ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Tomašových opustil chyžku Miliny Vodovie vo veľmi rozčúlenom stave. Krv mu mocne prúdila, ba vrela i v tej najmenšej žilke tela, derúc sa na povrch. V hlave mu hučalo ani v úle, z ktorého sa práve strojí vyleteť roj. Rojily sa i tie jeho myšlienky, vyletovaly, stíhaly jedna druhú jako tie vyletujúce včielky; dlho, dlho sa nemohol na ničom ustáliť, až konečne sa preca ustálil na tom, že vyhľadá notára Turaja a bude žiadať zadosťučinenie.

I nebola mu to ťažká vec. Notár sa práve nachodil v služnovskom úrade. Sem obrátil Tomašových svoje kroky a tu vskutku našiel toho, koho hľadal. Bez okolkov ho oslovil, hovoriac:

„Pane notár! mám sa s vami shovárať vo veľmi delikátnej záležitosti,“ a tu vytiahnuc list, ktorý mu bola Milina ponechala, pokračoval: „Poznáte toto písmo?“

Turaj sa prizrel i vedel hneď, koľko bilo. Ale nedal, aspoň nechcel dať na javo; pokrčil ramenami a jako by mu to bolo cele lahostajným riekol:

„Mne sa tak vidí, jako by to bolo vaše písmo.“

„Áno, je také, ako by bolo moje, len že vy ste ho falšoval.“

„Prosím, neurážajte.“

„Teda ste to napísal vy?“ Tomašových hľadel prosto Turajovi do očí, ktorý, vyhýbajúc jeho zraku, dal i vyhýbavú odpoveď, že on má celkom inakšie písmo.

Tomašových vidiac, že mu Turaj vyhýba a nemajúc vôle ďalej sa s ním dohadovať a aby sa utvrdil, či je jeho podozrenie správne, uchopil sa pravotárskej taktiky, hodil slučku pánu Turajovi rieknuc:

„Teda vám mám doviesť svedka, ktorý vám to povie do očí? Je to veľmi šteklivá vec, týkajúca sa mojej cti a dobrého mena. Budete teda tak láskavý a doprevadíte ma k pánu Hamišovi, aby sa vec úplne vysvetlila?“

Turaj nazdávajúc sa, že ho Hamiš prezradil, riekol:

„Chtiac si spraviť fašiangový žart, pán Hamiš ma požiadal, aby som písal, čo mi bude diktovať a aby som v písme napodobnil vaše ťahy. On diktoval, ja som písal. Čo ale mal v úmysle, alebo čo s tým urobil, to neviem, ani za to nemôžem byť zodpovedný.“

„Počuli ste, pánovia, soznania pána notára o pánu Hamišovi,“ hovoril Tomašových; „v páde potreby mi to dosvedčíte.“

S tým sa vzdialil. Zo služnovského úradu išiel prosto k Hamišovi, ktorého však nenašiel doma. Umienil si, že ho dočká, kým sa navráti, aby ho ťahal na zodpovednosť. Ale Hamiš sa nevracal. Tomašových bol však príliš rozčúlený, aby bol mohol v dome Hamišovom pokojne za dlhší čas vydržať. I vzdialil sa teda s úmyslom, že príde druhý raz, alebo že ho vyhľadá niekde inde. No šťastie mu neprialo. Hamiš, ako by bol zmiznul z mestečka: nielen že sa s ním Tomašových nikde nesišiel, ale ani doma ho nemohol nájsť, čo ho aj niekoľko razy hľadal.

Tomašových bol veľmi mrzutý. A jako by nebol? Veď už bol posledný deň: večer už mal byť ples maďarského klubu a on chcel tú potupnú záležitosť ukončiť ešte prv, ešte pred plesom, a nemohol s Hamišom ani len na slovo prísť.

Keď sa už dobre zmrklo, odobral sa na ples s predsavzatím, že Hamiša bude volať na zodpovednosť, buď čo buď. Ale ten mu vedel vyhýbať i tu.

Na ples prišla i Milina. Ale jako? Jej objavenie vzbudilo všeobecnú pozornosť. A jako by nie. Veď prišla v čiernych hodvábnych šatoch. Všetko sa divilo.

„Pán Boh jej od rozumu pomáha,“ hovorila jedna z prítomných paní.

„Ach nie, mama!“ ozve sa jej dcéra s veľkou červeno-bielo-zelenou kokardou vo vlasoch; „ona vie, že by dnes nebola kráľovnou plesu, preto sa obliekla do čiernych šiat.“

„A preca jaká je hrdá,“ poznamená jej súsedka; „pozri sa len na ňu, baronovi ti dala košík, nechce ísť s ním do kola.“

„Mátoha!“ rečie prvšia, „mohla by si to za česť považovať, že ju osloví, a nie mu ešte košík dať.“

„Ba, dobre mu tak,“ poznamenala jej mama, „na čo sa na také ohliada, ktoré toho ani hodné nie sú.“

„Veru máš pravdu, mama! my vlastenky jako by sme nič neboly.“

V tom prešli okolo Hamiš so služným.

Hamiš práve hovoril k služnému: „Žiadon z nás by sa nemal o ňu ani len ozreť. Veď nám to z posmechu vykonala. Lebo, čože chce inšieho tým, jako vyjadriť svoj smútok nad tým, že vydržiavame vlastenecký ples. Upozorni na to mladých ľudí a povedz im, aby sa na ňu neobzreli.“

Heslo bolo dané. Slová Hamišove zdaly sa účinkovať. Stá očí, mužských i ženských, obrátené bolo na Milinu. Prisviedčali mu všetci. Ale keď pozreli na Milinu, už zabudli na všetko. Jej pohľad, jej úsmev odzbrojil i tých najzúrivejších.

Milina teda dobre sa zabávala, bárs sa tanca ani nezúčastnila. Okolo nej sa to všetko krútilo, jako by im bola počarovala. Ešte ani len pre košíky sa nehnevali na ňu. A veď, kto by sa vedel na krásu a na ľadnosť hnevať? A o Miline mohlo sa naozaj povedať, že bola krásna.

Len Hamiš nevedel skrotiť svoju zášť. On jej nemohol odpustiť, že sa nehanbila za to, že pochodí zo slovenského rodu; áno, že sa verejne držala za Slovenku: preto zúril proti nej, jako proti všetkému, čo bolo slovenské.

Bolo po polnoci, Milina nebola už prítomná na plese, išla domov. Tomašových sliedil po Hamišovi. Vo dvorane ho nebolo. Medzi hosťami ho tiež nikde nepozoroval i chodil z jednej chyžky do druhej. Naposledy ho preca len našiel v jednej z pobočných chyžiek, kam sa i s Turajom bol utiahnul.

„Hľadáš nás?“ volal mu posmešne v ústrety Hamiš, sotva že vošiel do chyžky.

„Hľadám — a našiel som vás,“ rečie chvejúcim sa hlasom Tomašových.

„Počul som,“ hovorí Hamiš vyzývavo, „že chceš jakési zadostučinenie.“

„Keď už vieš, netreba mi zbytočne hovoriť.“

„Dobre! keď sa ti tak páči a chceš ma na silu zničiť, nedbám. Tu sú dve guľky: ťahaj.“

Tomašových zdvihnul ruku, aby jednu z guliek vytiahnul, ale v tom okamihu vrútilo sa niekoľko mladých ľudí do chyžky na čele s Ivanom Halašom, ktorý si všemožne dal záležať na tom, aby sa Hamiš nesišiel nejako s Tomašových.

Ivan si myslel, že prišiel dosť zavčasu, lebo nič nápadného nespozoroval medzi oboma. Tomašových však vtedy už stiahnul ruku zpäť a vytiahnutá guľka zmizla v jeho vrecku. To sa stalo v niekoľkých okamženiach medzi Hamišom a Tomašových, to okrem Turaja nevedel žiaden.