E-mail (povinné):

Samuel Bodický:
Zmŕtvych

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov


 

Zmŕtvych

„Darmo sa namáhaš, Zuzka Matúšovie nepôjde za teba,“ hovoril počerný šuhaj Ďuro Sára svojmu priateľovi Paľkovi Slámkovie, opierajúc mu ruku dôverne na plece.

„Prečo by nešla?“ spýtal sa Paľko a urazený vytiahol sa spod Ďurkovej dôvernej ruky.

„Preto nepôjde, že sa vydá za vášho Martina; spytuješ sa, akoby si nevedel o ničom.“

„Viem, že náš Martin za ňou pozerá.“

„A ona za ním lepšie.“

„O tom pochybujem.“

„Budeš pochybovať, kým ich hudci nevyprevadia na sobáš. Či budeš aj ďalej?“

„Nehovor také veci,“ vravel namrzený Paľko; „si mi dobrý priateľ, a predsa ma vždy hneváš.“

„Nehnevaj sa za pravdu a bude dobre. Nazdáš sa, že tvoj ostýchavý brat sa nevie okolo nej krútiť?“

„Horká jeho bryndza, bol dva roky na vojne a je taký, aký bol,“ hovoril Paľko, opovržlivo mrdnúc spodnou perou.

„Len sa ubezpečuj! A keď Zuzka má radšej ťarbavého Martina ako vrtkého Paľka?“ pozeral Ďuro huncútsky na priateľa.

„Hádam má oči,“ odpovedal s hrdým sebavedomím.

„Presvedčím ťa, poď!“ ťahal Paľka za ruku, „viem, že je Martin pod Zuzkiným oblokom. Pritiahneme sa blízko, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“

„Uvidíme.“

Išli do Matúšov tíško z kroka na krok.

„Počuješ?“ šepkal Ďurko opatrne kráčajúc.

„Počujem šuchot, hlas nerozoznám.“

„Sem sa, bližšie, nadstav ucho ku stene, takto!“ pritískal Ďurko Paľka. „Čuješ Martinov hlas?“

Paľko rozoznal, avšak neodpovedal Ďurkovi; žlč mu prekypovala. Martin stál pod oblokom a šepkal Zuzke zaľúbeným hlasom:

„Kedy už budeme svoji?“ spytoval sa Martin.

„Neviem, ty musíš lepšie vedieť.“

„Máš pravdu, musíme ťa vypýtať. Privolia tvoji rodičia?“

„Hanbím sa im to povedať.“

„Aj so mnou je tak; spytovali sa ma, koho si vezmem, nevládal som odpovedať.“

„Vari sa za mňa hanbíš?“ dovrávala Zuzka huncútsky.

„Nehanbím, Zuzka,“ vyhováral sa Martin, „ale bolo mi tak divno okolo srdca, horúčosť mi bila do tváre a slova nedajbože.“

„Tak bude naša svadba na svätého Vida,“ nadvrhla Zuzka žartovne.

„Veru nie! Ukážem, že sa nebojím; zajtra poviem rodičom a na fašiangy, vieš čo?“ uchopil mocne Zuzkinu ruku a takmer vykríkol od radosti nad svojím smelým úmyslom.

„Ticho, Martinko!“ tíšila Zuzka, „aby nás nezbadali. A či to bude dobre?“

„Akoby nebolo?“

„Bojím sa tvojho brata.“

„Neboj sa, on je, pravda, trochu so svetom, ale keď si tu i tu poskáče, vráti sa do dobrej koľaje.“

„To nespomínam, ale prenasleduje ma, odhovára ma od teba; nebudeme dobrí priatelia pod jednou strechou.“

„Všetko sa zmení, vtedy ťa uctí ako ženu svojho brata; nie je taký planý, neboj sa ho. A teraz dobrú noc ti, Zuzka, zajtra neprídem sám.“

„Pán boh daj aj tebe!“

Martin odišiel, Zuzka tíško zatvorila okno; všade ticho, len v Paľkovom srdci búrilo. Ani dobre nevedel, čo sa s ním robí.

„Nepovedal som?“ vravel Ďurko s uspokojením.

„Dobre si povedal; len ťa prosím, zadrž to u seba. Už je po všetkom, oni sa zoberú,“ vzdychal Paľko.

„A budú pekný pár. Nič to zato, jest ešte hodných dievčeniec, môžeš si vyberať,“ tešil Ďurko priateľa.

Zuzkine slová Martina posmelili. Ťažko síce, ale predsa išlo. So zapálenou tvárou vyznal rodičom, že Zuzka má byť jeho vyvolenou. Otec spokojne pokýval hlavou, matka svojho miláčika vyobjímala a vyplakala sa na jeho hrudi. Nemali čo odkladať, dievča vypýtali a bola svadba.

Ťažko bolo Paľkovi vžiť sa do nového života ešte aj vtedy, keď si mladí manželia už dávno privykli. Uľahčoval si srdcu, keď videl, že Zuzkino túlenie privádza Martina do rozpakov, šomraním pod nos: Máš ťarbáka, keď si ho chcela mať; ja som inakší šuhaj.

Zuzka zaobchádzala s každým vľúdne, na Paľka konečne účinkovala, začal zabúdať.

Bol by zabudol, ale do sveta pustený chýr: bude vojna! prerušil pokoj tichej domácnosti. Dopytovali sa múdrych ľudí, veď ich v každej dedine dosť. Každý prisviedčal: až tam — vraj — v nemeckej zemi majú naši chlapci vylievať krv. Dedinskí mudrci rozjímali o vojne pri plných skleničkách; starý obšitoš Matej Skokan mal každý deň hŕbu pozorných poslucháčov. Nesporil rozprávkami, veď ho vďačne počúvali, a keď sa mu pretrhla niť, našli sa mnohí, ktorí ho pobádali ďalej novými otázkami.

„Bol som ja tam,“ rozprával s ohňom, prekladajúc fajku z kútika do kútika, „tá krajina sa volá talianska —“

„Hádam nemecká,“ pretrhol ho niekto z poslucháčov.

„Nehovor, keď nevieš,“ pozrel významne na pretrhovača, „hovorím o talianskej a nemecká je hneď pri nej. V talianskej krajine bola vojna,“ zabočil Matej od predmetu, čo bolo jeho milou obyčajou, „proti nášmu pánu cisárovi stáli dvaja: jeden cisár a jeden kráľ. Tí mali vojska ani hmly, ale my sme boli smelí chlapci —“

„Do sklenice,“ ozval sa jeden vtipkár z úzadia.

„Rozprávaj, keď vieš lepšie, sto striel okovaných, ja viac nebudem!“ rozhorlil sa Matej, hlboko nazrúc do sklenice, v čom dosvedčoval svoju zvláštnu výnimočnosť. Už jeho spôsob vyprázdňovania skleníc bol zvláštny. Výraz celej tváre prezrádzal blažený pocit, obrvy sa mu vyvýšili ku štici na spôsob ležiaceho S a to malo ukázať, že pôžitok, ktorý vtedy cítil, je niečo vyššie.

„Prosím vás, Matejko, nebuďteže taký,“ chlácholila ho dedinská starešina, „už nám len dopovedzte!“

„Dobre lebo nebárs,“ pokračoval Matej, „chceli sme ich biť, ale pán cisár nedali.“

„Prečo to, Matejko?“ prezradil richtár svoju zvedavosť.

„Aj to vám poviem,“ odpovedal Matej pozdvihnutým hlasom; cítil, že bude neobmedzeným pánom. „Pán cisár rozprávali pred celým vojskom, že tí oplani talianski si nezaslúžia, aby sme ich ďalej bránili. My prídeme do ich krajiny ako najlepší priatelia a oni na nás vyškierajú zuby a hádžu kadejaké ošklivé veci do našich bielych kabátov. A pošpiniť vojakovi uniformu je najväčší hriech, lebo čo stojí celý vojak bez peknej uniformy, sto hromov sa do nich!“

„Či pán cisár tak hovorili?“ spytoval sa jeden neveriaci hlas.

„Nie takto po slovensky, ale po nemecky,“ odvetil celkom pokojne Matej.

V krčme tiekla pálenka do prázdnych hrdiel, u Slámkov tiekli slzy. Matka sa bála o svojho syna, Zuzka o muža. Kto im to bude zazlievať? Odchod istý, návrat neistý. Jedna nádej ich oživovala: že ten chýr nebude pravdivý. Aj tá zmizla ako mydlová bublina — Martin musel stúpať. Ťažký bol odchod z domu, celá rodina sa zhrnula: sváčky, kmotričky, susedy, jedna zo zvedavosti, druhá zo sústrasti obkľúčili odchádzajúceho Martina.

Zuzka neplakala, kde mala brať slzy? Nemo hľadela pred seba, na Martina nesmela pozrieť, bála sa, že jej srdce pukne. Keď niekedy zablúdil jej meravý pohľad zo zeme na Martinovu postavu, hlasitý povzdych bol jeho sprievodcom.

Všetko hotové na odchod. Ostatné objatie, usedavým plačom sprevádzaný odberal sa preč. Zuzka šla s ním; chcela strážiť, kým možno, aby sa mu ani vlas na hlave nepohol. Ešte jedno lúčenie a potom sa rozišli na dlhší čas, možno naveky. Dlho hľadela za odhrmeným vlakom, možno sa vráti a Martin s ním, a ona bude prvá, aby ho pritisla do svojho mäkkého náručia. Dobehol druhý vlak, Martin nechodí — ešte jeden zaslzený pohľad letel do diaľky.

Listy lietali, každý z iného mesta, a v každom tisíce pozdravov: nepatrná náhrada za vzdialeného milého, ale predsa liek na rozbolené srdce. Všetci priatelia a známi vedeli, čo Martin píše. Zuzka roznášala chýry, s inými prežívanú radosť cítila mnohonásobne.

Listy prestali, potešenie vystalo.

U Slámkovcov panovala všeobecná zachmúrenosť, nádej stratila svoju silu; každý tušil, ale bál sa vyjaviť svoje zlé tušenie. V matke vypuklo najskôr; prístupná ženským rečiam vyzvedela, že nielen ona, aj iní držia za istú Martinovu smrť. Svoj žiaľ prelievala v hojných slzách. Zuzka ju tešila, lebo vo svojich slovách hľadala útechu aj pre seba. Keby sa bola mohla presvedčiť, že jej Martin ešte príde domov! Daromné tešenie, zlá predtucha dostala nadvládu. Sám Paľko bol dosiaľ nedotknutý.

„Nesieš list?“ spytovala sa Zuzka Paľka prichádzajúceho z mesta.

„Veru nie!“ znela krátka, ale dostačujúca odpoveď, aby Zuzke vyhŕkli slzy z očí.

„Čože si ja počnem?“ bedákala utrápená.

„Netráp sa, Zuzka,“ tešil ju Paľko, „príde koniec aj tvojmu trápeniu.“

„Príde Martin domov?“ vysvetľovala si Zuzka Paľkove slová svojím spôsobom, a oči sa jej vyjasnili.

„Sám pán boh vie,“ odvetil Paľko.

„Ani ty ma netešíš — už ma nikto nepoteší,“ nariekala žalostivo, odvrátiac sa od Paľka.

„Neodvracaj sa odo mňa,“ zdržiaval ju Paľko, „ešte môže byť dobre.“

„Bez Martina nebude dobre,“ odpierala so sklopeným zrakom.

„Ak mi dôveruješ, bude dobre,“ tvrdil pevným hlasom.

„Ty máš list, daj ho sem!“ jasala Zuzka a vrhla sa Paľkovi okolo hrdla. Paľko ju k sebe privinul, slova nemohol preriecť, triasol sa ako osika. „Daj list, daj list!“ bozkávala ho na obe líca, dôverne prekutávajúc jeho vrecká. Konečne premohol slabosť: „List nemáš, ale máš mňa, nebudem ti horším od Martina.“ Zuzka zbadala svoju prenáhlenosť, nie Paľkovi, ale Martinovmu listu platilo jej objímanie a vrelé bozky. Ako hadom uštipnutá vytrhla sa z objatia a voslep vletela do domu; od hanby a žiaľu ani nevidela. V izbe zastihla matku v rozhovore so susedkou, ktorá zdala sa očakávať Zuzkin príchod, aby svoju vážnu novinku mohla predniesť.

„Darmo mi neskákalo pravé oko,“ rozprávala žalostivým hlasom, potrhávajúc dvoma prstami kraj svojej zásterky; „vedela som, že sa dožijeme smútku.“

„Akýže smútok by vás mohol stretnúť?“ odvrávala Slámková; „ale my! Už som si oči vyplakala.“

„Veď vy!“ dotušovala suseda a zdvihnutou zásterkou si zakrývala oči.

„Čo sa stalo, povedzte, preboha!“ pýtala sa nastrašená matka.

„Nepoviem, nepoviem!“ vzpierala sa suseda.

„Povedzte, čo je koľvek!“

„Váš Martin zomrel,“ vymohla zo seba priduseným hlasom.

Zuzka načúvala susedkiným rečiam len zboku; bála sa ukázať svoju rozpálenú tvár, a až teraz, keď začula osudné slovo, jedným skokom bola pri ohnisku, uchopila susedku za pravú ruku, kým matka ju už kŕčovite držala za ľavú, a nešťastné ženy volali jedným hlasom: „Kto to povedal?“

„Ondrej Paľúšovie sa vrátil z vojny, videl, keď Martina zabili; už vy toho viac nevidíte!“ nariekala suseda.

Matka a Zuzka pustili susedkine ruky, každá sa vrhla do svojho kúta, v dome sa ozval nárek; na krik pribehol Slámka s Paľkom, suseda znovu rozprávala, otec potriasal šedivou hlavou, chcel tešiť nariekajúce ženy, slovo mu viazlo v hrdle, slza sa vykradla spod šedivého obočia.

Bola to pravda. Ondrej Paľúšovie sa vrátil a na veľkú radosť Skokanovej hneď po príchode navštívil krčmu. Skokan mu vďačne prepustil svoje predné miesto. Tam sedel Ondrej s bronzovým peniažkom na obšúchanom bielom kabáte, nechýbala porcelánka, do ktorej potískal prstom, keď ho začal opúšťať prúd myšlienky, aby si za čas potískania rozmyslel novú látku. Vojna ho zmenila, aspoň dnes vyzeral veľmi vážny, za celý svet sa nezasmial a táto vážnosť opanovala celú spoločnosť.

„Veru, chudák Martin,“ rozprával Ondrej, „odpočíva v nemeckej zemi, jo!“ posledné slovo často opakoval, čo sa veľmi páčilo Skokanovi; predtým aj on tak robieval.

„Spolu ste mašírovali?“ spytoval sa Skokan, aby ukázal, že nie je posledným v spoločnosti.

„Všade spolu, až sme prišli do bitky. My, šarže,“ vytiahol porcelánku z úst, ale tak, aby mohol čutorkou ukázať na svoju hviezdičku, — Skokan porozumel, — „komandírovali sme na pagnét, náš Martin hneď za mnou, prišla guľa a chudák už bol bez hlavy.“

„Ach, ach!“ ozvalo sa na všetky strany. Viacej sústrasti Martin nezaslúžil — nebol kamarátom z mokrej štvrte.

„Spomínal si šarže, čo je to za paroma?“ spytoval sa jeden z prísediacich. Skokan sa sebavedome usmial; mohol odpovedať, ale nechcel. Dnes má Ondrej slovo.

„Šarža?“ dával si Ondrej otázku, „nuž šarža je šarža, taký vojak, čo má hviezdičku!“

„Pravda!“ prevzal Skokan slovo, „pán cisár má zlatú, kráľ striebornú, videl som v talianskej, a tí druhí generáli pozlátené.“

„A náš Ondrej?“ pretrhoval niekto.

Ondrej pozrel na Skokana. Vlastná chvála smrdí — myslel si — nech odpovie ten jediný, ktorý sa do veci rozumie.

Skokan neváhal: „Náš Ondrej má súkenné; aj to je veľká chvála, musel verne slúžiť pánu cisárovi.“

„Takých si aj ja naprišívam, koľko len chcem,“ namietal jeden vtipkár.

„Doma si môžeš,“ odsekol Skokan nevrlo, „trebárs aj na nos, ale vojak má inakšie regule.“

„Súkenné ste nespomínali,“ chytal ho iný v reči.

„Lebo ste mi nedali dopovedať. Vojaci majú aj také, ako vidíte na Ondrejovi. Krajšiu nemohol dostať, tam je mnoho veľkých pánov, tí si rozoberú čo krajšie.“ Matej chcel pokračovať vo svojej prednáške, keď pozornosť všetkých poslucháčov obrátilo na seba hrmotné otvorenie dverí. Objavil sa starý Slámka, bez klobúka, a odhrnúc z očí šedivé, vetrom rozfúkané vlasy, náhlivo sa poberal k stolu.

„Je tu Ondrej Paľúšovie?“ spytoval sa trasúcim hlasom.

„Tu je, čo chcete?“ odpovedal Skokan za Ondreja.

Ondrej vstal s celou vážnosťou.

„Pravda, že zabili môjho Martina?“ pätil Ondreja zronený otec.

„I ja som tam byl, jo!“ odvetil Ondrej po vojensky.

„Viem, že si tam bil, aj môj Martin bil, ale či mi syna zabili?“ kričal Slámka jedným dúškom.

„Pak ho zabili,“ dotvrdil Ondrej, nevychodiac z obľúbenej vojenskej reči.

„Či je to pravda?“ doliehal otec neveriaci svojmu sluchu.

„Všetko pravda!“ prisviedčal Ondrej.

„Pravda!“ zastenal Slámka, zakryl si dlaňami oči a neistým krokom sa vytratil z dverí.

Prišlo — vraj — písmo pod čiernou pečaťou. Čiernu pečať si pribásnila obrazotvornosť: bol to jednoduchý úradný list, že Martina Slámku nemôžu nájsť. Však človek nie je ihla, ale živý tvor, ktorý dá znak svojho života, také stratenie je istá smrť. Zvony tak žalostne zahučali, že sa srdce triaslo v človeku. Ony majú svoju reč, ktorá vyjadruje aj cit radosti, aj cit smútku. Dnes vyjadrovali žiaľ nad smrťou mladého muža. Pol dediny plakalo s nimi. A keď pán farár vzletnou rečou prehovoril k zhromaždenému ľudu o nečakanej žalostnej prípadnosti, ktorá ich zhromaždila do kostola, kostolom sa ozvalo ťažké vzdychanie, oči sa vlažili slzami.

Aj smútočné služby došli ku koncu. Vytratený ľud povrával si o Martinovi ešte pár dní, až žalostný predmet čím ďalej tým väčšmi sa uťahoval do úzkeho kruhu pokrvných. U Slámkov tvrdo niesli Martinovu smrť, ale Zuzkina odobierka nepadla im ľahšie. Nechcela ostať u nových rodičov. Ženičky rozprávali, jedna že v rodičovskom dome skôr dočká sa muža — a prižmúriac huncútsky oči, doložila: viem, že nebude do smrti vdovicou; druhá vedela podrobnosti od Slámkov, že Paľko pokukáva za Zuzkou a ona ho nemôže vystáť. Čo bolo na rečiach pravdivé, nikto nevedel, dosť na tom, Zuzka odišla.

Slámkovci nežalostili tak za Zuzkou, ako svet očakával, len Paľkovi zdal sa dom byť akýmsi prázdnym, nemal doma pokoja, hľadal útechu u Ďurka Sárovie.

„Nešli by sme Zuzke pod oblok?“ pokúšal ho Ďurko.

„Nie, braček, ani za svet!“ odoprel Paľko neobyčajne vážne.

„Vari sa na ňu hneváš?“

„Nemám za čo.“

„Nechala vás, a to nebolo pekné.“

„Kto jej mohol rozkazovať.“

„Nepáčila sa vám, bolo vidieť aj na tvojich rodičoch,“ zahol Ďurko do druhej koľaje.

„To navraveli zlé jazyky,“ odpieral od zlosti rozpálený Paľko.

Ďurko sa nedal mýliť. „Vari sa zasa vráti?“

Paľkovi nebola po vôli táto prostá otázka; nevedel, čo odpovedať. Dlho stál na vážkach, až konečne zavŕšil nevýznamnou odpoveďou: „Uvidíme!“ Bystrý Ďurko pochopil význam slova; nebolo pre neho dostatočné, musel zvedieť viacej. „Vidíš, Paľko,“ začal vyčítavým hlasom, „nemáš ku mne dôveru. Ja ťa držím za priateľa, aj ty mi to hovoríš, prečo mi teda nezveríš, čo máš na srdci?“

„Nehnevaj sa, Ďurko,“ vravel porazený Paľko, „rád by som ti zveril, ale nemôžem.“

„Nepoviem nikomu!“

„Sem ruku!“

Podali si ruky, Paľko otvorene rozprával: „Vráti sa; na mnohé naliehanie mojich rodičov prisľúbila, že bude mojou ženou, ale do roka ani slova o tom. Rada videla Martina, nech sa za ním vyplače, a potom bude svadba.“

Netrpezlivý Paľko počítal dni a nožíkom poznačil na drevený rovášik každý uplynulý deň. Už ich bolo tridsať, ani desiata čiastka doby, keď sa raz zvečera vliekol do dediny fúzatý vojak. Hľadel do zeme. „Nemusí mať dobré svedomie,“ vraveli si stretajúce ho ženičky. Šiel rovno do Slámkov.

„Dobrý večer!“ volal odmeraným hlasom, vkročiac do izby.

„Bože daj aj vám!“ odvetil Slámka spoza stola. Slámková zadudrala niečo pomedzi zuby; myslela, že zasa jeden z tých, ktorí mali vo zvyku rozprávať jej o Martinovej smrti. Už mala toho dosť. Slámka nebol uzrozumený so svojou manželkou, rád pocestného pohostil; aj jeho Martinovi dobre padlo, keď ho niekde srdečne privítali. „Sadnite si dolu,“ vítal vojaka, „však ste ustali. Starká, zapáľ svetlo!“

Žena poslúchla, postavila na stôl rozžatú sviecu, pozrúc bokom na vojaka: „Bože môj, Martin môj!“ vykríkla a šťastná matka letela do synovho otvoreného náručia. Otec vstal spoza stola a všetci traja v srdečnom objatí kropili líca slzami radosti.

„Kde je Zuzka?“ spytoval sa Martin, vypustený z rodičovských rúk.

„Príde, hneď príde, išla k rodičom!“ odpovedala matka trhavo.

„Idem po ňu, dovediem si ju,“ vyskočil Martin a v okamihu letel dolu dedinou.

Paľko jedným rezom zrezal rovášik.




Samuel Bodický

— prozaik, prekladateľ, predchodca realistickej generácie, novelista a autor literárno-historických portrétov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.