Zlatý fond > Diela > Obecné trampoty


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Obecné trampoty

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Erika Majtánová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 149 čitateľov


 

Obecné trampoty

V lete všetci gazdovia chlebianski sú v poli, majú tam roboty vyše práva. Keď tak v podarený letný deň prídeme do dediny, nájdeme v nej všetko ako po cholere, ako vymreté. Pár malých detí, pár starých babičiek, ktoré tam miesto zámok nechali, a to je všetko, čo tam nájdeme.

Keď zo Žitanca, okresného to mesta, ku ktorému patrí obec Chlebany, nejaký ten pán príde, v Chlebanoch sotva koho doma nájde. Pán richtár kope zemiaky, notáriuš tlčie skálie, hajtman pne kála, obecný výbor istotne tiež oháňa sa motykami. Preto okresní páni zo Žitanca vždy deň vopred oznámia, že po takej a takej povinnosti do dediny prídu. A taký pán musí včasráno vstať: ani nesmie dočkať, kým pani veľkomožná kávičku uvarí, ale hneď sadnúť na vozík a poberať sa do Chlebian, ak nechce richtára a ostatných úradských po celom chotári zhľadúvať.

Keď idú stále pekné časy, všetkým priestupníkom zákona je v Chlebanoch dobre, lebo niet času na to, aby ich niekto potrestal. Všetci zlodeji, figliari môžu bezpečne spávať, lebo nik ich nebude v remesle znepokojovať. Môžu pánu richtárovi čo hneď kľúč od obecnej truhlice z remeňa odviazať, a predsa budú istí, že ich nikto nebude stíhať, keď v poli je robota. Veď zlodeji i boli i budú; tí môžu teda na pokutu čakať, ale poľná robota nie.

Dnes ráno trochu spršalo, nebo je ťažkými chmárami zatiahnuté. Všetci priestupci, keď sa dnes ráno po oblohe rozhliadli, pocítili silné bodnutie do srdca, lebo boli už istí, že ich hriechy budú dnes trestané a že im rováš celkom nahladko zrežú. Nejeden si povzdychol, vidiac, ako hajtman zvoláva obecný výbor a ako sa výborníci schádzajú k richtárovi jeden po druhom.

Pán richtár s učesanými nahladko vlasmi sedí za vrchstolom. Ostatní úradskí podľa hodnosti a veku jeden za druhým po dlhých laviciach až skoro ku peci. Pod pecou sedávajú všelijakí žalobníci, ktorí letný dážď túžobne, ako kaňa, čakajú. Tak aj dnes niekoľko by ich už malo tam sedieť, ale ešte niet ani jedného. To pánom úradským počína sa dajak nepáčiť. Čo jeden vkročí do izby, najprv pozrie pod pec, a vidiac tam prázdnu lavicu, hneď by odišiel namrzený preč, keby pán richtár nepovedal:

„Vitajte, vitajte, a sadnite si.“

A príchodzí sadne si. Keď je izba už plná, pán richtár povstane spoza stola, fajku odloží na oblok a vraví:

„Slávny výbor! Dal som vás povolať, aby sme všelijaké obecné veci do poriadku doniesli. Máme urobiť…“ a tu pán richtár si falošne zakašle, „— máme, ako povedám, urobiť preliminár[1] na budúci rok.“

Výborníci všetci vzdychli, lebo táto vec i ich vrecka sa týkala. Jano Trhaný, výborník, pomyslel si: „Čert by bol sem prišiel, keby sa bol o tomto nazdal! Ale teba hrom berie i s tvojimi preliminármi!“ Ale nahlas nepovedal ani slova.

Tu povstal notáriuš zo svojho miesta a povedal:

„Slávny výbor! Čože budeme darmo vypisovať, pristaňme na vlaňajší.“

Notáriušovi sa ruky triasli; poznať, že si dnes ešte nič neprelial.

„Ja zas myslím, aby sme boli bez preliminára, tak ako aj naši otcovia bývali. Richtár dostal dvadsať šajn, notáriuš a hajtman po desať a po dva páry krpcov. My sme od tých čias nezbohatli, nechže to bude tak.“

To povedal jeden starý výborník.

Táto reč počínala sa páčiť i ostatným, ale pán richtár vstal chytro hore a povedal:

„Hja, to už nemôže tak byť. Obecní úradskí musia sa platiť z preliminára. Teraz je taký zákon.“

Výborníci poškrabali sa za ušima a neriekli nič. Tu povstane jeden tučný výborník v zamastenom kožúšku a povie:

„Dobre, nech bude len ten vlaňajší preliminár, ale nech sa platí z uhla na uhol rovnako, a nie dľa dane.“

On dľa dane musel platiť šesť zlatých, a keby bolo šlo dľa gazdov po rovno, bol by platil len dva zlaté päťdesiat grajciarov.

Jeden zas navrhoval:

„Nech sa preliminár rozhodí na statok, podľa kráv!“

Tento bol zavčerom voly predal. Ostatní sa mu smiali.

Druhý zavolal:

„Čo sa smejete? Ba je pravda, nech je dľa statku! Ale podľa kráv, lebo voly majú len čo lepší gazdovia, a kravu má každý.“

Podajedným, čo boli virilisti,[2] návrh sa zapáčil, lebo oni mali po viac párov volov, ale kravu len jednu. Chudobnejší, čo nemohli vychovať kravu i voly, chovali po páre kravičiek, na ktorých i orali.

„Dobre, ja i tak pristanem,“ ozval sa tučný výborník.

Čo chudobnejší sa zľakli, ale mlčali. Len jeden z najsmelších sa ohlásil:

„Hej, ty magnáš, nedbal by si, aby chudoba za teba platila!“

„Ale chudoba nepotrebuje úrad ešte väčšmi že ja? Koho musí viac ráz trestať, napomínať, ku komu viac ráz po peniaze chodiť, ku mne a či k tebe?“

„A kto nazbíja z obecného viac trávy a hory, ja a či ty? Nehaneblivec!“

„Mne príde!“

„Dajte tomu pokoj!“ ozval sa pán richtár. „Preliminár bude dľa dane.“

Chudobnejší prisvedčili, bohatší mlčali. Tak bol preliminár odbavený.

„Niet žiadnych žalôb?“ pýta sa pán richtár hajtmana.

„Niet,“ odpovedá tento.

Výborníci v zlej vôli pozerajú pod pec. No neostal žiadny žalobník. Jeden výborník preloží krížom nohy a pomyslí si: „Nehodno byť v úrade, človek nič neužije.“ Druhí tiež tak mysleli, ba jeden z nich i povedal:

„No, čože neprídu žalovať teraz, keď je tomu čas? Potom, keď sa rozídeme, nech nám nik nevyhadzuje na oči, že nerobíme poriadky.“

Druhí mu prisviedčali:

„Ale hej! Čože nejdú teraz?“

No na šťastie otvorili sa dvere, ktosi sa vovliekol dnu. Hľa, to je sused Pavol Dudravý.

„Dobrý deň Pán Boh daj!“

„Pán Boh daj i vám! Čo nového?“

„Nuž čo nového? Nič dobrého. Prišiel som so žalobou.“

Výborníkom odľahlo, akoby im ťažký cent bol zo srdca spadol. Predsa len darmo nedrali krpce, keď išli sem.

„A čo ti chybí?“ pýta sa richtár.

„Ale, pomyslite si len, čo sa mi nestalo! Jano Ťahanec mi ľadník skosil!“

„Ale nepleť!“ vraveli rozveselení výborníci.

„No, to mi verte, ako ma tu vidíte.“

„Hajtman, pre Jana Ťahancovie! Povedzte mu, aby hneď a hneď prišiel sem.“

Hajtman, ktorý dosiaľ pod pecou driemal, prebudil a vyšiplal sa z richtárskej izby. Kým Ťahanec prišiel, Pavol Dudravý za ten čas rozprával, čo a ako sa to stalo.

„Mal som ho pod Skalkou zasiaty; veď var viete, tam na tej horekoncovej tešlici. Včera idem tadiaľ, a div mi hrable z ruky nevypadli, keď vidím, že je skosený, pohrabaný i do ostŕv pokladený. Kto ho skosil, čo ho skosil? Myslím a hútam sem i ta, čo to môže byť, ale ani živá duša nevedela mi to povedať. No, počkaj — myslím sebe — veď ťa ja dostrežiem! I ostal som tam až do večera. Sadol som si pod kopu, oprel som sa; nuž a viete, keď sa človek cez ten boží deň ukoná, ukníše, že ako sadne, tak zaspí, ani čo by ho kolísal. I ja som veru zaspal, a do samého večera spal; nebol by som sa prebudil, čo by mi vari delá boli popri ušiach strieľali. Iba tu keď ma zobudí Jano Ťahancovie, že je už večer. Ja, človek rozospatý, čosi som zahundral a spal. Ťahanec ma vysadil do voza a doviezol domov. Tak som prišiel sa požalovať, aby ste mi pravdu prisúdili.“

Páni výborníci krútili hlavami, začala sa im tá história nepáčiť. Všetci dávali za pravdu len Dudravému, Ťahanca by boli v lyžke vody hneď utopili. Veď akože aj nie? Keď je to také kmínstvo! Druhému ľadník pokosiť a ešte domov odviezť!

Práve vstúpil do izby Jano Ťahanec. Výborníci pozerajú naň s podozrením, akoby bol už odsúdený pre zlodejstvo. Ťahanec, zazrúc Dudravého, hneď vedel, čo ten tu chce, i pýta sa:

„Prečo som volaný k vám?“

„Hja, veru nie po dobrom, synku! Žalujú na teba, že si Dudravému ľadník pokosil i domov odviezol. Pravda je to?“

„Pravda!“ odpovedal smelo Ťahanec.

„Nuž a na kýho hroma si to urobil, hlúpy človeče?!“

Jano Ťahanec začal rozkladať:

„Ako viete, mám pod Skalkou zasiaty ľadník, na nešťastie pri Dudravom. Siali sme ho naraz, lebo ak by som ja prvej, Dudravý by mi pol zeme odoral, a ak neskoršie, zas pri kosbe prisahal by sa, že som mu ja až po samý sklad odoral, že mi ide odkosiť. Nuž naraz sme ho siali, ľadník bol celkom rovný. V pondelok popoludní poslal som paholka: Jano, choď — reku — pokos ten ľadník a poklaď ho do ostŕv; nech obschne, keď je takto pekne. Paholok je paholok; šiel, pokosil i do ostŕv pokládol miesto môjho ľadník Dudravého. Mne to ani do hlavy nevošlo, nešípil som zhola nič. Včera, keď som videl, že sa oblačí, povedal som: Poďme — reku — po ten ľadník, a šli sme. Keď sme ta prišli, už bol mrak, a potom človek ani si nezachová dobre, kde ktorá zem leží, keď som tú roľu len zalanským kúpil. Nuž nie mi čudno, že som sa ja tiež pomýlil — nuž, hľa, kôň má štyri nohy, a predsa potkne sa — tak som ja ľadník Dudravého zobral. Dudravý mi nepovedal ani slova, len tam pod kopou chrápal. Ja ešte, ako človek, vysadil som ho do voza na ľadník, bál som sa, že je — reku — chorý, i doviezol som ho domov. Nuž za foršpont mi takto zaplatil! Do žalôb je on veľmi chytrý. Nuž ale to je jeho radosť, richtárovať sa.“

„To ti var mám odpustiť a čakať, kým ma naostatok i z domu nevyženieš?“

„No, nie si z tých, čo by si dali krivdu robiť!“

„Teda Ťahanec nechcel cudzí ľadník pokosiť?“ pýtal sa richtár.

„Pravdaže nie, to sa mi len pridalo.“

Tu sa notáriuš zamiešal:

„Hja, to je iné, to je iné. To sa vám bárskomu pridá. I ja som zalanským skosil susedovi ovos. A ten ma veru nešiel žalovať, ale kým som sa ja potil, on sebe pekne v chládku sedel. Iba keď som už ostatný radok zohnal, prišiel ku mne a poďakoval mi za to, že som ho odmenil. Vidíš, a tebe je nie dobre suchý ľadník v mene božom od Ťahanca si vziať a na šop poklásť?“

Ostatným výborníkom tiež počalo z inej strany svitať. Každý mal už inakšiu strunu natiahnutú.

„Nie je to tak,“ bránil sa Dudravý, „ja som ľadník ešte nechcel skosiť, ale na semä nechať. Načo je mne krm? Ja mám krmu cez uši, mne treba semä.“

Výborníci sotili klobúky nad pravé ucho a krpcami dlubali do zeme. Nevedeli, komu majú stranu chytiť. Ťahanec má trochu pravdy, ale ten Dudravý má takú hodnú, neosolenú papuľu. Napokon richtár povedal:

„Obidvaja choďte von! Prídete, keď vás dám zavolať.“

Dudravý i Ťahanec vyšli von.

„No, čože, akože?“ pýta sa richtár výborníkov, ktorí ako ryby bez slova sedeli.

„No, povedz, Jano!“ bodol lakťom starý výborník svojho suseda.

„Povedzte, strýku, vy, veď ste starší.“

„Nuž, keď povedať, nuž povedať, čože máme tu mnoho sedieť. Nech Ťahanec Dudravému vráti ľadník.“

„To nebude dobre, strýku,“ riekol mladý výborník Jano. „Dudravý chce mať semä.“

Iný sa ohlásil:

„Nuž nech mu ľadník vráti a zaplatí za semä, čo vysial.“

„To nebude dobre,“ ozval sa starý. Ten, ktorý prvej hovoril, zahanbil sa, že jeho reč hania, i skryl tvár svoju za susedov chrbát.

„To nebude dobre, ako povedám, lebo Ťahanec nemá len ten ľadník, čo spod Skalky doviezol, ale aj iný. A keď to všetko na šope pomiešal, ale ja pôjdem ľadník Dudravého od Ťahancovho odlučovať? Keby mal každý na uchu znak ako ovce, to nerečiem, ale takto neviem, koľko to príde Dudravému.“

Výborníci škrabali sa za ušima; ako keď furmanovi voz do bahna za viazne, tak ani oni nevedeli si rady.

„Ale odbavme ich skoro,“ napomínal notáriuš, lebo ruky sa mu triasli a hrdlo bolo na posmech zoschnuté, tak že mu jazyk vŕzgal ako nepomastené vráta.

„Ja viem, ako urobíme,“ povedá pán richtár.

Výborníci naň pozreli a pýtajú sa:

„Ako?“

„Ťahanec si zadrží to, čo pokosil, Dudravý dostane Ťahancov ľadník spod Skalky, a tak môže si ho na semä nechať.“

„Tak je! Ej, náš richtár má rozum, ej, veru má. Toho nik neprevedie,“ chválili ho výborníci.

Richtár celý uveličený rozkázal:

„Hajtman, choďte po nich!“

Notáriuš vstal a pýtal sa richtára:

„A pre úrad nič?“

„Ozaj, úradu nič? My budeme tu darmo sedieť a hlavy si lámať?“ vravia ostatní výborníci.

Richtár rozhodol:

„Pre úrad obe stránky po päťdesiat grajciarov. Či tak?“

„Tak,“ prisvedčil výbor.

Obe stránky predvolané i výrok vyhlásený. Výrok obom stránkam dobre zavŕtal v hlave. Nepáčilo sa to ani jednej, ani druhej. Ale čo tu robiť? Museli naostatok len pristať. Po päťdesiat grajciarov, pravda, horko-ťažko, ale bez námietky zložili, lebo vedeli, že kto sa chce voziť, musí kolesá mastiť. Nuž ale tá zlatka veru neoddýchla si v obecnej truhlici a ani žiadnemu z výborníkov nenatrhla kešeňu. Ako prišla, ešte chytrejšie odišla; hajtman pochytil obecnú krpku — tá krpka trvá od francúzskych vojen — pochytil ju a šiel ta, kde by mu do nej namerali tej zlosti a občerstvenia pre smädný výbor a rozsušeného notáriuša, aby mu dúhy nevypadali, pípeť na jazyk nesadol a ruky sa toľko netriasli. Keď krpka prišla, výbor ju vyprázdnil, samý spodok dostal sa rozvadeným susedom Ťahancovi a Dudravému, ktorí sa pri ňom pomerili a v najkrajšej zhode odišli domov. Výbor už mal trochu, ale ešte nie dosť. No prišla hneď pekná vec: lebo krpka bola ešte na stole a tu príde richtárovi oznámenie, že dvanásť detí chybí v škole.

„To patrí pred školskú lavicu,“ zasmial sa jeden.

„Ja som nie operadlom na tej stolici, mňa do toho nič,“ ozval sa iný.

„Ale prečítajme, kto to chybí, čo to chybí.“

Notáriuš prečítal mená chybujúcich detí. Vyše polovice tých detí malo otcov vo výbore a v školskej stolici. Tí výborníci, ktorým v škole deti chybeli, mlčali ako nemí; ostatní tiež mlčali, lebo sa tých druhých báli. A tak nastala tichosť. Konečne osmelil sa starý výborník:

„Jano, akože je to veď tvoja Zuza tiež chybí v škole.“

„Hej, veru… nuž — ako povedám — veď viete… to býva… máme to dieťa, nuž je pri ňom.“

Starý pokrútil hlavou a povedal:

„Hm, hm!“

Jano osopil sa naň:

„Strýku, a čože hmkáte?“

„Prečo hmkám, preto hmkám; ja ti poviem z mosta doprosta, že od hlavy ryba smrdí, Jano, vieš? Keď chceš byť výborníkom a čert vie čím v tej školskej lavici a či stolici, najprv ty sám plň to, čo sa od iných občanov žiada. Nuž preto hmkám, že ty samý prvý prestupuješ zákon. To sa mi nepáči.“

Starý pridobre trafil do osieho hniezda. Všetci výborníci, ktorým deti nechodili riadne do školy, chlap do chlapa oborili sa naň.

„A čože vás do toho? Vy nedávate mojim deťom jesť. Vy sebe predo dvermi vymetajte! Ja viem, prečo nedávam deti do školy: ja som chodil len pol druhej zimy, a tu som. Predošlý richtár vedel len na krížiky rátať, ani sa nevedel podpísať, a jednako dobre vyrichtároval. Nuž a moja Zuza, bude var filozofom! Bude sedliačkou. Nech sa len od sprostosti hlavou do steny nebúši a nech len vie v kostole pesničku vyhľadať.“

Richtárovi sa nepozdalo, že neporiadnici chvália jeho predchodcu, preto povedal:

„Nie je to tak! Už nebudeme na krížiky rátať. Musí už byť poriadok; každý bude pokutovaný na päťdesiat grajciarov.“

„Mňa nemôžete pokutovať, môj chlapec je doma pri dieťati.“

„Nuž to je iné; keď je potrebný, darmo je.“

„A moje dievča strežie husi, aby nevbehli do kapusty.“

„Nuž to už hej; keď nemá kto striezť, darmo je, musí ono.“

Iný zas ohlásil sa:

„Občania, ja myslím, že my všetci, čo sme tu, potrebujeme deti doma. Ale tí, čo sú nie tu, tí si môžu koľkú robotu skončiť, kým sa my tu radíme. Tí majú i v dome menej obchodu, a predsa deti nevypravia do školy. Bože môj, aká to deťom škoda!“

Tak i druhí prítomní neporiadnici začali na ostatných neprítomných neporiadnikov šprihať.

„Tak je, tých treba trestať, čo nechávajú deti doma? Ani nemajú príčiny, a nechajú ich. Treba im ukázať, čo je zákon!“

Richtár a notáriuš mlčali, akoby si boli odhryzli jazyk. Slávny výbor pobral sa po dedine zálohy vyberať. Neporiadni rodičia, vidiac výbor hore dedinou kráčať, zavoňali, čo to bude; preto motyky, sekery, chomúty, kosy, aj všetko, čo sa len dalo odniesť, spod očú odpratali. Zuzke Tretiakovie, keď jej výbor už popod obloky šiel, zišlo na um, že jej môžu vziať panvu z kuchyne. Nuž a bez panvy akože sa má zaobísť? Už nech si radšej vezmú tamtú vytupenú motyku, čo je v pitvore o stenu opretá. I Zuzka skočila do kuchyne, naliala do panvy vody a chytro postavila ju na ohnisko. Ona oprela hlavu o koch a dívala sa celkom nevinne do ohňa.

Predo dvermi zastal výbor, ale žiaden nechce vojsť dnu pre záloh. Núkali sa jeden druhého, akoby šlo o skleničku.

„Choď ty, ja nejdem.“

„Nuž ani ja nejdem.“

„Ale sa na posmech vrátime bez zálohu?“ povie namrzený richtár.

„No, idem ja, keď nechcete ísť,“ a tak šiel notáriuš smelo do kuchyne.

„Čože robíš, Zuza?“

„Varím.“

„Prišiel som si fajku zapáliť, ale máš ohňa?“

„Tu je!“ a podáva mu hlaveň, z ktorej sa čmudilo.

„Bolo by ti hodno okále vypiecť touto hlavňou, aby si oslepol, ty potvora!“ pomyslela si Zuza, ale neriekla nič.

Notáriuš, kým si zapaľoval vo fajke, očami poobzeral všetky kúty, ale nikde nezočil nič takého, čo by sa dalo vziať. Iba naostatok pozrel na panvu a pomyslel si:

„Vezmem jej túto panvu z ohňa — ale táto striga ma tou vodou obarí!“

„Ale už ideš variť?“

„Pravdaže, ale táto voda pomaly zoviera. Je už skoro hodinu na ohni, a ešte nevrie.“

„Veď povedám, sväto ma obarí. Voda je na vrení, aj panva je horúca. No, ale nebude mi nič, keď dám pozor,“ a notáriuš chytil panvu za ucho.

„Ale veď je panva studená!“ zvolal a snímal ju z ohniska.

Zuzka, nelenivá, omočila ruky do panvy, šuchla ich dva-tri razy o zasadzovenú panvu a dala sa do notáriuša, kým nebol čierny ako kominár. Notáriušovi to nechutilo, panvu nechal panvou a s prázdnymi rukami, ako bol začiernený, utiekol pred Zuzou na dvor, kde ho výborníci so smiechom prijali. Tretiačka stala si do pitvorných dverí, radujúc sa, že notáriuša tak odohnala, a podoprúc si po chlapsky boky, pohrozila tým ostatným:

„Len nech vkročí sem ešte dajeden; ja mu ukážem! Nehaneblivci, svoje deti doma držia, a moje do školy tisnú. Ty chýrnik,“ a ukazuje na mladého výborníka Jana, „veď i ty máš dievča doma, čože si nedoviedol výbor najprv k sebe?“

Výborník Jano zapálil sa ako fakľa a nevedel ani slova povedať. Len kedy-netedy zašomral:

„A čo ty chceš so mnou? Ja ti nič nerobím, daj mi pokoj!“ a skryl sa tučnému virilistovi za chrbát. Bol tam blízko plot, chcel prísť k nemu a preskočiť do záhrad. Ale učiernený notáriuš prvý zbadal, čo Jano zamýšľa, i okríkol ho:

„A kdeže ideš? Čože sa tlčieš? Myslíš, že ja sám budem sa zhrýzať so svetom? Ja nedám zo seba bláznov robiť; teraz ty si choď po záloh, keď nevieš deti posielať do školy.“

„Ale čo máte so mnou? Ja nedám sa nikomu po sebe voziť. Ale som ja var v úrade, či čo?“

A odišiel preč. Kým notáriuš kričal na Jana, za ten čas polovica výborníkov odišlo preč. Stratili sa tak ako gáfor. Notáriuš, keď sa zobzeral, nevidel už temer nikoho.

„Nuž a ja var tu budem sám? Ja som nie povinný sám sa hrdlovať so svetom,“ a pobral sa preč.

Pri chôdzi mu dopoly odpáraná záplata na krpci lupkala a riedkym blatom až po samý notáriušov chrbát fŕkala.

„Chlapi, poďme; čo tu sami budeme robiť?“ riekol starý výborník, a chlapi šli za ním jeden po druhom k richtárovi.

Azda sa trafí nejaká žaloba; to lepšia robota že pre školu zálohy brať. Zuza Tretiakovie stála vo dverách, hrozila habarkou za odchodiacimi a smiala sa na učiernenom, uchlpenom notáriušovi.



[1] preliminár — predbežný rozvrh príjmov.

[2] virilisti — občania, ktorí mali podľa svojho postavenia z majetku samostatný platný hlas pri voľbách.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.