ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BORIS:
Nelze teraz mi na nič iného
Myslieť nežli na môj veľký zámer.
Oči tu, myšlienky vo Ugliči.
Nepokoj môj rastie s hodinami.
Dva mesiace už, čo Volochova
Vzala prášky, a výsledok žiaden.
Prechorenie slabé, to je všetko.

KLEŠNIN:
Volochova dá žiadať o výsluch,
Praviteľu.^[25]

BORIS:
(nepokojne).
No! Akú nesie zvesť?

KLEŠNIN:
To tebe len chce sdeliť samému.

BORIS:
Nechže vstúpi. Ty privolaj spešne
Godunovcov všetkých, Maržereta
A lekára môjho Reitlingera.

Teda predsa! Dačo sa muselo
Prihodiť, keď sama ide s zvesťou.
Ó, keby už raz spadlo hnetúce
Dušu moju veliké bremeno!
Bo nesvitla mi ešte pokojná,
Odkedy som dal sa na to, doba.

BORIS:
S nepokojom čakám, bojarina,^[26]
Čo v Ugliči. Či žije dŕžavný?^[27]

VOLOCHOVA:
Márne všetky snahy, praviteľu.

BORIS:
Tak? Sypala si teda priskúpo?

VOLOCHOVA:
Nemožno viac, lež lekárstvo slabé.

BORIS:
Zaopatrí sa teda mocnejšie.

VOLOCHOVA:
Nelze už viac použiť žiadneho.
Podozrenie vzniklo, Nahí bdejú
A cárica sama kŕmi chlapca,
I dozerá bedlive na všetko.

BORIS:
Čo tu činiť?

VOLOCHOVA:
Rada je u teba.

BORIS:
Nutno skončiť, čo sme započali;
Keď práškami nelze, teda nožom.

VOLOCHOVA:
Dobre, ale kto to uskutoční?

BORIS:
Komu prvé sa nepodarilo.

VOLOCHOVA:
Ja? Zarezať?

BORIS:
Nôž a jed, to jedno.

VOLOCHOVA:
Čo do hriechu, nie čo do následkov.
Pri otrave keď zomrel, ta zomrel:^[28]
Pri noži súd, ohliadanky, shony.^[29]

BORIS:
Moja moc dá plnú ti bezpečnosť.

VOLOCHOVA:
Znám všemožnosť tvoju, praviteľu,
I hotová som byť na pomoci,
Komukoľvek sveríš skutok tento.

BORIS:
Nechcel bych viac osôb tolikého
Účastnými učiniť tajomstva.
Máš u seba dorastlého syna.
Desaťtisíc duší vám odmena.^[30]

VOLOCHOVA:
Syn môj mladý, a ja slabá žena.

BORIS:
Dvadsaťtisíc duší. Dobre?

VOLOCHOVA:
Nelze.

BORIS:
Tridsaťtisíc.

VOLOCHOVA:
Nemožno, praviteľ.
Ešte dakto smelý k nám byť musí.

BORIS:
Opatrí sa ti teda tovariš.

BORIS:
Tu hľa Klešnin, muž verný a smelý.
On pôjde a uskutoční s tebou.

KLEŠNIN:
Čo, praviteľ?

BORIS:
Prášky nepôsobia.
Nutno teda upotrebiť noža.

KLEŠNIN:
Som vo všetkom hotový ku službám.

BORIS:
To je vernosť, vidíš, bojarina;
To ochotnosť príkladná vo službách.
Ale nie tak, verný môj Klešninu.
Teba budem tu ja potrebovať.
Hľadaj teda mi iného muža,
Ku smelému príhodného činu.
Pôjde s Volochovou do Ugliča,
Bude gazdom u cárice Marfy,
Až sa vhodná zavdá príležitosť.
Ale múdre. Vyskúmaj zďaleka
Napred, komu máš sdeliť tajomstvo.
Tridsaťtisíc duší mu odmena.

Ó, s akými to ide nesnádzami!
Nutno volať vždy viac účastníkov.
A to akých! Statočného k veciam
Takým nezvi, oplana však boj sa.
Zúfal by som, keby nie tie hviezdy.^[31]

BORIS:
Maržerete, ty si moje oko.

MARŽERET:
Veličím sa dôverou tak vzácnou.^[32]

BORIS:
Bezočiví ľudia tískajú sa
Dotierave ku gosudarovi
A zle potom toho užívajú.
Nedaj teda nikomu prístupu
Ani tuto vo dvorci ku nemu,
Ani keď sa túla po kláštoroch.

MARŽERET:
Rozkaz bude vyplnený prísne.
(Odíde.)

BORIS:
Ty ešte raz postavíš horoskop^[33]
Dŕžavnému chlapcovi, Reitlinger.

REITLINGER:
Učinil som to minulej noci,
Praviteľu.

BORIS:
Čože teda teraz?

REITLINGER:
To, čo vždycky, blízka krvavá smrť.

BORIS:
Krvavá povedáš?

REITLINGER:
Divne, pravda.
Darmo hádam, ako by násilnou
Mohol chlapec ísť so sveta smrťou:
Lež planéta jeho zjavila sa
Ako guľa z krvi vytiahnutá.
Keď zapadla jeho, vyšla tvoja
V blesku jasnom a strelila lúčmi
Striebornými prosto na korunu
V roztvorenej tajomstvennej knihe.

BORIS:
Prijmeš značnú odo mňa odmenu,
Jestli reč hviezd tlmočíš pravdive.

Teraz vidím, v čom vec, prečo prášky
Nepôsobia — bo má pôsobiť nôž.
Tak to stojí písané vo hviezdach.
V tom zmeny niet, čo tam uložené.
Čin teda sa zvŕši neomylne;
Moja však vec jest ubezpečiť sa
Pred možnými zlými následkami.
Musím včasne sveriť sa príbuzným.
Bo keď skutok pominie krvavý,
Spoločníkov mi potrebno mnohých,
Ktorí by ho pomáhali obmyť.
Idú.

BORIS:
Žiadam s vami o predôležitej
Prehovoriť veci, bratia moji.
Bo sme svoji, jeden rod, jedna krv;
Stojíme i padáme spoločne.
Švagor môj, cár Fedor, dokýve sa
Vierojatne^[34] skoro už do hrobu.
Kto, domnením vaším, po bezdetnej
Smrti jeho dosiahne prestola?

GRIGORIJ:
Otázka podivná. Či nežije
Zákonný vo Ugliči následník?

BORIS:
Dimitrij však deväťročný chlapec.
Menom jeho budú vládnuť Nahí.
Povážte, čo vtedy bude s nami?
I keď chlapec dôjde plnoletia,
Čoho možno nadiať sa od neho?
Ujcovia a matka ho tak kŕmia
Nenávisťou ku nám ako chlebom.
Dimitrija krok na prestol bude
Mojím krokom na popravné miesto,
Vaším v žalár alebo v kláštory.

GRIGORIJ:
Bolo mu dať pri dvore výchovu,
Nie v ugličské posielať vyhnanstvo
S obrazenou ho matkou a ujcami.

BORIS:
Mali teda sme do vyhnanstva my?
Kde oni, tam nieto miesta pre nás.
Im odstúpiť bolo alebo mne.
No samému sebe každý bližší.

SEMEN:
A nie ty sám konal si proti nim.
Vrchná duma vzala pod stráž Nahých,^[35]
Keď vyhlásiť chceli decko cárom
A panovať menom Dimitrija.

GRIGORIJ:
To vie sa, že duma bola Boris.

IVAN:
Duma bola dumou. Ja schvaľujem.
Prísnosť proti vražobnej rodine.^[36]

BORIS:
Príde ale čas trpkej odplaty,
Jestliže sa neubezpečíme.
Ak máme my, nesmie žiť Dimitrij.

GRIGORIJ:
Uznávam, že máš príčinu báť sa:
Zločinom však sotva dôjdeš cieľa.
Uprels’ na trón zrak. Ako dosadneš?
Voľbou zeme? Si nenávidený
A tisíckrát budeš ešte viacej.
Či závetom Fedora? Lež uši
Tak ohradiť jeho nedokážeš,
By lúč pravdy ku nim neprenikol.

BORIS:
Že Rosia nemá ku mne lásky,
Neuznáva zásluh mojich, vidím.
Ničomníci len to vyratujú
Dopodrobna, čo mi dal tieň cára:
To ale neberú do povahy,
Čo ja kladiem na oltár otčiny.
Za premnohé moje verné práce,
Pri ktorých ja ani noci nemám,
Odplácajú sa mi klebetami.
Závidia mi to lesklé bremeno,
Ktoré moje na plecia uvalil
Biedny onen drichmáč na prestole.
Venconoscu^[37] neschopnosť môj zločin.
Práve preto musím sa na miesto
Nedostupné závisti povýšiť
A sľubujem si v tom úspech dobrý.
Cár a sestra neznajú inakšej
Nežli vôľu moju; a mať v rukách
Moc verejnú, tiež znamená dačo.
Kto skutkom cár, dokáže byť menom.
Množstvo korí tomu sa, kto má moc.
V pästi mojej iskria sa perúny:^[38]
V jednej nesiem smrť, vo druhej život.

SEMEN:
I na koho by mohla iného
V nedostatku následníka padnúť
Voľba nežli na teba, Borisu?
Brat cárice, vyrástols’ pri dvore,
Požíval si výtečnú výchovu,
Si do všetkých vecí zasvätený,
Prevyšuješ všetkých skúsenosťou,
Bohatstvom, umením, zásluhami.
Upokojil si cárstvo kazanské,^[39]
Pokoril si gosudarstvu Sibír,^[40]
Skrotil Krymcov nájazdy i Švédov^[41]
A vzdoroval mužne Bátorymu,
Sultánovmu hrdému otroku.^[42]
Podo vládou tvojou sedemročnou^[43]
Pokoj nám so všetkými susedmi.
Doma kvitnú všeliké obchody.
Svet ťa slávi, Rosia sa cíti
Blaženou po Ivanových časoch.
Kde teda hodnejšia venca hlava?^[44]

BORIS:
Čo však toho zločinu sa týka,
Na najvyššom vznešenosti chlúme
Iné platia mravnosti pravidlá.
Tu ctnosť, čo je všade inde zločin.
Pre celých ríš spásu nutno časom
Obetovať jednotné osoby.
To trpí boh, svet neodsudzuje.
Kto franského hanobí Pipina,
Že odstrčil Childericha v kláštor,
Sám však na trón Merovingov sadol?^[45]
Kto Hugona Kapeta, keď zase
Pipinovmu odňal rodu berlu?^[46]
Kto odsúdil anglickú Alžbetu,
Že dala sťať príbuznú Štuartku^[47]
Pre bezpečnosť svoju na prestole?
Veliká by teda vec to bola,
Keby čerstvá sila Godunových
Odrodilcov vytisla plemeno?^[48]
Bolo by to nešťastie Rosie?
Zakrnelí Monomacha vnuci^[49]
Nepovznesú nikdy ríšu túto
Severnú, na onú jasnú výšku,
Kde blaženejšie lesknú sa národy.
Nevyjde viac z ich nahnilej krvi
Leda slabúch alebo zlý tyran.
Oni modly, ktoré len obete
Požadujú, no nič neosožia.

SEMEN:
A koliké prehrozné obete!
Otec chlapcov bol mäsiarom ľudí,^[50]
Moskva pod ním jatkou prvých rodín,
Všetok, čo ho mal, vtip vynaložil
K vymýšľaniu nových múk pre zradcov —
A za takých držal všetkých Rusov.

BORIS:
Keď on sa tak veľkými obeťmi
Udržoval na prestole tyran:
Čo za veľká ukrutnosť vyhasiť
Sviecu žitia jednému chlapcovi!

IVAN:
Ktorého smrť spasením Rosie.

GRIGORIJ:
Ja hrozím sa takého spasenia.
V nedostatku následníka trónu
Zákonného povstanú rozbroje
A koniec ich len sám boh predvidí.
Tyran zlý, lež horšie je bezvládie,
Kde sám svoje telo driape národ.

BORIS:
Čo, bezvládie? Ono tam nevznikne,
Kde verejná moc vo pevnej ruke.

GRIGORIJ:
Verejná moc visí od mienenia
Verejného. Dneska depce všetko,
Zajtra môže deptaná byť sama.
Venconoscom dedičným nedané.
Dráždiť národ bez pomsty; tým menej
Odsúdeniu môže obecnému
Vzdorovať ten, koho rovným sebe,
Snáď pod sebou, vídali prv ľudia.
Báv nešťastia sa, podržíš šťastie;
Báv sa boha, obstojíš pred svetom.
Nebude, ver, pritom požehnania,
Jestli si i položíš na hlavu
Veniec, rukou porvaný krvavou.^[51]

BORIS:
Neučiním to proti osudom.
Tam vo hviezdach stojí napísané,
Že hlavu tú bude zdobiť veniec.

GRIGORIJ:
Ja viac verím, že je boh mstiteľom
Narušenia mravného poriadku
Než pohanských lžemudrcov bludom,
Bludom bohom dávno odsúdeným,
Teraz znovu z prachu vytiahnutým.
Cudzozemci, ktorí by zhynuli
Hladom doma, prichádzajú ku nám
Hľadať týmto kaukliarstvom poklady.
Ten Reitlinger, ktorý u holiča
Odbavil si štúdiá lekárske
A ktoréhos’ ty zrobil doktorom,
V srdci tvojom čítal, nie v planétach.

SEMEN:
Čo mi tu za nového mudrca!
Vo umenie planétarské veria
Bez rozdielu tí najučenejší
Mužovia po celej Európe,
Ku ktorým nám ani sa prirovnať.

BORIS:
Umenie to opravdu nebeské.
Hviezdy jasné tu hovoria ku nám
A zvestujú svojimi pohybmi,
Čo tam hore uložené o nás.
Opísané nimi a lapané
Na papier rozličné kruhy, čiary,
Postavenie planét jedna k druhej:
To je to tajomstva plné písmo,
Ktoré znajú čítať planétari.
O Reitlingerovi máte vedieť,
Že má spisy veľkého Džon Día^[52]
A že sám sa osobne priučil
Všeličomu od neho vo Poľsku.
Škoda večná, že povestný tento
Brit žiadnymi nedal sa nakloniť
Sľubmi, aby prišiel ku nám z Prahy,
Kde s učeným cisárom Rudolfom^[53]
Neprestáva veci skúmať tajné.
Dávané mu z cárskej pokladnice
Ročne funtov dvetisíc šterlingov,^[54]
Hospodu, stôl cársky i výsluhu.
Ja osobne som mu núkal tisíc
Ročných rubľov, chcejúc ho pre syna
Svojeho za učiteľa získať.
On vraj stojí so svojím osobným
Géniom vo najužšom spojení.^[55]
Genij tento ho nočného času
Navštevuje, a keď umdlel prácou,
Študovaním, on ho zastupuje.
Zná Adama a Evy rajskú reč,
Rozumie zovrubne vtáčím hlasom,
Vynašiel i kameň mudrcov.^[56]
Reitlinger, pravdaže, nie je Džon Dí,
Zčiastky však ho predsa nahradzuje.

IVAN:
Zo všetkého vidno zasvätenosť
Muža toho v hlboké tajomstvá.
Svätá hrôza ohrnie človeka
Pri vstúpení do jeho príbytku.
S podivením uzrieš jeho temnú,
S otvoreným prístreším, komoru,
Jeho plnú čudných znakov knihu,
Hrozné kostry a umrlčie hlavy.

GRIGORIJ:
Oplývajte teda vierou svojou.
Jedno to ti povedám, Borisu,
Keď veríš, že osudom určený
Cársky veniec ti, mal bys’ tiež veriť,
Že prekážky k nemu odstráni boh.

BORIS:
Nebe vytklo cieľ, kroky sú moje.

GRIGORIJ:
Pozval si nás k poradám s tým pevným
Predsavzatím, že neprijmeš žiadnu.
Nemám teda čo tu činiť ďalej.
(Odíde.)

BORIS:
Óvi, óvi! Čakaj Grigorije!
Rád by si sa ešte hlásil ku nám.
Vy ohnuste dŕžavného chlapca
Ako možno najviac a pripravte
Národ k zvesti o jeho záhyne.

To ma desí, že sa i príbuzný
Predsavzatia vzďaľuje mojeho.
Čo tu potom čakať od cudzieho?
Vypočujem, čo vykonal Klešnin.

BORIS:
Máš dakoho?

KLEŠNIN:
Mám.

BORIS:
Kto?

KLEŠNIN:
Biťagovský.

BORIS:
Neznal nájsť si statočnejšieho?
Tomu z očí dobré nevyzerá.

KLEŠNIN:
Buďme radi, že sa našiel dakto.
Oslovil som prve Čepčugova,
Zagražského potom. Neprijali.

BORIS:
Tak? Nech teda vojde Biťagovský.

Čepčugov, Zagražský neprijali!
Tých učiniť musím neškodnými,
Odňať možnosť im vyklebetenia.
Vykážem im miesto odkiaľ žiaden
Ston k ľudskému neprenikne uchu.
Vinní sú, že nechcú spáchať zločin.
Užasne sa vyvinuje vec tá.
Ešte nie je vykonaný zločin.
Už ho musím prikrývať zločinmi.
Nakopí sa toho pekná hŕba!
Teraz ale už nemožno nazpät.
Postrkujem vždy ďalej sám seba,
Ako kto sa pustí bežať s vrchu.

BORIS:
Biťagovský! Pôjdeš do Ugliča.
Známe ti, čo od teba sa žiada?

BIŤAGOVSKÝ:
Vyjavil mi tvoj úmysel Klešnin.

BORIS:
Tridsaťtisíc duší ti odmena.

BIŤAGOVSKÝ:
Čo po všetkých ma dušiach, keď svoju
Stratím pritom? Neminieme súdu.

BORIS:
Komu, myslíš, budú nadržovať
I svedkovia i sudcovia všetci?
Živému ľvu, či zarezanému
Baránkovi?

BIŤAGOVSKÝ:
Pravda vždy po boku
Toho, kto má smrť i život v rukách.
Či neobmyješ však ty po čine
V krvi našej načisto sám seba?

BORIS:
Boh mi svedok, že vás s celou mocou,
Aká v rukách leží tých, zaštítim.
Nepohne sa vlas na hlavách vašich.

KLEŠNIN:
Chlapec sám sa zarezal. Rozumieš?
Preto sa hneď pustí v obeh povesť,
Že trpí na nebezpečný zrádnik.

BORIS:
Keď lomcoval ním, ranil sa nožom.

BIŤAGOVSKÝ:
Tak prijímam vaše ponúknutie.

BORIS:
Iďte teda, konajte spoločne
S bojarinou. Spaste predo druhým
Trepúcu sa Rosiu Ivanom.^[57]
Vylejte tú kvapku mladej krvi,
Prv než ju on počne liať potokmi.
Očakávam zvesť zakrátko od vás,
Že strašidlo vzrastajúce žilo.

Ako drzo vraví šelma táto!
Považuje ťa za druha svojho.
Ťažké ľahly mi na hlavu péče.
A čo bude, jestli padne obeť!
Aké vrenie v duši! Aký zápas
S celým svetom! Ale zato som muž
A Godunov!
(Dupne a prechádza sa prudko.)

MÁRIA:
Čo, Borisu môj, si rozhorlený?

BORIS:
Nič, Mária.

MÁRIA:
Skrývaš čos’ predo mnou.
Srdce tvoje nie je na pokoji.
Od času si vcele premenený.
Niet pri tebe zvyklej veselosti.
Vravíš málo, chodíš zamyslený,
Roztržitý si a nedostupný.

BORIS:
To ti divné! Nevieš, že ja musím
Pečovať o celé gosudarstvo?^[58]
Biedny Fedor modlí sa len, chodí
Po kláštoroch a chrámoch ako mních,
Godunov však cárstvuje za neho.

MÁRIA:
Činil si to i predtým a predsa
Vo dobrom si vždy býval rozmare.
Povedz, čo ťa sužuje, milý môj?

BORIS:
Čit! Tu vlečie sa zas tieň ten cára.

FEDOR:
Ukonaný som. Navštívili sme
Tri kláštory.

BORIS:
Odpočiň, gosudar.
(Posadí ho.)

FEDOR:
Čo z Ugliča? Ako tam drahý môj
Brat Dimitrij? Snívalo sa mi s ním.
Uštiplo ho veliké hadisko.
Z rany toľko valilo sa krvi,
Že až splynul v nej Kremľ i Moskva.

BORIS:
Boh nech chráni drahú jeho hlavu
Od všetkého milostive zlého.
Ale vskutku došla povážlivá
Z Ugliča zvesť —

FEDOR:
Čo? Hovor, Borisu.

BORIS:
Ostýcham sa vec tú i vysloviť.

IRINA:
Vrav, nedrážď zvedavosť gosudara.

BORIS:
Má nápady tej strašnej chorosti,
Ktorú je i pomenovať hrozné.

IRINA:
Pre večného boha! Teda zrádnik?

FEDOR:
Ó môj brat! Čo to čujem o tebe?
Poslať hneďky ku nemu lekárov.
Nech Reitlinger ide a Villison.

MÁRIA:
Radšej by ho vystaviť vo chráme.
Možno, že mu porobil zlý človek
Alebo že ho dakto uhľadel.
Sú zlé oči, sú i planí ľudia.
Poradil by dakto liek prospešný.

IRINA:
Skorej by pomohlo začítanie.
Oboslala som i tak Nikolskú.
Osoba tá už mnohým spomohla.
Ide práve.

NIKOLSKÁ:
(s balíkom pod pazuchou).
Hospodin boh s nami, zlé ďaleko!
Požehnanie príbytku cárskemu,
Gosudaru zdravie, česť cárici,
Moje služby najvyšším, najnižším.

IRINA:
Ty máš slová mohutné. Začítaj
Cáreviču zrádnik Dimitriju.

NIKOLSKÁ:
Zo štedrého srdca. Prosím sviece.

Služobníčka božia začitujem
Krásne cárske decko Dimitrija,
Začitujem nad svadobnou šatkou,
Pri svadobných prežehnaných sviecach
A pri svätenej deväť ráz vode.
Umývam ti, prekrásne dieťatko,
Bystré očká, i bielu tváričku,
I mysliace čielko čerstvou vodou,
Utieram svadobným uteráčkom,
Osvieťujem svadobnou sviečočkou.
Buď ty, moje krásne cárske decko,
Jasnejšie od slnca nebeského,
Čerstvejšie od bystrotokej vody
A mocnejšie od altir-kameňa.^[60]
Odháňam preč od teba priepastných
Všetkých duchov, preč odháňam strigy,
Ježibabu i Kaščej-Jaduna.
Ukrývam ťa pred škodlivým okom,
Ochraňujem ťa pred urieknutím,
Pred všetkými čarami kolduníc.^[61]
A ty, moje zlaté cárske decko,
Buď bezpečné v noci, o polnoci,
Vo hodine a o polhodine,
Vo sne, bdení, doma i na ceste.
Ochránené buď od zlej chorosti,
Od zrádnika, od jedu a meča.
Kto by tebe obmýšľal porobiť,
Urieknuť ťa alebo uhľadieť,
Nechže skryje sa za Araratom,
Vo priepastiach, vo horiacej smole.
Porobenie buď neporobením,
Urieknutie buď neurieknutím,
Uhľadenie buď neuhľadením.
Silné buďte moje slová. Amen.
Cárska ruka štedrých darov prameň.