Zlatý fond > Diela > Aké sú naše cesty?


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Aké sú naše cesty?

Dielo digitalizoval(i) Beáta Dubovská, Viera Studeničová, Miroslava Školníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 82 čitateľov


 

Aké sú naše cesty?

Pani Lucia Maretová, žena hlavného finančného radcu, dcéra bohatého továrnika, má jemnú postavu a milú, usmievavú tvár. Ako jediné dieťa bola veľmi rozmaznaná a vydala sa proti vôli rodičov za chudobného úradníka, s ktorým jednako žije šťastne, spokojne a v najlepšej zhode i s rodičmi. Pani Lucia je majster v rozhovoroch. Jej fígeľ pritom je nevykrámiť vlastné múdrosti. Naopak, dá spoločníkovi vždy možnosť hovoriť o tom, čo najlepšie vie a čo mu robí najväčšie potešenie a ukázať sa podľa možnosti z najlepšej stránky, i keď ju to nezaujíma. Pani Lucia nikdy neštudovala psychológiu, ale pozorovala na sebe, že závisť, hnev a nenávisť sú nepríjemné city a že na ľudí, ktorí nám spôsobia takýto smútok, sa hneváme. Preto sa chránila rozprávať ľuďom, s ktorými obcovala, niečo, čo ich roztrpčovalo, a najmä vtedy, keď pre to nemala nijakú príčinu.

Zdá sa, že pani Luciu má každý rád, aj ona robí dojem, že je s každým človekom úprimne spriatelená. Preto prekvapuje, že o slečne Emile Kulinskej nikdy nehovorí, alebo keď to predsa spraví, nevie potlačiť voči nej nechuť. Je to tým čudnejšie, lebo každý vie, že je do Emily celkom vážne zamilovaný jej dvadsaťtriročný syn Jožko, skončený jurista. Všetci sa divia, že v domácnosti takej dobrotivej panej môže byť také nemilé nedorozumenie.

Jožko mal o dva-tri týždne skladať štátnicu a či možno skorej doktorát. Nerozumiem sa do juristických skúšok. Keď mu to prišlo najmenej vhod, dostal prudký zápal spojiviek v takej miere, že vôbec nemohol čítať. Chlapec bol vždy usilovný a svedomite skladal svoje skúšky, a teraz, keď mu na tom najviacej záležalo, nemohol sa učiť. Ale čo neurobí dobrá mamička! Odhodlala sa na obetavý skutok a prečitovala mu vedecké diela, hoci to bola od nej neuveriteľná obeť. Nikdy sa jej nezdalo, že by jej čeština mohla robiť také ťažkosti, ako keď synovi prečitovala nešťastné Zmenkové právo. Zajakávala sa. Pri každom nezrozumiteľnom výraze sa jej zdalo, že má skalku pod jazykom ako Demostenes.[1] Len to nerozumela, ako sa ten grécky občan odúčal zajakaniu so skalkou pod jazykom, keď sa ona práve so skalkou musela zajakávať.

Ale čo by neurobila dobrá matka pre svoje dieťa? Urobila ešte i viac.

Ktorési ráno videla, že Jožko dostal list a že ho pred ňou schoval. Keď vošla do jeho zatienenej izby, našla ho trápne sliepňať pri obloku. Chcel prečítať list, ale márne sa namáhal.

— Jožinko, s čím sa to trápiš? — spýtala sa ho, hladkajúc ho ľútostivo po hlave.

Jožko sa trpko usmial a lístok pred matkou schoval.

— Ale nič, mamička, to by ťa celkom nezaujímalo. Dostal som list, na ktorý môžem hocikedy odpovedať, keď mi bude lepšie.

Pani Lucia zdvihla synovu hlavu mäkkou rúčkou a pohladila ho po líci.

— Chlapče, ty ma chceš klamať. Keby to bol hocijaký list, netrápil by si sa s ním. Povedz pravdu, to bude iste list od — ukáž aspoň obálku!

Jožko sa chytro obrátil a chcel schovať obálku, zabudnutú na stolíku za jeho chrbtom. Ale matka ju zručne uchytila a prebehla s ňou k obloku, z ktorého trochu odtiahla záclonu.

— Ohoho, milý synku, veď je to ženské písmo a obálka je tiež taká, aké len jemné slečinky upotrebúvajú! Braček, to je iste list od Emily. A teraz ťa hryzie srdce a rád by si vedel, čo je v ňom!

— Mamušinka drahá, uhádla si. Dal by som ti ho prečítať, ale keď sa ty na dievča hneváš!

— Veru sa hnevám a bolí ma, že si práve jej padol do osídiel! Ale preto, ak chceš, prečítam ti ho. Ty najlepšie vieš, či mi ho môžeš dať do rúk, či nie? Urob, ako chceš.

— Mamička moja, aby si videla, aké je Emila dievča a akú dôveru mám k tebe a k nej, prosím ťa, prečítaj mi ho.

Jožko si obviazal obkladok na oči a mamička obzrela pri obloku lístok: papier, formu a písmo. Kládla veľkú váhu na také maličkosti. Bola so všetkým spokojná.

— Tak počúvaj! Podpísaná je „tvoja nešťastná Emila“.

„Jožinko môj drahý!

Obsah môjho listu Ťa iste bolestne prekvapí.

Vieš, že ma vždy trápilo, prečo sa Tvoja mamička na mňa hnevá. Nikdy som s ňou nebola, okrem chvály som iné o nej nepočula a ja som o nej nikdy ani slovo nepovedala, lebo veď som ju ani nepoznala, kým si mi ju raz na ulici neukázal.

Včera som šla s pani Danielovou na stanicu a stretli sme sa pred veľkou trafikou s bohato vyobliekanou dámou, z ktorej široko-ďaleko sršal prepych a bohatstvo. Bola to pani Adela Schwarzová, manželka árendátora[2] veľkostatku, ako mi pani Danielová povedala. Dámy sa priateľsky pozdravili. Keď som sa pani Danielovej opýtala, kto je tá dáma, začudovane sa opýtala, či ju nepoznám. Schwarzová ma vraj spomínala ako známu pri návšteve u doktora Forgáča, kde bola prítomná okrem pani Forgáčky ona a pani Weinová. Odvolávala sa na mňa, že som jej ja povedala, že terajšiu pani hlavnú finančnú radcovú, Luciu Maretovú, v Bystrici zavreli, lebo u hodinára Tulinského ukradla zlaté náramkové hodinky. Rozumie sa, urobilo sa hneď všetko možné, aby bola vypustená a celá vec zatušovaná. A toto som vraj ja povedala o osobe, ktorú som nikdy v živote nevidela, o osobe, o ktorej som ani to nevedela, či je na svete, kým si mi ju Ty neukázal. Schwarzová sa akiste odvolávala na nejaké náhodou počuté meno, a to bolo práve moje. Schwarzová iste musela tú strašnú vec i nejakej inej svojej priateľke povedať, cez ktorú sa to Tvojej mame muselo dostať do uší. A preto sa na mňa hnevá. Ja uznám oprávnenosť jej hnevu, hoci som nedala pre to nijakú príčinu.

Rozmýšľala som o tejto takej ukrutne nemilej príhode a hútala, čo by som mala urobiť, aby som svoju nevinu pred Tvojou mamou dokázala.

Prišla som na neodvratné presvedčenie, že Ťa musím opustiť, lebo i tak každé modlikanie bude robiť len dojem, že hľadám odpustenie Tvojej mamy, aby som teba mohla získať. Len keď sa Ťa vzdám, môžem ísť s pozdvihnutým čelom k Tvojej matke a ako v každom ohľade čistá povedať jej, ako sa veci stali. Tak i ona uvidí, že hoci s bolesťou, ale rada prinášam túto obeť, že Ťa stratím, aby som bola v očiach takej znamenitej osoby, ako je Tvoja mamička, čistá. Lebo to sa rozumie, že s takouto škvrnou na sebe by som nikdy nemohla byť Tvoja.

Nuž tak, môj drahý Jožinko, zostaň mi šťastný a spokojný v povedomí, že sme urobili svoju povinnosť, aby sme s úctou a láskou na seba spomínali, hoci aj s citom bolestným, že nám nie boh, ale zlí ľudia nedožičili najväčšie blaho, ktoré nám v živote malo byť údelom.

Myslela som, že pôjdem sama k Tvojej mamičke. Ale som si to rozmyslela. Môžeš jej to i Ty sám povedať a očistiť ma v jej očiach.

Bozkaj v mojom mene jej požehnané ruky a nech ma nezanecháva v nemilej pamäti!

Zbohom drahý Jožinko! Mnoho ráz Ťa bozkávam!

Tvoja nešťastná Emila.“

Pani Lucia odložila list a hľadela na syna.

— Mamička drahá, a ty by si verila, že Emila mohla niečo také podlé urobiť? Veď ten list dýcha najúprimnejšou oddanosťou voči tebe! Ja dievča poznám dôkladne, veď je to číra statočnosť a vernosť!

Jožko vstal zo stolice a pritúlil lichotivo matku na prsia.

— Ty by si pre takú mizernú klebetu chcela, aby som sa jej zriekol?

— Jožíčko, pochlap sa! Radšej sa teraz vráť z kratšej cesty, ako keby to malo byť prineskoro. Bolelo by ťa potom väčšmi. Lebo tvoje verné dievča ťa klame!

— Mamička, preboha, ako môžeš vysloviť také strašné obvinenie voči nej! Veď ju vôbec ani nepoznáš! Nemala by si mi moje šťastie tak ľahko brať!

Pani Lucia si vzdychla.

— Ty moje chúďatko, spamätaj sa! Lepšie je dozvedieť sa o všetkom naraz, ako neskoro ľutovať a trpieť nevyliečiteľným žiaľom. Uver mi!

Jožko zalomil bolestne rukami.

— Nuž povedz mi, čo urobila také strašné?

— Ona rozprávala o mne, že som kradla — a mala pravdu!

Jožko zakričal zúfalo:

— Ty že si kradla?

Lucia sa trochu usmiala.

— Keď Schwarzová hovorila, že som kradla, povedala pravdu, a najskorej sa to mohla dozvedieť od tvojej Emily. Ona je z Bystrice, kde iste o tej veci musela počuť. Ľudia si v svojej zlomyseľnosti všelijaké hlúposti dlho pamätajú a postupne ich vždy na horšie pristrihujú, ako i v tomto prípade. O koľkých tunajších paniach sa roztrusujú rozličné, v mladosti popáchané ľahkomyseľnosti, o ktorých si ony myslia, že ich už celý svet dávno zabudol len preto, lebo sa ony na ne nechcú pamätať. Ale ľudia nezabúdajú, ako by sa vinníkom páčilo. Naopak, časom naprikladajú zlého čo najviac.

Jožko niekoľko ráz pretrhol matku v jej rozprávaní. Nemohol uveriť, že by bola skutočne kradla.

— Mamička moja, všetko ti uverím, len to nie, že by si kradla.

— Keď počuješ, ako sa všetko stalo, uveríš. Nebolo to také strašné, ako si dobrí ľudia zostrojili. Mala som asi trinásť-štrnásť rokov, keď mi otec istého dňa rozkázal, aby som mu od Tulinského priniesla zlaté hodinky, ktoré si dal u neho vyčistiť. Vracajúc sa z ústavu, vošla som po hodinky. Kým Tulinský vyhľadával otcove hodinky, zazrela som na pulte malé strieborné hodinky, ktoré sa mi veľmi zvideli. Bolo mi všetko dovolené, i pomyslela som si, že si ich vezmem a ukážem otcovi, aby mi ich kúpil. Bála som sa, že mi ich Tulinský nezverí, a preto som ich bez poznámky strčila do kapsičky a ušla s nimi domov.

Keď som prišla domov, utekala som rovno k otcovi a povedala mu, čo som spravila. Otecko ma vyklial a hneď sa zobral a šiel so mnou k Tulinskému. Už cestou sme sa stretli s jeho pomocníkom, ktorý nás oslovil, či slečinka nevidela také a také hodinky, ktoré s ňou zmizli z obchodu.

Otecko ho upokojil, že hodinky dievča nerozvážne vzalo so sebou a že práve ide s nimi, aby za ne zaplatil.

Nepríjemné v celej veci bolo len to, že medzi mojím odchodom a naším príchodom do obchodu prišli ta dvaja priatelia volať Tulinského večer na akúsi zábavku, a tí sa o veci dozvedeli, ale odišli skôr, ako sme my prišli. Netrvalo to možno ani hodinu-dve, a už bola plná Bystrica, že Folgnerovie slečinka ukradla u Tulinského strieborné hodinky. Pravda, o chvíľu sa roznieslo i to, iste na nemilé sklamanie obecenstva, ako sa celá vec urovnala. Ale istým ľuďom prišlo vhod roztrusovať, že som kradla, a príjemné im to bolo najmä, keď som sa po niekoľkých rokoch stala finančnou radcovou, a k udalosti ešte všeličo poprikladali.

A s týmito prídavkami rozprávala tvoja milá celú históriu pani Schwarzovej vo vlaku z dlhej chvíle. Darmo tají, že tá dáma si len vymyslela jej meno. To by bola veľmi nepravdepodobná vec. Že spolu cestovali, je isté. A cestou sa pohovorí kadečo, a najmä o neznámych ľuďoch. Tvoja Emila vedela veľmi dobre, ako sa celá vec stala, ale v tom by nebola nijaká pikantnosť. Hodno bolo rozprávať o neznámej dáme, žene vyššieho úradníka, že kradla. To už stálo za to!

Táto mrzká vec by sa jej bola prepiekla, ako sa obyčajne takéto hanebnosti prepečú, lebo sa ublíženým hnusí s takými oplzlosťami babrať veď ak ich počujú slušní ľudia, pustia ich jedným uchom dnu a druhým von. Ale na jej nešťastie zamotala sa sem i vaša láska a ona chcela ratovať, čo sa dalo a pokladala za múdre luhať a ukázať sa ako nevinná obeť, ktorej meno si Schwarzová vymyslela! Chcela nás obmäkčiť svojou veľkodušnosťou. Najskorej pritom počítala i s mojou vďačnosťou, keď mi bude pomáhať zatajiť môj poklesok.

Nuž, čo povieš na toto všetko? Mám vám dať svoje požehnanie a požiadať o to i otecka?

— Je to strašná situácia pre mňa! Mám sa jej zriecť bez každého pokusu o obranu? — vzdychol si Jožko a hľadel žalostne na matku. — Ak je to všetko pravda, ako ty hovoríš, moja povinnosť by bola opustiť ju. Urobila iste veľkú chybu, keď, vediac, ako sa všetko pridalo, rozprávala to predsa takým zlomyseľným spôsobom. Lenže je trochu obľahčujúca okolnosť, že klebetila o úplne neznámej osobe, čo, bohužiaľ, skoro všetci tak ľahkomyseľne robievame bez najmenších výčitiek svedomia.

— Zabúdaš na jej úskočnosť. Tají, že vôbec hovorila o mojej krádeži so Schwarzovou, čím i ju nestatočným spôsobom obviňuje z luhania. Ale povedz mi, či by si ty žiadal odo mňa, aby som prijala za dcéru do domu dievča, ktoré sa tak prehrešilo proti mne a pred ktorou by som sa musela pretvarovať, že som jej odpustila, hoci by som to ani pri najlepšej vôli nemohla urobiť? I po rokoch by každé naše nedorozumenie pre hocijakú maličkosť otravovala predstava, že ma pokladá za kradošku a ja ju za luhárku.

— Mamička moja, zmiluj sa nado mnou! Mám ju veľmi rád. Neviem si ani predstaviť, ako by som mohol bez nej žiť. A ak je to predsa nie všetko tak, ako ty hovoríš? Ak pani Schwarzová predsa len klamala? Neviem si predstaviť, že by Emila bola taká ľahkomyseľná osoba.

Pani Lucia sa usmiala.

— Jožíčko môj, nemusíš celú vec tak tragicky posudzovať. I tak sa ešte nejdeš ženiť. Ak mám ja pravdu, nepochybujem, že vaša láska toto ťažké povedomie rozporu v rodine neprežije. Preto si myslím, že i jej zrieknutie je úprimné. Nuž, ale počkaj niekoľko týždňov a uvidíš, že i svedomie má svoju silu a že nezaveľa i tebe bude povedomie tejto nemilej veci vždy nepríjemnejšie.

— A ak to bude naopak, mamička drahá, nebudeš odporovať našej láske?

— Zabrániť ti v láske i tak nemôžem a možno, že sa i u Emily vyskytnú vlastnosti, ktoré tento, napokon, nie najväčší hriech zastrú.

Jožko dobrej materi s najväčšou vďačnosťou bozkal ruku, čomu sa ona len usmiala. Múdra pani vedela veľmi dobre, že priemerná láska neprenesie prestúpenie mravných zásad, ktoré by im padalo na ťarchu, keď obidve stránky majú dosť možností nahradiť si ju takou, ktorá im milý pohľad nepokazí výčitkou, že zakrývajú poškvrny a nie sú tak ľudia plnej mravnej ceny.

Matka počítala s takým obratom naisto, i pristala na synovu žiadosť, lebo nechcela robiť roztržku pre vec, ktorá i bez boja z jej strany takú lásku zahubí.

A mala pravdu, lebo neminul ani mesiac a Jožko a Emila ani nepozreli na seba.



[1] Demostenes (384 — 322 pr. n. l), najväčší aténsky rečník, viedol kampaň najmä proti Filipovi II. Macedónskemu (odťial neskorší názov pre jeho reči: filipiky) a podľa tradície, pretože mal rečovú chybu, učil sa správne vyslovovať so skalkou pod jazykom; podobne si zosilňoval hlas tým, že sa snažil prekričať morský príboj.

[2] árendátor — nájomca pôdy, ktorý ju užíva za pravidelnú fixnú odmenu majiteľovi




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.