E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Mátoha

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Janka Danihlíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 159 čitateľov


 

Mátoha

Cez dedinu tečie jarok a vedľa neho i cezeň prepletá sa všelijak cesta do dvorov. Celá dedina leží ako v klbku vôkol krámu s krčmou a drevenej školy, v nejž čítaniu a písaniu rovno z katechizmu vyučuje vyslúžený vojak, inak takto darebák a ožran. Len kde-tu odstáva novšie postavený domec podajedných gazdov.

Tak aj grunt Maca Hrbáňa, jemu len toť prvá žena zomrela a už pochoval aj druhú, stojí na dákych päťdesiat-šesťdesiat krokov od ostatných domov na dolnom konci, hneď vedľa cesty, tak trocha pod vŕškom.

Domec je drevený, maštaľ tiež taká, ale pod domom od cesty múraná pivnica.

Naproti domu pár krokov nižšie za cestou je mlynský stav a pod ním dosť hlboká žumpa, kúpele školákov i starších chlapcov. Tiež paholci kúpajú tam kone, gazdiné prasce, slovom, je to obľúbený kúpeľ ľudí i zvierat, obtočený vysokou jelšinou a hustou vrbinou.

V lete býva tam toľko kriku, hvizdu, spevu ešte aj o jedenástej v noci, že nebožka prvá žena Macova Hrbáňova a „mátoha“, o nej tu reč bude, keď chorá ležala, pre krik nemohla vše aj do polnoci na chvíľku usnúť. — Ale však už usnula na večné veky.

Práve na Petra-Pavla bol jej pohreb.

Ležala iba tri týždne, ale nebolo jej ťažko ten svet opustiť.

Rodičov už nemala, deti tiež nie a muž, ktovie prečo, ale nebol to muž ako muž.

Nie s veľkou láskou boli sa pobrali, viac len na prehováranie rodiny a tak ani potom nemohli akosi, ani za celých pätnásť rokov, čo spolu boli, sebe zvyknúť. Anna, tak sa volala žena, aj by bola, ale Maco nemohol.

Predsa, ač povadiť sa povadili dosť často, predsa nebíjal ju, ani nevyháňal, no nebola to láska. Maco by radšej bol mal Ciľu Muškovie, keby sa mu z hnevu nebola vydala.

Anna zpočiatku túlila sa k Macovi, ale keď jeho ľad nemohla skutočne prelomiť, niesla svoju nošu ticho a pri práci zabudlo sa aj na lásku.

Navarila, oprala, čo muž kázal, urobila, nuž žili ako najviac ľudí žije.

Prosila Boha o deti, ale keď ich jej nedával, musela sa smieriť aj s tým nadelením. Ba si pomyslela, že im Boh iba hádam dobre praje, keď ich na deťoch nepožehnáva; ktovie, či by ich mal Maco rád, keď mu ona nebola milou a on i tak deti nespomínal, nežiadal.

Tak upadla do choroby, ktovie akej? Doktora si nežiadala a Maco nevolal. Liečily ju ženy, navštevujúc, tešiac a prinášajúc všelijaké korenie, kadidlá, odvarky a masti, ale Anna len jednak slabla.

Nebývala nikdy dáka ozruta, dosť často pochorievala a teraz to už prišlo, že „sotva tá už z toho vyjde“.

Jedni vraveli, že sa nosením sena pretiahla, druhí, že „dávny červík“ (časté prechorievanie), tretí, že „porobeninu prešla“ a každý hádal a súdil i liečil, ako vedel. Ľutovali, ešte ani nie štyridsaťročnú ženu, že už musí zomrieť.

Len Maco bol vždy akýsi jednaký.

Bol on takto chlap od pálenky — drevený, cítil iba, keď sa napil.

Na Annu hľadel v chorobe len tak — jeho to nebolelo: „Však sú aj druhí ľudia chorí,“ homral si pod nos, a že musel v noci vstávať a jedno-druhé Anne vše podať, stával sa so dňa na deň mrzutejším, až sa v krčme, keď sa ho pýtali, ako je Anne, odvrkom vyslovil: „Už ani neožije, ani neumiera, a hádam by jej tam už aj lepšie bolo.“

Ženy zaniesly to, pravda, hneď Anne, ako jej muž zdravia praje.

Zablysla sa jej slza v oku a žiaľom sovrelo srdce.

„Tak už by ma rád pochoval, rád… Nuž božia vôľa. Ale predsa, prečo už tak čaká na tú moju smrť? Veď som sa mu nikdy, za celých pätnásť rokov hrube neprevinila. Robila som, aj keď som chorá bola, ako druhé, starala sa o všetko vždy. Od neho sto razí viac trpkého slova prežrela, ako sladkého, nuž prečo mi tak tú smrť praje? Či som vari…? Nie, nikdy ani myšlienkou som si druhého nepožiadala — nuž božia vôľa, mňa svedomie nepáli.“

Macovi však ani nehlesla o tom. Poznala ho lepšie, než by si bola trúfala, že to nepovedal. Dohovárala by mu, ale čo by prospely výčitky? Málo lebo nič. A tak trpela ticho sama.

Nemoc sa však stále zhoršovala i nie div, že Anne len predsa kedy-tedy vydral sa vzdych z chorých pŕs, najmä v dlhej noci.

Maca to hnevalo, že sa narobí vo dne ako kôň, ani poriadneho jediva sa nenaje, keď žena leží a ešte ani v noci nemá mať pokoja, pre jej stenanie?

Na druhý týždeň preniesol si posteľ do komory: „Aby si mala lepší pokoj, keď vše aj neskoršie prídem,“ vyhováral sa chorej žene, v duchu si ale ten pokoj sebe myslel.

„A zajtra dovediem ti dáku ženu, čo ťa bude opatrovať a mne navarí, lebo som už ako otrávený, čo teplô ani skoro nejedávam a sám naklochtiť neviem.“

„Veď pravdaže, pravdaže. Nuž dobre, Macko, zavolaj dakoho, ale koho nájdeš, keď teraz má každý robotu,“ uznávala Anna, že je to na chlapa veľa: kravu, teľa obriadiť, navariť si, najesť sa, aj do poľa ísť a v noci si ani neoddýchnuť pokojne.

„Už len dákoho nájdem, trebárs aj Ciľa Mušková by prišla. Čože by nie? Zaplatí sa jej, ako by v poli robila, aj sa naje.“

Skutočne, Ciľa Mušková, keď sa jej Maco ponosoval, ponúkla sa sama, ale on to či nechcel, či nemohol Anne tak povedať.

„Čo aj tú,“ kývla Anna hlavou, ale čosi ju bodlo v srdci, keď počula to meno a dušou preletela myšlienka, že vdova Mušková za dievky mala známosť s mládencom Macom Hrbáňom, teraz jej mužom.

Ale keď to Maco tak nevinne, bez tajného úmyslu predniesol, mala by hriech viniť ho, ako by si tým Maco už, ešte za jej živobytia, druhú ženu hľadal, do domu viedol.

Preč, preč také myšlienky, veď on bol verným za celých pätnásť rokov, chcela sa chorá Anna chytro zbaviť nemilej, ba strašlivej myšlienky.

Maco zavolal.

Ciľa prišla rada hneď zápäť za ním „doopatrovať“, ako ju Maco požiadal, chorú Annu.

Anna zpočiatku predsa len cítila k nej, čo cíti žena k bývalej frajerke svojho muža.

Ale keď ani za tri dni ani len dáky podozrivý pohľad lebo úsmev, nič nevybadala a Ciľa bola k nej nadmieru láskavá, nuž bola jej veru vďačná za opateru.

A aj ten Maco zdal sa jej byť lepším. Keď išiel, lebo prišiel z práce, vždy ju nakuknul, hovoril s ňou, tešil ju tým viac, čím jej horšie bolo.

Anne sa zakaždým uľavilo, len keď zostala samotná, cítila, že to už s ňou ďaleko nepôjde. —

Ciľa spávala pri chorej a Maco sám v komore.

Svet si hneď zpočiatku všeličo počal povrávať: „Onom toto — stará láska,“ — a aby sme dlho neobchodili — čo svet šípil, verte lebo nie, ale splnilo sa.

Lebo akáže bola Ciľa?

Nuž je už nebohá, aby som jej neublížil, ale ona bola pôvod všetkého.

Lebo či prinášala Macovi jedivo, či večer odprávala alebo ráno budila, vždy našla aké-také líškavé slovo, čo sa Macovi zapáčilo a on chcej-nechcej počal spomínať na mládenecké časy, keď nemusel iba ťuknúť na oblok a Ciľka otvorila.

Ale to bolo, hen pätnásť rokov od tých čias.

Bože, či ich nemohol radšej s ňou prežiť, ako s tou chorou tam… Veď Ciľka bola pekná aj hodná, aj do roboty… Načo sa len boli na tom tanci pohnevali, že sa mu ona potom z hnevu vydala a on oženil, aby za celých pätnásť rokov ani nespomínali jeden na druhého, len teraz mu to akosi tisne sa do umu.

Ciľka je už tri roky vdovicou, deti jej pomrely, a ešte je veru hodná — takto počal premietať v hriešnej mysli Maco, keď mu žena na úmor chorá v druhej izbe ležala a on načúval zvodným, líškavým rečiam Ciliným.

Na piate ráno už bez otáľania chytil Ciľu za ruku a doložil: „Ciľka moja, keď mne tá žena zomrie, či ty pôjdeš za mňa? Spomeň, sme sa voľakedy radi mali. Čo sa vtedy nestalo, môže sa teraz. Pôjdeš?“

„Čože by nie, Macík, dávno na to myslím, ako ti žena ochorela — trebárs aj dnes,“ usmiala sa Ciľa a prichýlila sa k nemu.

„Daj mi ruku,“ šeptal Maco a Ciľa podala a druhou sa oprela mu za chrbtom na vankúš, kým ju nepritiahol k sebe na posteľ.

„Ale ak nezomrie, Macko, čo potom?“ prejala akási úzkosť Ciľu.

Maco zdivel.

„Horký nie, zomrie iste, už jej každý vypovedal,“ a ani dosť málo nepripúšťal si ťažký skutok k svedomiu.

Biedna žena v izbe ani za šesť dní potom ešte nezvedela o ničom a jeho, Maca, pre Boha a päť rán Kristových prosiac, ak ho čím kedy obrazila, aby jej odpustil, na druhý deň potom zavrela navždy oči.

To odprosovanie len kus zatriaslo Macovým svedomím, ale uškrtil ho a ženu pochoval.

Ešte i „smolil“ sa na pohrebe, ale ja myslím, že to iba od pálenky, ktorej bola Ciľa na kar nahriala a on už popredku si hodne z nej upil.

Po pohrebe odišla Ciľa domov a len tak vše prišla Macovi poriadiť a navariť.

On tiež chodil k nej, a o štyri týždne — tlesli si do dlane tí, čo to hneď prorokovali — bol už Maco s Ciľou sosobášený!

Za ten čas dostalo sa mu aj všelijakých rečí ovoňať, ale nič si z toho nerobil a tým menej Ciľa.

„Však sme ju neotrávili a keď zomrela, môže sa jej muž oženiť a ja zaň vydať,“ odsekla komukoľvek Ciľa a myslela si, že je v práve.

Našli sa, pravda, aj takí, čo ich skutok schvaľovali, že boli si súdení, museli sa ešte sísť atď. Všelijaký je svet.

Dosť na tom, že o štyri týždne doviedol si Maco Ciľu aj s truhlou do domu.

Horúčosti, ako v lete, boly veľké.

Deti plákaly sa celý deň pod stavom, ale najviac sbehlo sa ich večer s poľa po práci, a krik, spev a i plač aj do polnoci ani neutíchaly.

No nebolo to už nikomu nepríjemné.

Mlynár, na hluk dávno zvyklý, to skoro ani nepočul, Anna už na hrobitove a Ciľa i Maco zaspali aj pri tom.

Poľná robota i tak skoro ešte celá čakala na ruky, tak bolo treba sa poupínať, aby sa obrobili. Nuž zaspí sa to.

A Ciľa, ešte i vedľa toho, dala sa všetko v dome riadiť, nový poriadok zavádzať, ešte len aj pivnicu otvorila, aby sa vyvetrala, vyschla.

Šaty po Anne väčšinou rozdala chudobným a len čo lepšie kládla zpät do truhly vynesenej na povalu v tej mienke, že nech to leží, ale ona po Anne nič nosiť nebude.

Bola by to všetko rada darovala lebo popredala, aby ju v dome na Annu nič neupomínalo, ale bála sa ľudských jazykov, ktoré by jej iste neboly darovaly aspoň toľko: „Odmárnila — a mohlo sa to ešte aj jej zísť.“

Maco nerozumel, prečo to robí, ale čo počala, k všetkému prikývnul: „Urob si, ako mieniš, čo mňa do ženských krámov, si teraz ty gazdinou.“

A tak Ciľa rozobrala ešte i posteľ Aninu a vyniesla za dom pod strechu, a košík, v ňomž Anna nite a ihly držala, a také maličkosti zobrala do koša a vysypala do jarku.

„To je po nej, aby som ja mala pokoj.“

Nuž a čože? Či ho vari nemá?

Je to všelijak.

Vo dne takto ešte-ešte, iba vše v tmavom kúte čo ju kýsi strach prejde, ale v noci, tá tma, tie sny…

Už aj doma sa jej iba o Anne plietlo a čo k Hrbáňovi prišla, mätie sa jej každú noc iba o nej. To vše sa jej zjaví ako zdravá a vyháňa ju z domu a od jej muža, vše ju vidí chorú, vychudlú, strašnú a že letí jej do vlasov, a len čo zdriemne, už jej je pred očima.

Na piatu noc, keď ju Maco na výkriky zo sna vzbudil, rozpovedala mu, čo sa jej prisnilo.

A snívalo sa jej, že spí a vtom, že jej niekto poklope ľadovými prsty na čelo, ona sa zobudí a vidí pred sebou Annu takú, ako bola oblečená do umrlčej truhly a vedľa nej, strach a hrôza, stojí smrť s kosou a drží Annu za ruku. Ciľa sa náramne ľakne a chce kričať, ale nemôže. Stocentová ťarcha ako mora zavalí sa na ňu, ani rukou pohnúť, ani vydýchnuť. Anna chýli sa k nej a len toľko jej povie: „Ja by bola žila, ale ty si ma usmrtila, ja som vás videla cez kľúčovú dierku v komore, videla som…“

Ciľa na to hrúzou zjajkala a Maco ju zobudil.

„Ale taraje, je mŕtva, čože by tá už teraz mohla, nuž sny sprosté. Na to myslíš, tak sa ti potom o nej trepe. Obráť sa na druhý bok,“ ľahostajne poznamenal Maco.

Ciľa sa ešte celá triasla a že bola spotená ako voda, vstala sa preobliecť.

Vtom čosi na povale buchlo.

Ciľa skočila zpät do postele a šepla: „Či si počul, Macko?“

„No, čože? Mačka dáka.“

„Mačka, a keď my mačky nemáme.“

„Nuž prišla zdakade.“

„A keď je dom zavrený.“

„No, len nemudruj. Sprosté strachy, už ma to hnevá,“ doložil tichšie popravujúc si pod hlavou.

Cile prišlo na um, že na povale je truhla s Aninými hábami.

„To si bola dačo vziať z nich,“ tušila a zatým umienila si, že ráno odnesie truhlu — kam? Nikde nevie miesta, kde by po čo-po to vše nemusela. „Kamže ťa podejem?“ premýšľala.

Keby nie tie klebety, všetko by to ta, dala žobrákom, ale…

Nemohla zaspať a počala premýšľať, aj o tom, čo jej Anna vo sne povedala…

Svitlo ráno soboty. Vstávali.

Maco odišiel prvý do poľa, Ciľa mala prísť za ním.

Sobrala sa hneď ako Maco vykročil, vzala dva zlaté a bežala na hodinu cesty do fary, kam patrili, že „na omšu za nebohú Annu a za môj pokoj“.

Bežala, že na pole prišla ešte dosť včas a Maco o ničom nevedel, kde žena chodila.

Prišiel večer.

Mlaď z dediny sbehla sa k stavu poumývať sa. Kúpaniu nebolo konca-kraja.

Zrazu ktosi skríkne: „Ľaľa, chlapci — mátoha! V Hrbáňovie pivnici.“

Nebolo viac treba malým chlapcom.

„Mátoha!“ Kričali jedným hlasom a utekali z vody, pochytali šatočky a mnohí z pravého strachu, druhí pre smiech krikom bežali domov, rozprávať, akú „mátohu“ ktorý videl.

Nevidel nikto nič krome čiernej diery v bielom múre (dvere), ale deti doma rozprávaly: „Áno, ja nie, ale Ondrík, Ďurko, Šamko a — druhí videli. Bola vraj v bielej plachte, ako žena.“

Druhí vraveli, že bola ako mačka, tretí, že to nemalo ani podoby na dáke zviera, len že to „bolo veliké, malé, biele, čierne“, a každý inak.

„Či to nebola nebohá Anna Hrbáňová?“ pýtali sa sami seba starší a ráno v nedeľu už skoro každý v dedine vedel a veril, že včera večer nebohá Hrbáňová mátala deti pod mlynským stavom a že vyšla z vlastnej pivnice.

V nedeľu odpoludnia zašiel si Maco na krčmu a Ciľa k rodine.

Tomu tam, tejto tu, rozprávali ľudia, že či dáky „ohlas“ lebo čo nepočuli?

Maco hodil hlavou: „Eh, čoby počul!“ a Ciľa nechcela sa priznať, vravela tiež, že nič. „No, a deti vravia, že toto a toto, nebohá Anna, že —“ a rozpovedali, čo počuli a čo „nevinné deti“ videly.

Ciľou to zmrvilo, a keď sa večer vrátila domov, len ju tak triaslo od strachu. Bola by šla po muža, ale sa sotmilo, nuž bála sa vykročiť. Vzala teda ruženec a modlila sa, kým Maco neprišiel, nie ani triezvy.

Ľahli.

Na stave opakovalo sa včerajšie. A žeby smiechu bolo čím viac, vzali podajedni šarvanci doma psíčkov i mačence a hádzali ich do žumpy. Každé, pravda, hľadelo sa vyslobodiť, ako mohlo, vtiahnuť sa do vrbiny a ujsť.

Okolo polnoci na stave bolo ticho. Kúpeľníci sa už boli rozišli.

Maco a Ciľka už hodnú chvíľu spali.

Zrazu sa Ciľa prebudí a: „Bože, čože je? Macko,“ budí svojho muža, „či čuješ? voľakto tamvon plače.“

Macovi sa pálenka rozľahla v hlave, že Ciľa musela ho aj druhý raz pomykať a opakovať mu, čo sa tamvon robí.

„Ale, spi, ktože by plakal? Hádam sa ešte deti kúpajú. Zavri oči a spi a nemátaj ty sama mňa aj seba,“ a Maco obrátil sa na druhý bok a spal zase.

Plač utíchol.

Ciľa čušala. Ale po chvíli zase sa len precíti a počuje ten istý plač. Prežehnala sa a počala premýšľať, či má rozsvietiť. Vstala by, ale Maco leží na kraji. Zase ho zbudila.

„Macko, nehnevaj sa, ale nože rozsvieť, koľko je hodín? Prosím ťa.“

„Eh, keď ty nedáš pokoja a nespíš,“ a vstal, zažal sirku a posvietil na hodiny. „Pol dvanástej,“ a ľahol zas.

„Pol dvanástej,“ vzdychla Ciľa a prešiel ju ešte väčší strach.

„Už je to nie dobrô, pred dvanástou, to hodina duchov,“ a počala hlasne: „Či si počul, Macko, že by deti včera večer nebohú Annu boly videly v našej pivnici?“

„Tárali to aj mne, ale ja neverím. Je mŕtva — spi.“

„Ale jej duch.“

„Čože nám ten urobí? Nič. Zakrúť hlavu do vankúša a čuš.“

Po chvíli už v pivnici pod sebou počula Ciľa plač. Zase videlo sa jej, že to už pri dverách plače. Triaslo ju na celom tele a naprosila Maca, aby zažal kahanec.

„Nuž veď vravím, že dáke deti plačú,“ ešte nechcel sa báť Maco.

Počúvali.

Plač počal už ako by v pitvore. Cúvlo to už i ním. Ale predsa otvoril dvere a hľadel z izby do pitvora.

Plač utíchol.

Nikde nič nevidieť.

Ciľa tiež vstala a kukala za pec, pod lavicu a do kútov, či dačo tam nevidí. Nevidela.

Ľahli, nechajúc kahanec rozsvietený na prípecku a Ciľa počala sa muža spytovať, že či nebohej dačo nezabudli pochovať a že či jej dali peniaze do truhly?[1]

To boly ale len také zápletky, nimi chcela Ciľa priviesť muža na strašný sen a v ňom na slová Anine.

Čo si to myslí, bolo počuť plač už až v samom okne. Bolo to už zrovna nariekanie.

Prestal vec brať naľahko už i Maco a počal sa hnevať a prezývať nebohú ženu, aby mu teraz pokoj dala, že dosť mal s ňou za pätnásť rokov.

„A ak si to ozaj ty, povedz, čo chceš ešte, a odíď!“ vychytila Maca zlosť, „lebo ak nie, nejeduj ma! Ovalím ťa po smrti, keď som ťa nie za živa!!“ čím ďalej, tým viac kričal, že už zase jeho začala Ciľa prehovárať. Ale Maco, keď sa plač znovu ozval, vytrhol sa Cile, skočil a uchytiv zpod lavice sekeru, bežal von do pitvora a na dvor.

Keď Ciľa ostala v izbe sama, vychytil ju náramný strach o seba i o muža.

Ako bola, v košeli iba, vzala kahanec a strachom hnaná šla von a slyšiac Maca pred domom preklínať nebohú, ako smyslov zbavená kročila proti komore; ale sotva otvorila dvere a urobila krok, zhasilo jej kahanec, Ciľa sa zpätkovala, zvrtla tvárou do pitvora a v tom minutí bolo počuť:

„Hrmen bohov! Teraz plač!!“ a ženúc sa z prahu pitvora, z celej sily zaťal Maco sekerou do pŕs vlastnej — druhej žene v domnení, že z komory vychádza prvá žena Anna, „mátoha“, čo im, ako sa s Ciľou vzali, nedáva noc po noc pokoja.

Krv obliala mu ruky a telo Cilino zvalilo sa na zem.

Maco sa spamätal, letel po mlynára, ale keď s ním aj s druhými ľuďmi pribehol k umierajúcej Cile, už len toľko vládala povedať: „Ja… ja… za-za-bi-la som, to mi odpla… odpla…“

Zomrela.

Sbehnuvšie sa ženy ju obliekly a položily na dosku. Vracajúc sa domov, ľudia opakovali si detské reči o mátohách.

Mnohí im nerozumeli, ale druhí si prisviedčali, že „u Hrbáňov predsa mátalo“.

A prebudený Maco strojil sa k súdu ani nezaplakav.

(„Mátoha“, dokladám pre nedôvtipných, bolo umočené mača.)



[1] Že či nebohej dačo nezabudli pochovať, a že či jej dali peniaze do truhly? Jedno i druhé je dedinská povera. Podľa nej treba vraj dať zomrelému do truhly určité predmety, ktoré mal rád za života, aby si neprišiel pre ne. Peniaze dávali do truhly už starí Gréci-pohania, veriaci, že prievozníkovi Charonovi, ktorý preváža duše do podsvetia, treba za prievoz riadne zaplatiť.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.