Zlatý fond > Diela > Obyčajné tragikum


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Obyčajné tragikum

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Lucia Trnková, Zuzana Babjaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov


 

Obyčajné tragikum

Pred nejakými dvesto rokmi postavil smelý palier pánu Tarkányimu vo veľkom parku pred stoličným mestom barokový kaštieľ. Okolo parku bol kedysi silný múr, ktorému vrchol okrášlili utrápení murári veľkými slamákmi z kameňa a z malty.

Kaštieľ stál kedysi v hrdej samote a povaľovala sa v ňom panská spoločnosť. Dnes sa hrdá samota obrátila na perifériu a z oslimáčených múrov si chudoba postavila biedne chalupy. V parku sa parádne cesty a chodníky stali riečišťami riedkeho blata alebo sypkého prachu a v kaštieli sa rozťahujúci úradníčkovia, ktorých do svojho sídla zohnal okres. Úradníci nenašli v meste byty, lebo sa im tie v kaštieli zdali panskejšie a boli lacnejšie.

V dvoch izbičkách, v ktorých sa kedysi rodili a mreli panskí sluhovia, býva dnes Justín Šuha, oficiant okresného súdu, so svojou ženou a dcérou. Pravda, boh zachovaj pomenovať manželku jeho „ženou“, lebo ona je „pani“. Aspoň to mu zostalo z panstva a poľovnícky oblek s klobúkom s tetrovím perom.

Ináč je pani Šuhová taká otrokyňa, akú by človek siedmou sviatosťou a ani nijakým nájmom nezískal. O piatej vstáva a drhne do deviatej-desiatej. Má len čosi vyše štyridsať rokov a jej ruky sú vyrobené, žily na nich povyťahované, prsty pakostnicou povykrúcané, hrdlo jej hyzdí hrvoľ a pravé oko jej vypálilo vápno pri mazaní. Jej duša je plná závisti, udržuje ju pri živote len túžba za zvesťami, že sa zámožnejším prihodilo nejaké nešťastie.

Šuhovci dávno pred Nemcami zaviedli, nielen na prvé nedele v mesiaci, ale na každý od boha deň, jednojedlové obedy. Človeku do žalúdka nevidieť, ale v šatstve a v panskom spôsobe sa nesmie dať zahanbiť!

Šuhovci boli z tých statočných ľudí, ktorí neurobili nijaký priestupok, keď ich okrem boha i človek mohol vidieť. Tak pokladali za svoju samozrejmú povinnosť prisvojiť si vo vlaku zabudnutý dáždnik.

Z mesačných tisíc sto-dvesto korún vyžiť po pansky trom ľuďom, bývať, kúriť, šatiť sa, navštevovať kino, prispievať na zbierky, fajčiť, čítať noviny, zavše zadovážiť nejakú hnihu, to všetko — a iných sto príhod, ktoré vše neočakávane zajdú čoveka — zariadiť vyžaduje veľkú znalosť života a jeho najrozličnejších švindľov, o ktorých nič nevie nijaká štatistika. Aký tréning v boji s nedostatkom je na to potrebný, to vedia len tí bojovníci s biedou, ktorí z podobných dôchodkov musia viesť panský život. Pýcha bolestnejšie žerie srdce ako hlad!

Ich dcéra Ira mala dvadsaťtri rokov a žalostne počítala, ako sa roky míňajú bez toho, že by si vedela urobiť nejakú známosť, ktorá by ju oslobodila od hrozného strachu, že bude mať o niekoľko rokov taký život ako jej matka, ak nie horší!

Bola ako skoro všetky priemerné dievčatá, šumná a dobre urastená. Ale z tváre jej žiarila vždy akási neukojená túžba a netrpezlivosť, ako tomu, kto čaká na dlho meškajúci vlak, idúc na dávno vytúženú schôdzu. Bojí sa, že zamešká spojenie s iným vlakom a tým schôdzku. Mala vždy pocit, že zdržiavajúc sa niekde dlhšie, vyhne sa tomu, koho tak túžobne očakáva.

Skončila gymnázium, ale na základe maturity nemohla nikde dostať postavenie. Naučila sa šiť a ako umné dievča vedela urobiť slušné a vzhľad dvíhajúce šaty. Vše si spomenula, ako sa tešila, keď mohla šiť prvé šaty na stroji. Aká milá jej bola tá mašina! Ako ju bavilo strihanie nových látok a chytro ubiehajúca práca! A teraz? Po toľkoročnom plahočení ako túžila za tým, aby mala pokoj od prekliateho stroja! Raz videla biednu dýchavičnú mať, nesúcu dieťa hore kopcom. Skoro za každým krokom zastávala a ťažko vydychovala. Vždy jej schádzalo na um, tej materi nepadlo ťažšie niesť to dieťa, ako jej konať stále rovnakú robotu, na ktorú bola odsúdená. A najmä v zime, keď musela sedieť v malej izbičke, pri zamrežovanom obloku, z ktorého mala výhľad len na otrhanú chalupu a ufúľané deti skorheľovaného robotníka. Ako jej dušu ujedala predstava, že možno i ju čaká taká chalupa! Čo môže človek vedieť, kde ho zavlečie osud a vlastná slabosť!

V lete mohla šiť na chodbe pri veľkom obloku, z ktorého videla starý, hoci zanedbaný park, ale jednako mala svetlo a prírodu pred sebou. A tá príroda, hoci i zanedbaná, nie je taká hrozná, ako spustnutí ľudia.

Ale i keď bol park zanedbaný, jednako sa vše našli ľudia, ktorých práve tá zanedbanosť zvádzala, aby sa po ňom prešli. Zriedkakedy pobadala, že by bol niekto deň po deň šiel chodníkom, ťahajúcim sa len na niekoľko krokov pred jej oblokom.

V júlové popoludnie okolo piatej prechádzal ním už niekoľko dní asi tridsaťpäťročný, holohlavý pán s knižočkou v ruke. Čakala ho už, či príde a dobre si ho obzrela. Nebol starostlivo oblečený, na temeni sa mu lisla malá plešina a holil sa ak dva razy do týždňa. Ale jeho výzor nebol odpudzujúci a zdal sa byť dobrým človekom. Ukázala ho otcovi, ktorý ho poznal: bol to inžinier Hlobík z okresného úradu, starý mládenec, nechodiaci do nijakej spoločnosti. Vyhýbal sa ľuďom. Plat mal dosť slušný, mohol sa naň oženiť. — A či! — mienil otec.

Ira si sadla k svojmu šitiu, ale kde boli jej myšlienky! Cítila nepremožiteľnú túžbu zísť sa s tým človekom. Veď je to zrejme božia vôľa, ktorá jej ho sem poslala. Potrebuje len ruku vystrieť za ním. Ak túto príležitosť zamešká, nikdy nedostane poriadneho muža.

Takto si dala svoje túžby pánom bohom žirovať,[1] čo malo i tú výhodu, že v prípade nezdaru mohla na neho šomrať. Rozvážila si dobre, ako sa oblečie a ako ho osloví.

Hlobík už chodil vyše týždňa do parku, pravda, len vtedy, keď bol pekný deň. Raz bolo trochu spŕchlo, a vtedy neprišiel.

Obloha bola veľmi zamračená a Ira si umienila, že ak predsa príde, pôjde za ním. Preobliekla sa včas. V svojich svetlohnedých šatočkách robila i tvárou i postavou hodne vábny dojem. Do ruky vzala Lukáčove verše[2] a naštudovala si pred zrkadlom milý úsmev príjemnej dámy.

Minulo päť hodín, bolo už skoro pol šiestej a Hlobík nechodil. Zaľahlo jej na duši, i začala sa pomaly zobliekať. Nespustila pritom park z očí. Do otvoru obloka sa vsunula postava mladej ženy a hneď za ňou kráčal Hlobík. Najprv si myslela, že tí dvaja nejdú spolu, ale keď prišli bližšie, počula, že sa zhovárajú.

Spadla na stoličku a stisla ruky na prsia.

— Už je po všetkom!

Bolo jej tak ťažko okolo srdca, že sa bála, že zamdlie. Ale premohla sa.

— Aká som šialená! — hrešila sa. — Ako si len môžem namýšľať, že ten človek je už mne súdený! Aká som len sprostá!

Hľadela žiaľne za párom: muž kráčal po úzkom chodníku za dámou. Myslela si:

— Bude to ľahké futro, tá dámička! A pán inžinier tiež bude len nejaký vybijak!

Jednako nespustila z nich oči. Keď mali vojsť do húšťavy, kde by sa jej boli stratili, dáma sa obrátila naľavo a šla cestou, vedúcou do poľa; Hlobík jej len hlavou kývol a stratil sa medzi stromami. Pri rozchode si ani ruky nepodali.

Ira vyskočila, akoby bola námesačná, upravila si šaty a bežala za Hlobíkom. Bála sa, že sa jej v kríkoch a stromoví parku stratí. Veď koľko starých ozrút — stromov hralo tam šialivú hru so slnečnými lúčmi a s tôňou! Ako ľahko bolo tam zmiznúť v kríkoch niekomu, kto nebol ani na tri kroky vzdialený!

Osud určil, aby sa Ira zišla s Hlobíkom. Na ako dlho? To ani teraz po dvoch rokoch nevieme.

Niekoľko krokov od nej sa ozýval čítajúci hlas. Zadychčané dievča zastalo a počúvalo: „…tentýž pocit opojení. — Působením uměleckých děl je podráždení stavu umění tvořícího, opojení… Podstatnou na umění je dokonalost jeho existence, jeho srození úplnosti a plnosti; umění je podstatně přisvědčováním, žehnáním, zbožňováním bytí… Co to je: pesimistické umění? Není to kontradikce? — Je. — Schopenhauer[3] se mýlí…“

Ira sa pohla.

— Číta akési filozofické dielo.

Pokročila ďalej, idúc chodníkom medzi kríkmi, kde stál pod starým dubom Hlobík. Z jeho postoja, ako držal obidvoma rukami knižku a z pomalého, slová na slabiky sekajúceho prednesu bolo poznať, že rozmýšľa nad každou vetou, ktorú si prečítal. Ira sa neočakávane zjavila pred mužom. Medzi lístím duba tancovali na nej slnečné lúče. Pozreli na seba. Hlobík s príjemným prekvapením roztvoril oči i ústa.

— Odpusťte pane, že som vás takto prepadla. Počula som váš hlas, i šla som za ním. Hľadám dámu, s ktorou som sa tu mala zísť. Pravda, v tomto labyrinte to nie je celkom ľahko. Nevideli ste azda dámu v sivej sukni, jasnobelasej blúze? Blodínu, mladú, peknú? — i usmiala sa mu.

Hlobík je počerný, výrazne veľkých očí. Hoci je i samotár, nie je preto plachý a pred mladým, šumným dievčaťom utiecť mu ani na um neprišlo. Usmial sa.

— Nevidel som. A či videl? Ani neviem, veď som sem prišiel s mladou dámou, ktorá len pred niekoľkými minútami odišla v inú stranu. Aká bola a čo mala oblečené?

— Pekná blondína v sivej sukni a belasej blúze.

Hlobík pokrútil hlavou:

— Na moj’ pravdu neviem, či tá dáma bola blondína a čo mala oblečené!

— Hahaha, — smiala sa veselo. — Podarené, teraz ste sa s ňou rozišli a už neviete, aká bola a čo mala na sebe.

Hlobík pokrčil plecami:

— Odpusťte, nezaujímala ma. O vás to budem vedieť!

Ira sa zapálila, hanblivo-vďačne pozrela naňho a sklopila oči. Hnevala sa na seba, že prišla do takých rozpakov ako pätnásťročné dievča. Zdalo sa, že ten pán tuší, čo ona s ním zmýšľa.

— Nehovorte také reči! Povedzte radšej, akého ste to čítali filozofa. Ste profesor? — pretvárala sa, že nevie, kto je.

— Ale nie. Som inžinier. Čo som to čítal? To by vás veľmi málo zaujímalo: nie je to ani verš ani román. Je to Nietzsche.[4]

— A vy si myslíte, že ja vám to verím, že vás, slovenského inteligenta, zaujíma ťažšie dielo, ktoré nepatrí do vášho odboru? A najmä filozofické! Také diela nečítame pre skrátenie času. Filozofia, keď jej máme lepšie porozumieť, vyžaduje stále pestovanie, ináč z toho nemáme mnoho, lebo máločo rozumieme.

Hlobík prekvapene pozeral na ňu.

— Máte pravdu. Nechajme to tak. Nechcem sa s vami škriepiť.

Pristúpil k nej a vystrel ruku.

— Ukážte, čo to čítate?

Ira schovala knihu za chrbát.

— Budete ma vysmievať!

— No, pravda, ľúbostné veršíky. Veď predstava lásky je niečo hodna, ale nie mnoho. Ukážte tú knihu!

Vzal a prezrel podanú mu knihu.

— No, pravda, Lukáč. Tu to máte. A vy hovoríte o filozofii, ako keby ste mali o nej tušenie, a čítate neplodné verše.

— Máte zvláštne náhľady! Dobré verše sú mnoho hodny, lebo tak výstižne podávajú naše cítenie a myslenie, že nás to uchváti. Veď ste to práve čítali z Nietzscheho. A filozofia musí urobiť to isté, pravda, na inom poli a iným spôsobom.

Hlobík vytiahol obrvy dohora.

— Kde idete, slečna? Slečna ste, či pani?

— Som dievča, nie žena.

— Tak slečna. Kde idete? Je vám náhlo? Stálo by za to sa s vami pozhovárať.

— Vyšla som si na prechádzku, mám asi hodinu času.

— Tak poďme z tejto džungle na širší chodník, na ktorom sa budeme môcť prechádzať.

Ira bola šťastná, ale cítila sa pri tom ako žiak, ktorý z polovice úlohy dobre odpovedal a obáva sa, že z druhej to pôjde horšie. Umienila si, že ho bude chváliť a obdivovať jeho vedu a ostrovtip. Vedela, že i rozvážnych mužov možno si nakloniť šikovným lichotením.

Prechádzali sa vyše hodiny, hľadeli na seba pôsobiť, pričom Ira rafinovane ťahala z Hlobíka rozumy, dala si jedno-druhé vysvetľovať a prejavovala veľký obdiv k jeho dôkladným znalostiam z rozličných vied a umení. Či to bola skutočná pravda, čo hovorila, bola iná otázka. Hlobíka si však veľmi naklonila a ten samotár a mizantrop, za akého sa vydával, bol šťastný, že našiel takú vzdelanú osobu, ktorá ho tak znamenite chápala a ocenila.

Niekoľko dní sa schádzali a bavili znamenite. Potom prišiel mokrý týždeň, v ktorom sa len raz videli, stretnúc sa v meste na ulici. Ale prešlo i niekoľko pekných dní a Hlobík sa neukázal. Ira začala Hlobíka mať rada, lebo veď i lásku si môžeme nasugerovať. Bola veľmi zronená, keď neprichádzal. Až zasa prišiel a potom už boli denne spolu, alebo keď pršalo, zabávali sa doma čítaním a rozhovormi.

Ire i jej rodičom začal tento pomer ísť na nervy, lebo sa ťahal bez toho, že by Hlobík i len slovo stratil o svojej príchylnosti k Ire. Správal sa k nej priateľsky, zostal zavše i na večeru a donášal kadejaké drobné darčeky — skoro vždy nejaké jedivo — ale o nejakých vážnych úmysloch nepovedal nikdy nič. A Ire sa zdalo, že by s ním mohla celkom dobre vyjsť i pre jeho dobrú povahu, i pre obstojný plat. Tak túžila dostať sa z tohto svojho biedneho položenia, ako v močiari zapadajúci za pevnou zemou. Bola presvedčená, že by mu každú obeť priniesla, každú lásku preukázala, keby si ju vzal. A nepýtal ju!

Pomer už trval vyše pol roka, keď Ira raz Hlobíka s veľkou námahou nahovorila, aby šli spolu na sokolský večierok. Boli tam a Ira sa veľmi zvidela lekárnikovi Dorazilovi, mužovi stredného veku, chudému, chorľavému, známemu kartárovi a pijanovi. Hoci sa jej skoro hnusilo, ako vyciciaval pivo zo svojich dlhých, bledých, do úst mu trčiacich fúzov a jeho zakalené, sťa rybacie oči ju odpudzovali, jednako hľadela naňho milo, keď si pomyslela, že je to človek bohatý, ktorý by jej poskytol taký život, aký by ani vysoký úradník nemohol. A Hlobík ju beztoho len prevádza…

Dorazil si ju za krátke dva týždne naklonil. Keď Hlobík videl, že sa lekárnik vážne uchádza o ňu, urobil i on akýsi neurčitý pokus, aby si ju získal. Ale bolo to dosť neurčité. Vcelku si myslel, že keď sa Ira i vydá za lekárnika, bude môcť k nej chodiť a tak bude mať všetky výhody, ktoré poskytuje žena a nebude mať s ňou nijaké výdavky.

A tak sa s ťažkým srdcom vydala za Dorazila.

Keď prišlo na to, že sa mu mala oddať, zdalo sa jej, že zahynie, taký jej bol neznesiteľný a ohyzdný. Triasla sa na celom tele, hlava ju ukrutne rozbolela a bola bledá ako smrť. Našťastie sa jej muž tak opil, že ani nepomyslel na ňu.

Je veru nepochopiteľné, čo ľudia vytrpia pod tlakom ťažkých pomerov. V nebezpečenstve sa prenasledovaný pretisne cez nemožne malý otvor, a žena, pudená záujmom, strpí i hotového netvora. Dorazil bol nečistý, chrchlal, potil sa, páchlo mu z úst, bol málokedy triezvy a bohvie ako, ale Ira žila s ním.

Aká musela byť jej hrôza pred neistou budúcnosťou, keď vedela s ním nažívať niekoľko mesiacov. Napokon sa jej to zdalo celkom nemožné a predstierala neznesiteľné bolesti pri každom jeho dotyku.

Dorazil, ktorý ako alkoholik bol náchylný na žiarlivosť, bol by sa s ňou i rozsobášil, keby ináč nebola vzorne viedla jeho domácnosť a naučila sa mu i v lekárni pomáhať, takže prevzala celé jej vedenie a on zgazdoval asistenta. Voči mužovi bola pozorná, neurobila mu za nijaké jeho korheľské a kartárske výčiny nikdy ani zlú tvár, takže nemohol nájsť nijakú príčinu, pre čo by sa mal s ňou rozísť. Keď bol opitý, vyhrážal sa jej, keď vytriezvel, bol celkom znesiteľný a zabudol na všetko, čo v opilosti potáral.

Po sobáši ju Hlobík vše navštívil. Ale Ira bola duševne taká rozháraná, že ich rozhovory boli veľmi jednoslabičné. A Irina láska, keďže to bol vždy len veľmi umelý kvietok, teraz ešte i uvädla a Hlobík nebol človek, ktorý by ju mohol v nej roznietiť. Pozrel ak raz za mesiac do lekárne, i to len pod zámienkou, že potrebuje nejaký liek. Keď boli náhodou sami, pozeral jej trochu významne do očí, vzdychol a, kývajúc hlavou, odišiel. Ira hľadela za ním a nič sa v nej neozvalo, len ukrutne odporný pocit, keď si pomyslela, že je to tiež muž, — a aký!

Bola si istá, že jej nervy onedlho vypovedia službu. Tešila sa tomu. Myslela, že pôjde na niekoľko mesiacov do sanatória a oddýchne si od takéhoto strašného života. Čo bude s ňou, keď sa bude musieť vrátiť, na to radšej ani nemyslela.

Ale nestalo sa tak, ako ona dúfala.

Dorazil v istú zimnú noc zostal dlhšie na ulici ležať, kým ho nenašli. Dostal zápal pľúc a umrel. Prvé dni po sobáši urobil testament, podľa ktorého celý svoj majetok poručil Ire. O testamente nevedel nikto, okrem verejného notára a jeho kancelárie. Keď bol opitý, často myslel na to, že testament premení, ale keď vytriezvel, odkladal to na neskoršie.

Keď sa verejnosť dozvedela, že Ira neočakávane zdedila vyše miliónový majetok, začalo sa hovoriť, že ho otrávila. Súd jednako nenariadil nijaké vyšetrovanie, lebo nijaké vedľajšie okolnosti neboli podozrivé a obidvaja lekári, ktorí ho liečili, jednoznačne vypovedali, že Dorazil umrel na obojstranný ťažký zápal pľúc a na slabosť srdca, ktoré bolo jeho nemiernym požívaním liehovín zničené, takže by bolo bývalo celkom zbytočné ho ešte i otráviť.

Pravda však bola, že v posledný večer pred Dorazilovou smrťou sa jeho stav prechodne zdanlivo tak polepšil, že sa Ira celkom zúfalá zľakla, že sa možno vylieči a stratila všetku rozvahu. Bolo to prechodné občerstvenie pri náhlom klesnutí horúčky, po ktorom by bola nastúpila agónia. Pýtal si víno a Ira mu dala doň dosť veľkú dávku morfia, po ktorom v tichosti zaspal.

Zo strašného otrasu, ktorý zachvátil jej nervový systém, sa Ira dodnes nemohla zozbierať. Nemôže sa zbaviť predstavy, že vlastne ona zavraždila svojho muža, ktorý ju urobil bohatou, lebo jej úmysel bol usmrtiť ho. Lekári ju presviedčali, že je vylúčené, aby sa vyliečil a ona toho umierajúceho človeka dobila!

Zdá sa jej, že by vďačne dala celý svoj majetok človeku, ktorý by ju mohol zbaviť hrozného nepokoja duše.



[1] žirovať — prevziať ručenie na zaplatenie zmenky, ručiť

[2] Lukáčove verše — E. B. Lukáč (1900 — 1979), slovenský básnik, v medzivojnovom období jeden z najvýznamnejších. Jégé nemal k nemu vyhranený vzťah a jeho meno má len ilustrovať fakt, že mladí učitelia čítali modernú, súčasnú literatúru.

[3] Arthur Schopenhauer (1788 — 1860), predstaviteľ voluntarizmu a iracionalizmu v nemeckej filozofii. Popieral možnosť vedeckého poznania a spoločenského pokroku, preto uviazol v pesimizme. Vyslovoval sa aj k otázkam literatúry a umenia.

[4] Friedrich Nietzsche (1844 — 1900), významný nemecký filozof, ktorý vyšiel zo Schopenhauerovej voluntaristickej filozofie, ale neskôr sa postavil k Schopenhauerovmu dielu kriticky; vidno to i z ukážky, ktorú cituje Jégé a ktorá sa týka zmyslu a pôsobenia umeleckého diela.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.