E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Šofránkovci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 90 čitateľov

Časť prvá. Učená cesta Pandrlákova

I. Hlboká ničomnosť, vysoké nádeje

Oravec Šofránko prišiel do Pešti dať sa skúšať z práv. Uznali ho však za vcele neschopného, vďaka za to výučbe, ktorú požíval. Ako rodený Slovák učil sa v prvých rokoch výlučne len cudzie reči, a to až tri odrazu, maďarskú, latinskú a nemeckú; v neskorších rokoch nijako nemohol nahradiť to, čo zameškal. Postupoval v triedach, v žiadnej však nemal pevný základ. Zpočiatku nerozumel vyučovaciu reč, potom mu chýbaly predbežné vedomosti a cvik duševných schopností. Nerozumel nikdy, čo sa učil. A učitelia to ani nežiadali. Mali na tom dosť, keď sa naučil zpamäti, čo mu uložili. Zostal teda navždy duševným nedochôdčaťom. Škaredý zmätok panoval v jeho slabej hlave.

K tomu prišla i prevrátenosť srdca, sprznenie prirodzených citov. Učitelia vzbudili v ňom nesmiernu ošklivosť proti Slovákom a streštené obdivovanie Maďarov, zvlášť lživou, tendenčnou históriou. Šofránko bral za svätú pravdu všetky tie kronikárske vymysleniny, ktorými sa oslavujú Maďari, hanobia Slováci.

To malo za následok, ako obyčajne, zdivelosť mravov, zlé spoločnosti. Lebo slovenská mládež, odcudzená svojmu národu, býva najrozpustilejšia. Bol opravdivý beťár a chodil s beťármi. Jeho sebadržanie bolo tak ošemetne spupné a hlúpo hrdé, že ho sami jeho tovariši nazvali Pandrlákom. Toto meno i my mu budeme ďalej dávať na rozoznanie od brata. Kamkoľvek sa hnul, všade s ním „doháňžačkó“[1] a pipka, oplzlé reči a zlorečenie, karty, pijatyky, časté zameškávanie školy. Preto nie div, že na právnickej skúške prepadol.

Keď nemohol sám byť právnikom, našiel v Pešti výživu pri iných právnikoch. Potrebovali ho za denný plat k odpisovaniu, pokiaľ mohli. Lebo skoro počaly sa javiť pri ňom znaky pomätenosti. Do pravotných písem miešal výpisky z kroník a svoje historické výmysly.

Oddal sa zaiste pomäteným historickým bádaniam. Čítal bez rozsudku blúznivé kroniky a pohrúžil sa do podivínskych táranín Horvátovských.[2] To dalo poslednú ranu jeho slabému, rozstrojenému mozgu.

Blúznil, olúpil celú históriu na oslavu Maďarov. Všetky vzdelanosťou alebo bojovnosťou preslávené národy, všetky výtečné osoby v dejepise boly mu Maďarmi. Čo len je dobré, veliké a pekné, všetko uňho sústredilo sa v pojme Maďara. Slovanom oproti tomu pripisoval všetko, čo je nízke, chatrné, plané, a nenávidel náramne všetkých, vyjmúc Poliakov. Pred Rusmi mal frenetický strach. Slováka ani vidieť. Keď mu kto riekol, že i on je Slovák, hovorieval, ako Damianič o Srboch,[3] že všetkých Slovákov poškrtí, naposledok sám seba. Bol by sa zjedol od hnevu, keby nebol nadobudol presvedčenie, že odrieknutím sa Slovákov, úplne prestal byť Slovákom, hoci to nikto, okrem neho, neuznával. V ňom búril celou silou ten démon, ktorý vekom naším lomcuje, odrodilstvo slovenské našlo najúplnejší výraz.

Keď už žiadneho počestného zárobku viac nemal, živila ho len všetečná mládež, pre zábavu. Lebo mali v ňom neprebraný prameň smiechu.

Raz mu navrhli, aby sa uchádzal o miesto pri Maďarskej akadémii, keď je taký historik, a Pandrlákovi nebolo viac treba. Uviedol to hneď v skutok.

V zmätenej svojej prosbe asi to povedal, že v Akadémii dúfa nájsť čas na veľmi dôležité historické práce. Sľúbil menovite, že uhorské kroniky, hoc to akokoľvek dokonalé arcidiela sú, predsa v dačom ponapraví.

Tanula mu na mysli kronika Kézova.[4] Tento kronikár píše, že medzi vyhnaním Hunov z Európy a príchodom ich potomkov Maďarov do Europy prešlo desať liet. Náš Pandrlák umienil si nepodvratne dokázať, že to nebolo plných desať liet, ale len deväť rokov, jedenásť mesiacov, dvadsaťdeväť dní, trinásť hodín a päťdesiat minút. Taký vám to bol historik!

II. Plán učebnej cesty

Mal pevnú nádej na vymenovanie za akademika, ako ho už nazývali mladí ošemetníci. Ale predsa kto vie? Keď to nikde na svete nejde podľa zásluh a schopností. Nejedného vysokopostaveného povýšilo len meno rodiny. Vždy sa skorej prichádza k úradu a hodnostiam vznešenosťou rodu, odporúčaním a pochlebníctvom, než na paripe zásluh. Nejeden predstavený by mal byť učňom svojho podriadeného. Ani na kreslách akademických nesedí celá učenosť krajiny. Ba možno, že jesto zavrhnuté sviece, ktoré by viac svetla vydávaly, než tie povýšené. Toto povážiac, Pandrlák nechcel zdar ponechať náhode. Umienil si podstúpiť učenú cestu, aby Akadémiu donútil k svojmu vymenovaniu zásluhami jasnými, do očú padajúcimi, celému svetu zjavnými a veľmi dôležitými.

Dve veci mal na mysli. Jednu, vyhľadať hrob Atilov,[5] ktorý predpokladal nájsť v okolí Jásberéňa; druhú, priniesť odtiaľ trubiroh Lehelov[6] do maďarského múzea. Nemožno, aby ten, kto prinesie Atilove kosti a trubiroh Lehelov, nebol za akademika i bez prosenia vymenovaný. Lebo to bude zásluha, ktorú budú oslavovať, velebiť, obdivovať všetky národy. Udrie sa o tom hneď na veliký bubon a hrdinu schváti povesť na svoje krídla, preto mu i šťastie priať musí. Cesta teda, čím skorej, cesta do Jásberéňa! Lebo tam visí zlaté rúno pre nového Jásona,[7] srdce i hlava Pandrlákova horí.

Mladí ľudia, právnici, juráti, ktorí s ním každodenne vystrájali nové fígle, nielen schválili, lež i napomohli podstatne jeho predsavzatie. Zaopatrili učenému cestovateľovi vetchý atilakabát,[8] čo so zámerom sa veľmi dobre srovnávalo, vyšnurované nohavice, velikánske ostrohy, nový „koštök“[9] a krivú šabľu s nápisom „Nezabiješ!“

Nový „koštök“ pretiahol si popod remeň na nohaviciach. Koniec naplnený dohánom vyzeral tak, ako čo by mu okrúhla práchnivá huba bola z nohavíc vyrástla. Vystrájači mali radosť, ako im vyzeral v tomto úbore ten vzor beťára i mamľasa v jednej osobe, mužík neveliký, chudorľavý, s riedkou briadkou, malinkými bajúzikmi.

Dali mu i dačo peňazí a tak ho vyprevadili slávnostne z mesta.

III. Ubitie leva

Za svoje obete získali to, že sami boli svedkami prvého dobrodružstva hrdo vykračujúceho učeného cestovateľa.

Na predmestí hnal pred sebou mäsiar do jatky teľa. Pandrlák, ktorý už počal mať i videnia, zastal a s úžasom ukázal prstom na teľa: „Ha!“

„Čo ti je? Čo vidíš?“ tázali sa.

„Nevidíte leva?“

„Kde?“

„Heno! Pozrite, aký to zúrivý pohľad toho ušľachtilého kráľa púšte.“

„Ej, už ozaj! Hrôza vidieť!“ utvrdili ho vo videní vyprevádzači. „Teraz práve uskočil zo zverínca, zdrúzgajúc železnú klietku. Beda nám, beda celému mestu, ak nás vy strachu nezbavíte, s večnou svojou slávou. Ukážte teraz, že ste naozajstný ,maďarský človek‘.“ Mäsiarovi dali znak, aby mu nechal slobodnú vôľu.

V Pandrlákovi vzbudily sa rozpomienky na „párducoš Árpáda“, na Samsona a Herkula,[10] obidvoch to, podľa jeho presvedčenia, Maďarov. A pochvala vzbudila v ňom živú túžbu stať sa im podobným, roznietila jeho bodrosť.

„Nebojte sa,“ riekol, „ani nech sa nestrachujú duše vaše. Hľaďte, ako zachádza pravý ,maďarský človek‘ s desným kráľom ľútych šeliem.“

S tým si napľul do dlaní, vysúkal rukávy a chmat teľa za hlavu! Teľa bečalo, keď mu vykrútil nazad šiju a roztváral tlamu, aby sa pripodobnil Samsonovi. „Darmo reveš, v maďarských si rukách,“ riekol víťazne premožiteľ leva. „Nôž mu teraz!“

A mäsiar, na pokynutie veselých mladých pánov, skutočne teľa zarezal a na rozkaz Pandrlákov hneď i z kožucha olúpil.

Tento vzal potom kožku na plecia a uviazal si ju na predku nôžkami, čím značne sa rozmnožila jeho ušľachtilá hrdosť. Myslel, že je už teraz vcele podobný „párducoš Árpádovi“, Samsonovi a Herr Kulešovi,[11] ako on meno toto vysvetľoval. Maďarské meno jeho bolo Kuleš a Nemci ho prirodzene titulovali Herr.

Sprevádzačom riekol výchlubne: „Iďte, zvestujte obidvom mestám, čo ste videli a slyšali. Levy sa sdierajú, tigry krotia a blahoslavený, kto uzná, že Maďar je prvý národ na svete.“

Medzitým početne sa shromaždivším uličníkom riekol: „Vy čo ste vyšli vidieť? Či ,párducoš Árpáda‘? Amen, pravím vám, že viac ako Árpáda. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Samsona? Samson mal všetku silu len vo vlasoch; u mňa sú všetky údy vlasmi. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Herr Kuleša? Herr Kuleš vedel narábať len so svojím kyjom: ja viem i perom. Budete skoro v pochybnosti, či väčšieho obdivu je pri mne hodna hrdinská zmužilosť, či tichá a kľudná učenosť.“

Povstalý z toho smiech prijal ako potlesk a šiel, vykračujúc hrdo k Jásberéňu.

IV. Zbadanie šarkana

Idúcky obzeral s takou nábožnosťou piesočnaté roviny ako veriaci pútnik vo svätej zemi miesta, posvätené šľapajami božského Spasiteľa, Márie, prorokov, apoštolov a iných biblických osôb. Ako by nie? Veď po týchto rovinách tmolily sa zástupy Hunov. A to je dokázané, že Huni boli Maďari a veľmi zaslúžilí ľudia, ktorých pamiatka zostane požehnanou na veky. Vedeli znamenite lúpiť, mestá boriť, dediny páliť, lebky štiepať, hrdlá odrezávať ako žiaden iný národ. Kopytá ich koní teda posvätily navždy roviny tieto. Preto ich obzeral s celou nábožnosťou Pandrlák, bo i na to myslel, či nemá zobuť čižmy ako Mojžiš pred horiacim kriačkom.

Bol práve vcele pohrúžený do minulosti, predstavoval si živo, ako tu Atila svetotrasným hlasom velil svojím svetoborným a preto svätým zástupom, keď mu čosi mihlo v oči. Zastane, hľadí, rozdiera oči, a aj, úkaz podivný! Na obzore svíja sa vo vzduchu veličizné hadisko. Čo chvíľu mihne mu pred očima, hoci vždy na jednom a tom istom mieste.

Prišly mu hneď na pamäť rozprávky z detského veku o šarkanoch a černokňažníkoch. Považoval to potom osvietený filozofiou, za báje sprostého ľudu. Ale teraz presvedčil sa na vlastné oči, že veru šarkan predsa skutočne jestvuje a zapísal si to hneď do denníka, aby dal o tom učenú zprávu Akadémii.

I bolo dačo vo veci, okrem žartu. Maďar vial pod holým nebom, ako to tam obyčaj, koňmi vytlačenú pšenicu na poli. Maďara náš cestovateľ nevidel, ale videl zrno a plevy, vyhadzované do povetria vejačkou. To sa mu zjavilo na obzore ako svíjajúce sa hadisko.

V. Nekrajanské stretnutie sa s krajanmi

Keď zbadal šarkana, prišla mu na myseľ i hory podvracajúca búrka. V jej očakávaní vtisol si dobre na čelo kučmu[12] a predsavzal si vrhnúť sa na zem, aby ho do povetria neschvátilo, ako Eliáša proroka. A nečinil ani to bez príčiny, bo skutočne počul dunenie. Nebolo to však dunenie búrky, lež prichádzajúceho vozíka, na ktorom sedeli traja oravskí pláteníci v čiernych kurtkách.

Pandrlák oslovil ich pri stretnutí maďarsky, pláteníci odvetili slovensky, že tú reč nevedia. „A prečo sa neučíte?“ okríkol ich pánovito Pandrlák, s veľmi cifrovanou kliatbou. „Kto maďarský chlieb je, nech sa učí maďarsky.“

Na to poznamenali pláteníci, že oni len svoj poctivý slovenský chlieb jedia, nie maďarský. Lebo že im Maďar ani chleba, ani vína, ani slaniny zadarmo veru nedá, hoci on rád kupuje tovar za päť prstov.

Pandrlák krútil mrzuto hlavou a prirodzene to dopustiť nechcel, že by Slovák slovenský chlieb jedol. Vykrikoval s velikými srdmi, aby sa pratal von s krajiny maďarskej, kto nezanechá všetko a nebeží učiť sa maďarsky.

„Slovensky v Uhrách hovoriť,“ dodal s takým dôrazom, že mu až sliny fŕkaly, „je zločin hodný šibenice.“ Pohrozil tiež, že navrhne snemu, aby zákon o spálení luteránov bol prenesený na Slovákov.

Pláteníci vyvalili oči, kto ten muž s čerstvou teľacou kožkou na pleciach, čo ich z krajiny vyháňa, ide vešať a upaľovať? A Pandrlák teremtettoval[13] tak, že by sa boli až zľakli, keby im nebolo šlo do smiechu. Ako by nie? Taký Maďar a výslovnosť slovenská! Lebo už to darmo. Maďarská výslovnosť je tak zvláštna, že nikdy temer nedokáže ju úplne napodobniť, kto sa v tom nenarodil. I na Pandrlákovi, akýmkoľvek sa robil Maďarom, bolo poznať hneď pri prvom otvorení úst, že nie je rodený Maďar.

Chachot pláteníkov popudil horlivca ešte viac. Do takého ohňa prišiel, že i šabľu tasil. Na šťastie bola to šabľa drevená.

Oravci siahli tiež k svojej zbroji. Pohonič vyzutínal bičom milého krajana tak, že sa obidvoma dlaňami lapil za uši, potom šibol kone a pošiel.

Bol to vlastný brat Pandrlákov, pláteník Šofránko. Nepoznal ho v takom úbore, tým menej pri takom obcovaní.

Pandrlák zostal ako omámený. Nevedel, či má ísť svojou cestou, či bežať za vozíkom a dať zajať kriminálnych zradcov vlasti. Horekoval, že ten nebezpečný panslavizmus rozširuje sa už i medzi ľud. Lebo to panslavizmus hovorí z tých ľudí.

Ale práve táto nepríjemnosť mohla mať vážne, vedecké i politické, následky. Náš akademik zaiste pevne si umienil opraviť žalostný omyl tých maďarských učencov a politikov, ktorí neprestávajú tvrdiť, že v Uhrách nieto Slovákov. Tej mienky bol i Pandrlák. Myslel, že odkedy je v Pešti, všetci Slováci pretvorili sa v Maďarov. Ale skúsenosť o inom ho poučila a on si umienil vyviesť svet z bludu. Na dôkaz toho, že Slováci ešte jestvujú, chcel ukázať v samej Akadémii svoje zapuchnuté uši. Škoda, že základná jeho mienka ešte doteraz nezvíťazila.

VI. Zapudenie celého vojska

Sbieral práve všetky možné dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa jestvujú iné skutočné národy,[14] keď zbadal pred sebou, ďaleko na obzore, do radu postavené vojsko s ručnicami a bodákmi. Zdalo sa mu, že ho môže byť asi jedna stotina, ale za touto vyobrazil si celú armádu a počal hádať. „Pane Bože! Čo tu, na tejto kopytami hunských koňov posvätenej zemi, robí vojsko tak veliké?“ Tak sa tázal sám seba a dal si sám odpoveď, že to iste vojsko ruské. Vedel zaiste, že Rusi posielajú neprestajne do Uhier milióny a milióny rubľov, hoci u nich dosť licho stoja financie. Myslel teda prirodzene, že už prišli zaujať samu krajinu, na ktorú si neprestajne ostria zuby, zvlášť pre to uhorské víno. A Pandrlákovi tiež na tomto najviac záležalo. Lebo pri čom by sme držali voľby na snem a obnovy župných úradov, keby vína nebolo? Skypelo teda vlastenecké jeho srdce.

Ale čo počať v takomto nebezpečenstve? Prišlo mu na pamäť, ako to robili prvotní maďarskí víťazi, ktorí túto krajinu nadobudli potokmi svätej krvi bez toho, že by kvapku z nej boli vyliali. Zuard, Katuša, Huba a iná čeliadka[15] Duchom Svätým osvietenej fantázie bezmenného Notára kráľa Bélu len meč ukázali a pohrozili dakde s vŕšku Slovákom a títo hneď prchli pred nimi ako plaché ovce, oddali im krajinu a uznali ich za svojich prirodzených pánov. A veď Rusi tiež sú len takí akísi Slováci. Umienil si teda nasledovať príklad počestných kronikárskych víťazov. Vytasiac svoju drevenú šabľu, pustil sa do behu proti nepriateľovi s velikým a hrozným krikom: „A nepracete sa z krajiny, vy darebáci, vy Moskáli? Chceli by ste vínorodý náš Tokaj? He! Dám ja vám! Naučím ja vás!“

Pádil s takým vykrikovaním. A hľa, čo môže nevyrovnané maďarské víťazstvo! Nepriateľ skutočne zmizol, ako čo by sa bol prepadol.

Náš hrdina divil sa sám nad sebou pre toľké a tak snadné víťazstvo a umienil si písať hneď o tom Akadémii, aj do všetkých novín, od akého nebezpečenstva oslobodil krajinu; že Moskáli blížili sa už k Pešti, on, Pandrlák, že zapudil ohromnú ich armádu sám jediný. Neváhal postaviť sa pritom na roveň so Zuardom, Katušom a Hubom.

Čo obraznosť jeho rozpálilo, to boly túzoky, veličizné vtáky, ktoré, keď sa postavia v diaľke podľa svojej obyčaje do radu s vytiahnutými šijami, vyzerajú skutočne ako vojsko s ručnicami a bodákmi. A plaché je toto okrídlené vojsko. Náhle teda uzrely bežiaceho k nim Pandrláka, hneď stiahly opatrne šije a učinily tutti futti ako Rakúšania pri Solferíne.[16]

VII. Boj s Moskáľmi

Radosť nášho hrdinu bola však privčasná. Bo keď pošiel ďalej, zbadal s úžasom, že Moskáli sa len vzdialili, ale neutiekli z krajiny. Videl znovu ich vojsko v bielom rúchu a generála pred ním, bezpochyby samého Paškieviča,[17] s troma adjutantmi.

Srdce počalo v ňom tĺcť nepokojne, ale nezľakol sa ani teraz. Dodajúc si smelosti, pošiel, ako skôr, s vytasenou drevenou šabľou a s desným krikom ako pravý „maďarský človek“ v ústrety celej armáde.

Armáda však teraz, predstavte si, neuteká. Ba generálovi adjutanti bežia proti nemu so štekotom. Každý druhý človek bol by v nich poznal valašských psov, ale náš hrdina bol múdrejší. Vedel dobre, že v ruskom vojsku nachádzajú sa i psohlavci, a to mu všetko vysvetlilo. Psohlavci to boli, ktorých generál vyslal proti nemu, aby ho zjedli.

Ale to nie je tak snadno zjesť pravého „maďarského človeka“. Pandrlák zjesť sa nedal. Ale, pravda, mal sa proti komu oháňať svojou drevenou šabľou. Lebo psohlavci dostali chuť na tú sviežu teľaciu kožku, ktorá Pandrlákovi visela s pliec, a hodne ho počali obrábať. Bol by im musel aspoň znak svojej hodnosti a upomienku na svoje hrdinstvo povrhnúť v korisť, keby nebol pribehol sám generál na somárovi.

Čitateľ si domyslí, že to bol valach v zamastenej bunde a hrozné vojsko kŕdeľ bielych oviec.

V denníku nášho hrdinu však čítame, že mal osobný súboj s generálom Paškievičom a jeho adjutantmi, pričom ostatné nepočetné ruské vojsko nečinne sa dívalo. O Paškievičovi poznamenal, že má planú paripu, tak že sa mu až nohy po zemi vláčia, adjutantov oproti tomu obratných a veľmi nebezpečných, bo kúšu. Pripojil i to poznamenanie, žeby jeden pluk husárov postačil zaujať celé Rusko a cára priviesť do Pešti v okovách, keby to stálo za prácu. Ale vraj celá ruská zem nie je hodna dobrého slova a Rusi ani toho prachu, čo by ich vystrieľal.

VIII. Zápas s obrom

Rojily sa mu práve v hlave myšlienky o nekonečnej chatrnosti Slovanov a nevyrovnateľnom víťazstve husárov, o ktorých vraj Napoleon povedal, že by s desiatimi plukmi opanoval celý svet, a šiel, shovárajúc sa o tom sám so sebou, keď sa mu zazdalo, že ktosi sa smeje, ba rehoce, a bral to na seba. Obzrie sa na bok a aj! Chlapisko akési ozrutné, v bielej huni, šibrinkuje kol do kola rukami a rehoce sa hlasite.

Nechceme povedať, že by sa bol Pandrlák na prvý pohľad zľakol, povieme len, že trochu sa pozastavil. Lebo chlapisko to bolo tak ozorné, že zase videl pred sebou uskutočnenú národnú báj o obroch. Bol vysoký ako dom, ramená mal dlhšie a tlstejšie ako celý najväčší muž so všetkým činom.

„Ale komu by ustúpilo hrdinstvo maďarské?“ pomyslel si víťaz nad levom a Rusmi a poď k obrovi, spievajúc „Szózat“,[18] aby mu ukázal, čo je pravý „maďarský človek“.

„Ty ma dráždiš, smeješ sa zo mňa,“ riekne, podoprúc si boky pred okrúhlym veterným mlynom. Lebo to bol ten obor, ktorý sa mu vysmieval. Tento Don Quijotov obor[19] neodvetil prirodzene nič, len sa rehotal ďalej a šibrinkoval štyrmi rukami. Bo potvora mala štyri ruky.

Rozpálený tým ešte viac „maďarský človek“ vreští z celého hrdla:

„Ktokoľvek si, či človek, či nečlovek, vzdaj slušnú česť Maďarom a vyznaj, že sú prvý národ na svete.“

Obor nič, len ďalej šibrinkuje a rehoce sa. Pomáhajú mu v tom i dve hlavy, vystrčené z mlynských okien. Bol to mlynár a meľač. Pandrlák mal okná za oči, strechu za klobúk, krídla za obrove ruky a rozpŕchlil sa náramne.

„Bijem sa s každým,“ vrešťal, „kto nevyzná, že Maďar všetky národy na svete prevyšuje a povolaný je panovať od východu až k západu slnka, na suchu i na mori nad všetkými jazykmi, plemenami a národmi, odteraz až na veky.“

Odpoveďou na to bolo ďalšie klepotanie mlyna a srdečný smiech z okien vystrčených hláv.

To bolo primnoho. Také rúhanie „maďarský človek“ ďalej trpieť nemohol. Rozplamení sa ako moriak, tasí šabľu a poď prosto proti obrovi! Ale nie je to žart zápasiť s obrom. Dá mu frčku po nose, hrdina prevráti kozla a tam leží, ľa — na srdečný smiech teraz už štyroch hláv v oknách.

To ho však ešte nepremohlo. Skočiac na hbité nohy, dá sa znovu do obra. Chcel mu lapiť šibrinkujúce ruky. A to i učinil, lenže bez úspechu. Lebo obor ho vydvihol, zatočil ním a pľask o zem na druhej strane.

To ho tak skrotilo, že hoc teraz bol smiech v oknách najväčší, predsa mu prešla chuť na ďalší zápas. Bo pri tom všetkom, že capol do piesku, poranil sa predsa do boku a ledva sa posbieral.

Pomstu vzal len takú, ako ten v bitke dokrvavený Nemec. „Prevalil mi hlavu,“ riekol, „ale i ja som mu dal.“ „Nuž čo?“ „Povedal som mu, že je huncút.“ „Veru si mu dal! Dobre, že ťa ešte väčšmi nezmlátil.“ „Hja! Veď on to nepočul.“

Tak asi učinil i náš hrdina. Odišiel, zaprášený a zakrvavený, nadávajúc obrovi do panslávov, čo uňho bolo to najhroznejšie. Ale ponáhľal sa, aby obor so svojimi štyrmi ramenami neposkočil za ním.

IX. Objavenie zločinu

Ďalej potom neprihodilo sa mu nič zvláštneho, až po cieľ učenej cesty, Jásberéň, okrem toho, že mu prišiel na myseľ nový dôkaz totožnosti Maďarov a Grékov. Totiž meno Jás uviedlo mu v pamäť toho Jásona, ktorý sa plavil do Kolchidy po rúno zlatého baránka; z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás,[20] teda opravdivý Maďar.

Čo prvé pri vchode do Jásberéňa zočil, to bola cigánska koliba a pred ňou nahučičké-nahé cigánčatá. Tieto mu s otrčenou dlaňou zaskočily cestu. A náš dobrosrdečný Pandrlák nielen že sa nepohneval, ako iní cestovatelia, na bezočivej dotieravosti ničomného cudzopasného plemena, lež i pobozkal obdarovaných, zašpinených naháčov, ba vošiel i do koliby. Bol zaiste tak veliký milovník „Novomaďarov“, ako nenávistník Slovákov. S každým špinavým Cigánom hneď letel do bozkávania ako s nádejným Maďarom.

V kolibe našiel dvoch kučeravých „farahúnov“ s velikými bajúzmi a jednu zašpinenú Cigánku v zafúľanej, deravej plachetke.

Táto práve vykladala karty Maďarovi v širočizných gatiskách, v ktorých vyzeral ako ženská v letnici. Skapal mu v noci tlstý brav, prišiel teda k Cigánom, aby mu vyložili z karát, kto mu brava ukradol. Priniesol im dva veličizné chleby, hodný oval slaniny a veliký uzol múky. Lebo Maďar je práve taký galgan ako Slovák a Rumun, nevedomý, hlúpy, poverčivý a márnotratný. Nemá to nikdy krajciara pri rukách. Peniaze nie sú pre neho. Nevie ani zarobiť ani so zarobeným rozumne hospodáriť. Hľadí ako zver len na žranie a pitie. Preto niet u týchto národov pokroku v civilizácii. Maďar i teraz priniesol za veštbu, čo mal doma.

Cigánka mu zvestovala, že jeho brav je zaklatý a že by trup mohol nájsť, keby neveril lživým rečiam a trochu sa poohliadal. Maďar myslel na toho i onoho a pri vstúpení Pandrlákovom škrabal sa starostlivo za uchom. Tento dal sa objímať a bozkávať vyúdených Cigánov s osvedčovaním nekonečnej lásky a úcty svojej. „Vy,“ hovoril, „budete v krátkom čase najkrajšou perlou v korune uhorskej.“

Cigáni ďakovali, ale boli akísi netrpezliví, keď sa ohliadal po kolibe. Zvlášť vtedy prejavovali chuť vypchať podivína von, keď sa počal dotazovať, čo je to tam v kúte prikryté plachtou?

„To je môj nádejný syn, čo práve zomrel,“ odvetil starý More a všetci postavili sa tak, aby zvedavému zastúpili cestu k zakrytému predmetu.

Pandrlák si žiadal súrne vidieť nebohého nádejného vlastenca a Cigáni mu to neústupne odopierali.

„U nás nikto cudzí nesmie mŕtveho vidieť,“ hovoril starý.

„Mátal by nás po smrti,“ dodala veštica s prísahou.

Všetci pchali hosťa von, ale tento stál neústupne na svojom, že mŕtveho nebožtíka vidieť musí a musí.

Prišlo až k strkaniu. Pandrlák zavadil pritom nevdojak ostrohou do plachty a strhol ju. Tu sa ti zjaví miesto človečej mŕtvoly svinský trup, brav, ktorého Maďar práve hľadal, ešte i so srsťou.

Toto náhodné objavenie zločinu pripisovalo sa hlbokej múdrosti a získalo nášmu cestovateľovi velikú povesť v Jásberéni. Hneď bolo plné mesto rečí, že taký a taký veľmúdry pán prišiel z Pešti, bezpochyby vraj kráľovský vyslanec alebo sám kráľ. Cestuje nepoznaný, aby vyskúmal všelijaké krivé cestičky úradských.

X. Súdne riešenie

Dôsledkom povesti o velikej múdrosti prišlého pána v teľacej kožke bolo, že našiel sa iný, tiež minulej noci poškodený gazda, ktorý tiež prišiel prosiť o dobrú radu. Vyložil, že mu ukradli koleso z voza; či by mu teda nevedel povedať, kde ho má hľadať?

„Títo ľudia sa bláznia,“ pomyslel si Pandrlák. Ale potom uvážil, že u Maďarov je tá cnosť, ktorá ich predkov tak slávnymi učinila, hojne i teraz rozšírená. Odvetil teda nakrátko: „Hľadaj u suseda.“

A tu zas utrafil tak, že mohol platiť za veštca. Gazda, ktorý prišiel tázať sa na svoje koleso, bol tiež zlodejom a práve minulej noci ukradol susedovi koleso. Vzal teda toto koleso a odniesol ho k susedovi so slovami: „Kume![21] Prišli sme odrazu na jednu myšlienku. Tys’ ukradol koleso mne, ja tebe. Navráťme si a buďme zato dobrí kumovia.“

Bolo skutočne tak. Povesť Pandrlákova rástla.

Dostavili sa teda pred neho i traja čižmárski tovariši s prosbou o riešenie medzi nimi vzniklého sporu.

Predmet sporu takto vyložil jeden z nich: „Pohli sme sa traja z Koložváru. Tento jeden z nás použil fígeľ, aby si poľahčil, nás nespravodlivo obťažil. Všetky svoje veci nezbadane nakládol do našich noší. My sme niesli ako somári, i naše i jeho, on si šiel naprázdno. Rozsúďte túto vec, učený pane, a naložte oklamníkovi, podľa múdrosti vám vlastnej, zaslúženú pokutu.“

„Nie tak bolo,“ odvetil obžalovaný, „ale títo ukradli v Koložvári moje veci.[22] Ja som to až tu spozoroval. Ráčte uložiť zaslúžený trest zlodejom.“

„Iďte všetci,“ rozhodol Pandrlák, „nazpät do Koložváru. Tam, ty obžalovaný, daj týchto vyšibať ako zlodejov a potom prinesieš ich noše do Jásberéňa, oni pôjdu naprázdno.“

Ľud obdivoval v tomto výroku múdrosť Šalamúnovskú a Pandrlák vyhral to, že si striasol s krku tovarišov. Lebo iné veci ležaly mu na srdci: trubiroh Lehelov, kosti Atilove, ale predovšetkým Rusi.

XI. Palicovanie zlodejského husára

Pred týmito chcel čím skôr uchrániť krajinu, uvedenú do nebezpečenstva. Preto ponáhľal sa predovšetkým oznámiť prítomnosť Paškievičovu husárom, ktorí táborili v Jásberéni.

Týchto práve cvičil na námestí bruchatý ritmajster.[23] Pandrlák sa ostýchal osloviť ho pri práci, len ebadtoval a teremtettoval, že velenie pri Maďaroch je nemecké. Ritmajster dobre počul, keď fajčiaci Pandrlák čas od času pokrikoval: „Magyarúl! Ebadta Németje!“[24] Ale zas on nechcel pretrhnúť svoju prácu a viac dbal na paničky a panie, ktoré sa prizeraly, než na prítomnosť maďarského Herr Kuleša s teľacou kožkou na pleciach.

Po daktorých cvikoch priniesli dereš. Ritmajster kázal sosadnúť s koňa jednému husárovi, vyčítal mu kapitolu, že zasa kradol a bol ožralý, potom zvrešťal: „Líhaj!“ Obstúpili ho s dvoch strán kapráli s palicami.

Náš premožiteľ Rusov tak ľutoval neboráka, že bol pevne odhodlaný vziať na seba ľahšiu pritom polovicu, kričať zaňho, keď ho budú biť. Ale vyťali mu len jednu, potom ho nechali ležať, ani ho nebili, ani vstať mu nekázali.

„No, biteže, keď máte,“ ozve sa husár s dereša. Ritmajster však káže mu vstať a dereš odniesť.

To husár považoval za prevelikú hanbu, pľul a nadával, či je on kurva, aby sa o jednej palici obišiel. Potom dal sa vyhrážať: „Keby mi boli vyťali päťdesiat, bol by som zajtra zase pil a kradol; teraz i zato už viac ani piť, ani kradnúť nebudem.“ A divné, hrozbu túto potom i skutočne vyplnil. Tak rozličný účinok máva trest pri rozličných ľuďoch.

Pandrlák mu pri reptaní hlasite prisvedčoval. Tvrdil i on, že „maďarský človek“ nemal byť tak zhanobený, aby mu len jednu ranu dali.

To počujúc ritmajster skočil s koňa a zastal sa Herr Kulešovi v oči.

„Nuž! Nuž!“ odvetil Pandrlák.

Vtedy sa ritmajstrovi kýchne, posotí velikým brušiskom Herkulesa, tento odletí na tri kroky nazpät. Pretože sa tým dostal do blízkeho susedstva trubačovho koňa, vzal mu tento do gamby kučmu i s vlasmi a tak ho na všeobecný smiech potriasol, vyšticoval ako dáky dedinský profesor študenta v gaťkách.

Najchutnejšie smiala sa jedna mladá pani, ktorá pri cvičení husárov často pokyvovala na pána ritmajstra bielou vyšívanou šatkou.

Len po tomto výjave nastúpilo objasnenie. Pandrlák vyložil, že Rusi sú v krajine, a ritmajster velil hneď husárom — do kasárne.

XII. Návšteva u predstaveného mesta

Ritmajster sám pošiel za tou dámou, ktorú bolo vidno mávať bielym ručníčkom a učený akademik chcel skončiť svoje veci, pokiaľ husári privedú poviazaného Paškieviča. Zamieril do domu predstaveného mesta.

Majúc vstúpiť, bol trochu chúlostivý, ako to vždy býva, keď človek pristupuje k veľadôležitej veci. Preto zastal pri dverách, hľadel kľúčovou dierkou, potom priložil ucho a načúval, chcejúc vedieť, kto tam a čo sa hovorí. V tom ale nadíde hajdúch a okríkne počúvajúceho: „Či to tak robia statoční ľudia?“

Pandrlák chce skoro zdvihnúť hlavu, ale — psia mať — vlasy sa mu zarepily do kľučky. Keď ich odmotáva, hajdúch ho vytne odzadku lieskovicou. Pandrlák sa trhne a odskočí odo dverí, ale veru hodný chlp vlasov zostal na kľučke.

To bolo hrubé urazenie učeného akademika. Že však cítil sa vinným, namiesto hnevu odpýtal pekne hajdúcha a zmätený nemilou udalosťou počínal si potom vo svetlici trochu neohrabane.

Chcejúc sa ukázať zdvorilým, salónnym koniarom (lovag),[25] ponáhľal sa predovšetkým pobozkať rúčku domácej panej. Ale stúpil jej pritom na nôžku, a to na otlak. Pani skríkne a odskočí; Pandrlák zhíkne a odskočí tiež na náprotivný bok. Ona búši sa pritom do muža a tento do pece tak, že kachle preboril zadkom. Pandrlák zase buchne do prítomného lekára a tento prevráti stolík so všetkými sklenicami a pohármi. Naľakaný príchodzí odpytuje všetkých za radom s poklonami, zvlášť paniu, a napraví chybu tým, že jej roztrhne vlečúce sa šaty ostrohami, zamotanými do nich. Spustošenie, krik, híkanie, smiech ako na súdny deň. Pandrlák zateremtettoval na toho, kto ustanovil, aby takéto brnkadlá nosil, kto nikdy na koni nesedel.

Po uspokojení trmy-vrmy predstaví sa ako cestujúci akademik a domový pán prijme ho vľúdne. Lebo prišla už i do jeho ušú povesť, ktorá sa o ňom rozniesla. Nemotornosť jeho vysvetľoval si hlbokou učenosťou. „Preto je taký neohybný,“ myslel si, „lebo je vždy plný hlbokých myšlienok a žije viac v minulosti, než v prítomnosti, viac v ideách, než v skutočnosti. Takí bývajú veľmi učení ľudia. Obcujú vždy s mŕtvymi a zaoberajú sa so samými sebou. Keď potom vstúpia do spoločnosti, sú ako teľa na ľade. Jednako zasluhujú najväčšiu úctu. Lebo od nich vychádza všetko svetlo, oni pestujú vedy a umenia.“ Tak si myslel, preto prijal akademika láskavo, ponúkol mu zdvorilo stoličku.

Pritom ale nová nehoda. Keď mu domový pán podkladal odzadku stoličku, Pandrlák spustil sa pomimo a prask! prekotil sa vo svojej teľacej koži horeznačky. Pani nemohla zdržať sa hlasitého smiechu a utiekla. Akademikovi pomohol na nohy lekár, pri ktorej príležitosti ohmatal mu žilu. Čo súdil z tepu, ukázal jeho významný pohľad na domového pána a pošepnutie čohosi do ucha.

Keď sa i toto utíšilo, akademik predovšetkým zapálil si dymku, aby sa osvedčil pravým Maďarom, potom pristúpil k svojmu predsavzatiu. Najprv rozprával historicky, čo vedel o trubirohu Lehelovom. Keď vraj mali obesiť tohto povestného vodcu lúpežných Maďarov po bitke pri Augsburgu r. 955, vyžiadal si dovolenie zatrúbiť si ešte raz na svojom trubirohu. Dopriali mu posledné nevinné potešenie. Horkýže, ale nevinné. Náhle mal Lehel v ruke svoj trubiroh, bác, s ním cisára Konráda po hlave![26] Zabil ho do smrti.

Hoci rozprávka tá povstala v samom Jásberéni, kde sa trubiroh Lehelov ukazuje, predsa lekár pokrútil hlavou. „Vtedy,“ namietol, „žiadneho cisára Konráda na svete nebolo.“

Akademik však odvetil na to tak vtipne, ako dôkladne: „Práve preto ho nebolo, pretože ho Lehel zabil. Z tejto príčiny ponecháva i Katona[27] svätej relikvii jej platnosť.“

Ospravedlniac tak na priadkach vymyslenú bájku, predniesol potom, aká vzácna pamiatka je trubiroh Lehelov a že by sa mala prechovávať v krajinskom múzeu. On že ju odnesie.

„To sa môže stať,“ mihol chytrý domový pán na lekára a priniesol hneď z bočnej chyže starý lovecký roh, aby sa zbavil podivínskeho hosťa.

Tento nemnoho mysliaci prijal roh s nesmiernym poďakovaním, pritúlil k srdcu a pobozkal. Potom si ho priložil k uchu, lebo sa povedá, že vydáva sám od seba zvuk podobný hučaniu včiel. Pandrlák to našiel pravdivým a s tým väčšou radosťou zavesil si trubiroh na plece, pri čom pán i lekár ledva sa zdržali hlasitého smiechu.

Prešiel potom na iný predmet. Vraj podľa istých historických zpráv, menovite rétora Prišku,[28] kosti Atilove musia ležať v jásberénskom chotári. On že na to prišiel, aby ich vyhľadal. Bo že to neodbytne požaduje blahobyt a rozkvet uhorskej krajiny.

„Ráčte teda ukázať,“ vetí predstavený mesta, „kde sa má kopať!“

„Celý chotár,“ hovorí akademik, „musí sa prekopať miesto pri mieste na siahu hlboko.“

Nato už odpovedal predstavený mesta len úsmevom a kázal hajdúchovi odviesť pána v teľacej kožke na noc — do špitála.

XIII. Serenáda

Okolo polnoci dal ritmajster vyhrávať pred oknami tej dámy, čo tak pokyvovala pri cvičení husárov bielym ručníkom. Celá vojenská banda hrala v kole pri pochodniach (fakliach).

Pretože dialo sa to práve oproti špitálu, kde náš akademik odfukoval, aký div, že vzbudiac sa bral to na seba. Myslel, že tá česť deje sa jemu ako slávnemu učencovi, premožiteľovi leva, obra a Rusov. A pretože tak myslel, nemohol byť taký hrubian, aby sa nepoďakoval.

Chcel zapáliť sviecu, ale pre radostný trepot nemohol. Zápalky sa kazily, žiadna nelapila oheň. Vzal kremeň, ale len nechty a prsty si otĺkal ocieľkou. Pri habkaní sem-tam vyvrátil i nočnú nádobu s obsahom, i umývaciu misu so sklenicou a pohárom a tak obrátil chyžu na kaluž.

Na tresk-plesk vojde špitálsky dozorca, ale bez svetla. Nie div, teda, že jeho nos tak sa stretol s fafákom Pandrlákovým, zapuchnutým od boja s obrom, že oba krvácaly. Po takomto pozdravení vyharušil dozorca hosťa, prečo nedrichme? A odíduc s mrmraním, zamkol pred ním dvere.

Čo sa dalo robiť? To Pandrlák vedel dobre, že všetko teremtettovanie nič nespomôže. Obliekol sa teda po tme a vyskočil na ulicu oknom. Zvláštne vzozrenie dalo mu to, že sa vliekla za ním posteľná plachta, ktorú mal napoly v nohaviciach. Na teľaciu kožku a na trubiroh Lehelov, rozumie sa, že nezabudol.

Takýto pristúpil k bande a ďakoval hlasno za česť, preukázanú mu tak peknou serenádou. Pretože sa strhol smiech, teda i dáma s bielym ručníkom a ritmajster otvorili okno.

Zahučalo úškľabné „éljen“ a Pandrlák odkašľával, chystajúc sa k slávnostnej reči. Mienil napáliť víťazov proti Rusom. Lebo len tí Rusi a panslávi brneli mu vždy v hlave ako každému opravdivému uhorskému vlastencovi.

Ale sotva započal púšťať prúdy úchvatnej svojej výrečnosti, kujon trubač tak mu zatrúbil do ucha, dobre že neohluchol. Miesto cicerónskej reči teda nastúpilo hrozné teremtettovanie a hromženie. „Vy hrubiani, vy padúsi, vy lokaji!“ vykrikoval, keď bol vyplazil jazyk, a odišiel pri homérickom, nevyhasiteľnom smiechu[29] i vojakov, i uličníkov i ritmajstra a dámy v okne.

Chcel sa vrátiť do špitála, kade vyšiel, oknom. Na nešťastie, ako sa pchal dnu a už bol zpolovice v chyži, tu ponocná stráž! Mysliac, že to zlodej, vytiahli ho za nohy nazpät na ulicu, vyčítali mu dakoľko kyjom a potom mu zaopatrili do rána hospodu — v berecínci.[30]

XIV. Nocľah v berecínci

Tu našiel štyroch zamestnaných loptošov, s divým pohľadom, pri zvláštnom zaneprázdnení. Kládli si vprostriedku velikej, nevydoštenej, zasmetenej, očadenej chyže ohník zo slamy a kúskov polámanej postele. Preto bola táto vlhká peleš plná dymu, tiahnuceho sa pomaly von otvoreným oknom. Loptoši sedeli okolo pahreby a rozpaľovali v nej hrubý železný drôt. Tento, keď sa rozpálil na žeravo, vytiahol jeden z pahreby a pritisol inému na obnažené lýtko so slovami: „Vyznaj, že si zabil!“ Pripečené telo až škvrčalo, ale pálený len tvár zmŕštil a riekol so zaťatými zubmi: „Nie, nezabil som!“ Túto službu preukazovali si vospolok všetci za radom jeden druhému. Lebo to bola príprava na súdny výsluch. Sviniari, ktorí zabili dvoch šafraníkov, chceli sa tým utužiť v stálosti pri zapieraní.

Pri takom zaneprázdnení zastihol ich pandúr, ktorý voviedol Pandrláka. „A vy čo?“ okríkol ich s teremtettovaním, opásal každého pár razy po pleciach a oheň zalial. Pandrlák zostal s loptošmi po tme.

Títo počnú sa ho vypytovať odkiaľ je? čo je? čo ukradol? koho zabil? kde a ako ho lapili? a dosť podobných otázok u takých ľudí.

Keď im povedal, že on je akademik, tomu nerozumeli, lebo so sviňami na púšti nikdy o tom nerozprávali.

Povedal im teda prosto, že on je človek učený, čo knihy píše, a zbojníci sa divili. „Či to teda,“ ozval sa jeden, „už i páni zbíjajú?“ „Eh!“ vetil na to druhý, „najlepší zbojníci vozia sa na kočoch, lenže týchto nevešajú.“

Potom počali sužovať príchodzieho rozličnými hlúpymi otázkami. Tázali sa, či to po telegrafe možno i svine posielať? či peršpektívom možno previdieť[31] i cez horu? či pravda, že Nemci vedia lietať? a podobné otázky. Nedali mu oka zatvoriť až do svitu.

XV. Reč k ľudu

Mal teda zlý nocľah na vlhkej zemi a bál sa spolu, že také zneuctenie dá velikú štrbinu jeho vážnosti. Ale v tom sa mýlil. To mu nielen neuškodilo vo verejnej mienke ľudu, lež ešte zvýšilo jeho vážnosť. Lebo ľud si nedá tak ľahko vziať, keď si raz dačo položí do hlavy. Podivínsky jeho oblek a sebadržanie vysvetľovala si sprostač tým, že sa robí bláznom, aby tým istejšie mohol pristihnúť pánov pri krivých cestičkách. Jeho zatknutie a zapuchnutý fafák odvodzovali od prenasledovania panských chytrákov a ľutovali neboráka, že za nich sa vystavuje takým trampotám, nadávali tým, čo ho v noci zneuctili. „Páni zavoňali pečienku,“ pošepkávali si, „preto chcú zabiť kráľovského človeka, ak nie kráľa samého. Naučí ale on ich!“

Preto shromaždilo sa ráno veliké množstvo ľudu okolo berecínca, aby videli podivného cestovateľa a s velikým vreskom žiadali jeho vypustenie.

Predstavený mesta nechcel ako opatrný a chytrý muž dráždiť verejnú mienku, s potupou dať vyviesť šialenca z mesta. Zaumienil si nechať ho robiť po vôli, aby zjavil svoju povahu sám a dobrovoľne odišiel. Mal a musel mať pozhovenie. Verejná mienka činieva i bláznov vážnymi a činí radným šetriť ich.

Odpýtal teda pekne Pandrláka za nočné zneuctenie. A keď tento prejavil žiadosť rečniť k ľudu, neodoprel mu to, ba sám dal mu postaviť bočku.

Na túto vyliezol Pandrlák s teľacou kožkou na pleciach a s Lehelovým trubirohom pri boku a takto asi rečnil:

„Len dva veliké národy boly na svete, jeden rímsky, druhý hunno-maďarský; ale tento predsa väčší je. Ja som hotový rúbať sa s každým na smrť, kto by to zapieral.“

Pri týchto slovách vytiahol svoju drevenú šabľu, mávol na štyri strany sveta, ako kráľ pri korunovaní, potom ju strčil zas do pošvy. Poslucháči ešte nevedeli, či sa majú smiať, či živstvovať rečníka. Mlčali teda, rečník s velikým nosom pokračoval:

„Čo sú učení iných národov oproti našim učeným? Nedoukovia. Čo umelci? Fušeri. Čo politici? Lokaji. Čo hrdinovia? Baby. Maďar je kvintesencia všetkých dokonalostí,[32] ako sa to zrkadlí vo všetkých našich divadelných hrách a rozprávkach zo starého i nového veku. Čokoľvek je veliké, dobré a pekné, všetko je pri Maďarovi: a čoho v Maďarovi niet, to ani veliké, ani dobré, ani pekné byť nemôže. My preto hľadajme kosti Atilove, ktoré ležia neomylne vo vašom chotári, ako som to učeným skúmaním vynašiel. Poďme, prekopajme ho celý, miesto pri mieste, na siahu hlboko.“

Rečník sa obzeral, lebo očakával hromovitý potlesk a už videl v duchu, ako beží mladé, staré s košom, rýľom, motykou a celé mesto dáva sa do kopania. Videl, ako i mladé panie a paničky o závod s koniarmi odhadzujú rukavičky a vláčia hlinu. Ale zmýlil sa veľmi. Jeho reč pôsobila na rozplamenené mysle ako voda na oheň. Shromaždení očakávali, že počne hromžiť proti úradským, že bude sa tázať, kto čo má proti nim, že zavedie prísne vyšetrovanie. A ono, ľa! Klebety o sláve Maďarov, v ktoré nikto neveril. Očakávali pomoc v biedach, zmenšenie dane, zväčšenie miery na víno. A tu, hľa, žiadosť, aby vzali motyky a šli kopať! S tým si im veru prišiel! Ľud je priateľom všetkých novôt, ale len po obete. Kde sa obeť počína, tam sa končí ochota k novotám. Tak bolo i teraz. Ľud krútil hlavou, mrmral, bojac sa, že na rad príde rozkaz.

Za všetkých ozval sa jeden bundáš: „Hm! Tak by sme museli všetci žiť aspoň po tisíc rokov a motyku z ruky nevypúšťať.“ Množstvo mu prisvedčovalo so smiechom a prísahou.

Druhý sa tázal: „Čo to bol za človeka ten Átilay?“ On že sa zostaral a nikdy o takom pánovi nepočul.

To bol následok Pandrlákovho premeškania. Zameškal to vyložiť, pretože myslel, že o tom každá maďarská matka synom a dcéram svojim ešte v kolíske rozpráva. Keď videl s hlbokým vlasteneckým žiaľom trestuhodnú nedbanlivosť Jásberénčanov v tom ohľade, vysvetlil im, že Atila bol hrozný bič v ruke božej pre každého, kto nechcel uznať, že Hunno-Maďari sú prvý národ na svete a že im všetko, čo dýcha, slúžiť musí.

„Keďže tak,“ chopil sa toho tázateľ, „bič boží netreba hľadať, lež radšej utekať pred ním.“

Povstalý z toho smiech svedčil, že popularita Pandrlákova je preč.

Miesto toho lapil jeho stránku predstavený mesta. „Všetko,“ riekol, „nemôžeme učiniť, čo ten vysokoučený pán žiada; ale dačo predsa len učiníme. Ja sám ukážem, kde kosti Atilove pravdepodobne spočívajú.“

Skrývala sa v tom vyrátaná chytrosť, Pandrlák však to chápal ako úprimnú česť a vlasteneckú ochotu a strojil sa držať slávnu poďakovaciu reč. Sotva však predniesol pár bombastických slov, ako to u slávnostných rečníkov uhorských obyčajné, preborilo sa pod ním dno starej bočky a keď chcel z nej vyliezť, prevrátila sa s ním na všeobecné rozveselenie.

XVI. Nájdenie Atilových kostí

Shromaždení rozišli sa temer všetci s ovesenými nosmi.

„My nie sme hrobári,“ mrmrali, „aby sme vykopávali kosti.“ Len hŕstka pošla na miesto, kde zadávna zahrabávaly sa konské mrchy, a počali skutočne prekopávať.

Skoro vykopali hodné hnátiská. Pandrlák ich privítal s jasotom, tisol k srdcu, bozkával. „Tu,“ kričal v záchvate radosti, „tu neoceniteľný poklad, základ velikosti a slávy Uhorska.“ Potom zvrátil oči k nebu a hovoril s biblickým Simeonom: „Pane, teraz prepusť služobníka svojho v pokoji, lebo videly oči moje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí vyvolenému tvojmu hunno-maďarskému národu skrz služobníka svojho Šofránka.“

Našla sa, pravda, i konská hlava pri hnátoch, ale to sám predstavený mesta a prítomný lekár vysvetlili, ako náleží. Atila bol pochovaný s tým prevzácnym svojím koňom, na ktorom podmanil viac než celý svet.

Učený akademik prijal to vysvetlenie, zavinul hnáty do plátna, až sa im dostane zlatá skriňa a vydal sa v tú hodinu s prevzácnym pokladom na zpiatočnú cestu do Pešti.

Predstavený mesta videl potvrdeným svoj predpoklad, že blázon odíde bez hluku a pohoršenia sám, náhle sa vyhovie jeho šialenosti. Býva to najlepšia politika proti bláznom, dať sa im vyblázniť do vôle.

XVII. Akademik v klade, Maďar na slovenskom chlebe

Z Jásberéňa vyviedla ho bez úrazu verejná mienka, na zpiatočnej ceste uvrhla ho ona do nemalého nebezpečenstva.

Jeho divný úbor zapríčinil v maďarskom dedinskom ľude znepokojujúcu povesť, že chodí „garboncáš deák“, po našom černokňažník, ktorý v chmárach lieta a zapríčiňuje ľadovec, búrku.

Ako teda prišiel do Kóky, sbehli sa poverčiví sedliaci a zajali ho. Kosti, ktoré u neho našli, čomu sprostač akúsi zvláštnu moc pripisuje, potvrdily ich v tom, že to nie je obyčajný človek. Darmo im akademik hovoril o Atilovi. „Známe ťa, vtáčik, známe!“

Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú „garboncáš deáci“ v povetrí. Lebo Maďari nedávajú svojim „garboncáš deákom“ za ekvipáž šarkana, ako slovenský ľud černokňažníkom, lež dávajú im „tátoša“, ktorý, keď na ňom letí „garboncáš deák“, je ohnivou paripou asi ako grécky Pegasus;[33] keď ho nepotrebuje, je vychudnutou, poza ploty a pod mostami sa skrývajúcou škapou. Takúto škapu chceli vidieť daktorí sedliaci za humnami. A to dovŕšilo vieru ľudu, že sa zmocnili nebezpečného čarodejníka. Boh ti teraz buď milostivý, Pandrlák!

Poviazali ho a radili sa, čo s ním urobiť? Mnohí boli, zvlášť ženy, za upálenie za živa. Väčšia čiastka však bála sa predbehnúť vrchnosti. Uzavreli teda držať väzňa do príchodu slúžneho pod najprísnejšou strážou v klade. Zasekli mu ruky aj šiju a tak musel shrbený kväčať temer za dvadsaťštyri hodiny. Štyria chlapi stáli ustavične nad ním so sekerami. Mali rozkázané rúbať hneď do neho, ak by sa ukázaly znaky, že sa chce oslobodiť čarami.

V takom položení omŕzali ho ešte ustavične poverčivými otázkami: „Či už dávno sa zapísal diablovi? Kam to „garboncáš deáci“ jazdia? Kde „tátoši“ meškajú? Ako ich môžu privolať? Ako to tam v chmárach?“ a čo komu viac napadlo. Hrozili mu ustavične smrťou, keď im na otázky neodpovedal.

Ale najnebezpečnejšie bolo to, čo jedna stará baba predniesla, že „garboncáš deáci“ vedia, kde sú zakopané poklady. Tu počali hrozne naliehať na neho všetci, aby im to vyjavil. Ženy ho obkľúčily s nožmi, že ho vyklieštia a jedna už skutočne počala párať nohavice na vypučenom zadku. Nikdy v takom strachu Pandrlák nebol ako vtedy.

A kto vie, ako by sa bolo s ním povodilo, keby nebol prišiel slúžny. Tento hneď a hneď kázal odomknúť kladu a vyhrešil poverčivých sedliakov. Pandrláka uznal za blázna a odviezol ho sám na svojom vozíku do Pešti.

Ztýraný „garboncáš deák“ zabudol od radosti aj na svoju bolesť, keď zase uzrel Pešť. Svoje vymenovanie za akademika mal ako na dlani, keď sa navrátil s takými pokladmi, s trubirohom Lehelovým a kosťami Atilovými, miesto akademického diplomu však dostal list, mocou ktorého bol postrkom sprevádzaný z dediny na dedinu do rodnej Oravy.

Utisol sa potom na slovenský chlieb a na toho brata, ktorého na ceste do Jásberéňa chcel drevenou šabľou porúbať, z krajiny vyhnať a obesiť.

Našiel tam potom už i druhého, sebe podobného, všeobecne Kakerlakom prezývaného, nešťastného brata. S povahou a osudmi tohto ideme sa teraz oboznámiť.



[1] Všade s ním „doháňžačkó“ (maď.) — mešec na tabak

[2] Pohrúžil sa do podivínskych táranín Horvátovských — Štefan Horvát (1784 — 1846) — maďarský učenec, univerzitný profesor a kustos knižnice Maďarského múzea. Fantasticky etymologizoval a nachádzal Maďarov v celom Starom zákone, čo viac i v raji.

[3] Hovorieval, ako Damianič o Srboch — Bol to maďarský revolučný generál Ján Damjanics (1804 — 1849), pôvodom Srb, ktorý tak hrozne nenávidel svoj národ, že sa vyslovil (v proklamácii): prišiel Srbov (uhorských) vyhubiť. Keď to vykoná, že si hlavu guľkou prestrelí, aby nezostalo ani jediného Srba.

[4] Tanula ma na mysli kronika Kézova — Šimon z Kézy napísal okolo r. 1282 — 3 kroniku, venovanú uhorskému kráľovi Ladislavovi IV. (Kumánskemu). Jeho práca Chronicou Hungaricum (lat. Uhorská kronika) vyšla tlačou najprv r. 1781 a potom ešte viac ráz. Kézova kronika právom zasluhuje ironické hodnotenie, aké jej dáva Záborský.

[5] Vyhľadať hrob Atilov — známeho kráľa Hunov v r. 433 — 453. Bol veľkým dobyvateľom, ale jeho rýchlo vzniklá ohromná ríša sa po jeho smrti ešte rýchlejšie rozpadla. Maďari sa pokladali za príbuzných Hunov a tak slávu Atilových čias vzťahovali i na seba.

[6] Priniesť odtiaľ Lehelov trubiroh — V Jászberényi skutočne opatrovali roh zo slonovej kosti, ktorý má pochádzať z 10 — 11. storočia a je byzantskou prácou. Lehelovou trúbou túto starú pamiatku nazval prvý r. 1788 Fraňo Molnár, kapitán Jazygov a Kumánov, ktorý vymyslel i celú historku o tom, ako Lehel, maďarský vodca, zajatý v druhý deň bitky pri Augsburgu (10. augusta 955), kde Maďari utrpeli veľkú porážku, tou istou trúbou zabil nemeckého cisára „Konráda“. (Cisárom bol vtedy Henrich, ktorý dal Lehela a ešte dvoch iných maďarských vodcov obesiť v Rezne (Regensburg).

[7] Tam visí zlaté rúno pre nového Jásona — Naráža sa na výpravu Argonautov, najznamenitejších gréckych hrdinov, ktorí sa vybrali pre zlaté rúno do ďalekej Kolchidy. Tamojší kráľ Aietes dal to rúno strážiť hroznému drakovi, lebo mu prorokovali, že len zatiaľ bude kráľom, kým má to rúno. Jason, ktorého na nebezpečnú cestu vyslal jeho strýc Pelias, sľúbiac mu za donesenie zlatého rúna svoj trón, vykonal pomocou Aietovej dcéry Medey, zaľúbivšej sa do neho, všetky nadľudské práce, ktoré mu naložil Aietes. Výprava spolu s Jasonom a zlatým rúnom po mnohých a nebezpečných dobrodružstvách šťastne došla domov.

[8] Vetchý atilakabát — dolomán s dlhými krídlami. Pomenovanie vzniklo až v prvej štvrtine 19. storočia. Niektorí ho odvodzujú od lat. attilato (priliehavý). Tu ide zároveň o slovnú hru: Pandrlák v atilovom kabáte ide hľadať Atilove kosti.

[9] Nový „köstök“ (maď.) — mechúr na tabak

[10] Rozpomienky na „párducoš Árpáda“, na Samsona a Herkula — Arpád (s leopardovou kožou, maď.), podľa uhorských kroník hlavný vodca Maďarov, došlých do Uhorska v siedmich plemenách (každé malo svojho osobitného vodcu) a zakladateľ maďarskej národnej dynastie Arpádovcov. Samson, známy starozákonný hrdina izraelského národa, preslávený ohromnou silou. Herakles, syn najvyššieho gréckeho boha Zeusa a smrteľnej matky Alkmény, ohromný silák a hrdina mnohých báječných príbehov.

[11] Herr Kuleš (nem.) — pán Kuleš. (Posmešok na etymológov Horvátovho druhu.)

[12] Vtisol si dobre na čelo kučmu (maď.) — srstnatá zimná čiapka

[13] Pandrlák teremtettoval (maď.) — klial, používajúc slovo „teremtette“ (druh nadávky)

[14] Dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa… — politického národa uhorského (v maďarčine maďarského), za aký vyhlasuje zákonný článok XLIV/1868 o národnostnej rovnoprávnosti všetkých obyvateľov Uhorska, bez ohľadu na to, ku ktorej „národnosti“ patria.

[15] Zuard, Kaduša, Huba a iná čeliadka — Zuard (Zuárd) bol podľa kroník syn Almošovho (Arpádovho otca) švagra Hüleka. Bol víťazným maďarským vodcom a umrel vraj kdesi okolo Draču, na vtedajšom gréckom území. Kaduša (Kadocsa) bol jeho brat, tiež maďarský vodca. Rozpráva o ňom najmä Anonymus, nespoľahlivý kronikár. Huba, jeden zo „siedmich Maďarov“ (hetumogerov). Anonymus nabájil mnoho o jeho hrdinstvách v boji proti Čechom, Nitre a Zoborovi (vraj českému vodcovi, ktorého víťazní Maďari obesili na vrchu, nazvanom podľa neho).

[16] Učinili tutti frutti, ako Rakúšania pri Solferíne — Toto (tal.) značí doslovne: všetko ovocie, smes. Solferino je mestečko v Taliansku, v provincii Mantova. Rakúska armáda tu utrpela veľkú porážku 24. apríla 1859 od spojenej francúzskej a sardínskej armády. Dôsledkom porážky bol mier v Zürichu a s ním strata Lombardska pre Rakúšanov.

[17] Bezpochyby samého Paškieviča — Ivan Fedorovič Paškievič (1782 — 1856) — ruský poľný maršal. R. 1849 hlavný veliteľ pomocného ruského vojska v Uhorsku, ktoré pomáhalo Rakúsku zdolať maďarskú revolúciu. Po kapitulácii Maďarov pri Világoši hrdo odkázal svojmu panovníkovi: „Uhorsko leží pri nohách jeho veličenstva“.

[18] Spievajúc „Szózat“ — maďarskú vlasteneckú pieseň, ako by druhú hymnu, ktorú napísal Michal Vörösmarty (1800 — 1855). Szózat pochádza z r. 1836.

[19] Tento Don Quijotov obor — zo svetoznámeho diela španielskeho spisovateľa dona Miguela Cervantesa de Saavedra (1547 — 1616). V satirickom románe o Donovi Quijotovi, ktorému kolečko preskočilo pre čítanie vtedy módnych rytierskych románov, autor podal ostrú a zdravú kritiku svojej doby.

[20] Z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás — Je to posmešok na etymológiu Horvátovho druhu. Jási (Jazygovia) dostali sa do Uhorska po víťazstve kráľa Ladislava Svätého r. 1091 nad Kumánmi a Pečenehmi. Jazygovia spolu s Kumánmi boli privilegovaní obyvatelia osobitného jazygokumánskeho okresu, ktorí mali osobne slúžiť vo vojsku (takisto, ako zemania) a súdili ich vlastní volení sudcovia.

[21] Kume! (východoslov.) — kmotre

[22] Títo ukradli v Koložváre moje veci — Koložvár (Kluž) je mesto v Sedmohradsku a hodne ďaleko od Jászberénya.

[23] Bruchatý ritmajster (nem.) — kapitán

[24] Magyarul! Ebadta németje! (maď.) — po maďarsky, sprepadený Nemec!

[25] Zdvorilým salónnym koniarom (lovag) — posmešok na maď. slovo „lovag“ (rytier), ktoré Záborský odvodzuje od slova „ló“ (kôň).

[26] Bác s ním cisára Konráda po hlave! — Por. vyššie poznámka o Lehelovom trubirohu.

[27] Ponecháva i Katona — maď. historik Štefan Katona (1732 — 1811). Bol katolícky kňaz, opát-kanonik, sberateľ a skúmateľ historických prameňov.

[28] Menovite rétora Prišku — Priscus rhetor, grécky historik, nar. v Trácii, umrel okolo r. 473. Roku 448 z poverenia cisára Teodozia II. išiel s vyslanstvom k hunskému kráľovi Atilovi. Svoje skúsenosti zaujímave opísal a tým poskytol veľmi cenný obraz k Atilovej charakteristike, ako i prameň k starému zemepisu Uhorska.

[29] Pri homérickom, nevyhasiteľnom smiechu — Je to búrlivý, hlučný smiech, aký sa vyskytuje viac ráz u Homéra, domnelého autora veľkolepých gréckych epických básní Iliady a Odyssey. (O sebe sám básnik v týchto veľdielach nepovedal nič určitého a staroveké zprávy o Homérovi si navzájom odporujú.)

[30] V berecínci (východoslov.) — v temnici, väznici

[31] Či peršpektívom možno previdieť (zastar.) — ďalekohľadom

[32] Maďar je kvintesencia všetkých dokonalostí (z lat.) — jadro veci, najlepší výťažok z niečoho

[33] Asi ako grécky Pegasus — okrídlený kôň podľa predstáv starých Grékov. Vyšiel z tela obludy Medusy, keď jej hrdina Perseus odťal hlavu. Čoskoro zaletel so zeme na Olymp, kde nosí Zeusove hromy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.