ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Kresba z učiteľského života)

I

Neviem iste, ale tuším, prečo si vyvolil najtichšie miesto v kúte pod horou, nad nekrstenými deťmi a samovrahmi.

Bál sa zaiste, že dostane sa, ako jeho predchodcovia, aj po smrti pod farára, hoc naprostred hrobitova, a že aj tam tento veľký nedôsledník v svojom živote bude mu strpčovať tichú chvíľu pokoja.

Neveľký kríž nesie nápis: „Tu spočíva v Kristu Anton Tichý, učiteľ a organista…,“ pod tým deň narodenia a smrti. Žil štyridsaťšesť rokov.

Vdova začas bývala v dedine, ale od troch rokov je pri synovi, ktorý je tiež učiteľom.

Dcéra učí sa na ovodášku.^[1]

Nebohý Tichý nechcel mať deti pri učiteľstve, ale to je už taký osud a najlacnejšie, aj najskorej dáva toto povolanie skyvu chleba a aké-také prednejšie spoločenské postavenie.

A pri Tichého deťoch hrala úlohu ešte aj jeho chorľavosť. Nečudo potom, že chcel deti čím skorej ku chlebu doviesť.

Tichého hrob nie je opustený. Opatrujú ho vďačné žiačky cez leto a na Všechsvätých prichádza vdova s jedným alebo druhým dieťaťom a v kútiku hrobitova schádza sa mládež i starší. Niže hrobu je čistina, ostatné hrobčeky a dva-tri väčšie hroby sú popreliakané, nehorí na nich ani sviečočky, nuž miesta dosť. Ani sa pri nich nikto nemodlí, lebo z pekelného ohňa ktože by si trúfal ich vraj vymodliť? Nikto sa ani nepýta, prečo si život vzali…

Žiaci bývalí obchodia a hľadia pokojnými očima na ovenčený učiteľov hrob, čítajú aj po tri razy zlaté písmená na kríži, ako by nevedeli, kto pod ním odpočíva.

Nejedna žiačka Tichého utrie si potajne slzu, aby sa jej druhí nepodivili, a chlapci, školáci do očí nezasmiali, že dievka a plače a za kým…? Nevedia. Oni by za ich učiteľom neplakali…

II

Nebohému Tichému ozaj pristalo byť rechtorom. Teraz takých už poriedku.

Tí, čo sa za ním premleli v Zubrove, už vari pätoria, len takí chlapci.

Jeden bľačal ako rozdrapený. Druhý kikiríkal ako mladý kohút. Tretieho musely dievky spievať učiť a organ mu len tak hučal… Štvrtý učil pred Veľkou nocou v škole pašie spievať, s jednou dievkou sa pritom bližšie spoznal a musel si ju vziať.

Bývalé kamarátky a rodina volaly ju aj potom len „ty“ a „Zuzka“, hoc sa už bola do mídra stiahla a za paniu preobliekla. Podľa muža počala sa aj ona hnevať preto na svet a tuho sa učila od muža a z novín po maďarsky.

„Čože robíš, pani učiteľka?“ no už som sa jej tak (úctive), rozprávala vraj jej tetka.

„Novinky čítam,“ šepla mi predsa z okna.

„A akieže?“

„Nuž uhorskie.^[2] Akieže budem…?“

„Jáj, ty už teraz budeš len múdra! A čože je v nich?“

„Ešte som ich neprečítala,“ — a už bola hľadela celé odpoludnie do nich.

„A muža volá — môj pán,“ doložila s uškrnutím druhá.

Tieto a podobné vtipy rozprávaly si pani učiteľky z okolia v meste na trhu, aby z chudery Zuzky posmech urobily.

Ona, pravda, sama nevedela, čia je. Kvôli pánovi musela bočiť od sedliactva, od nej zase bočili páni.

Po roku odišli na Maďary.^[3]

Iste sa dosť naplače aj tam, kde ju nik nevidí; alebo už otupela a zabudla aj na Zubrov. Náklonnosť k tomu mala.

Jedného zase národ nemal za nič, lebo pil a chodil s mládenci na zálety.

Pravda, boli to mladíci skončení — neskončení, neskúsení, ktorí len toť mali prvý raz svojich dvadsať-tridsať zlatých v ruke. Nuž aký sa chytro druhý trafil, keď jeden odišiel, len aby kostol nezostal bez organa.

Teraz sa už predsa drží. Vlastne, chytili ho, ako sa vraví.

Šiel k notárke vdovici do kostu, zaľúbili sa, aj pobrali. To bol prvý maďarský sobáš v Zubrove! Prišla sa naň celá dedina dívať. Ale akési neuspokojené dlho sa nerozchádzaly ženy zpred kostola a boly by nedbaly ešte raz po slovensky ísť ich osobášiť… Nič nerozumely a preto neverily, že by to bolo celkom platné. A z akéhosi nejasného povedomia či čoho, smialy sa mladé vdovice a staré dievky, že aj ony sa tak dajú…

„Či ja ty, Mara? Ak príde ten Ondro od krivých (vlastne krivý!) po teba —,“ zastavily jednu, ktorá na sobáš nedobehla a začalo sa nové vykladanie a smiechy.

Ona, notárka, či už teraz učiteľka, je o štrnásť rokov staršia, ale ešte nič nepočuť, že by sa neznášali. On plácu, ona druhú ako poštárka, nemajú sa zle, a preto sú vari aj takí pyšní.

Jej aby deti, ženy ruky bozkávaly, on čaká na pozdrav a neprihovoril by sa, čo by sa vari búšil do najstaršieho človeka v dedine. Jedni ho zato chvália, že si „drží karakter“, druhí ho hania, aj mu už odkázali, aby nenosil tak vysoko hlavu, lebo že mu do nosa naprší. Atď.

III

Tichý, aby som nerozťahoval — bol za dvadsaťtri rokov v Zubrove, ale toho každý rád videl od prvého dňa.

Spomeňme si, aký ten bol?

Chlap pomerne vysoký, ale vždy tenký, nemal z čoho nabrať na seba. Vlasy mal tmavé, ale mu na vrchhlave včas vypĺzly a ostatné potom prešedively, ako aj brada, vyholená na franc-jozef.^[4] Fúzy mal jasnejšie, hrubé a dlhé. Horlive ich opatroval, vytieral, vyčesával, ale nemastil ako vlasy, ktoré sa mu lišťaly vše od pomády ako nové plátno. Bradu opatrovala mu žena, ale jednak do tvári bol neúhľadný, keď pripomeniem ešte, že mal nízke okrúhle čelo a hrubé obočia, porastené kostrbatými vlasmi.

Veľké plavé oči, no atď., ako sa to už opisujú, aby ste človeka lepšie poznali. Ale horký vaše — aj buchli by ste sa doň!

Tichý chytro starnul, a menovite posledné tri-štyri roky ožltol a ešte viac schudnul. Že vraj znivočené pľúca. A on ešte viac počal fajčiť, a čo predtým bolo mu len prípletou, aby sa mohol prihovoriť, teraz aj v kostole a v škole počal tuho smrkať.

I okuliare zavesil si na nos.

Takto viac nič nemal zo starých typických rechtorov.

Šatil sa módne, iba že zašanoval a tak potom bol vše dosť ošúchaný a na lakťoch a istých miestach vše aj poplátaný, pravda, tým istým štofom. V lete rád nosil tureckú čiapočku so strapcom. Dekan tiež mal podobnú, ale perlami vyšívanú.

Len jeden zimný kabát mal, taký starorechtorský, natoľko obnosený, že z čiernej farby prešiel po rokoch do zelenej a zamatový golier vyzeral, ako by bol z bačovho klobúka býval. Ale ten vyťahoval iba v zime, aj to len v týždni do kostola a domov — inde nie. No a ešte salón-šaty,^[5] krome nohavíc, ktoré boly už druhé, zachoval si až do hrobu. Obliekal ich iba na veľké sviatky, raz do roka na pohreb, ak bola chvíľa a sa taký trafil, a potom ešte dekanovi na mena.

Dekan síce túto pozornosť veľmi nerád mal, ale Tichý si to držal, čo ako bolo medzi nimi, za rechtorskú svoju povinnosť.

„Komu česť, tomu česť… Predsa je len kňaz a predstavený,“ hovoril, keď mu žena, aby nešiel, že i tak iba čo vrčí naň.

„Ej, ako to mrzko vravíš o kňazovi,“ a zabudnúc na všetky priekory, šiel z úprimného srdca odriecť svoj starý, ale vždy precítený vinš. A videlo sa mu v tej chvíli, že mu aj dekan blahosklonnejšie podal ruku, ako inokedy, i ho počastoval. Tichý, ako uvidíme, nemal páru v zabúdaní a odpúšťaní. I keď sa mstil, dlho vlastne nevedel o pomste — až mu to povedali.

Bude ešte o tom reč.

IV

Tichý narodil sa v Bystrici z remeselníckych rodičov, Slovákov odkiaľsi z dediny, ale takých ponemčených, akí boli voľakedy v banských mestách a menovite v Bystrici.

Z domu vedel voľačo po nemecky, ale rástol práve v tie časy, keď sa Bystrica slovenčila a tak v gymnáziu a potom na preparandii^[6] učil sa po slovensky.

Ducha však nenasbieral, keď aj zažil najkrajšie a najvoľnejšie slovenské časy, a chápal, čo je slovenčina a národovectvo.

Bol duševne príliš usadlým a mal záľubu v speve a organe. Preto za slovenskú knihu, noviny sa nevedel oduševniť, iba ak za rytierske a vôbec krvavé romány v češtine. Tých mu sopár prešlo cez ruky. Aj žena čítala. Prečítali a podali ďalej a zase druhý doniesol rozsypaný v sošitoch v šatke, Pán Boh vie od akejsi svojej rodiny z mesta, že im jeden trval obyčajne celú zimu.

Len druhého rozprávkou vše strhnutý, rozpovedal potom už aj on dáku slovenskú epizódu zo študentských čias o kamarátoch i profesoroch.

Rád rozprával o akomsi medvieďati, čo študenti, sbierajúc zeliny kdesi v kremnických horách, v diere našli vzali a vďačili sa ním direktorovi Čulenovi,^[7] a ako ich ten za odmenu — vysekal trstenicou.

Poznal všetkých vtedajších našich výtečníkov, mnohí mu boli učiteľmi, mnohí ho chválili za krásny hlas a organovanie a za kresby, ktoré opatroval a vše deťom ukazoval ako vzory. Deti híkaly obdivom a chválily pána učiteľa. Sám bol presvedčený, že jeho kresby ani po toľkých rokoch nestratily na cene a na zaprosenie, keď sa aj háčil, ale vďačne dával starším žiakom ich odkresľovať, vlastne sám im mnohé odkreslil a teraz nejeden visí v ráme na stenách majetnejších gazdov.

Písmo mal tiež krásne, a vedel aj pätorakým perom písať, aj ako keby tlačil, aj zase ako bolo v starých motlitebných knihách.

Písal však hrozne pomaly, písmená oddeľoval a napr. a písal na tri ťahy. Na svojom a školákov svojich krasopise si skutočne zakladal, ako na máločom.

Krome toho vedel Tichý aj maľovať. Taký betlehem, či vlastne valachov, ovce a Dunčov nevidel si naďaleko. Iba kováč zo susednej dediny, naturalista, ho prevýšil. Tohto ovce, valasi, boli vernejší, Tichého, povedal bych, panskejší.

Tichý ale vedel maľovať nielen na papier, ale narobil patrónov^[8] a veľmi vkusne zamaľoval si jednu izbu. Potom organ, a premaľúval aj svätých po kaplnkách, ale tí sa mu už tak nedarili.

Mlynárovi, kováčovi, majetnejším gazdom tiež po jednej izbe zamaľoval a za prácu nevzal nič, iba čo ho farby stály a čo pritom strovili.

A ešte vedel voľačo!

Sovu, sojku, vranu, lasicu, vevericu takú mal, ako by si ju aj s konárom v hore odťal.

Učebných pomôcok narobil z dreva, drôtu a čoho sa len dalo a príhodné bolo. Kasňa bola plná, steny všetky zavešané.

Učil o veciach, akých sa teraz učiteľom pre maďarčinu ani snívať nemôže.

Vo fyzike s vodou, s parným kolesom na hrnci (kováč mu ho zaletoval), s elektrinou pred deťmi aj staršími skoro divy robil.

Ruže štepil, ovocné stromy…, ale všetko, všetko vedel. Drevá sbieral, kamene, kovy, ani by parom nepomyslel. Keď ho menej vzdelanejší chceli pochváliť, povedali, že: „Ten náš rechtor, to je ako ten anšpígel,^[9] čo to bol…“

No, slovom, bol praktický a súci medzi svet, len v duchu času sa nevyznal. Dekan, ten už hej! Lebo ako prvé roky, tak zrovna aj po dvadsiatich rokoch slabo, povedal bych, nepovedome, avšak predsa preblyskovalo chvíľkami v ňom, nad jeho normálne národné povedomie viac národného citu. „Nebúril“, ale čo život sám doniesol, čo na dedine pridať sa mohlo, to úsmevom, dobrou vôľou i od neho možným skutkom vždy podporoval.

Keď po pätnástich-dvadsiatich rokoch mysleli si páni, že je celý Zubrov už duševne zmaďarčený, a ukázalo sa, že polovica mládeže je striezlivá, robotná, na majálese dievky spievajú: „Kde Cigánka“, „Pod Kriváňom“ a shrnie sa krúžok okolo starého mlynára a zaspievajú: „Hej Slováci…“ „Čo je to?“ usmieva sa Tichý a pomáha, však len tak cez zuby a obďaleč. „Mňa žiaci zastúpia,“ hovorí mlynárovi, keď mu kýval, aby pristúpil.

Neučil síce iba vari do roka — za dva tú pesničku v škole, potom mu ju už zakázali, ale taká vzdelaná pomerne mládež, ako bola ním odchovaná, príde na to sama.

V tichých chvíľach, bez trungu príležitostiach, však menej mal nádeje na vyslobodenie Slovákov.

„Dal by Pán Boh, aby sa vrátily aspoň moje mladé časy, ale veď toto len mrcha roky idú, a čo jeden, to horší,“ hovoril pred dôvernými, vážnymi ľuďmi.

On akosi len hmlisto vedel, že tie mrcha roky pochádzajú od ľudí, a že zase ľudia môžu ich zastaviť.

Jemu skôr akýmsi dopustením božím, tvrdou skúškou videlo sa utrpenie naše.

V

Tichý po roku v Zubrove sa oženil. Vzal si horársku dcéru z Horehronia, dedinskú slečinku, prostú, nelipnúcu za módou, vzdor tomu, že sa učila tiež v Bystrici šiť. Vystala z nej žena dobrá, menovite robotná a sporivá.

Dobre si rozumeli a prvou starosťou bolo usporiť deťom — otec čím viac peňazí, mať, ako sa prvé dievča ukázalo, zase striebra i zlata. Náušnice, prstienky, sponky, staré strieborné a zlaté peniaze a náčinie stolové, kávové… takých vecí by bola rada čím skorej a lacno nakúpiť.

On zase, ako mladý človek a ženáč, bol zaľúbený do zlatých hodiniek, retiazky a neskoršie si to skutočne na licitácii v Bystrici nadobudol, ako aj osem prsteňov s veľkými kameňmi, ktoré si v nedeľu všetky na prsty postokal.

Tiež rád zafajčoval nepoddajné fajky a cigaršpice z penky, nie tak sebe, ako keď mu to druhí dali, s čím, pravda, súvisel aj dohán, cigarka. Márnejších myšlienok, záľub nemali.

Lenže aj tie vyššie spomenuté túžby plnily sa im ťažko.

Mať už len nakúpila; veď prišlo druhé dievča, tretie (dve potom zomrely), ale otec nemohol viac stisnúť za dvadsaťtri rokov, ako pol tretej tisícky, lebo ačkoľvek len dievča bývalo v kláštore, chlapec chodil z dediny do mesta do školy, predsa to len hodne stálo, a Tichý nemal dlhé roky iba desiatku mesačného platu, aj to na dve kvitancie, od patróna — eráru hôrneho^[10] a biskupa. Do smrti sa mu to povýšilo na pätnásť zlatých aj štyridsať krajciarov.

A rechtorstvo…? Čože to donášalo? Keby toľko ako učiteľstvo, a čo sa nachodili chlapci, sluha obecný, aj sám po ľuďoch.

Ten dáky pohrebček, to bola ako omasta na kašu.

Ale v tom mu už ľudia neutiahli, ani ho neodkladali, ač podľa farára za desať-pätnásť rokov zodvihla sa i rechtorova pláca na skoro raz toľkú. V takom žiali ľudia nerátajú.

A Tichý, ten ťa už vedel rozžialiť! Šlo mu vlastne len o to pri pohrebe. Rozumoval tak, ako všetci dedinci, že na pohrebe plakať („a len na samom konci troška potešiť“), a na veselí veseliť sa, koľko sa páči.

A preto často robil si sám nové verše do pohrebných piesní podľa okolností nebohého, v akých žil a zomrel.

Pohrebným rečníkom bol znamenitým podľa pochopovania ľudu, lebo reč vedel zpamäti, a papier len naoko držal v ruke. Pritom reč rozťahoval, plakal a vzdychal — i prevracal oči k nebu a na „trúchlivý zástup“.

Mal naučené dve reči pre deti, z ktorých pri majetnejších skladal tretiu, dlhšiu, a so dve-tri pre starých. K tomu na jar kvety, v lete kosa, v jeseni mráz, v zime oboje dodávalo reči takej plastiky, že každému hovoril zo srdca a rozumu.

Nejaký neobyčajný prípad smrti narobil mu mimoriadne mnoho starostí s pesničkami, rečou a odobierkou, a vtedy obyčajne v škole iba „pozor dával“ niekto, odriekal sa krát, lebo katechizmus a on v tom kriku komponoval za celé dva dni.

Ale to už potom oka nezostalo suchého!

Čistý, vysoký a trocha trasľavý hlas, že prespieval ktorúkoľvek dievku, to upieranie očú k nebu a na toho, o kom hovoril, od koho sa odberal, prenikly každého.

Za organom bol majstrom nad majstrov! Či sám, a či s bandou na trúbach,^[11] ktorú on sám vyučil, tak na utiereň, keď začali odzemok, dvíhal sa celý kostol a školské deti pred oltárom: dievčatká sa usmievaly, chlapci huncúti spievali si potichu dáku valašskú, alebo o Jánošíkovi, a dubili krpčekmi o studenú dlažbu.

Iba keď vše poslal dekan od oltára kostolníka k rechtorovi, že sme v kostole, a nie „na krčme“, a rechtor spustil vážne ako kedykoľvek v týždni, že všetko sa obracalo zdola prekvapenou tvárou k organu, či vari rechtorovi prišlo náhle zle či čo, podguráženejší, ako po štedrej večeri, mihali očima, kývali hlavami, že „len tú starú“.

Ale rechtor už potom len dva-tri akordy a zase prešiel do vážneho prelúdia.

Tak tlmil dekan nefalošný výraz radosti z pamiatky narodenia Krista, lebo nechápal, že čo je vzdelaným orchester, sóla a sbory, to je jeho veriacim pieseň.

Už bol aj duševne zmaďarčený.

Na Veľkú noc pod prenikavým spevom zase celý kostol nariekal.

Tichý poznal ducha ľudu, a konečne aj ducha aprobovaných cirkevných piesní, ale ako sa s dekanom počali neznášať, hatil ho tento v starodávnych zvykoch a počal vnášať z fary, školy, od ferštra^[13] a čo ja viem odkiaľ akéhosi pseudovážneho náboženského ducha^[14] a zjednodušovanie ceremónií. Zakázal odzemky, trúby, svetlá, zástavy, kvety, stužky, v ktorých vlastne ľud toho svojho Pána Boha bližšie, určitejšie videl.

Jednoduchá vec musí byť ťažká, aby imponovala najmä ľudu. Mnohí teda na novizne a dekana šomrali a ani ten kostol ich už netešil. Predtým sa bývalo v kostole aj tri hodiny, farár čakal za spevom, hudbou, teraz to už všetko odhodil, zakázal. Čo sa predtým spievalo po slovensky, alebo ako rechtor chcel, teraz nesmelo sa ináč, ako po latinsky. Toto a, ovšem, aj iné veci, v ktorých videl ľud práve príčinu toho všetkého, prispely ešte vari vo väčšej miere k tomu šomraniu a znenávideniu dekana.

Vecí tých sa, ač sú našej „panenskej“ literatúre veľmi šteklivé, na patričnom mieste aspoň dotknem.

Vráťme sa k rechtorovi.

Tichý bol v plnom slova smysle populárnym. Pozdravil, prihovoril sa, kuknul do domu i do kuchyne, zabavil sa medzi svetom svetsky, v kostole pod kázňou či „klebetami“ (ľud hovoril: „Čo do týždňa napočúva, to v nedeľu, keď to už každý vie, káže“), smrkať dával, slovom, nikdy nebude v Zubrove lepšieho rechtora!

VI

Ako učiteľ, bol Tichý na deti najlepším otcom.

Palica nikdy nebola v škole. Tú iba na najväčších previnilcov posielal chytro do vrbiny odrezať a zas preč s ňou.

Kázeň v škole^[15] udržoval si očima, obočím a bradou. Ako som povedal, mal veľké plavé oči a vedel ich naširoko otvoriť a prevrátiť, chlpatým obočím a bradou hýbať, a to stačilo. Pravda, keď vykročil, vždy dával niekto pozor. A potom už šly tresty: päťdesiat ráz napísať: „nebudem krik robiť“, alebo — „sa biť“ — a podobné, čoho sa deti veľmi bály.

Metódy učiteľskej nemal, vlastne mal, a to dobrú, lenže namáhavú a zdĺhavú, ktorú dnes už učitelia neprevádzajú.

Jemu totiž záležalo na tom, tak kvôli rodičom — že nie sú povinní zadarmo platiť — ako aj kvôli dieťaťu samému — že ho je povinný naučiť predpísaným veciam — aby všetky deti naučil asi na jeden čas čítať, písať, patričným čiastkam biblie atď. So slabšími sa teda po jednom trápil, po hodine si ich nechával, do svojej izby brával, pravda, schopnejšie čakaly, meškaly.

Mával osemdesiat-deväťdesiat detí v škole, a tak s leňochmi a slabšími ohromnú prácu, a menovite ako začali tú maďarčinu tisnúť, zostával s deťmi do dvanástej, zjedol dačo a už zase aj do štvrtej. V zime chodily matere po malé deti, či — a aby sa im potme nebály, nezablúdily.

Čo učil, to musel každý žiak vedieť. Pre deti bolo to dobre, ale preňho zle. On ale videl, že aj ten roľník vše robí ťažšiu, vše ľahšiu prácu, a on považoval sa za takého roľníka duší detských. Ba keď sa sejba nevydarí, môže sa roľa nanovo zarobiť, nie tak ľahko ale detský rozum, duša, keď raz zo školy vyšla. Takto, ovšem, nie tak jasne, chápal asi svoje učiteľstvo. Kazil si zdravie, a za druhé tu mu odokryli slabú stránku dekan — farár a kadejakí ferštri od patronátu a škôldozorci,^[16] čo v roku i potom na skúšku chodili.

On totiž chcel a ukazoval, že na otázku každé dieťa vie odpovedať, títo zase ho hnali, len čím viacej látky aby bolo prebrané. To však nemohlo byť, a tu už potom nechávali mu dekan i škôldozorca i patrón pod skúškou súčasne písané celé hárky podľa predmetov a tried, z ktorého a s ktorou vraj málo prebral.

Nuž po skúške sa aj so ženou, ak len cudzích hostí nemali, vyplakal, vyzlostil, našomral a dosť.

Maďarčinou ho hlavne bili, aj mu s ňou potom o pár rokov dodali…

Tichý ju ťažko lámal, len čo sa bol na náukobehoch v Segedíne a Lučenci^[17] podučil, a potom doma z privátnej pilnosti, nakoľko sa pri jeho netalentovanosti k rečiam a zaujatosti mohol.

Dohovoriť sa však vedel (knižkám nerozumel), aj deti asi toľko naučil, ako sám znal, hja, ale páni by boli chceli počuť dáku epickú báseň o Arpádovi…^[18]

Pre maďarčinu počali rodičia na skúšky nechodiť, aj celkom neprišli, a ani dnes už nikto nejde, ani richtára nevedia nakriatnuť. Raz totiž sa dal naviesť, zadriemalo sa mu, skoro spadol so stolca a mal hanbu hotovú. Keby nie pokuty, nikto by dieťa do školy neposlal. Tak ju zhumpľovali.

Zostali páni v škole sami a Tichého na skúške a neraz v roku až utýrali, keď sa ich dovlieklo vše aj za dva koče návštevou k dekanovi, ktorý predtým taký samotár, už sa bol s nimi spriahol a vystrájal im hostinky. Hja, pochopil ducha času, nie ako Tichý… ktorý sa ani o politiku, ani o verejné veci nestaral (najviac ak v obci), im ani nerozumel. Bol a žil ako ktorýkoľvek dedinčan. Tento orie, kosí, sváža, furuje, on učí, organuje, pochováva, štepí, žena kope, sadí, šije, varí atď. Tichý vždy cítil, ako ten roľník, svoje nižšie, slabšie voči pánom, predstaveným, ač predsa stál na iste vyššej úrovni svojím charakterom, sebavedomím i národným povedomím, ktoré viac bolo vidieť v jeho práci, ako počuť z jeho úst.

VII

Ale poďme rýchlejšie cez tieto všednosti učiteľského života v školách erárnych,^[19] akých je vo Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej stolici plno, aby sme si aj o farárovi pár slov mohli povedať.

Tichému rozháňalo trpké skúsenosti života a povolania to, že poznal svoju slabosť, a tak všetky priekory necítil tak, ako by ich druhý, a že keď páni vrčali naň, svet ho rád videl, čo tamtým zase bolo iba tŕňom v oku, a tu už zčiastky právom, nakoľko radi súdime druhých a nehľadíme v prvom rade na seba.

Tichý totiž, keď takto slivky zarodily, alebo na svadbe, zabíjačke, na fašiangy a pri podobných príležitostiach, päť-šesť ráz do roka opil sa.

Chudák, zakaždým sa kajal, nariekal, že nevykročí ani sa vyvolať nedá, ale vše trafil na jamu. Slabosť všeobecná.

Dekanovi to buď zaniesli, alebo sám dal za ním špehovať, a už ho potom „vyčistil“, a Tichého uznal keď nie za korheľa, aspoň za pijana.

Inej „chyby“ sa Tichému za celý život neprihodilo, lebo ctnosti nemôžeme mu klásť za vinu.

Ako som spomenul, Tichý nebol nikdy tuhým Slovákom. Človek taký — ani teplý, ani studený. No predsa bola mu najmilšia slovenčina; za jedno preto, že po slovensky učil sa od otca, matere, celý čas v školách, a za druhé, že ju aj najlepšie ovládal. Veď nemecky čo vedel, už bol za desať-pätnásť rokov zabudol, a do maďarčiny nútily ho svetská a podľa tej aj cirkevná vrchnosť už ako dospelého človeka a učiteľa. Bola mu preto, prirodzene, nemilá.

A potom, zdalo sa mu to všelijakým, tá maďarčina aj u tých pánov, ktorý pred rokom sedemdesiatym deviatym^[20] maďarčinu v škole ani nespomenuli, a pred desiatimi-pätnástimi rokmi pamätal sa z gymnázia a preparandie, ba už aj v Zubrove s potešením počúvali aj spievali: „Hej Slováci“, „Kto za pravdu horí“, „Šuhaj Slovák, odkiaľs’ rodák?“ a všelijaké národné rečňovanky o dukátiku a malej Slovenke…,^[21] ktoré piesne v Zubrove všetci školáci z tých čias vedia aj dnes spievať, ovšem, so skomoleným textom a bez toho, žeby im dostatočne rozumeli.

„Ale zavial taký vietor,“ hovorieval Tichý, „a slovenskí učitelia hybaj sa mnohí učiť maďarčinu až hen do Segedína, a druhí do Lučenca a z druhých stolíc zase, pravda, inam.“

VIII

V okrese zomrel bol dekan.

Nový biskup v prvom rade hľadal takého na dekanstvo, kto by znal koľko-toľko lepšie po maďarsky a ktorý by bol „nie taký veľký pansláv“, radšej vlažnejší, po prípade poddajný, ohebný…

Tu sa ukázalo, že taký by mohol byť zubrovský farár. A nie bez príčiny.

Zubrovský farár po smrti Moysesa^[22] nebol viac v Martine, a po zhabaní gymnázií a Matice počal pomaly nechávať noviny martinské,^[23] prestal knihy kupovať, podporovať a stálym upratovaním dostala sa nejedna slovenská kniha, časopis, mimo cirkevných, na povalu.

Posledný lúč národovectva pri dobrej zábave i víne prejavil na lepšej svadbe, kde zaviedol sbierku na pomník Sládkovičov, s ktorým sa z kaplánstva osobne poznal, ale peniaze poslal už len pod začiatočnými písmenami svojho mena.

Na dekanstvo nečakal, tým mu bolo milšie. Robil si síce zásluhy počas birmovky v Zubrove tým, že pri stole nepadlo iba kde-tu slovenské slovo z jeho úst. Keď pás dostal, lichotilo mu a v duši sa uškŕňal, že ako to obišlo koľkých starších, zaslúženejších.

Aby si teda ten opasok červený dodatočne „ozaj“ zaslúžil, počal na škole a učiteľovi, aby to každý videl. Predtým onikal iba židovi, teraz často si počal pliesť vy a oni, až konečne zvykol si v oči učiteľovi a remeselníkom, lepším gazdom celkom na oni. A bil tuho na učiteľa, aby „jeho“ (dekanova) škola bola vo všetkom, i v „uhorskej reči“, prvá.

Kde sa vzalo, tu sa vzalo, maďarčinu pomenoval podľa vtedajších odrodilských časopisov „uhorskou rečou“, a „vlasteneckou uhorskou rečou“.

Ešte aj nedeľná škola,^[24] ktorú predtým spolu s učiteľom pilne viedli, farár o nej dopisy písaval do Lichardovho „Obzoru“, „Katolíckych Novín“,^[25] premenila sa na „uhorskú“, k nemalej zábave nedeľniakov. Prvý bol maďarský „Otčenáš…“

Myslel si, že keď tak nezaslúžene prišiel k dekanstvu, že ho teraz už podľa „zásluh“ budú dvíhať na rebrík hodností vše vyššie a vyššie. Taká mu chuť prišla na povýšenie, že by sa bol na jeho kňazskú dušu zaklial, že sa kanonictva dožije.

Neľutoval teda výdavkov, kupoval a rozdával maďarské knižky, písanky, a neľutoval času. Chodil do školy, písal maďarské slová na tabuľu, deti si ich musely odpisovať — aj s učiteľom, lebo mu raz šepnul: „Ani im to, pán učiteľ, nezaškodí, keď sa viac naučia, budú viacej vedieť,“ a usmial sa uštipačne.

Deti sa dekanovi za chrbtom smialy, čo ho veľmi nervóznym robilo a stále žiadal učiteľa, aby držal poriadok. Ale či nerobil sa dekan skutočne smiešnym, menovite keď po čase začal „na próbu“ po maďarsky dávať z náboženstva otázky: „Ki teremtette a világot?“ (Kto stvoril svet?) — a po slovciach dal skladať, prekladať odpoveď. Deti zapamätaly si „teremtette“, a keď sa večer na studni dievčatá s chlapci sišli, robili žarty a chlapci dávali im otázky: „No, Anča, Mara, ki teremtette…“ A druhí opakovali: teremtettemeterete! — a bolo chichotu, že sa to starším už až protivilo.

Učiteľ sa vždy rád richtoval dekanovi za chrbát,^[26] aby sa zdržal smiechu nad nejapnou, krivou odpoveďou, vyvaľoval oči, naťahoval tvár ako uterák, čo nedeľniakom veľmi smiešne bolo, a dekan nemohol predsa nič postriehnuť.

Ani pol roka — a dekan školu zunoval, a aby sa z toho pekne vymotal, naostatok oznámil pred školákmi jedným aj druhým: „Už som im to, pán učiteľ, ukázal, ako ľahko sa dá po uhorsky vyučovať, teraz už len pokračovať a získajú aj od pána biskupa aj — aj,“ a vyrátal mu od koho ešte pochvalu. „Ja prísne budem dozerať a vše vás prídem preskúšať,“ obrátil sa k deťom, „a ktorí budete najlepšie vedieť, tým zakaždým niečo donesiem.“ (Nosil potom sväté obrázky a olovené prstienky.) „Lebo je to veľmi pekne, milé deti, keď sa naučíte po uhorsky. To vám bude dobre aj na vojenčine, aj keď voľaktorý by na remeslo šiel. A taký môže tiež ísť za amtsdínera, vachmana,^[27] k železnici, dakam do kancelárie, za žandára — je mu cesta otvorená. A dievča, keď vie po uhorsky, môže ísť do mesta do služby k deťom, za kuchárku sa naučí a nemusí doma tvrdo robiť, hnoj na chrbte nosiť, kravskou dievkou byť a má aj lepšiu plácu. Či teda sa budete učiť, milé deti?“

„Budeme! Budeme!“ zakričaly deti podľa zvyku, len sa tak steny otriasaly.

Skončil. Deti poslednou otázkou prebral. Kým rečnil, počúvaly, počúvaly, ale ani jednému nezaiskrily sa oči radosťou, že bude môcť čím skorej z domu od mamky, húsat, jahneniec, potoka, pažite — k žandárom (veď sa ich bály), alebo pece kúriť, nádoby nočné vynášať, alebo k maďarským deťom, keď má skoro každé doma bračeka, sestričku čo varovať.

Nedeľniaci hľadeli a nevedeli, čo si pomyslieť na tú reč. Hľadeli vše na dekana, zase na učiteľa, a keď videli, že tento ľahostajne počúva, obzerali sa aj oni von oknom, ako by do tých vrchov nad školou, do ktorých, mysleli si, je lepšie s otcom, materou trebárs hnoj nosiť, po nich kosiť, hrabať, a s nich drevo sánkovať, alebo doma „kravskou dievkou“ byť, ako posmešne vyslovil sa dekan, len keď na ich roličku, lúčku, pod tú starú jabloň, na noc do tej koliby, ako do mesta do služby a za sluhu… a keď nikto neposiela, ani otec, ani mať. Ani sa im neprisnilo odísť od hory, sekery, kosy, koša, motyky a najmä od tých veselých spevavých lúčin…

S tým dekan odchádzal a školáci zavolali mu „dičírtešík“^[28] (pochválen —). Tým vďačnejšie lúčili sa žiaci každodenní, pre ktorých reči dekanove nemaly už vonkoncom žiadnej zaujímavosti, že ich musel prstienkami, obrázkami a vše aj prútikom k tichosti a pozornosti napomínať, pričom sa vše aj nazlostil, vypotil, čomu sa niet ani čo čudovať, lebo pánu dekanovi sa už nalievala červená tvárička a plnily nohavice okolo pása.

Učiteľ po takomto kúpeli vyprevádzal ho až do pitvora, keď sa vrátil, dlho nehovoril nič, len hľadel do okna, ako by bol chcel vidieť v ňom aspoň starodávny stín voľakedajšieho národovca a dopisovateľa do novín cirkevných a svetských.

Škoda, že nemám tých starých ročníkov poruke, zacitoval by som vám dačo z jeho dopisov i článkov, na ktoré si Tichý po takejto „uhorskej“ hodine nemohol nespomínať.

IX

Tichému bolo, keď aj nie celkom povedomému Slovákovi, nuž teda ako praktickému učiteľovi k nepochopeniu, prečo márniť toľko času s maďarčinou kvôli pár slovám a vetám, ktoré stále musel opakovať, aby ich deti do skúšky nezabudly, a keď menovite nedeľniakov užitočnejšie by bolo za tie dve hodiny do týždňa cvičiť v písaní, čítaní a počtovaní.

„Tak, hľa, sa svet kotúľa. Za nebohého biskupa^[29] bol tuhým národovcom, členom Matice, odberal všetky slovenské knihy, časopisy, dopisoval do nich, dával ich jemu i občanom bez pýtania čítať, a po maďarsky slova preriecť ho do roka nikto nepočul, a teraz? O krátkych osem-desať rokov ani to nevysvetliv nikomu, len keď sa stal ,Maďarom‘. Dekanstvo už má, chce byť vari kanonikom.“

Učiteľ sa vše zamyslel, ale nevedel si dekana vysvetliť, a požiadať ho o to, alebo iného, sa okúňal a ani nemal koho. A je to aj ťažko pochopiť a vedieť si vysvetliť takého človeka.

Na gymnáziu bol farár v Kečkeméte, Dindeši,^[30] a keby nebol prišiel do slovenského seminára a nie v tých časoch, za toho biskupa, bol by, ako dnešní kňažkovia, slúžil — krome slovenskému národu — sebe a komukoľvek…

Od dekana k Tichému šlo už všetko veľmi úradne. Kým slovenčina panovala, za dva-tri roky, vše si prišiel k učiteľovi posedieť, alebo dal kaplánku vykúriť a tam zavolal aj sopár prvých občanov… Teraz o tom už nebolo ani spomienky. Tichý s odpoveďou a otázkami prichádzal sám do fary, dekan mu však v kostolných veciach posielal kostolníka, v školských kartičky donášal mu sluha, slúžka, alebo deti z ulice zachytené.

Ale ani nemal toľko času. S dekanstvom pribudlo mu práce, často chodil do mesta a k novému ferštrovi, ktorý býval len na dvadsať minút v horskom zátiší na fílii.

Ako kaplán naučil sa bol na koni nosiť, kúpil si teda koníka, a chodil po fíliách na ňom spovedať, na lúky vše pozrieť a dva razy do týždňa k ferštrovi na tartlík. Feršter so ženou raz v týždni zase k nemu.

Dekan čím ďalej, tým viac sa zabával, stával sa mamonárom, egoistom, pôžitkárom. Predtým odpustil ešte, sám dal, teraz začal svoje prísne exekvovať, taxy od pohrebov, taxy za pohrebné kázne dvíhať, u patróna vychodil druhý-tretí rok kus lúky, desať-dvadsať metrov dreva, a koscom, hrabáčkam vytalúval^[31] vždy tak pálenky, že dvom-trom z pätnástich nedošlo a všetci brávali si jedlo z domu, lebo slaninky, ako druhí gazdovia, nikdy nedal. Veru nejeden vtip padnul, keď sa „na farskô“ malo ísť kosiť, hrabať, sadiť alebo kopať.

To mu, pravda, zaniesli, a z toho povstávaly dve-tri kázne celkom svetské, len trochu zaobalené, aké ostatne posledné roky i na najväčšie sviatky mával. Ako by bol zabúdal myslieť.

Učiteľ držal sa prísne kartičiek a toho, čo mu naložil, keď vše na katechizmus stačil, alebo „uhorskú“ reč prišiel preskúšať.

Maďarčina šla do smrti Tichému ťažko a tak aj deťom. Nehovoril mluvnicky správne, čím nejeden posmešok, opravu rovno pred deťmi získal si od dekana i ostatných v roku a na skúške.

Dekan doniesol spevníček a vynašiel učiteľovi, ktoré piesne má naučiť na skúšku. Nuž takto vše doniesly deti novú pesničku: „Arpád apánk… Ezer esztendeje annak…“^[32] a podobné. „Isten áldd meg“ a „Hazádnak“,^[33] to už dávno nestačilo. Pritom nový škôldozorca napísal dejepis — učily sa z neho maďarské báchorky ako svoje: „Őseink Azsiában laktak, hét törzset képeztek és Arpád vezérlete alatt elfoglalták a mai hazánkat.“ (Predkovia naši v Ázii bývali, sedem kmeňov tvorili a pod vedením Arpáda zaujali našu dnešnú vlasť.)

Učiteľ dostával podchvíľou od patróna, eráru, maďarské stenové tabule, obrázky z maďarského dedinského života, knižky, preň návody, učebné pomôcky, ako keby bol mal školu v Debrecíne.

Aj v slovenských čítankách, poprekladaných z maďarčiny, prestal sa rozdiel robiť medzi Slovákmi a Maďarmi, hovorilo sa v slovenčine o Uhroch, v maďarčine o Maďaroch ako tých istých.

Tichému povedali raz na skúške, keď kládol otázku: „Ktorá je tvoja materinská reč?“ že to netreba im vedieť, že je to zbytočné. „Magyar honpolgár! Mit anyanyelv…“ (Maďarský občan! Čo tam po materinskej reči…) hneval sa škôldozorca.

Ale túto otázku a jej vysvetlenie Tichý neponechal, keď aj každý rok neprišla na skúške do reči. Bolo mu to čosi tak prirodzeného, že nemohol ju vynechať, keď sa hovorilo o obyvateľoch krajiny podľa národnosti, aby vytrel to, čo ostatne bolo aj v tej čisto maďarskej knižke. Len naši renegáti chceli byť ešte aj nad tú maďarskejší!

X

Na dedine ozýval sa už maďarský pozdrav, spev. Pochytili voľačo aj starší, už rodičia, a pre žart bavili sa na maďarčine. A keď učiteľ medzi nich prišiel, ponúkali sa mu do školy na tú „uhorčinu“.

Starý mlynár vše dával otázku, že keď je on „Uhor“, čo je jeho žena? „Uhorka“. A deti? „Uhorky“.

A tak učiteľa počali mať starí aj deti (lebo všetko počúvaly) len pre smiech.

Tichý sa tiež usmieval, krčil plecami, že on zato nemôže, a vyhováral sa na zákony, ale rozumnejším povedal, že to všetko dekan, že chce ešte aj zákon prevýšiť.

Že sa starí a hlavne deti z maďarčiny jeden druhému smejú, počul to aj dekan často na vlastné uši z obloka, lebo dedinou za posledných desať rokov neprešiel iba po povolaní, a vina toho posmechu padla na učiteľa. Dekan našiel hneď aj dôvod, že sám nemá, a preto ani neučí vraj dosť v úctivosti a láske mať „našu uhorskú a vlasteneckú krajinskú reč“.

V tých časoch nebolo ešte zodrané slovo „vlastenecká“. Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet^[34] len čo nedávno boly začaly svoju „uhorsko-vlasteneckú púť“.

„Nuž ale, ako deti, musia sa učiť, čo im kážu,“ filozofovali, ako aj dnes, mnohí rodičia.

„Však to za mňa také somárstva neboly,“ zlostí sa nejeden rozumnejší. Tretí zase porúbal by aj tie knižky, keď sa musí dívať, ako sa jeho dievča pri uhorčine a dejepise večer vyplače a na obed len dva-tri razy do týždňa príde.

„Musí svet vymýšľať, ale pamätajte, že to na posmech vyjde,“ dokladali druhí.

„Nuž a čože budú učiť za šesť zím? Voľakedy si sa naučil všetko za jednu, za dve, a teraz za šesť, ba za deväť. Nuž ale, keď ti ustanovili taký zákon, čože sa naprotivíš, ako aj veľkomožný v nedeľu na kancli vravel,“ rozprávali starí. „Ale že ešte aj v nedeľu…“

„To, to,“ pretrhla druhá. „Teda už má i frajera a ešte musí do školy…“ doložila stryná a prešla si celou dlaňou tvár a pod ňou sa usmiala, ako aj ostatné.

„Ono by to,“ vravia otvorené hlavy, „nebolo zle.“ — „My sme tiež už po šesť zím chodili,“ vraveli mladí rodičia. — „Ale nás učili po slovensky,“ prevzal slovo starý kováč, ktorý čítal aj Hlásnika,^[35] „ako sa patrí, nie takéto taraje… Učiť sa jesto vždy čo, čo aj na deväť zím. A cez zimu u nás deti nemajú aj tak čo robiť, môžu do školy, ale deti treba učiť rozumné veci, čo z toho budú mať osoh do smrti.“

„Tak je,“ hovoril ešte starší gazda, „sväté Písmo, addírovať, multiplikovať,^[36] ako mňa voľakedy. Čože vy viete? Nič! A vaše deti? Už nebudú ani to vedieť, čo vy. Opýtaj sa Ondrovho chlapca (mladého susedovho syna), a už chodí vari tretiu zimu, koľko je päť a sedem, nuž lebo háda dosveta, alebo si musí stiahnuť kapec, odčítať päť prstov na nohe, sedem na rukách a ešte mu vše vyjde pätnásť!“ — zasmiali sa všetci, čo sa takto vše v krčme, pri praslici, perí, pod pecou, alebo okolo stola sišli.

„Ale ako sa vie po uhorsky krásne modliť…“ chválila ho mať, „veru inak ako…“

„Ako by Pán Boh po slovensky nerozumel,“ nedali jej dopovedať.

„Nuž aj rátať vie! Čože vy máte do môjho chlapca? Tomu veru inakšie ide všetko, ako—ako,“ chcela vrátiť poučenie o Otčenáši. „Veru tak vie aj krát aj eť, ketu, harom, niť…“^[37]

Tu ju pretrhli a polohlasne voľaktorý povedal i medzi deťmi rozšírený mrzký, ale nevinný veršík, že skoro povstaly hnevy.

„Čože sa ty budeš s chlapmi, čo celú nedeľu v novinách a knižkách vysedujú, o takých veciach hádať,“ poúčaly ju druhé ženy na lavičke pred Zubalkou, aby ju usmierily.

V Zubrove sú aj dnes mnohí rozumní ľudia, ale voľakedy ich bolo ešte viac. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bola to hodne prebudená dedina. Dnešní sú, pravda, len slabí dedičia otcov, ač vyskytne sa vše otvorenejšia hlava, lenže celú dedinu osvietiť, na to málokto má lampáša. A vždy sa nájdu rodení alebo najatí zákopníci, ktorí držia s odrodilcom učiteľom, farárom, notárom a vôbec sú vždy proti.

XI

Vážnosť učiteľského stavu len čo sa bola počala naprávať, o pár rokov už zase až dodnes počala tratiť a tratí stále.

V Zubrove trafil Tichý na tú dobu. Neraz dohováraly mu matere, keď vše voľaktoré dieťa zavrel, a prišla si poň nahnevaná ako sršeň, že jej je treba a že… a vše mu aj naštekaly, alebo uchytila dieťa za ruku, nepovedala nič a odišla.

Druhá zase nakričala aj dekanovi, aj všetkým pánom, aby si oni dali učiť deti, keď chcú pre ňu bársako len chcú, ale že jej dievča maďarčinu nepotrebuje k statku, ani na pole. Voľaktoré mamky zase doniesly vrátiť maďarskú čítanku, že ony za to platiť nebudú. Ba našiel sa gazda, ktorý ako učiteľa stretol, tak fúru zastavil, a že keby čo nehľadel, že je Tichý už viac starý, ako mladý, že by ho tak do jarku hodil, že by ho ani do večera tá voľaká jeho uhorčina neposbierala. Tento človek nevedel ani, čo je to tá uhorčina, len keď ju chlapec plačom na zmodralej hánke doniesol. Tichý chcel chlapca chľapnúť linonárom po zadku, ale ten predložil si ruku a učiteľ sekol ho akosi krajom po hánkach. Jeho to potom väčšmi bolelo ako chlapca, bol by ho odprosil, ako aj otca pri tom jarku, ale ten šibol do koní a hneval sa na Tichého, až kým nezomrel. Takto ináč Tichý, ako som povedal, deti nebil a tým menej pre maďarčinu. Ale bolo to pred skúškou. Bál sa, že mu hlavu obielia, celý bol nervózny.

Učiteľ nešiel sa ponosovať, cítil v duši, že títo rodičia dobre robia. A keď ktorá mať prišla pekne, vyhováral sa, že on to musí, že to vrchnosť, pán dekan, ba aj taký zákon že je už ustanovený.

Niektorá uznala, druhá zase odpovedala, aby si to vopchali voľakam aj tí, čo ho robili… Ale učiteľ prežrel všetko.

Také široké svedomie, ako dekan, nevedel mať, že by bol mohol chváliť a presviedčať občanov o prospešnosti maďarčiny, keď v Zubrove od národa o maďarčine ani nechyrovali a lepšie sa mali aj pod Nemci ešte^[38] — hovorievali starší — ako za terajších pomaďarčených časov, u nich obec upadla morálne, vzdelanostne a pomaly aj hmotne, lebo nebolo opravdových priateľov, ktorí by boli na stráži bývali, ako voľakedy.

Mládež s hudbou a krikom túlava sa aj dnes do polnoci, tance trvajú od poludnia do poludnia, na fašiangy od soboty poludnia do stredy poludnia, karty, pijatyka, intabulácie,^[39] zmenky sa rozprasily v dedine, majetky sa predávajú až hanba a posmech. Bol jeden žid, prišiel druhý, teraz sú už traja a všetci sa dobre majú. Prvý už postúpil synovi, on v meste privatizuje v špiritusovom sklade.

Nechránili sme sa dosť zavčasu proti tomuto duchu a teraz ho je už ťažko zažehnať ružencovým a potravným spolkom, z ktorých prvý farár, druhý založili občania po odchode dekana do penzie. Chyba bola, že jedni o tom nemysleli a spokojovali sa so všetkým, čo prišlo, lebo vietor doniesol, druhým sa to ešte páčilo ako novota, a len málo gazdov ostalo pri slovenčine, ktorých zato prezvali panslávmi.

Títo panslávi boli: mlynár a traja-štyria gazdovia starší, a počúvalo ich aj voľakoľko mladších gazdov z novšej školy, prví žiaci Tichého.

Učiteľa, ačkoľvek o politike s nimi nerozprával, považovali tiež za svojho a videli ho medzi sebou veľmi radi a len vše prešli i na tie zákony a slovenčinu.

Boli to všetko ľudia, ktorí čítali novinky. V mlyne na hrade boly aj vyše dvestoročné náboženské a svetské knihy a celá slovenská literatúra zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Kováč tiež mal mnoho knižiek novších, tie sa rozpožičiavaly, k nim aj Tichý voľaktorú priložil zo svojich študentských a farárových, kým ešte bol národovcom. Na mnohých bolo ešte cez kartu pretlačené jeho meno ako kaplána aj farára z prvých rokov v Zubrove.

Mladší radi čítali Hlásnika, Černokňažníka, starého Raráška, i sopár farárových Sokolov a Orlov^[40] bolo v dedine.

K richtárovi predtým chodila Svornosť,^[41] potom Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet, ale tieto volali podľa Černokňažníka Srsťou a privoniavali ju, že smrdí, aby ju šiel richtár vyprať. On, pravda, tiež platil za ňu z obecnej kasy a zakrúcal si slaninku do nej. Nečítal to nikto, len dekan. Vlasť a Svet volali „vlas a smeť“.

Škoda, že to zostávalo len medzi nimi. Dekan robil ináč. Šiel s koledou, videl na okne dáke martinské noviny, hoc požičané, hneď ponúkol vlastenecké Vlasť a Svet, a že len za zlatovku a aj kalendár. Alebo keď niektorý gazda od neho dačo potreboval, už ponúkal „vlastenecké novinky“ za zlatovku.

Naši panslávi boli všetko rozumní ľudia, píjavali víno, ale škoda, že nevyliali, keď sa to minulo, pálenku vedľa seba, ale do seba. Bolo vše potom zbytočného kriku, až uši zbolely.

Všetci odsudzovali vtieranie sa maďarčiny aj ta, kde jej nikto nepotrebuje, kde je iba na škodu svetu.

„Nech sa učí ten, kto chce!“ bil vše v dobrej vôli mlynár na stôl, a učiteľa nepustili v takejto chvíli od seba a posmeľovali ho, aby sa nebál, nepodliezal, že ho oni zastanú proti komukoľvek; ale toho k búchaniu nemohli oduševniť, a v najhoršom páde predhadzoval ženu, deti, až sa domov dostal.

Že veď keby bol slobodný, alebo gazda, ale „sluha je len sluha“.

Predsa však nezdržal sa vše pravde prikývnuť, a vlastne stačilo, že častejšie býval v týchto spoločnosti, a preto nemalo konca-kraja vše „dobroprajné“, vše „prísne napomínanie“ dekanovo, že deti málo pokračujú v maďarčine, ale akože by vraj aj mohly, „keď pán učiteľ drží s takými občanmi, ktorí o uhorskej reči ani počuť nechcú“, a na to „dobroprajné rady, lebo v inom páde prinútia ma…“ atď. už si domyslíte.

Spomenutým národovcom v dedine od dávnych čias posielaval učiteľ peniaze za novinky do Martina, aj objednával, keď dáku knižku, kalendár chceli.

Poštárkou bola notárka, ktorú si potom ako vdovu vzal terajší učiteľ, a notár, rozumie sa, Maďar… z Oravy, často mal prácu u dekana a zanášal mu drobničky.

Tichému sa ale staval ako kamarát, lebo mu celé leto odpisoval, prepisoval všelijaké hárky, tabely — začo? Za trochu uhorského dohánu na sviatky, alebo keď s novou prácou prišiel a cigarku takto vše podal. Groša od neho nikdy nevidel. Ako takého špormajstra^[42] mrzelo ho kupovať z hotového dohán, cigarku, nuž myslel si, že parom vie, koľko on tým zgazduje — a hrbil sa nad hárkami celé týždne.

Tento vďačný notárik teda, keď prišiel Tichý do reči, vždy hovoril o ňom, že je dobrý človek, ale ešte aj teraz trocha pansláv.

Po čase dal si dekan učiteľa zavolať, a prísne naň, aby soznal, že ešte toho roku — keď si dekan myslel, že Tichého on a okolnosti už celého premiesili — posielal do Martina peniaze za protivlastenecké novinky, ba ešte že sbieral predplatky. Aby ani netajil, lebo že on všetko vie.

Učiteľ si myslel, že dačo horšieho, a povedal, že nemá čo tajiť, že však to voľakedy robil sám pán dekan, a že raz mu bol naložil, aby to on sobral a poslal, a od tých čias robí to každý rok a nevidí v tom žiadneho priestupku.

„Horkýže nie. Im aj to škodí. Mali sa to už dávno domyslieť, že keď ich majú aj v kapitule, aj slávny patrón, aj škôldozorca v podozrení, že sa všetkého takého majú vystríhať, čo by vzbudzovalo v kom-tom pochybnosti o ich vlastenectve. Lebo uvidia, že ani môj kepeň nebude ich vstave zakryť. Ako oni,“ krútil hlavou, „nemôžu pochopiť dnešné nové časy! Oni sú ešte vždy tam, kde boli pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi. Mali by novinky peštianske… Ja im dám, nech si pošlú. Im je treba aj do politiky sa trochu rozumieť, aby neváľali také duby. Aj by sa v uhorskej reči zdokonalili…“

„Ďakujem, ich milosť, ale ja už maďarsky lepšie vedieť nebudem, ako viem. A už mi to vari aj vystačí,“ doložil mrzute. „A čo sa tej politiky dotýka, tam myslím ako náš gazda, že sú to len panské cigánstva,“ a odporúčal sa.

Učiteľovi, ako bol ľahostajný k národným veciam, ale mu skoro slzy vyhŕkly, keď si pomyslel, ako mu len pred pár rokmi, tak sa mu zdalo, že včera, podával farár v tej istej izbe Národnie Noviny,^[43] Orla, a teraz čert vie, aké maďarské by mu chcel dať, ktorým by hádam ani nerozumel.

Taký žiaľ a zlosť mu prišly, že práve neposlal si po ponúkané noviny, ač bol ináč až neslušne dekanovi poslušný.

To neostalo bez vplyvu na dekana, ktorý sa už dávno zaoberal tou myšlienkou, Tichého niekam inam preložiť, „aby nebol svetu na očiach a mal pokoj“; ale nebolo nikde prázdne miesto, a vedel o ňom, že bude len ku kostolu chcieť ísť.

Bol by ho mohol aj na lopate vyhodiť, „uhorsky nevie, pansláv… By ma ale ešte ozaj tí jeho kamaráti postriehli vari“, zháčil sa. Myslel dekan aj na svoju kožku…

Ale že však sa ukáže. Ešte rok-dva počká.

XII

Na dvadsaťpäťročie kňažstva dal dekan zamaľovať kus kostola, kúpil starú lurdskú sochu ženám a dievkam, aby im ústa pripchal; školským deťom zástavu sv. Imricha^[44] s maďarskou stužkou s nápisom: „Istennek és hazának!“ (Bohu a vlasti), a rozdal balík obrázkov, prstienkov a maďarských modlitebných kníh. V mestskom maďarskom plátku stál článok: „Hazafias pap 25-éves jubileuma.“ (Dvadsaťpäťročné jubileum vlasteneckého kňaza.)

V Zubrove bola veľká hostina. Prišli páni z mesta a učiteľ mal plno práce s maďarskými vinšmi a piesňami, lebo si pán dekan výslovne tak žiadal, aby ho „jedno dieťa po uhorsky, druhé po slovensky pozdravilo“. Aj tak sa spievalo.

Učiteľ dostal sa s niekoľkými gazdovci k stolu, a len tak vydržal cez obed, a akonáhle mohol, vytratil sa ta, preč, domov. Šlo tam pri stole všetko ako na dákej dolnozemskej čárde.^[45]

Bol, rozumie sa, aj feršter. Pekná, ač teraz už tak okolo tridsaťšesť do tridsaťosemročná feršterka ponúkla sa za kuchárku a dekan neodoprel. Po obede ustrojila sa do zvláštneho vyškrobeného kuchárskeho kroja s čepčekom na hlave a prišla do izby, a bola veľmi dobrej vôle. Pila, fajčila, hádzala sa na kanape, mrvila nepokojne nôžkami a koketovala lebo s veľmi starými, lebo zase s veľmi mladými kňazmi. Ona bola jediná ženská, krome sestry a dvoch vnučiek, stálych gazdiniek dekanových, ktoré boly ale vždy v kuchyni.

Dekanovi neboli schválne vinšovať — panslávi (z nich kováč už bol mŕtvy).

„My sme ho vítali a pôjdeme ho už iba odprevádzať, dá Boh, že to dožijeme, aj ja ešte,“ odpovedal za všetkých osemdesiatročný, ale ešte vždy svieži mlynár, keď sa ho notár opýtal, prečo neboli.

S týmto ohlasom na dedine a s tým spomenutým článkom v novinách sa zakončilo jubileum. Povýšenie žiadne. Krútil dekan hlavou… Však len musí prísť!

(Staručký mlynár — dokladám tu — nedožil sa toho vyprevádzania. Na smrteľnej posteli žiadal si druhého kňaza, aj ho menoval, sľúbily mu ho deti, ale potom sa uradily, že by to bola hanba, ani to nespomenuly pred nikým.)

XIII

Po čase zase stalo sa — aby sme sa vrátili k Tichému — že ako prácu dokončil — v tej úfnosti, že dostane dohánu, cigarku — nečakal, kým si notár pre ňu príde alebo pošle, ale zaniesol mu ju sám.

V jednej izbe bola aj kancelária aj pošta. Tam vše videl, ako notár uchytil s police novinky, odtrhol pásku a čo potreboval, vše aj jemu, Tichému, zabalil do nich.

Tichý nepovedal nič, ale raz, keď videl adresu dobrého priateľa z druhej dediny — uňho sa obyčajne skladávali, keď prišli na pohreb, alebo oblátky roznášať — nepomyslel, ale sadol a napísal priateľovi kartičku, aby si po novinky včas posielal, lebo on už vie, kde sa mu podievajú, „a nebudeme musieť vše do Martina vypisovať“. Len toľko. Ostatné že ústne pri príležitosti a poslal kartičku od známej ženy priateľovi.

Kartičku žena odovzdala, priateľ prečítal, hádal a pohodil ju medzi noviny a papiere na okno, že však sa spýta rechtora, čo asi aj sám háda.

O pár dní prišli pohrebovať. Dekan už bol predtým naviedol tohoto gazdu na Vlasť a Svet, aj takto náboženskú knihu mu vše podal, keď si pýtal; lebo rady čítaly aj ženy; bolo na okne papiera plno.

Dekan, kým mu rechtor šaty s kaplnky priniesol, len tak prehrabával noviny na obloku a zočil kartičku. Písmo poznal; číta…

„Túto kartičku mi, Števko, dáte…“

„Čože je za ňu? Tú? Načože by im bola, pán veľkomožný,“ nerozumel a usmial sa gazda. „Ale, nech sa páči. To som sa ponosoval, že mi poštárka novinky neriadne posiela, a že ich ani nedostanem vše,“ sťažoval sa gazda, nič netušiac, ba si myslel, že mu to dekan už teraz celkom napraví.

Dekan kartičku schoval a prešlo sa na inú reč, vlastne doniesol vtom Tichý šaty. Obliekol ho a šli.

Po ceste šepnul dekan rechtorovi, prikyvujúc hlavou a žmurkajúc očima (ako „zase som ťa chytil, vtáčku“): „Ja voľačo mám, pán učiteľ…“

„Čo, ich milosť?“^[46]

„Potom im zradím, keď pôjdeme domov.“

„Prosím.“

„Len aby neďakovali.“

A zradil mu; ukázal kartičku, povedal aj notárovi, a tak tento Tichého obchádzal od tých čias, a dekan ukoval z kartičky nový makateľný dôkaz Tichého „panslavizmu“.

„A to si schováme na pamiatku. Už oni len, pán učiteľ, nebudú inakší, ani čo by sa v uhorskej krajine všetko zmenilo. Ale uvidia, že im to môže ešte aj škodiť. No, keby ja teraz taký človek bol, hneď sú fuk, alebo aspoň preložený, a ja im to aj radím; akonáhle sa uprázdni dáka obstojná stanica, aby sa pýtali. Tam predsa nebudú tak na očiach každému, ako v Zubrove,“ chcel mu to už dávno povedať, len hľadal príležitosť. S kartičkou sa našla znamenitá! „Nemôžu povedať, že dáka nenávisť s mojej strany; ba naopak…“

Tichý zase len nepovažoval kartičku za dáke previnenie, len ho mrzelo, že už nepočkal a nepovedal to priateľovi ústne, keď by to bolo jedno bývalo vo výsledku.

Umienil si vystríhať sa podobných prenáhlení.

Premýšľal, radil sa so ženou ohľadom detí, a prichystal aj na zmenu stanice, ak len vyžijú na nej, že prejde na akúkoľvek, ale len keď by ho už nasilu vytisli zo Zubrova. Sám sa hýbať nebude.

Ale na rechtorských sa kolegovia držali, čisto učiteľskú, povedal, že neprijme, lebo že by on bol bez organa ako zabitý. Ani dekan nemal toho svedomia, na takú ho natisnúť, ač ho vše upozornil, keď sa taká uprázdnila, menovite v druhom okrese, lebo do svojho už bol napreberal učiteľov, čo jeden z nich ani po slovensky nevedel a muchu volal „mua“, t.j. nevedel povedať „ch“. Číry Maďar.

XIV

Na skúšku, a vlastne k dekanovi na hostinu od rokov prichádzalo aj desať pánov: kňazov a svetských z mesta.

Keď Tichý doslúžil dvadsiaty druhý rok, prišlo ich zvlášť mnoho s novým škôldozorcom —ičvičom, odrodilým Srbom.

Učiteľ od prvého dňa svojho učiteľstva vynakladal celý svoj rozum a zdravie, len aby sa deti dačo naučily a páni boli so skúškou spokojní. Od maďarizačných čias to však nikdy nedokázal; vždy mu mali čo vytýkať.

Teraz na starosť, a keď už chorľavie, hrozí mu preloženie, ak… A on za toľké roky už tak privykol Zubrovu a svetu, že by sa veľmi ťažko lúčil. Matka tiež, hlavne pre synka, ktorý chodil z dediny do mesta do školy už piatu zimu. Na jeseň už mal ísť na preparandiu. Mali síce už poltretej tisícky zgazdovanej, ale tie odkladali na deti a na horšie alebo aspoň ďalšie časy.

Krome katechizmu nebolo na skúške skoro slova počuť slovenského, iba keď pomáhali do maďarčiny prekladať. Deti odpovedaly, vyspievaly všetky vlastenecké pesničky, a páni uznali usilovnosť, len vraj akúsi tieseň je ešte vždy badať na deťoch, a to preto, že „neučí pán učiteľ uhorskú reč s chuťou, oddanosťou, láskou, ale len preto, že to od neho žiadajú“.

Učiteľ sa nebil v prsia — uhádli veru starú pochvalnú vlastnosť Tichého.

Pri obede, keď si páni zajedli, vypili, rozprávali si všelijaké anekdoty o tomto aj o iných učiteľoch, o skúškach, o deťoch, krivých odpovediach maďarských a čo naskusovali, keď takto chodia po vizitách a skúškach.

Idúc od skúšky do fary, už zabávali sa na Tichého negramatickej maďarčine, slovenskej výslovnosti, a teraz napadlo ferštrovi od patronátu (nie tomu starému, čo mal tú pikantnú žienku), spraviť si dáky žart s učiteľom. „Ale čo?“

„Zavolajme ho sem.“

„To nie.“

„Ja by som vám poradil, ale ma nezraďte. Choďte hľadať panslavizmus k nemu,“ pomáhal kujon dekan, ktorý by teraz už bol odprisahal, že nebol nikdy panslávom.

„Počkaj!“ napadlo hneď starému slúžnemu, lišiakovi s bielou barančou vlnou na hlave a lalokom pod bradou, že on vídal voľakedy v izbe u Tichého nad posteľou sv. Cyrila a Metoda.^[47] Medzi skúškou býval totiž voľakedy „gábl“ u učiteľa.^[48] Keď kto chcel, odbehol si zajesť a zapiť, zafajčiť. Ale to bolo za slovenských čias.

„Počkaj, keby ten tých ešte mal. Škôldozorca, poď!“

„Čo, čo ti napadlo?“

„Uvidíte, len poďte — aj ešte, no, kto ešte? Nasmejeme sa na bláznovi,“ svolával slúžny, a sobrali sa pätoria do školy „hľadať panslavizmus“… ako im poradil dekan. Cigarky im od rozihrania len tak blčaly, chichotali sa, ale na ceste od fary do školy natiahli vážnu tvár a len vše jeden na druhého „vtipe“ mykol hlavu medzi plecia a zachichotali sa.

Učiteľ sa zarazil, a učiteľka vbehla do kuchyne aj s dievčatkom. Zaklopali silne na prvé dvere, ktoré rovno z pitvora viedly do „druhej“, lepšej izby. Učiteľ skočil z prvej izby a zdnuká otvoril dvere.

Vošli vážne, ač im vínko už bolo kečky zohrialo. Tí zostali stáť pri oknách ako by svedkovia.

Slúžny (ten istý, čo voľakedy aj „Hej Slováci“ spieval v Zubrove na skúške) zavolal si učiteľa k posteli do kúta, kde ešte aj teraz visel obraz Cyrila a Metoda a tajnostne sa ho spýtal, či nemá dáke panslávske knihy, noviny, alebo či listy…

„Aké listy?“ myslí si učiteľ. On do roka nedostane listu, iba ak úradný. Knihy že má v druhej izbe a noviny Vlasť a Svet že mu posielajú a maďarské učiteľské.

„Zase maďarské?!“ vytreštil naň oči. „A toto, ach, ták?!“ a snímal obraz; „panslávskych svätých Cyrilka a Metódka,“ prízvukoval druhú slabiku.

„Prosím, sväté obrazy, ako druhé,“ zadivil sa Tichý, čo to slúžny vlastne robí.

„Ja som, prosím, ako že svätých…“

„Nie! To sú panslávski svätí!“ skočil mu do reči feršter, ktorý všetky reči škôldozorcovi do maďarčiny prekladal.

„Tých dajú mne,“ kročil a bral slúžnemu obraz z ruky. „A budú mať penziu aj bez penzie vyslúženú — ačak, pán škôldozorca?“ Škôldozorca kývnul, lebo feršter sa skutočne miesto smiechu na panslávskych svätých nahneval.

„Bez penzie,“ hučalo mu v ušiach a učiteľ ako bol štyridsaťpäťročný, zodraný, ožltnutý, usušený chlap, tak sa pustil do plaču a prosil všetkých, že nevedel, že ani takých svätých nesmie na stene mať… Ale to nič. Vzali a odišli, aby keď sa dosiaľ nie, smiali sa aspoň potom.

Učiteľ bežal k žene, tá poď s dvoma deťmi do fary poprosiť plačom so sopätými rukami a pre Boha a päť rán Kristových, že kde sa podejú s troma deťmi (jedno potom zomrelo), ak by mali penziu stratiť…

Na kolená sa hodila pred dekanom, deti plakaly a tak premenil sa sprostý žart na vážny výstup.

„Ale veď to len žart, pani učiteľka,“ vytiahla feršterka starému slúžnemu obraz z rúk, hnevlivo naň zaškúlila a podala jej ho. Chcela to skončiť a uľútostilo sa jej tých detí s matkou. Feršter, škôldozorca museli jej sľúbiť, že to nebude mať pre Tichého žiadnych následkov.

Pri tomto výstupe aj starí páni prestali karty hrať, ač starý feršter sa ani obzrieť nechcel a len ďalej a ozvali sa, že boli vytrhnutí a museli vresky počuť a že „čo robíte za bláznovstvá!“

„Už som to napravila!“ pristúpila smiechom ferštrová, objala okolo hrdla svojho starého muža a pritúlila sa k nemu.

Tento už bol znovu zahrúžený do rozdávania.

„Ty to vieš, len sa sem nemiešaj,“ dobrosrdečne odpovedal muž, a bol rád, keď si žena ruky s pliec vzala.

XV

Na fašiangy potom, o pol roka, druhý večer prihodilo sa Tichému, čo sa ako chránil, že zablúdil „deti z krčmy vyháňať“, a stalo sa mu to, čo sa prihodí mnohým iným — domov ledva došiel. Na tretí večer bol zvedavý, čo na druhom pohovoril, šiel znovu a stalo sa mu to isté.

Na druhý deň si ešte ťažšie spomínal, s kým sedel, čo hovoril.

Pravda, farár to už všetko vedel, a po popolci v kostole dostal rechtor ešte poriadny druhý „popolec“. Ten ho potom aj upamätal na reči.

„Pán učiteľ, že cez fašiangy boli po dva večery na krčme, to im nezazlievam, lebo chcem veriť, že šli tam nie kvôli trungu, ačkoľvek všelijaké chýry počúvať musím, ale že šli preto, aby deti nemaly tam prístupu. Hovoril som im už však neraz, že by sa táto kontrola dala inakšie previesť, a nemuseli by oni sami do krčmy, kde sú vystavený trungu, rečiam a očiam každého. Ale oni sa chceli „zabudnúť“ aj teraz (toto všetko, čo mu aj tak nevypadlo, ironicky, posmešne myslel a písal pán dekan), ako každé fašiangy. Preto veľmi dôrazne a prísne som povinný ich, ako dekan a predseda školskej stolice, napomenúť, že ak ešte raz počujem o nich, že boli opitý, pôjdu zo Zubrova, alebo ešte lepšie bude, na penziu. Ďalej povinný som ich napomenúť, aby sa nabudúce zdržiavali takých poznámok a rečí, aké predniesli v spoločnosti mlynára, kolára a voľaktorých gazdov, a ktoré ich výroky, že uhorská reč, ba ako oni si nechcú odvyknúť, „maďarčina“, je iba pre pánov, a že deti iba čo čas tratia s ňou v ostatných predmetoch atď. Samo vsebe to je už od nich, ako uhorského učiteľa a katolíckeho k tomu, nevlastenecký skutok, že medzi tých nevlastencov idú a nie ešte to, že ich podporujú. Ja mám tú skúsenosť na nebohom kováčovi, mlynárovi a mnohých, čo som poznal, že taký prepiaty národniar nemôže byť ani dobrým katolíkom. A to nech si rozmyslia. Čo sa detí týka, oni vedia dobre, že aký je zákon, a ten sme ako uhorskí občania povinní verne plniť. Teda prisviedčať takým národnostným prepiatcom, ako tam boli spomenutí, už čo hneď aj pri víne, im neslobodno. Vedia, že už aj u nového škôldozorcu sú zapísaný ako pansláv, čo mu ja dosiaľ podvrátiť neviem a takto tobôž ani nebudem môcť a nemôžu to odo mňa ani žiadať. A s takými nerozváženými rečmi si iba škodia a mne nepríjemnosti zapríčiňujú. Tak pri tejto príležitosti im musím dohovárať, že tak pán feršter, ako aj pán škôldozorca sa predo mnou opätovne vyslovili, že keď aj badať tu aký-taký pokrok v uhorskej reči, ale že preto ide to tak tvrdo a chybne, lebo že si nedajú dosť záležať na tom, aby sa oni, ako som im to radil, svedomitejšie učili, a deti naše vlasteneckej reči s väčšou láskou vyučovať sa vynasnažovali ani teraz, keď vidia, že visí nad nimi Damoklov meč.^[49] Potom ešte vše menujú uhorskú reč maďarskou, takže si to aj deti zamieňajú, ako by boli nie s nevinnými detskými srdiečkami v posvätnom dome, ale niekde s martinskými prepiatci Memorandum skladali.^[50] Prosia, aby mohli do päťadvadsiatich rokov penzie v Zubrove doslúžiť; ale mne sa činí, ako by sa oni vlastne nasilu chceli dať penzionovať… A ja si za nich už viac prsty páliť nebudem. — Ich dobreprajúci X. Y., dekan a predseda školskej stolice.^[51]“

Učiteľ prečítal, žena mu vytkla opilosť, aj ju musel ísť vyhovárať na zlý trúnok, kamarátstvo a fašiangy, a odprosil.

Dekan ho ešte o tom slovenstve, či ako potom zvrtol, a panslavizme a katolíctve poučil, že nemôžu byť spolu v jednom človeku. Tichý sa ani nezamýšľal, ale mu ani neuveril. Preňho to už bolo zunované o tom panslavizme, a ani teraz neporovnával dobrých Slovákov, panslavistov, či ozaj boli dobrými katolíkmi.

Vzdor tejto vnútornej nevere, dekan sa s odprosením, z ohľadu na učiteľovu rodinu, veľkodušne uspokojil a sľúbil, že on s jeho strany ďalšie kroky už neurobí, ale ak kto iný, bude musieť pravdu povedať, „lebo by kňazom nebol“ — doložil.

Tieto fašiangové darobnice sa skutočne ďalej nerozniesly. Už si predpojatí ľudia s notárom, notárkou a podobne maďaróni z okolia mesta mysleli, že Tichý ten päťadvadsiaty rok doslúži. Tichý s rodinou sa ho tiež úfal dáko dotiahnuť, potom že pôjdu do mesta, ona bude chovať študentov, on si nájde nejakú službičku a budú si spokojne žiť. Dievča dajú tiež vyučiť, syn je už aj tak prvý rok na preparandii.

XVI

Po roku počal ale Tichý vážne polihovať, chorieť. Aj tak slabý chlap prepracoval sa, a pri všetkej jeho ľahostajnosti, chladnosti, utrápili ho, zhrýzli duševne, že sa stával obdobným pijakom.

Dekan, keď žena chodila prosiť, aby len do toho päťadvadsiateho roku vytiahli, zmiloval sa nad slzami, ak ozaj sa, a premyslel tak, že zavolal na učiteľove trovy podučiteľa za stravu, kvartieľ a pätnásť zlatých mesačne. Toľko nemal ani Tichý; ale už aspoň mohol vyčkať, čo bude.

V roku Tichý zomrel, prestáv dlhé tyranstvo od vlastného farára, slovenského odroňa.

Ešte pár týždňov pred smrťou, myslel si dekan, že sa mu Tichý za všetko pomstí, a že ho on dal do novín, a dekan si žiadal, aby to Tichý v tých istých novinách pod vlastným menom odvolal, lebo že jeho dušeniu sa neverí. A Tichý ho skutočne umýval, aký je to kňaz svätý, rechtorov a chudoby priateľ, priaznivec, mecén školy atď.

Len to nemal Tichý urobiť, tak mu to nepristalo, ako ma to mrzí, že vám musím povedať.

Dekanovi nesišlo na rozum, že ho dávajú do novín jeho vlastní žiaci z jeho prvých rokov v Zubrove.

Že mu to nenapadlo… Ale zlé svedomie. Veď Tichý do novín nikdy nepísal, ak trochu pobehal, počítal a odložil, lebo podal ďalej. Musel sa starať o hmotnú výživu rodiny, pritom myslieť aj na budúce časy. Duševne ani nežil dosť povedome, alebo aspoň vo veľmi úzkom kole. Škola, kostol, rodina, budúcnosť detí bolo jeho starosťou. Politika (ak akú zastával), národovectvo, priateľstvo, to bolo vlastne s ním ako by srastené. Konal dačo národného, a nevedel vlastne, že sa to už národným menuje a je jemu zakázané. Žili proste, ako žijú dedinčania, v priateľstve s obcou, predstavenými a celým svetom; tešil ich život, práca a neponosovali sa a žili deťom, ona v práci okolo domu, on okolo školy, a keby nie maďarčina, boli by mali aj za sto rokov zlaté časy, a keby im ich nebol kalil dekan a nové časy samy.

Škrvačili, od úst si odtŕhali, len aby deťom bolo. Pohár vína na svadbe, cigarka darovaná, a keď v nedeľu na kolkárni vyhral dva groše, bolo všetko jeho mimoriadne potešenie. No a keď len chorý nebol, ďakoval Pánu Bohu aj za tie dary. Bol hodne necitlivý, preto ani škriepky, zvady nikdy nemal, politizovať nevedel, rozohniť sa, no trochu ešte za mladi, ale od štyridsiatich rokov nikdy.

Čo mu vrchnosti nadelily, urobil všetko s prehnanou svedomitosťou dotyčne školy, kostola. Deti za desať, za pätnásť, za dvadsať rokov deň po deň skoro potme vychádzaly zo školy; bránil včasný exámen.^[52]

Najhoršie preň bolo, keď mu penzionovaním vyhrážali. Že kde sa obráti ešte mladý chlap? Alebo ak bude dlho chorľavieť… skoro plakával, a z penzie nevyžije a deti sú tu a v škole ešte. Vše si zúfal a netrúfal by si bol iného chleba sa chytiť, ani čo by si mu ho bol podával. Visel na tom učiteľstve, ako klinec na stene.

Bál sa, že mu deti, žena a on hladom pomrú; lebo čože je vraj dvetisíc zlatých a desať — mesačnej penzie…

S najfatalistickejšou oddanosťou, ba húževnatosťou, ako by bol chcel s mosta strhnúť a domov si uchytiť, spieval v ťažkých chvíľach zúfalstva, pošlého zo sprostého týrania so strany maďarónskych predstavených, akúsi o Jánovi Nepomuckom, že akosi… — „ten starý neprítel, by ho skaziť chcel;^[53] ale že sa mu to nedá, že on patróna má, a to je svätý Ján Nepomucký“.

A toto bola aj jediná jeho pomsta, aj to dlhé roky nie povedomá! Len dekana mal čert vziať vše od zlosti, keď mu ju každý utorok zaspieval. Myslel si, že pod tým „starým nepríteľom“ Tichý jeho rozumie. Povedali mu to a potom si už aj jeho myslel. Do tých čias si myslel všeobecne, všetko zlo, čo ho stihlo a stihnúť má! A dekan nemohol nič proti Jánovi Nepomuckému, lebo ho celá dedina rada videla a každoročne bola k nemu pobožnosť, sprievod na most ako aj k Floriánovi, s ktorým stál na moste a dedina ležala hlboko, s jednej druhej strany riečky, takže keď padol príval, už zapaľovaly sviečky a spievaly na moste staré ženy, aby ochránil. Nuž proti tomu povedať slova, tak ho za kacíra vyhlásia, biskupovi oznámia.

Ale na to tiež treba uši a zatopené srdce, počúvať za pätnásť rokov „ten starý nepřítel“, cítiť sa ním a ním predsa zostávať až do smrti.

XVII

A kto dosiaľ veril mojej rozprávke, uverí mi aj bez dokladov, aby som skončil — že za vyše tridsať rokov, čo bol dekan v Zubrove, dedina tak upadla v každom ohľade, že nepovstane ani za šesťdesiat!

Ťažko umieral chudák Tichý, že bol ešte mladý, a že nestačil zaopatriť tak, ako by bol chcel, svoju rodinku.

Pane dekan! Vy ste ju sami opustili kvôli panskej láske, cieľom sobeckým. Mimo iného ste aj zbohatli. Ale pozrite, ako schudobnely vaše ovce. Keby tak — po katolícky — prišlo vám ich teraz viesť pred Pastiera, pomyslel by si, že sú to opité, ošarpané opice.

Maďarónčili ste za vyše dvadsať rokov, a čo z toho? No ba! Vychovali ste jedného maďaróna, kňaza k tomu. Pomaďarčil si už aj meno a svet vraví, že je múdry. Ale či je vám to dostatočná náhrada za tisíc schválne osprostených…

„Áno, je!“ dokladám, ako by som vás na vlastné uši počul.

No ja vrátim sa ešte k vám, a vy musíte povedať, že pochybené bolo vaše životné dielo, keď aj v živote nerozbili a nerozmrvili ste ho na prach, aspoň vo vlastnej duši, keďže sa v ľuďoch to rozbíjať nedostane vám už druhých šesťdesiat rokov života.

Ospovedať si vás zavolal Tichý, a vy priateľskyprajne stisli ste mu ruku, zostali pri ňom chvíľku, vypytovali sa na jeho bôle, aj ste mu vykali, ako na počiatku, keď Tichý prišiel.

Prijali a vyprevadili ste ho priateľsky, lenže, keď medzitým bol práve — tu kuse opísaný život — nebohého Tichého…