,“ odhovorili komorné princeznú a tá sa poznovu uložila.

Ale len čo zdriemla, prišiel k nej zas ten človiečik:

„Uliana princezná, choď do zverinca, tam na teba veľké šťastie čaká.“

Skočila z postele, zobudila komorné, aby ju odprevadili do zverinca; ale ako predtým, tak ju aj teraz prekabátili komorné, že čo by to, že je to len sen. Zas si len ľahla, ale zas prišiel ten človiečik:

„Uliana princezná, — nie je to sen, čo teraz počuješ, ale choď do zverinca, tam na teba veľké šťastie čaká.“

Schytila sa ona tretí raz, zobudila komorné, že ak chcú, aby ju odprevadili a keď nie, aby ostali doma. Nepočúvala ich vykrúcanie, ale sama sa pobrala, a komorné voľky-nevoľky museli ísť za ňou.

Prídu do zverinca, — tu nájdu milého Mateja, ako si odpočíva na medveďovi. Princezná ho pojala za ruku a voviedla ho do kráľovského paláca.

Nikdy ešte nebolo Matejovi tak dobre ako teraz v kráľovskom paláci, kde sa s krásnou Uliankou zaihrával. Dosť skoro dozvedel sa i kráľ o nájdenom chlapcovi a dal ho zavolať pred seba. Matej mu rozprával, čo vedel, o svojom otcovi, o tých dvoch pánoch, čo sa mu za bratov vydávali, a to všetko páčilo sa kráľovi, že ho nechal pri svojej dcére, lebo Uliana princezná nechcela sa s druhým zabávať, len s Matejom.

Princezná pod pár rokmi hodne podrástla a Matej už miesto dreveného so železným mečom šibrinkoval. Ale jeho bratia ešte žili a striehli na príležitosť, ako by ho mohli skántriť; lebo odkedy Matej tam býval, ostýchali sa prichádzať do kráľovského zámku.

Raz, ako obyčajne, strojila kuchárka na dvanástu obed pre princeznú. Tu mladší brat prikradol sa do kuchyne a nasypal do polievky prášok, od ktorého každý musel zaspať. Jedla princezná, jedol i Matej z tej polievky. Po obede hrali sa spolu v jednej svetlici a po chvíli, akoby ich zarezal, usnuli obaja. Tu sa prikradne zase ten mladší brat a položí ich vyzlečených do jednej postele, jedného vedľa druhého. A to preto, aby Mateja dáko preč odohnali zo dvora. Potom beží ku kráľovi, aby sa jeho jasnosti ráčilo navštíviť svoju dcéru. — Kráľ šiel k svojej dcére, a ako ich tak uvidel, náramne sa napajedil; skrútol sa preč a vyriekol súd, že ich dá zmárniť, i Mateja, i princeznú, ktorá sa opovážila jeho kráľovský rod takto zneuctiť. Darmo stará kráľovná prosila za život nevinných dietok, kráľ od svojho na žiaden spôsob nechcel odstúpiť.

„No, keď už len tak musí byť,“ povie napokon kráľovná, „aspoň ich nezabi, ale ich daj v člne vysadiť na šíre more: ak sú vinné, zahynú, ak sú nevinné, Pán Boh ich ochráni.“

Kráľ na to pristal a hneď na jeho rozkaz vysadili sluhovia Mateja s Ulianou princeznou na jeden člnok, ako dva palce, a pustili ich šírym morom.

*

Ale keď čert nespí, aj anjel sa obzerá, povedajú ľudia; i teraz sa obzrel a nedal zahynúť dobrým deťom, lebo tichučko prejala vlnka člnok z ruky sluhov a podala druhej, druhá ho podala tretej, — a tak si ho podávali vlnky jedna druhej tichučko, ľahučko, až si ho dopodávali k jednému ďalekému, ďalekému ostrovu, na ktorý Matej s Uliankou vystúpil.

„Počkaj, Ulianka, počkaj tu,“ povie Matej, „ja sa obzriem po vidieku, azda dač na prekúsnutie nájdem.“

Matej šiel hľadať, — Ulianka ostala pri mori.

Ide Matej, ide, a sotva bol na päťdesiat krokov, nájde tam kŕdeľ svíň, a to boli skameneté; ide ďalej, nájde kŕdeľ volov, aj to boli skameneté. Zas len stúpa napred, - a tu sa mu rozprestrie pred očima jedno veľkô zakliato mesto, v ňom plno ľudstva, plno vojska; všetko skameneté; darmo chodí, darmo hľadá, nikde živého ducha, nikde ľudského hlasu. Naprostriedku mesta stál utešený kráľovský zámok. Koľko v roku dní, toľko na ňom oblokov; koľko v roku mesiacov, toľko na ňom mocných brán; a koľko v roku týždňov, toľko v ňom veľkých svetlíc. Chodí z jednej svetlice do druhej, chodí dlho, až napokon príde k jedným dverám, — nad ktorými zlatými literami a belavým plameňom napísané stálo:

„Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná.“

Predesil sa nad tým Matej, lebo zo všetkého, čo tam videl, toto mu predsa najdivnejšie bolo. Ale poručenobohu, pritisol na dverách kľučku a vstúpil dnu.

Tu vo veľkej svetlici na diamantovom tróne sedela jedna stará, staručičká kráľovná. Pár šedivých vláskov ťahalo sa jej až dolu po zemi, ako biela, za klbkom vytiahnutá nitka; nechty jej azda už aj na siahu boli vyrástli a tvár jej bola zvráskavená ako zoškvarený remeň.

„Vitaj, Matej, vitaj!“ volá naň chrapľavým hlasom, „hoj, ako už dlho na teba čakám. Neboj sa nič a neboč tak odo mňa! Počúvaj, čo ti budem rozprávať. Ačak si videl veľkô zakliato mesto a v ňom skamenetých ľudí? To dakedy všetko bolo moje, lebo ja som kráľovná tohto ostrova. Ale že som za mladi veľké hriechy páchala a napokon aj vlastného muža zabila, zaklial ma jeden veštec aj s celou mojou krajinou dovtedy, kým ma ty neprídeš vyslobodiť. Od tristo rokov, ako ma tu vidíš, nepohnutá sedím, ani nežijem, ani neumieram, len jednostajne na teba čakám. A teraz len choď po tvoju Ulianu, lebo keď dvanásta udrie, musíš mi zoťať hlavu, choď a vráť sa skoro!“

Matej sa poponáhľal a po chvíli priviedol Ulianu.

„No, ber do ruky meč,“ povie zas kráľovná, — „a o dvanástej mi odtneš hlavu, a miesto krvi vyletia z môjho hrdla dva holuby, oblietnu jedným razom ostrov a celá moja krajina bude odkliata. Vy ma ale pochovajte pod ten oblok, ktorým holuby vyletia!“

le Matej ostýchal sa zabiť kráľovnú.

„Stínaj mi hlavu, už bije hodina, lebo ak nie, tak nových tristo rokov budem tu s tebou na nového Mateja čakať.“

Čo mal robiť? Vzal do ruky meč, odfrkla kráľovnej hlava a miesto krvi vyleteli z jej hrdla dva biele holuby. Nato hneď šiel pochovávať starú kráľovnú, ako si žiadala, pod kráľovským oblokom, a keď ostatný kus zeme dohrabal, — zatrepocú nad ním holúbky a z celého mesta ozvú sa ľudské hlasy:

„Nech žije Matej kráľ a Uliana kráľovná! Panujte, panujte nad nami!“

Tak sa stal Matej kráľom a dosť skoro na to bola veľká a veselá svadba.

Matej so svojou Uliankou dobre privykli v tomto cudzom kraji a boli ako doma, lebo ich poddaní radi mali. Tu i tu im ale zalietala pamäť tam poza široké more a najmä Ulianka žiadala si veľmi vidieť svojich rodičov.

*

Kráľ Matej rozkázal vystrojiť bohaté lode s velikým vojskom, vysadli na ne a plavili sa veselo v tú stranu, skade sa dakedy samotní na maličkom člnku kolimbali. Ako sa ku brehu blížili, tu starý kráľ rozkázal na nich strieľať; ale Uliana vyvesila biely ručník a streľba utíchla. Na brehu privítal starý kráľ vzácnych hosťov, a keď poznal svoje deti, zaplakal horko, padol na kolená a prosil Boha za odpustenie, že sa proti nevinným v súde svojom tak prehrešil. Domov idúci vyrozprávala Uliana svojmu otcovi, čo a ako sa im všetko vodilo.

Keď do kráľovského dvora prišli, radosť bola neslýchaná; najmä stará kráľovná nemohla sa ich dosť nabozkávať, naobjímať.

Všetko sa — ako povedám — radovalo, len Matejovi bratia stŕpli a boli by sa neviem kde radšej videli, ako práve tu. Za ten čas, kým tu Mateja nebolo, stali sa oni kráľovskými radcami a veľké im narástli rohy. Ale teraz všetko ich pestvo vyšlo na svetlo a oni v strachu nevedeli inšie, ako že vinu jeden na druhého skladali.

„Aha, vy klamári svetskí,“ zvolal rozhnevaný starý kráľ, „teraz sa budete jeden na druhého vyhovárať? Preč s nimi, zmárnite ich!“

A to by sa im naskutku bolo stalo, ale Matej prosil za nich:

„Počkaj,“ povedá, „počkaj, najjasnejší kráľ, až si ja môjho otca vyhľadám!“

Slepý otec prežíval si vo svojom starom domčeku; tam ho Matej našiel a oba sa od radosti rozplakali. Potom volal syn otca so sebou.

„Ach,“ povie na to starý, „nevolaj ma, syn môj, ja už len tu moje kosti zložím!“

Naveľa, naveľa dal sa predsa upýtať, a tak prišli spolu nazad k starému kráľovi.

Tento dal hneď zavolať tých dobrých vtákov a strmo im pozrel v oči:

„Či poznáte tu tohoto starca?“

„Ach, to je náš otec!“ priznali sa bratia.

A kráľ rozhnevaný na to:

„Áno, to váš otec, dobrý a statočný človek! Či vám bolo treba vášho statočného otca predo mnou tajiť? Vy klamári svetskí! Otca neboráka zbehnúť, vlastného brata chcieť zmárniť, nevinných do podozrenia uviesť a mňa, kráľa svojho, toľké roky klamať! Odveďte ich ta na šibenicu!“

Keby nie Mateja, iste by boli odvisli. Ale tento neprestal za bratov prosiť, kým len neukrotil kráľa. Ostali na žive, ale viacej nesmeli sa ukázať pred oči starému kráľovi.

A teraz len ešte počala sa radosť! Lebo Matejovi s Ulianou vystrojili druhý raz svadbu. A keď sa tak starí, mladí do sýtosti natešili, nazabávali, Matej s Ulianou, so staručkým otcom a s dvoma bratmi vstúpili na lode a šťastne sa preplavili na odkliaty ostrov.